znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 353/2011-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., P., t. č. vo výkone trestu I., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 140/2009 a jeho rozsudkom z 29. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2011 doručená   sťažnosť   P.   Š.,   P.,   t.   č.   vo výkone   trestu   I.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   140/2009   a jeho   rozsudkom z 29. septembra 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 2 T 140/2009   z 29.   septembra   2010 „za   niekoľko   skutkov“ odsúdený   na   trest   odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia. S týmto rozhodnutím okresného súdu sa však „nestotožňuje“ z týchto dôvodov:

„Vo výpovediach poškodených sú rozpory o tom, aký mal skutok priebeh. Svedkovia, ktorí   boli   vypočutí   mali   len   sprostredkované   informácie,   no   osobne   sa   na   mieste   činu nezdržiavali.   Sudkyňa   mi   nepovolila   vyjadriť   sa   k prejednávaný   skutočnostiam   počas pojednávania na OS, resp. vyjadriť sa k výpovediam, čo je uvedené na zvukom zázname z pojednávania čo v súhrne značí:

- pochybnosť vo výpovediach poškodeného

-   neprípustnosť   výpovede   svedkov,   ktorí   sprostredkovali   len   to,   čo   im   opísali poškodení

- porušenie článkov ústavy SR skutočnosťou, že som sa k predmetným skutočnostiam nemohol vyjadriť.“

Na základe uvedeného sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd „preskúmal zákonnosť rozhodnutia“ okresného súdu a svojím rozhodnutím vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 140/2009 a jeho rozsudkom z 29. septembra 2010 došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   2   ústavy) a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy). Zároveň   navrhol   zrušiť napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   a nariadiť mu „opravu“ napadnutého konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   140/2009   a jeho   rozsudkom z 29. septembra 2010.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný   súd   už   viackrát   vo   svojej   judikatúre   uviedol,   že   vzhľadom   na   princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom okresného súdu sťažovateľ namieta   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa   preskúmania postupu,   ako   aj   rozhodnutia   okresného   súdu   vydaného   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 T 140/2009 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ podľa zistenia ústavného súdu napokon aj účinne využil a proti rozsudku okresného súdu podal   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením   sp.   zn.   2   To   31/2011   z 2.   júna   2011.   Na   základe   sťažovateľom   podaného odvolania bolo povinnosťou krajského súdu v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia vo vzťahu k rozsudku okresného súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, v podstate vyrovnať sa s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia a postupu okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným   súdom.   Rozhodnutie   krajského   súdu   ani   jeho   postup   sťažovateľ   sťažnosťou podanou ústavnému súdu nenamietal.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Navyše vo vzťahu k namietanému poručeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť je v tejto časti aj zjavne neopodstatnenou.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Podstata základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy spočíva v tom, že ten, kto bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na všeobecný súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia.

V prípade   sťažovateľa   absolútne   nešlo   o rozhodnutie   orgánu   verejnej   správy,   ale o rozhodnutie všeobecného súdu v trestnom konaní. Je teda zrejmé, že medzi namietaným porušením   základného   práva   zaručeného v čl.   46   ods.   2   ústavy   a označeným   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   140/2009,   resp.   jeho   rozsudkom z 29. septembra   2010   chýba   akákoľvek   príčinná   súvislosť,   čo   by   bolo   dôvodom   pre rozhodnutie ústavného súdu o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa v tejto časti aj ako zjavne neopodstatnenej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2011