znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 354/08-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť S., L., zastúpeného advokátom JUDr. M. H., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici   pod sp. zn. 41 Cob 20/2008 a Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 22 Cb 250/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2008 doručená sťažnosť S., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 41 Cob 20/2008 a Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 22 Cb 250/2006. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. júla 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že v súdnom spore vedenom sťažovateľom ako žalobcom proti žalovanému S., a. s. (ďalej len „žalovaná“), o zaplatenie 4 397 437,77 Sk s prísl. z titulu vydania bezdôvodného obohatenia rozsudkom okresného súdu č. k. 22 Cb 250/2006-298 z 23.   októbra   2007   bola   žaloba   sťažovateľa   zamietnutá   v celom   rozsahu,   a to   z dôvodu premlčania uplatneného nároku. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 41 Cob 20/2008 zo 16. apríla 2008 bol rozsudok okresného súdu potvrdený, a to takisto z dôvodu premlčania uplatneného nároku.

Podľa názoru sťažovateľa treba rozsudky považovať za porušenie označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru, lebo uplatnený nárok pri ústavne konformnom výklade príslušných právnych predpisov nebolo možné považovať za premlčaný, a to bez ohľadu na to, či sa otázka premlčania posúdi podľa Občianskeho zákonníka alebo podľa Obchodného zákonníka. V prípade posudzovania otázky premlčania podľa Občianskeho zákonníka bolo treba brať do úvahy, že žalovaná sa bezdôvodne obohatila úmyselne, lebo vedome účtovala za   dodávku   tepla   a teplej   vody   sumy   vypočítané   v rozpore   s príslušnými   právnymi predpismi, s čím musela byť uzrozumená. V prípade bezdôvodného obohatenia získaného úmyselne prichádza do úvahy objektívna premlčacia doba desať rokov počítaná od vzniku bezdôvodného obohatenia, a to v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ sa o bezdôvodnom   obohatení   žalovanej   dozvedel   až   v roku   2006,   lebo   iba   vtedy   získal vedomosť   o právoplatnom   rozhodnutí   príslušných   správnych   orgánov   o správnej   cene žalovanou dodávaného tepla a teplej vody, a preto mu až vtedy začala plynúť subjektívna dvojročná   premlčacia   doba   podľa   §   107   ods.   1   Občianskeho   zákonníka.   Žalobu   podal v roku   2006,   teda   dodržal   tak   desaťročnú   objektívnu,   ako   aj   dvojročnú   subjektívnu premlčaciu dobu. Nárok považuje za včas uplatnený aj v prípade, keď sa premlčanie bude posudzovať   podľa   Obchodného   zákonníka   stanovujúceho   premlčaciu   dobu   štvorročnú, keďže túto dobu treba počítať od roku 2006, keď sa dozvedel o tom, že žalovaná si účtovala dodávky tepla a teplej vody nesprávne.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy,   listiny   a dohovoru   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 41 Cob 20/2008 a okresným súdom pod sp. zn. 22 Cb 250/2006 s tým, aby tak rozsudok krajského súdu zo 16. apríla 2008, ako aj rozsudok okresného súdu z 23. októbra 2007 boli zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 41 Cob 20/2008 zo 16. apríla 2008 vyplýva, že ním bol   potvrdený rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   22   Cb   250/2006-298   z 23.   októbra   2007. Podľa názoru krajského súdu medzi účastníkmi konania nebola sporná výška uplatneného nároku,   ale   otázka   aplikácie   ustanovení   Obchodného   zákonníka,   resp.   Občianskeho zákonníka   v súvislosti   s namietaným   premlčaním   uplatneného   nároku.   Obaja   účastníci konania sú podnikatelia, právny vzťah medzi nimi vznikol v súvislosti so zmluvou týkajúcou sa predaja a kúpy tepla a teplej úžitkovej vody za rok 2000. Žalovaná vyúčtovala cenu tepla a teplej   úžitkovej   vody   za   rok   2000   v maximálnych   cenách,   a nie   podľa   skutočne vynaložených ekonomicky oprávnených nákladov a priemerného zisku. Keďže sťažovateľ žalovanej   cenu   podľa   vyúčtovania   zaplatil,   žalovaná   sa   bezdôvodne   obohatila   na   úkor sťažovateľa.   Sporné   je,   či   právo   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   sa   premlčalo v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, resp. v objektívnej trojročnej alebo desaťročnej premlčacej   dobe   podľa   §   107   ods.   1   a 2   Občianskeho   zákonníka   alebo   štvorročnej premlčacej   dobe   podľa   §   397   Obchodného   zákonníka   v súvislosti   s   §   394   ods.   2 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník má komplexnú úpravu premlčania obsiahnutú v § 391 – § 408. Ustanovenie § 394 upravuje začiatok plynutia premlčacej doby na vydanie plnenia uskutočneného z neplatnej zmluvy, pričom dĺžku premlčacej doby stanovuje § 397 Obchodného zákonníka na štyri roky. Obchodný zákonník teda pre prípad vrátenia plnenia uskutočneného   podľa   neplatnej   zmluvy   stanovuje   vlastnú   úpravu,   čo   vylučuje   použitie občianskoprávnej úpravy o premlčaní. V danom prípade však uplatnený nárok nemožno považovať   za   bezdôvodné   obohatenie   získané   plnením   z neplatnej   zmluvy,   pretože   ide o plnenie získané bez právneho dôvodu. Preto premlčanie takéhoto nároku treba posúdiť podľa § 107 Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ sa dozvedel o tom, že sa žalovaná na jeho úkor bezdôvodne   obohatila   na   základe   právoplatného   rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) z 23. decembra 2002. Týmto rozhodnutím bolo právoplatne vyslovené, že sa žalovaná dopustila cenového deliktu a že je povinná bezdôvodné obohatenie vydať. Preto dvojročná subjektívna premlčacia doba začala plynúť 23.   decembra   2002   a uplynula   23.   decembra   2004.   Sťažovateľ   podal   okresnému   súdu žalobu až 14. decembra 2006, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, čo znamená, že žalovanou uplatnená námietka premlčania je dôvodná. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu lehotu, pre beh tejto je rozhodujúce, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. Okolnosť, že k bezdôvodnému obohateniu došlo úmyselne (v ktorom prípade je   daná   desaťročná   objektívna   premlčacia   doba),   treba   preukázať.   Sťažovateľ   však   na preukázanie úmyselného konania žalovanej nepredložil, resp. neoznačil žiaden relevantný dôkaz.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Na   rozhodnutie   o tej   časti   sťažnosti,   ktorá   sa   týka   konania   vedeného   okresným súdom pod sp. zn. 22 Cb 250/2006, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   41 Cob   20/2008.   Túto   časť   sťažnosti   považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

V danej veci museli všeobecné súdy posudzovať dve zásadné právne otázky, a to jednak,   či   sa   má na posúdenie otázky   premlčania aplikovať Občiansky   zákonník alebo Obchodný zákonník, ako aj problematiku časového momentu začatia plynutia premlčacej doby.

Ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť,   či   záver   krajského   súdu,   podľa ktorého   premlčanie   treba   v danom   prípade   posudzovať   podľa   §   107   Občianskeho zákonníka,   je   správny.   Zo   skutočností   zistených   v konaní   je   totiž   zrejmé,   že   nárok sťažovateľa bol premlčaný tak pri jeho posudzovaní podľa Občianskeho zákonníka, ako aj podľa Obchodného zákonníka.

Zásadne možno povedať, že z pohľadu sťažovateľa treba právny názor krajského súdu   o aplikácii   Občianskeho   zákonníka   považovať   za   priaznivejší,   keďže   Občiansky zákonník pozná desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu v prípadoch vydania bezdôvodného obohatenia získaného úmyselne. Táto skutočnosť je závažná z dôvodu, že podľa skutkových zistení   okresného   súdu,   ktoré   účastníci   konania   nenamietali,   sťažovateľ   uhradil   všetky faktúry žalovanej za dodávky tepla a teplej vody za rok 2000 najneskôr 21. mája 2001. Uvedeného dňa preto žalovaná získala bezdôvodné obohatenie, lebo sťažovateľ jej zaplatil o 4 397 437,77 Sk viac ako mal. Znamená to, že objektívna premlčacia doba začala plynúť 22. mája 2001. V prípade aplikácie desaťročnej objektívnej premlčacej doby by bola žaloba v roku 2006 podaná včas.

Krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním skutočnosti, že žalovaná sa bezdôvodne obohatila úmyselne. Ústavný súd, ktorý   sám   dokazovanie   nevykonával,   nevidí   dôvod   hodnotiť   toto   dokazovanie   odlišne, pretože súhlasí s krajským   súdom   v tom,   že   existenciu   úmyslu   na strane žalovanej mal dokazovať sťažovateľ ako žalobca. Samotná skutočnosť, že žalovaná nesprávne a vo svoj prospech   aplikovala   cenový   predpis,   ešte   bez   ďalšieho   nedokazuje,   že   šlo   o úmyselné konanie.   Keďže   úmyselné   získanie   bezdôvodného   obohatenia   sťažovateľ   nepreukázal (a aplikácia desaťročnej objektívnej premlčacej doby preto do úvahy neprichádza), nie je už významný   podľa   všetkého   nesprávny   záver   krajského   súdu,   podľa   ktorého   subjektívna dvojročná   premlčacia   doba   mala   plynúť   sťažovateľovi   od   23.   decembra   2002,   teda   od rozhodnutia   ministerstva   o nesprávnom   účtovaní   ceny.   Sťažovateľ   nebol   účastníkom správneho   konania   a rozhodnutie   ministerstva   mu   nebolo   (a ani   nemalo   byť)   doručené. Preto   relevantný   môže   byť   iba   časový   moment,   kedy   sa   sťažovateľ   o rozhodnutí ministerstva skutočne dozvedel. K tomu došlo podľa tvrdenia sťažovateľa až v roku 2006.

Keďže   žalovaná   získala   bezdôvodné   obohatenie   najneskôr   21.   mája   2001,   aj v prípade aplikácie Obchodného zákonníka, resp. jeho štvorročnej všeobecnej objektívnej premlčacej doby bola žaloba sťažovateľa podaná okresnému súdu v roku 2006 oneskorene.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008