znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 354/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátomdoc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp   15010/2014,Rvp 15011/2014, Rvp 15012/2014, Rvp 15013/2014, Rvp 15014/2014, Rvp 15015/2014,Rvp 15016/2014, Rvp 15017/2014, Rvp 15018/2014, Rvp 15019/2014, Rvp 15020/2014,Rvp 15021/2014, Rvp 15022/2014, Rvp 15023/2014, Rvp 15024/2014, Rvp 15025/2014,Rvp   15026/2014,   Rvp   15027/2014   a   Rvp   15028/2014   vo   veci   namietaného   porušeniajej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Žiline   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   7   Co   476/2014   a jeho   uznesenímzo 6. augusta 2014,   sp.   zn.   9   Co   481/2014   a jeho   uznesením   zo   7.   augusta   2014,sp. zn. 7 Co 493/2014 a jeho uznesením z 27. augusta 2014, sp. zn. 7 Co 442/2014 a jehouznesením z 30. júla 2014, sp. zn. 10 Co 421/2014 a jeho uznesením z 27. júna 2014,sp. zn. 9 Co 585/2014 a jeho uznesením zo 4. septembra 2014, sp. zn. 9 Co 710/2014 a jehouznesením   zo   16.   septembra   2014,   sp.   zn.   9   Co   398/2014   a jeho   uznesenímzo 7. augusta 2014,   sp.   zn.   8   Co   369/2014   a jeho   uznesením   z   27.   augusta   2014,sp. zn. 7 Co 304/2014 a jeho uznesením z 27. augusta 2014, sp. zn. 11 Co 390/2014 a jehouznesením zo 14. augusta 2014, sp. zn. 7 Co 467/2014 a jeho uznesením z 27. augusta 2014,sp. zn. 8 Co 365/2014 a jeho uznesením z 27. augusta 2014, sp. zn. 8 Co 525/2014 a jehouznesením z 27. augusta 2014, sp. zn. 6 Co 560/2014 a jeho uznesením z 31. júla 2014,sp. zn. 7 Co 497/2014 a jeho uznesením z 27. augusta 2014, sp. zn. 9 Co 455/2014 a jehouznesením z 25. augusta 2014, sp. zn. 8 Co 353/2014 a jeho uznesením z 27. augusta 2014a sp. zn. 10 Co 61/2014 a jeho uznesením z 31. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp   15010/2014,   Rvp   15011/2014,   Rvp   15012/2014,   Rvp   15013/2014,   Rvp15014/2014, Rvp 15015/2014, Rvp 15016/2014, Rvp 15017/2014, Rvp 15018/2014, Rvp15019/2014, Rvp 15020/2014, Rvp 15021/2014, Rvp 15022/2014, Rvp 15023/2014, Rvp15024/2014,   Rvp   15025/2014,   Rvp   15026/2014,   Rvp   15027/2014   a   Rvp   15028/2014s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15010/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli13. novembra 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova   25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátomdoc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   ktorými   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomKrajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.7 Co 476/2014   a   jeho   uznesením   zo   6.   augusta   2014,   sp.   zn.   9Co   481/2014   a   jehouznesením zo 7. augusta 2014, sp. zn. 7 Co 493/2014 a jeho uznesením z 27. augusta 2014,sp. zn. 7 Co 442/2014 a jeho uznesením z 30. júla 2014, sp. zn. 10 Co 421/2014 a jehouznesením z 27. júna 2014, sp. zn. 9 Co 585/2014 a jeho uznesením zo 4. septembra 2014,sp. zn. 9 Co 710/2014 a jeho uznesením zo 16. septembra 2014, sp. zn. 9 Co 398/2014a jeho   uznesením   zo   7.   augusta   2014,   sp.   zn.   8Co   369/2014   a   jeho   uznesenímz 27. augusta 2014,   sp.   zn.   7   Co   304/2014   a   jeho   uznesením   z   27.   augusta   2014,sp. zn. 11 Co 390/2014 a jeho uznesením zo 14. augusta 2014, sp. zn. 7 Co 467/2014 a jehouznesením z 27. augusta 2014, sp. zn. 8 Co 365/2014 a jeho uznesením z 27. augusta 2014,sp. zn. 8 Co 525/2014 a jeho uznesením z 27. augusta 2014, sp. zn. 6 Co 560/2014 a jehouznesením z 31. júla 2014, sp. zn. 7 Co 497/2014 a jeho uznesením z 27. augusta 2014,sp. zn. 9 Co 455/2014 a jeho uznesením z 25. augusta 2014, sp. zn. 8 Co 353/2014 a jehouznesením   z   27.   augusta   2014   a   sp.   zn.   10   Co   61/2014   (spolu   ďalej   len   „napadnutékonania“) a jeho uznesením z 31. júla 2014 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach vedených Okresným súdom Martin, Okresným súdom Žilina, Okresným súdomČadca, Okresným súdom Liptovský Mikuláš, Okresným súdom Dolný Kubín a Okresnýmsúdom Ružomberok (spolu ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je rozhodovanieo náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím,resp.   nesprávnym   úradným   postupom   okresných   súdov,   ktoré   sú súčasne   súdmi,   ktorésťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, proti ktorým podala sťažovateľkaodvolania. Následne jej okresné súdy vyrubili uzneseniami za podané odvolania súdnypoplatok v sume 20 €, podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov [(príloha zákonaSlovenskej národnej rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   o   poplatku   za   výpisz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)].Proti uzneseniam okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podala sťažovateľkaodvolania. Krajský súd svojimi napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresnýchsúdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolania.

Podľa   názoru   sťažovateľky „postupom   v   odvolacom   konaní   a   napadnutým rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd, ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):

- právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto: «Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne   rozširovať   okruh   úkonov   podliehajúcich   súdnemu   poplatku.   Sťažovateľ   preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie... Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej   nezákonným   úradným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho nesprávnym   úradným   postupom.   Ako   vyplýva   z   tejto   definície   spoplatneného   úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie odvolania.   Spoplatneniu   nepodliehajú   ďalšie   úkony   vo   veci   samej,   ako   sú   odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov... V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Sťažovateľovi   bola   v   rozpore   so   zákonom   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch a poplatku za výpis z registra   trestov v znení neskorších predpisov (ďalej   aj   „ZoSP“) uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje   zásah   do   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»

Sťažovateľka   poukázala   i   na   rozsudok «Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe   zákona   č.   71/1992   Zb.   (Sadzobník   súdnych   poplatkov),   sa   súdne   poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať   zákonom   alebo   na   základe   zákona,   a   ak   zákon   o   súdnych   poplatkoch   ukladá poplatkové   povinnosti,   musia   byť   tieto   povinnosti   stanovené   jasne   a   jednoznačne. Pokiaľ tomu   tak   nie   je,   zodpovedá   ústavne   konformnému   výkladu   zákona   o   súdnych poplatkoch   záver   rešpektujúci   zásadu   „v   pochybnostiach   v   prospech   poplatníka“,   t. j. záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.».

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo podľa   ust.   §   4   ods.   1   písm.   k)   ZoSP   konanie   vo   veciach   náhrady   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostína   ďalšie   konanie   rozhodol   nálezmi,   v   ktorých   vysloví,   že   napadnutými   uzneseniamikrajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl.6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu naďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod spisovýmiznačkami   Rvp   15010/2014,   Rvp   15011/2014,   Rvp   15012/2014,   Rvp   15013/2014,Rvp 15014/2014, Rvp 15015/2014, Rvp 15016/2014, Rvp 15017/2014, Rvp 15018/2014,Rvp 15019/2014, Rvp 15020/2014, Rvp 15021/2014, Rvp 15022/2014, Rvp 15023/2014,Rvp 15024/2014, Rvp 15025/2014, Rvp 15026/2014, Rvp 15027/2014 a Rvp 15028/2014,z ktorých   vyplýva   ich právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosťv osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnostismerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   krajského   súdu   v napadnutých   konaniach   a   napadnutými uzneseniami (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka   sťažnosťami   namieta   porušenie   svojho   základného   právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniamikrajského súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdov prvéhostupňa   o   povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť   súdny   poplatok,   ako   aj   postupom,   ktorýpredchádzal ich vydaniu.

Z   hľadiska   predmetu   sporu   ide   vo   všetkých   pôvodných   konaniach   o   prípadyposudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdnehopoplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutýchkonaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutiesťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučujeu tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základeuplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ichprieskum   bol   automaticky   posunutý   do   roviny   ústavného   súdnictva.   Opodstatnenosťsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadochextrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základusporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považuje   za   vhodné   vyjadriť   sa   k   napadnutýmuzneseniam   aj   z   vecného   hľadiska.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych   a   faktických   garancií   na   uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôdich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupnébez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepciatýchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, apreto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávislea s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupomsa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, žetakéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k   súdu   takým   spôsobom   a   v   takej   miere,že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzeniasú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhosa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovanío namietaných   veciach   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   v   rámcipredbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   nesprávneaplikoval prílohu (sadzobník súdnych poplatkov položka 7a) zákona o súdnych poplatkoch,čím   malo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd okrem inéhouviedol, že podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosťvzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti o vykonanie poplatkovéhoúkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa poznámky č. 3 k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Súdny poplatok sa platí aj za odvolanie   proti   rozhodnutiu   súdu   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia. Ak odvolanie podá navrhovateľ i odporca, platí každý z nich poplatok podľa ceny predmetu svojho odvolania. Ak je odvolateľov na strane navrhovateľa alebo odporcu viac, platia súdny   poplatok   v   závislosti   od   povahy   ich   procesného   spoločenstva   tak,   že   v   prípade samostatného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 1 OSP) platia súdny poplatok samostatne podľa   predmetu   svojho   odvolania   a   v   prípade   nerozlučného   procesného   spoločenstva (§ 91 ods. 2 OSP) spoločne a nerozdielne.

Krajský súd ďalej uviedol, že súdny poplatok sa teda vyrubuje nielen za samotný návrh na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ale i za ďalšie úkony vrátane podaného odvolania. Podľa názoru krajského súdu sa súdny poplatok neplatí len za samotné podanie návrhu, a tak zo strany okresných súdov nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich   súdnemu   poplatku.   Ak   konanie   o   návrhu   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom   sa   v sadzobníku   súdnych   poplatkov   nachádza   (v   položke   7a),   potom   nejde o poplatok, ktorý v sadzobníku súdnych poplatkov nie je uvedený.

Nesprávna   bola   podľa   krajského   súdu   argumentácia   odvolateľa   (v   danej   veci sťažovateľka) aj v prípade aplikácie zákona č. 286/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 286/2012 Z. z.“), konkrétne jeho účinnosti, ak je zrejmé, že odvolacie konanie v danej veci začalo až podaním odvolania zo strany sťažovateľky, vo vzťahu   ku   ktorej   zaplatenie   súdneho   poplatku   prináleží,   keď   odvolanie bolo   zo   strany sťažovateľky podané po 30. septembri 2012, teda za účinnosti zákona č. 286/2012 Z. z. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 37 2010 zo 4. mája 2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom,   je   aj   poplatok   z odvolania   vo   veci   samej   zročný   okamihom,   keď   bolo   toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti.“.   Zákon   o   súdnych   poplatkoch   v   §   17   ods.   2   ustanovuje,   že   poplatok   za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Zákon č. 286/2012 Z. z. zaviedol do zákona o súdnych poplatkoch aj prechodné ustanovenie účinné od 1. októbra 2012, a to § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Krajský súd ďalej uviedol, že okresné súdy sa spravovali pri vyrubení súdneho poplatku za konanie o odvolaní položkou sadzobníka súdnych poplatkov č. 7a (ako prílohy k zákonu o súdnych poplatkoch) účinnou v čase vzniku poplatkovej povinnosti, teda v čase podania odvolania a dôvodne prihliadali na poznámku č. 3 k položke č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov, § 5 ods. 1 písm. a), ako aj ustanovenie § 17 ods. 2 a § 18 ca zákona o súdnych poplatkoch. Námietka, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, je irelevantná, keďže v danom prípade k použitiu analógie zo strany okresných súdov nedošlo.

Okresné   súdy   uzneseniami,   ktorými   uložili   sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   súdny poplatok   za   odvolanie,   aplikovali   správny   právny   predpis   a   správne   ho   aj   vyložili. V uzneseniach bola správne označená položka sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa súdny poplatok vyrubil a súdny poplatok bol vyrubený v správnej výške. Odvolania sťažovateľky   podľa   názoru   krajského   súdu   preto,   aj   pokiaľ   ide   o   rozsah   odôvodnenia samotného uznesenia, krajský súd nepovažoval za dôvodné, ak z uznesenia o vyrubení súdneho poplatku už uvedené skutočnosti jednoznačne vyplývajú.

Krajský súd preto považoval postup okresných súdov, ktoré rozhodli o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, za odvolanie, za správne a sťažovateľkou napadnuté uznesenie okresných súdov potvrdili ako vecne správne.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchuzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacíminámietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia okresnýchsúdov potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnychpoplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistujetaká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnostína ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   pretopri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2015