znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 347/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosti   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   vedených   pod   sp.   zn. Rvp 6528/2010,   Rvp   6545/2010,   Rvp   6546/2010,   Rvp 6547/2010,   Rvp   6548/2010, Rvp 6549/2010, Rvp 6605/2010 a sp. zn. Rvp 6606/2010, zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k.   12   CoE   99/2010-36   zo   6.   mája   2010,   č.   k. 17 CoE/58/2010-30 z 30. apríla 2010, č. k. 13 CoE/116/2010-33 z 21. mája 2010, č. k. 13 CoE/84/2010-57   z 21. mája   2010,   č.   k.   12   CoE/115/10-29   z   19.   mája   2010,   č.   k. 14 CoE/72/2010-44 z 19. apríla 2010, č. k. 16 CoE/101/2010-36 z 20. mája 2010 a č. k. 13 CoE/146/2010-40 zo 14. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. II. ÚS 347/2010, II. ÚS 348/2010,   II.   ÚS   349/2010,   II.   ÚS   350/2010,   II.   ÚS   351/2010,   II. ÚS 352/2010,   II. ÚS 353/2010 a sp. zn. II. ÚS 354/2010 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 347/2010.

2. Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   3.   augusta 2010, 5. augusta 2010 a 11. augusta 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   práva   na ochranu   majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 CoE/99/2010-36 zo 6. mája 2010, č. k. 17 CoE/58/2010-30 z 30. apríla 2010, č. k. 13 CoE/116/2010-33 z 21. mája 2010, č. k. 13 CoE/84/2010-57 z 21. mája 2010, č. k. 12 CoE/115/10-29   z   19.   mája   2010,   č.   k.   14   CoE/72/2010-44   z 19. apríla   2010,   č.   k. 16 CoE/101/2010-36 z 20. mája 2010 a č. k. 13 CoE/146/2010-40 zo 14. júna 2010.

Z   obsahu   sťažností   vyplýva,   že „sťažovateľka   je   právnickou   osobou,   založenou podľa   slovenského   práva;   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov“.

Na   základe zmlúv o úveroch   poskytla sťažovateľka   úvery   vo výške 3   551,76   €. Zmluvy   o.   i.   obsahovali ustanovenia   týkajúce   sa   povinnosti   dlžníka   z   tohto   úverového vzťahu,   t.   j.   povinnosť   vrátiť   sumu   poskytnutého   úveru   a   ďalšie   poplatky.   Dlžník   bol povinný uhrádzať sťažovateľke poskytnutý úver v splátkach.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu, t. j. medzi sťažovateľkou a dlžníkom, dojednané v zmluve, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré mu zo zmluvy o úvere vyplývajú, vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Takáto notárska zápisnica má povahu exekučného titulu.

Keď   dlžníci   neuhradili   dve   po   sebe   idúce   splátky,   dostali   sa   do   omeškania so splácaním úveru, čím sa stal úver okamžite splatný.

Následne   boli   s   určeným   splnomocneným   zástupcom   dlžníka   spísané   notárske zápisnice, na základe ktorých boli podané návrhy na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi.Súdni exekútori následne na základe poverení udelených okresnými súdmi začali nútený výkon rozhodnutia – exekúciu.

Potom, ako sťažovateľka podala návrh na zmenu súdneho exekútora, okresné súdy exekúcie zastavili. V rozhodnutí uviedli, že nerozhodovali o návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho   exekútora,   keďže   toto   rozhodnutie   by   bolo   nadbytočné   a   zastavenie   exekúcie ex offo má pred ním prednosť.

Sťažovateľka sa proti uzneseniam okresných súdov odvolala.Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   ako   súd   odvolací uzneseniami potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne a právne správne.

V   sťažnostiach   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy rozhodol, že postupom krajského súdu v označených veciach bolo porušené jej právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu. Súčasne žiadala, aby ústavný súd zrušil   rozhodnutia,   ktoré   namieta,   priznal   jej   finančné   zadosťučinenie   spolu   v sume 25 299,62 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   spojiť   na   spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v   súlade s citovaným § 31a uvedeného zákona je však možné v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 6528/2010,   Rvp   6545/2010,   Rvp   6546/2010,   Rvp   6547/2010,   Rvp   6548/2010, Rvp 6549/2010, Rvp 6605/2010 a sp. zn. Rvp 6606/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol, že veci vedené ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 347/2010 (Rvp 6528/2010), II. ÚS 348/2010 (Rvp 6545/2010), II. ÚS   349/2010 (Rvp   6546/2010),   II.   ÚS   350/2010 (Rvp   6547/2010),   II.   ÚS 351/2010 (Rvp 6548/2010), II. ÚS 352/2010 (Rvp 6549/2010), II. ÚS 353/2010 (Rvp 6605/2010) a sp. zn. II. ÚS 354/2010 (Rvp 6606/2010) spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 347/2010 (Rvp 6528/2010), tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťami podanými ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť s uzneseniami   krajského   súdu   č.   k.   12   CoE   99/2010-36   zo   6.   mája   2010,   č.   k. 17 CoE/58/2010-30 z 30. apríla 2010, č. k. 13 CoE/116/2010-33 z 21. mája 2010, č. k. 13 CoE/84/2010-57   z 21. mája   2010,   č.   k.   12   CoE/115/10-29   z   19.   mája   2010,   č.   k. 14 CoE/72/2010-44 z 19. apríla 2010, č. k. 16 CoE/101/2010-36 z 20. mája 2010 a č. k. 13 CoE/146/2010-40   zo 14.   júna   2010,   ktorými   podľa   nej   malo   byť   zasiahnuté   do   jej vlastníckeho   práva,   keďže   týmito   rozhodnutiami   krajský   súd   potvrdil   zastavenie   už prebiehajúceho   exekučného   konania   v   prospech   oprávnenej   sťažovateľky,   čím   jej   mal uprieť právo na vrátenie majetku od povinných (dlžníkov), ktorý im sťažovateľka poskytla.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd ako súd odvolací rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2 Er/545/2005,   Okresného   súdu   Revúca   sp.   zn.   3   Er   2579/08,   Okresného   súdu   Banská Bystrica sp. zn. 2 Er 1435/2004, Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 10 Er 80/2004, Okresného súdu Lučenec sp. zn. 19 Er 1747/2003, Okresného súdu Revúca sp. zn. 3 ER 1817/08, Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2 Er 1467/2005 a Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2 Er 1197/2005, ktorými vyhlásili exekúcie vedené pod sp. zn. EX 1220/05, EX 456/06, EX 3800/04, EX 2214/07, EX 2718/03, EX 3708/04, EX 3588/05, EX 3588/05 a sp. Zn. EX 2703/05 za neprípustné a zastavili ich, preskúmal a ako vecne správne ich potvrdil.

Z   rozhodnutí   odvolacieho   krajského   súdu   vyplýva   jeho   stotožnenie   sa s rozhodnutiami prvostupňových   exekučných   súdov,   ktoré   svoje   rozhodnutie   o zastavení exekučného konania založili podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučných súdov (ďalej len „Exekučný poriadok   v   rozhodnom   znení“)   na   neexistencii   spôsobilého   exekučného   titulu   z dôvodu zistenia, že tento odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučných súdov totižto exekučný titul, ktorým   bola   v   tomto   prípade   notárska   zápisnica,   nebol   spôsobilým   exekučným   titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v rozhodnom znení, a to z viacerých dôvodov.

Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný titul   bola   síce   spísaná   v   mene   povinnej   splnomocnenom   na   podklade   splnomocnenia udeleného mu povinnou, avšak toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého splnomocnencom nemôže byť ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa, pričom v danom prípade splnomocnenec nielenže   uznal   záväzok   povinnej,   ale   bez   splnomocnenia,   resp.   nad   jeho   rámec   určil povinnej aj lehotu na jeho splnenie, čím konal bez splnomocnenia a v rozpore so záujmami povinnej), a keďže zmluva o úvere bola medzi sťažovateľkou a povinnou uzavretá podľa Obchodného zákonníka, tak splnomocnenie udelené povinnou   nespĺňalo ani požiadavku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka (podľa ktorej môže byť uznaný iba v čase uznania existujúci určitý, čo do výšky, záväzok, pričom v čase udelenia splnomocnenia povinnou, ktoré bolo súčasťou už samotnej zmluvy o úvere, nebolo a ani nemohlo byť zrejmé, či v budúcnosti povinnej z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške).

Obrana   sťažovateľky   proti   rozhodnutiam   exekučných   súdov   obsiahnutá   v   jej odvolaniach   proti   označeným   rozhodnutiam   bola založená   predovšetkým   na tvrdení,   že preskúmaním exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konali exekučné súdy nad rámec oprávnení daných mu Exekučným poriadkom, a tiež na tvrdení, že exekučné súdy preskúmavali   exekučný   titul   potom,   ako   ho   už   raz   právoplatne   preskúmali,   pričom   ho odobrili tým, že exekútorovi už raz udelili poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného titulu.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutia exekučných súdov, s ktorými sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil,   a   tiež konštatoval, že   exekučný   súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, nielen v štádiu konania pred udelením poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek   v   priebehu   exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno tak závery exekučných súdov, ako ani závery krajského   súdu   považovať   za   svojvoľný   výklad   a   aplikáciu   príslušných   ustanovení Exekučného   poriadku,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   základných   práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania, odvádza   zrejme   z   doslovného   znenia   ustanovenia   §   41   ods.   2   Exekučného   poriadku v rozhodnom   znení,   podľa   ktorého   „Súd   preskúma   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného   titulu   so   zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí exekútora,   aby   vykonal   exekúciu.   Ak   súd   zistí   rozpor   žiadosti   alebo   návrhu   alebo exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný poriadok   v   rozhodnom   znení   na   inom   mieste   než   v   citovanom   §   41   ods.   2   vyslovene neupravoval povinnosť alebo právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so   zákonom,   sťažovateľka   zrejme   dospela   k   presvedčeniu,   že   exekučný   súd   po   vydaní poverenia na vykonanie exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť exekučného titulu, na základe ktorého bolo toto poverenie vydané.

Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia treba vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania   a   nielen   pred   vydaním   poverenia   plne   korešponduje   so   zámerom   zákonodarcu vyjadreným   aj   v   iných   ustanoveniach   Exekučného   poriadku   a   nielen   v   §   41   ods.   2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným   [§   57   ods.   1   písm.   a)   Exekučného   poriadku   v   rozhodnom   znení],   alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napr. ak   si   účastníci   konania   nesplnili   povinnosť   podľa   §   37   ods.   3   Exekučného   poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania   a   nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení).

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   Exekučný   poriadok   v   rozhodnom   znení pojednával o skúmaní   súladu   exekučného   titulu   so   zákonom   ako   takým   (t. j.   či   už   so   zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa názoru ústavného   súdu   tak   exekučný   súd   môže   exekučný   titul   preskúmavať   aj   z   hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako to namieta sťažovateľka.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutím   krajského   súdu nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   sťažovateľka   tvrdí,   že   rozhodnutím   krajského   súdu   jej   bol   definitívne znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla povinnej, ústavný súd   na rámec uvádza, že sťažovateľka má k dispozícii   aj iné právne prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010