znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 355/08-66

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. F., T., zastúpenej advokátom JUDr. K. Š., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd, na primerané   hmotné   zabezpečenie   v starobe   podľa   čl.   39   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 4 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím S. č. 5252203740 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2008 doručená sťažnosť Ing. A. F., T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 30 ods. 1 listiny, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 4 ods. 2 listiny rozhodnutím S. (ďalej len „S.“) č. 5252203740. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. augusta 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 23. mája 2005 uplatnila nárok na dôchodkovú dávku   a na   jej   výplatu   tým,   že   po   prvýkrát   požiadala   príslušnú   organizačnú   zložku   S. o spísanie žiadosti o priznanie dôchodkovej dávky. Takúto žiadosť 8. júna 2005 zodpovedná pracovníčka   príslušnej   pobočky   S.   so   sťažovateľkou   aj   spísala.   Touto   žiadosťou   si sťažovateľka uplatnila svoje základné právo podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 30 ods. 1 listiny. Žiadala   priznať   nárok   na   dôchodok,   t.   j.   nárok   na   odchod   do   predčasného   starobného dôchodku   od   1.   júna   2005.   Spísaním   žiadosti   8.   júna   2005   začalo   v jej   veci   dávkové konanie.   Dňa   27.   júla   2005   vydala   S.   právny   akt   označený   ako „rozhodnutie“ č. 5252203740   o priznaní   predčasného   starobného   dôchodku   od   1.   júna   2005.   Táto písomnosť bola sťažovateľke doručená 19. augusta 2005. Uvedený akt je nulitný a S. ním prekročila   svoju   rozhodovaciu   právomoc.   Nejde   o rozhodnutie   o dávke,   ktoré   by   bolo vydané v súlade s právomocou S., ale o neoprávnený zásah do práv sťažovateľky. O návrhu sťažovateľky z 8. júna 2005 dosiaľ S. nerozhodla, teda   koná so zbytočnými prieťahmi. Sťažovateľka ako osoba neznalá práva podala 25. augusta 2005 žalobu proti uvedenému aktu,   ktorú   potom   doplnila   ďalšími   dvoma   podaniami.   Rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 34 Sd 54/2006 z 25. apríla 2006 bol akt S. ako vecne   správny   potvrdený.   Krajský   súd   nesplnil   svoju   povinnosť   skúmať   rozhodovacie právomoci S. a nepoučil sťažovateľku o jedinej možnosti efektívnej a účinnej ochrany jej práv   porušených   zásahom   zo   strany   S.,   a to   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu 22. mája 2006 odvolanie. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 So 70/2006 z 25. apríla 2007 bol rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdený. Najvyšší súd dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je opodstatnené. Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 8. júna 2007. Keďže akt S. treba považovať za nulitný (paakt), to isté sa vzťahuje aj na rozhodnutia všeobecných súdov. Sťažovateľka sa v tejto súvislosti obrátila   aj   na   ústavný   súd,   ktorý   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   200/08-134   zo   4.   júna   2008 doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľky 23. júna 2008 odmietol jej sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a listiny rozhodnutím S. č. 5252203740 s tým, aby akt z 27. júla 2005 bol zrušený a Sociálnej poisťovni bolo zakázané pokračovať v porušovaní označených práv. Požaduje tiež náhradu trov konania. Sťažnosť považuje za včas podanú, lebo zákonná dvojmesačná lehota plynie odo   dňa doručenia uznesenia   ústavného súdu, k čomu   došlo 23. júna 2008.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 200/08-134 zo 4. júna 2008 vyplýva, že ním bola odmietnutá sťažnosť podaná sťažovateľkou proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 So 70/2006 z 25. apríla 2007. Ústavný súd považoval sťažnosť za zjavne neopodstatnenú, a to pokiaľ ide o skutkové a právne posúdenie merita veci najvyšším súdom. V súvislosti s namietaným   porušením   procesných   práv   (prerokovanie   veci   verejne,   v prítomnosti účastníka   konania   s možnosťou   vyjadriť   sa   ku   všetkým   dôkazom   a s právom   poznať vyjadrenie   protistrany   v odvolacom   konaní)   mohla   sťažovateľka   podať   proti   rozsudku najvyššieho   súdu   dovolanie,   a preto   v tejto   časti   nebolo   v právomoci   ústavného   súdu poskytnúť ochranu jej označeným právam.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu S. č. 5252203740 z 27. júla 2005 pre porušenie   základného   práva   na primerané   hmotné   zabezpečenie   v starobe   podľa   čl.   39 ods. 1 ústavy a čl. 30 ods. 1 listiny, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 4 ods. 2 listiny treba považovať za oneskorene podanú.

Rozhodnutie   S.   bolo   sťažovateľke   podľa   jej   vlastného   tvrdenia   doručené   ešte 19. augusta 2005. Keďže sťažnosť ústavnému súdu bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. augusta 2008, stalo sa tak dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty. Tvrdenie sťažovateľky,   podľa   ktorého   treba   zákonnú lehotu   počítať   od   23.   júna   2008,   keď   bolo doručené uznesenie ústavného súdu o odmietnutí sťažnosti, je neakceptovateľné. Ústavný súd neposudzoval sťažnosť proti S., ale proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namieta porušenie   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny. Rozhodnutie o tejto časti sťažnosti nie je v právomoci ústavného súdu.

Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že S. poisťovňa je nečinná, keďže o jej návrhu z 23.   mája   2005,   resp.   z 8.   júna   2005   nebolo   dosiaľ   vôbec   rozhodnuté.   S.   totiž   podľa sťažovateľky nerozhodla o jej návrhu, ale o niečom inom, čo sťažovateľka nepožadovala a o čom S. ani nebola oprávnená rozhodovať.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Z ustanovenia   §   250t   Občianskeho   súdneho   poriadku   (konanie   proti   nečinnosti orgánu   verejnej   správy   podľa   piatej   časti   štvrtej   hlavy   v rámci   správneho   súdnictva) vyplýva, že pokiaľ fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby všeobecný súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Nemôžu byť pochybnosti o tom, že S. je súčasťou orgánov verejnej správy. Pokiaľ je preto podľa názoru sťažovateľky nečinná, právomoc poskytnúť ochranu jej právu podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   resp.   čl.   38   ods.   2   listiny   má   všeobecný   súd   v rámci   správneho súdnictva. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008