znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 353/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,s. r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľ   a   advokátdoc. JUDr. Branislav   Fridrich,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   11445/2014,sp. zn. Rvp 11446/2014,   sp.   zn.   Rvp   11447/2014,   sp.   zn.   Rvp   11448/2014,sp. zn. Rvp 11449/2014   a   sp. zn.   Rvp   11450/2014   vo   veci   namietaného   porušeniajej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Trenčíne   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   6   Co   31/2014,   sp.   zn.   6   Co   119/2014,sp. zn. 6 Co 81/2014, sp. zn. 6 Co 482/2014, sp. zn. 6 Co 331/2014 a sp. zn. 6 Co 453/2014a jeho uzneseniami sp. zn. 6 Co 31/2014, sp. zn. 6 Co 119/20147, sp. zn. 6 Co 81/2014,sp. zn. 6 Co 482/2014, sp. zn. 6 Co 331/2014 a sp. zn. 6 Co 453/2014 z 27. mája 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn.Rvp 11445/2014, sp. zn. Rvp 11446/2014, sp. zn. Rvp 11447/2014, sp. zn. Rvp 11448/2014,sp. zn. Rvp 11449/2014 a sp. zn. Rvp 11450/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11445/2014.

Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli8. septembra 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 11445/2014,sp. zn.   Rvp   11446/2014,   sp.   zn.   Rvp   11447/2014,   sp.   zn.   Rvp   11448/2014,sp. zn. Rvp 11449/2014   a   sp.   zn.   Rvp   11450/2014,   ktorými   namieta   porušenie   svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaniachvedených   pod   sp.   zn.   6   Co   31/2014,   sp.   zn.   6   Co   119/2014,   sp.   zn.   6   Co   81/2014,sp. zn. 6 Co 482/2014, sp. zn. 6 Co 331/2014 a sp. zn. 6 Co 453/2014 (ďalej len „napadnutékonania“)   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   6   Co   31/2014,   sp.   zn.   6   Co   119/20147,sp. zn. 6 Co 81/2014, sp. zn. 6 Co 482/2014, sp. zn. 6 Co 331/2014 a sp. zn. 6 Co 453/2014z 27. mája 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach vedených Okresným súdom Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“),predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,ktorá mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupomokresného   súdu,   ktorý   je   teda   súčasne   súdom,   ktorý   sťažovateľke   uvedenú   škodua nemajetkovú ujmu spôsobil.

Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkami, proti ktorým podala sťažovateľkaodvolania.   Následne   jej   okresný   súd   vyrubil   uzneseniami   za   podané   odvolania   súdnypoplatok   20   €,   podľa   položky   č.   7a   sadzobníka   súdnych   poplatkov   [príloha   zákonaSlovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpisz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)].Proti uzneseniam okresného súdu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podala sťažovateľkaodvolania.   Krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súduo povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolania.

Podľa   názoru   sťažovateľky „postupom   v   odvolacom   konaní   a   napadnutým rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd, ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):

- právo na súdnu ochranu zaručené čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:

«Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne   rozširovať   okruh   úkonov   podliehajúcich   súdnemu   poplatku.   Sťažovateľ   preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie... Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej   nezákonným   úradným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho nesprávnym   úradným   postupom.   Ako   vyplýva   z   tejto   definície   spoplatneného   úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie odvolania.   Spoplatneniu   nepodliehajú   ďalšie   úkony   vo   veci   samej,   ako   sú   odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov... V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Sťažovateľovi   bola   v   rozpore   so   zákonom   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch a poplatku za výpis z registra   trestov v znení neskorších predpisov (ďalej   aj   „ZoSP“) uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»

Sťažovateľka   poukázala   i   na   rozsudok «Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe   zákona   č.   71/1992   Zb.   (Sadzobník   súdnych   poplatkov),   sa   súdne   poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať   zákonom   alebo   na   základe   zákona,   a   ak   zákon   o   súdnych   poplatkoch   ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver   rešpektujúci   zásadu   „v   pochybnostiach   v   prospech   poplatníka“,   t.   j.   záver,   že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.».

Sťažovateľka   ďalej   v   sťažnosti   uvádza,   že „podľa   ust.   §   18ca   ZoSP   z   úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo podľa   ust.   §   4   ods.   1   písm.   k)   ZoSP   konanie   vo   veciach   náhrady   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu v konaniach vedenýchpod   sp.   zn.   6   Co   31/2014,   sp.   zn.   6   Co   119/2014,   sp.   zn.   6   Co   81/2014,   sp.   zn.6 Co 482/2014,   sp.   zn.   6   Co   331/2014   a   sp.   zn.   6   Co   453/2014   a   jeho   uzneseniamisp. zn. 6 Co 31/2014, sp. zn. 6 Co 119/20147, sp. zn. 6 Co 81/2014, sp. zn. 6 Co 482/2014,sp. zn. 6 Co 331/2014 a sp. zn. 6 Co 453/2014 z 27. mája 2014 bolo porušené jej základnéprávo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uzneseniakrajského súdu zruší, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primeranéfinančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 11445/2014, sp. zn. Rvp 11446/2014, sp. zn. Rvp 11447/2014, sp. zn. Rvp 11448/2014,sp. zn. Rvp 11449/2014 a sp. zn. Rvp 11450/2014, z ktorých vyplýva ich právna a skutkovásúvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky,   krajského   súdua charakter rozhodnutí, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnostisťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Z   hľadiska   predmetu   sporu   ide   v   pôvodných   konaniach   o   prípady   posudzovanéako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdneho poplatku v sume20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých konaniach zakladá zhľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažností už pri jejpredbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľnýchvecí   prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovými   súdmi   na základe   uplatneniamimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bolautomaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl.127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočeniazo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právneposúdenie (IV. ÚS 358/08).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považuje   za   vhodné   vyjadriť   sa   k   napadnutýmuzneseniam   aj   z   vecného   hľadiska.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby   a   právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupnébez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepciatýchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, apreto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávislea s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sav rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, žetakéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   ževyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejtopovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosťodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľomna   okolnosti   daného   prípadu.   Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   tedanevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre   rozhodnutiebezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tentoargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; HiroBalani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 9. 5. 1997;Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   nesprávneaplikoval ustanovenie prílohy [sadzobník súdnych poplatkov položka 7 a) zákona o súdnychpoplatkoch],   čím   malo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd uvádza:«... Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa   §   6   ods.   1   zákona   o   súdnych   poplatkoch   sadzba   poplatku   je   uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté   do   30.   septembra   2012   sa   vyberajú   poplatky   podľa   predpisov   účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len sadzobník súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd prvú odvolaciu námietku navrhovateľa, že napadnuté uznesenie okresného súdu neobsahovalo odôvodnenie. Z obsahu uznesenia nepochybne   vyplýva,   že   toto   tvrdenie   navrhovateľa,   nie   je   pravdivé,   pretože   uznesenie okresného   súdu   v   písomnom   vyhotovení   obsahovalo   odôvodnenie   ako   oddelenú   časť s výslovným   uvedením   nadpisu   „odôvodnenie“   a   odôvodnenie   sa   nachádzalo   aj vo výrokovej časti uznesenia, takže z uznesenia bolo jednoznačne zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky. Nie je preto pravdivé tvrdenie navrhovateľa, ktoré uviedol v odvolaní, že uznesenie neobsahuje odôvodnenie».

V ďalšej časti odôvodnenia krajský súd argumentuje:„K námietke navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací   súd   uvádza,   že   tento   výklad   navrhovateľa   odporuje   ustanoveniam   zákona o súdnych poplatkoch a to ustanoveniu § 2 ods. 4 tohto zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a), podľa ktorého poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľa je účelový, v rozpore so zákonom i jeho účelom, pretože vedie k záveru, že v podstate väčšina odvolacích konaní by nepodliehala súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej zo špecifických vecne formulovaných žalôb (okrem všeobecných žalôb - návrhov uvedených v položke č. 1 vychádzajúc z poznámky 3 k položke 1) v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Rozhodnutím okresného nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku, ako sa domnieva navrhovateľ, ale len k aplikácii ustanovení zákona o súdnych poplatkoch. Za nenáležitý považoval odvolací súd aj poukaz navrhovateľa na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 39/2007, pretože z tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý druh konania v sadzobníku, teda pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však už v čase podania odvolania   poplatková   povinnosť   za   tento   druh   konania   -   žaloba   na   náhradu   škody spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom, stanovená bola. Okrem toho podľa druhej vety § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, poplatok podľa rovnakej sadzby (v tomto prípade podľa položky 7a sadzobníka) sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Toto pravidlo sa opakuje i v poznámke č. 3 k položke č. 1 sadzobníka, podľa ktorého poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

Do   30.   09.   2012   bolo   súdne   konanie   vo   veciach   náhrady   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa   ustanovenia   §   4   ods.   1   písm.   k/   zákona   o   súdnych   poplatkoch   oslobodené   od poplatku,   avšak   od   01.   10.   2012   bolo   predmetné   ustanovenie   zrušené.   Odvolací   súd poukazuje na prechodné ustanovenie § 18ca zákona o súdnych poplatkoch a k odvolacej námietke uvádza, že v prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 zákona o súdnych poplatkoch až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Odvolacie konanie v danej veci začalo podaním odvolania dňa 03. 12. 2013, ide teda o súdny poplatok za konanie (odvolacie konanie) začaté až po 30. 09. 2012, nejde ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2014 (v zmysle prechodného ustanovenia § 18ca zákona o súdnych poplatkoch). Aj keď samotné konanie začalo pred 01. 10. 2012, nemožno na odvolacie konanie aplikovať ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom do 30. 09. 2012, ale použije sa ustanovenie zákona o súdnych poplatkoch účinné v čase začatia odvolacieho konania. Ide totiž o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým pred 01. 10. 2012.

Ak okresný súd vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok podľa položky   7a   sadzobníka   súdnych   poplatkov,   jeho   rozhodnutie   je   vecne   správne,   preto odvolací súd aj napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchuzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkýmiodvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uzneseniaokresného súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožnopodľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j.také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákonao súdnych poplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistujetaká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnostína ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   pretopri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2015