znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 354/09-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. L. Š., Č., vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Žiline v konaní vedenom pod sp.   zn. 8 Co 293/08   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Nc   6/09 z 10. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 293/08 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Nc 6/09 z 10. marca 2009. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ   upresnil   sťažnosť   a   jej   petit   podaním,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené 19. mája 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ podal 9. júna 2008 na Okresnom súde Čadca (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie predbežného opatrenia týkajúci sa zákazu vykonávať akékoľvek stavebné práce odporcom na označenom pozemku s odôvodnením, že títo na pozemku vykonávajú stavebné práce, čo môže ohroziť rozhodnutie v merite veci. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 C 94/1998 z 8. júla 2008 návrh na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol.   Toto   rozhodnutie   sťažovateľ   napadol odvolaním, o ktorom rozhodoval krajský súd. Podľa tvrdenia sťažovateľa tento súd do času podania sťažnosti ešte vo veci nerozhodol, a to napriek tomu, že predsedovi krajského súdu podal sťažnosť na prieťahy v konaní na tomto súde. Krajský súd však vo veci ani tak nerozhodol v primeranej lehote, a tak došlo k stavu právnej neistoty postupom tohoto súdu a k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Okrem toho uviedol, že v konaní na krajskom súde vzniesol námietku zaujatosti proti sudkyni tohto súdu JUDr. O. B.   Táto   sudkyňa   sama   oznámila   predsedovi   krajského   súdu,   že   je   vylúčená z rozhodovania v uvedenej veci (sp. zn. 8 Co 293/08). Predseda krajského súdu vec postúpil na rozhodnutie najvyššiemu súdu s odôvodnením, že nezistil dôvod, prečo by menovaná sudkyňa mala byť vylúčená z prerokúvania a rozhodnutia veci. Najvyšší súd uznesením z 10.   marca   2009   vyslovil,   že   sudkyňa   krajského   súdu   JUDr.   O.   B.   nie   je   vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde. Sťažovateľ vidí v rozhodnutí najvyššieho súdu porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru s odôvodnením, že má pochybnosti o nezaujatosti uvedenej sudkyne pri rozhodovaní vo veci, a to o to viac, že sama žiadala svoje vylúčenie, čo však najvyšší súd dostatočne nezohľadnil.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v danej veci nálezom takto rozhodol:

„Základné právo J. M. (...) na súdnu a inú právu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod č. k. 8 Co/293/2008 porušené bolo.

Krajskému súd v Žiline v konaní vedenom pod č. k. 8 Co/293/2008 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva J. M. (...) finančné zadosťučinenie vo výške 9.958,18 €/300.000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré je povinný zaplatiť porušovateľ do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2 Nc 6/2009 zo dňa 10. 3. 2009 a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ďalej   navrhujeme,   aby   nám   súd   uznesením   priznal   náhradu   trov   konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 368,55 € za 3 úkony právnej pomoci(...) na účet JUDr. L. Š.(...)“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

a) Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 293/08 porušil jeho základné práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že vo veci nekonal bez zbytočných prieťahov, v dôsledku čoho vo veci nerozhodol ani do podania návrhu na ústavnom súde (20. apríla 2009).

Z   obsahu   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného   súdu,   ktorým   zamietol   jeho   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   bolo krajskému   súdu   doručené   18.   septembra   2008.   Sudkyňa   tohto   súdu   JUDr.   O.   B. 11. novembra 2008 oznámila, že sa cíti byť predpojatá, aby vo veci konala a rozhodovala, preto   predseda   krajského   súdu   26.   februára   2009   vec   podľa   §   16   ods.   1   Občianskeho súdneho   poriadku   postúpil   na   rozhodnutie   najvyššiemu   súdu.   Najvyšší   súd   o   námietke zaujatosti   uvedenej   sudkyne   rozhodol   10.   marca   2009   a krajský   súd   potom   o   odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol 30. júna 2009.

Z uvedeného vyplýva, že spis krajského súdu sp. zn. 8 Co 293/2008 bol najmenej v období od 26. februára 2009 do 10. marca 2009 na najvyššom súde. Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa 30. júna 2009.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možno kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich   prechádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Postup krajského súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože krajský súd rozhodol vo veci v priebehu šiestich mesiacov, pričom mu nemožno priznať na ťarchu obdobie, keď bola vec na najvyššom súde.

Ústavný   súd   v   okolnostiach   danej   veci   prihliadol   aj   na   to,   že   rozhodovanie o procesných   návrhoch,   o   ktorých   je   podľa   príslušných   procesných   kódexov   (napr. o oznámení predpojatosti v zmysle Občianskeho súdneho poriadku) všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte pred vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (I.   ÚS   128/03,   II.   ÚS   133/03).   Využitie možností   daných   procesnými   predpismi   na   uplatňovanie   a   presadzovanie   práv v občianskom   súdnom   konaní spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (mutatis mutandis I. ÚS 31/01).

S   ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   a   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou a rozhodovacou   činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   mohol   postup krajského súdu   v označenom   konaní po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na ďalšie konanie   kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v   čl.   48 ods. 2 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

b) Sťažovateľ rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Nc 6/2009 z 10. marca 2009 označil za porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru s odôvodnením, že nesprávne vyhodnotil dôvody, pre ktoré   z   konania   a   rozhodovania   vo   veci   krajského   súdu   mala   byť   vylúčená   sudkyňa krajského súdu JUDr. O. B.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu teda byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia najvyššieho súdu najmä vyplýva:„(...)   zákonné   ustanovenie   §   14   ods.   1   O.   s.   p.   predpokladá   existenciu   určitého kvalifikovaného vzťahu sudcu k prejednávanej veci alebo jeho osobný vzťah k účastníkom konania,   prípadne   k   ich   zástupcom,   ktorý   by   pri   všetkej   možnej   snahe   o   správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.

Pomer sudcu k veci môže vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Tak je tomu v prípade, keby sudca sám bol účastníkom konania, či na strane žalobcu alebo žalovaného alebo v prípade, že by mohol byť rozhodnutím súdu priamo   dotknutý   na   svojich   právach   (napr.   keby   mohol   byť   vedľajším   účastníkom). Vylúčený je tiež sudca, ktorý získal vo veci poznatky iným spôsobom než z konania (napr. ako svedok vnímal skutočnosti, ktoré sú predmetom konania a dokazovania). Sudcov pomer k účastníkom alebo k ich zástupcom potom môže byť založený predovšetkým príbuzenským alebo jemu podobným vzťahom (§ 116 OZ), ktorému na roveň môže v konkrétnom prípade stáť   vzťah   priateľský,   či   naopak   vzťah   nepriateľský,   takej   intenzity,   že   sudca   nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať vo veci. Len také skutočnosti, na základe ktorých možno založiť i vyššie uvedený pomer sudcu k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, môžu tvoriť zákonný dôvod na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Nestačí pritom len tvrdenie, že takýto kvalifikovaný vzťah sudcu k účastníkovi konania existuje, ale tento vzťah (pomer) musí byť podložený takými konkrétnymi okolnosťami, ktoré by jeho existenciu aspoň osvedčovali.

Samotná skutočnosť, že u právneho zástupcu účastníka vykonáva koncipientskú prax syn sudkyne ešte samo o sebe nie je dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti tejto sudkyne, pričom z obsahu spisu ani z vyjadrení sudkyne JUDr. O. B. nevyplýva blízky vzťah medzi členkou senátu JUDr. O. B. a právnym zástupcom žalovaného 2) JUDr. S. Z., ktorý by bol spôsobilý objektívne založiť pochybnosti o nezaujatosti tejto sudkyne. So zreteľom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa ustanovenia § 16 ods. 1 tretia veta O.   s.   p.   tak,   že sudkyňu   Krajského súdu   v Žiline JUDr.   O.   B.   z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na uvedenom súde pod sp. zn. 8 Co 293/2008 nevylúčil.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   so   skutkovým   hodnotením   a   následne s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej neopodstatnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009