znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 353/08-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., B., zastúpenej advokátkou JUDr. T. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a základného   práva   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd; práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 9 ods. 1   a 3   Dohovoru   o právach   dieťaťa   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   V č.   k. 17 P 52/07-58 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 33/07-10; ako aj vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 17 P 427/06 a pod sp. zn. 17 P 52/07 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 33/07 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   17. júla 2007   zaslaná   telefaxom   a 19.   júla   2007   poštovou   prepravou   doručená   a 20.   júla   2007 doplnená sťažnosť M. S., B., zastúpenej advokátkou JUDr. T. M., B., vo veci namietaného porušenia   základného práva   na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“); práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 32 ods. 4 listiny a práv podľa čl. 9 ods. 1 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 P 52/07-58 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoP 33/07-10; ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 P 427/06 a pod sp. zn. 17 P 52/07 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 33/07.

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Dňa 29. 12. 2006 súd vydal predbežné opatrenie, ktorým   maloletých   A.   a A.   S.,   deti   sťažovateľky,   zveril   do   osobnej   starostlivosti navrhovateľa - otca a sťažovateľku zaviazal platením výživného. Súd vydal toto predbežné opatrenie   na základe   tvrdení navrhovateľa,   že sťažovateľka chce   deti uniesť do   Českej republiky, keď požiadala o vydanie cestovných pasov a že demoralizujúco pôsobí na deti. Sťažovateľka nemala možnosť k návrhu sa vyjadriť. Dňa 26. januára 2007 preto podala v zákonnej lehote voči uzneseniu prvostupňového súdu odvolanie, ktoré doložila dôkazmi, ktoré vyvracajú tvrdenia navrhovateľa a vyvolávajú závažné pochybnosti o úmysloch otca a dôvodoch podania návrhu, poukazujú na rozpory jeho tvrdení a nesplnenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 16.   5.   2007 odvolací súd vydal uznesenie,   ktorým rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že otec napadnuté rozhodnutie navrhol ako   vecne   správne   potvrdiť.   Súd   uviedol,   že   v   odvolaní   neboli   uvedené   žiadne   také skutočnosti,   ktoré   by   mali   za   následok   zmenu   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa.   Ďalej uviedol, že podmienkou je preukázanie nároku a potreby dočasnej úpravy a že z obsahu spisu je preukázaná potreba dočasnej úpravy. Uviedol „Z odvolania vyplývajúce námietky matky bude prvostupňový súd prejednávať v rámci konania o výkone rodičovských práv a povinností. V tomto prípade sa bude prvostupňový súd zaoberať všetkými námietkami, ktoré matka v odvolaní vzniesla.“ Orgán sociálnoprávnej ochrany sa k návrhu ani odvolaniu nevyjadroval a nezisťoval pomery   rodičov   a   detí.   Sťažovateľka sa na príslušné   orgány sociálnoprávnej ochrany, ako aj školu opakovane obracala, tie jej však nechceli poskytnúť žiadnu súčinnosť a odkazovali ju výlučne na súd.

Dňa 24. 1. 2007 na základe uznesenia súdu, doručil otec návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k mal. deťom. Dňa 22. 2. 2007 bolo odporkyni doručené uznesenie Okresného súdu Bratislava V, ktorým súd rozhodol o prerušení konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom S. do času rozvodu. O prerušení konania súd rozhodol s odkazom na ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP, z dôvodu, že prebieha   konanie   o odvolaní   voči predbežnému opatreniu,   ktorým   boli   deti   zverené do starostlivosti   otca.   Dňa   8.   marca   2007   podala   sťažovateľka   voči   rozhodnutiu   súdu odvolanie.   O   odvolaní   nebolo   do   dnešného   dňa   rozhodnuté   a   vo   veci   sa   nekoná.   Dňa 1. júna 2007 podala matka v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností do času rozvodu návrh na predbežné opatrenie úpravu styku s maloletými deťmi.   Vo veci nebolo doteraz rozhodnuté.

Súčasne   s   týmito   konaniami   prebieha   konanie   o   rozvode,   na   ktorom   matka   od začiatku   uvádza,   že   otec   neumožňuje   styk   s   deťmi.   Zo   správ   orgánu   sociálnoprávnej ochrany vyplynulo, že deti si neželajú žiť s otcom, čo potvrdzuje správa psychologičky, ktorú matka predložila v konaní o vydanie predbežného opatrenia. Deti uviedli, že čakajú, kým súd   vydá   rozhodnutie   a   môžu sa vrátiť   k mame,   „nejako dovtedy vydržíme“.   Súd rovnako v tomto konaní zistil a to zo správ školy a lekárky, že matka zabezpečovala celý čas riadne   starostlivosť   o   deti,   čo   nakoniec   pri   výsluchu   v   rozpore   s   tvrdeniami   v   návrhu uviedol   aj   otec.   Momentálne   je   vo   veci   nariadené   znalecké   dokazovanie,   na   zistenie najlepších predpokladov pre výchovu detí. Zároveň sa prešetruje zlé zaobchádzanie s deťmi zo strany otca, ktorého prejavy po odlúčení od matky spozorovala tak matka, ako aj stará matka detí, ktorá o tom urobila oznámenie orgánu sociálnoprávnej ochrany, ktorý o tom informoval   súd.   Súd   neprijal   žiadne   opatrenia.   Avšak   orgány   činné   v   trestnom   konaní postúpili vec Bráne do života na zistenie a vyšetrenie detí.

Matka do spisu založila viaceré dôkazy, z ktorých vyplýva, že deti majú z otca strach a do momentu, kým nežiadal o ich zverenie ich starostlivosť zabezpečoval len materiálne. Deti   nechcú   s   otcom   žiť   v   spoločnej   domácnosti   a   želajú   si,   aby   starostlivosť   o   nich zabezpečovala matka. Existujú vážne pochybnosti o kvalite starostlivosti, resp. o tom, kto zabezpečuje starostlivosť o deti a aké boli dôvody otca na získanie detí do starostlivosti. Od momentu, keď boli deti zverené do starostlivosti otca, ten sa odsťahoval na neznáme miesto, o deťoch matku neinformoval a bránil matke a deťom v styku.

Postup súdov v konaní o vydaní predbežného opatrenia, ktorého dôsledkom bolo odňatie detí z jej osobnej starostlivosti a vytrhnutie detí z ich domáceho prostredia, vníma sťažovateľka ako porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vrátane   práv   garantovaných   Dohovorom   o   právach   dieťaťa   -   čl.   9.   Nielenže   nemala možnosť vyjadriť sa k návrhu, ale aj v odvolacom konaní, ktoré má za úlohu napraviť dôsledky možného nesprávneho posúdenia veci prvostupňovým súdom, sa tento nezaoberal jej námietkami a odkázal ju na konanie vo veci samej, v ktorom by sa mal podľa jeho názoru súd namietanými skutočnosťami zaoberať. Takéto rozhodnutie nie je možné vnímať ako napĺňajúce právo na   spravodlivý   proces,   ktoré   si   vyžaduje   náležité   odôvodnenie a vysporiadanie súdu so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami tvrdenými účastníkom konania. O to viac to platí v prípadoch, kedy účastníčka konania nemala možnosť ovplyvniť rozhodnutie   prvostupňového   súdu   a   prispieť   k   náležitému   zisteniu   skutkového   stavu,   aj s poukazom   na   to,   že   vo   svojom   dôsledku   ide   o   rozhodnutie   týkajúce   sa   starostlivosti o maloletých, aj keď s účinkami predbežnej povahy.

Toto rozhodnutie však dopadá na postavenie sťažovateľky o to tvrdšie, že nielenže nebolo vydané v zákonnej lehote 30 dní, ale navyše uplatnenie zákonného práva podať odvolanie, vyvolalo vydanie rozhodnutia, ktorým bolo konanie vo veci samej nezákonne odročené. V konaní o úpravu práv a povinností voči mal. do času rozvodu je nesporné, že súd   má   od   momentu   podania   návrhu   postupovať   vo   veci   bez   zbytočného   odkladu   a zabezpečiť tak maloletým, tak aj účastníkom účinnú ochranu ich práv. Práve z dôvodu uvádzania závažných okolností v odvolaní, mal vo veci okamžite nariadiť pojednávanie a nečakať na závery odvolacieho súdu, ktoré vo svojej podstate ani nikdy nemôžu pôsobiť prejudiciálne   vo   vzťahu   ku   konaniu   vo   veci   samej,   čo   vyplýva   z   povahy   predbežného opatrenia.   Existencia   opravného   prostriedku   a   jeho   využitie   voči   rozhodnutiu   o   vydaní predbežného opatrenia, tak paradoxne zhoršilo postavenie účastníčky konania, ktorá musí znášať stav vyvolaný predbežným opatrením bez toho, aby sa vo veci samej akokoľvek konalo, čím došlo k faktickému rozhodnutiu vo veci samej. Osobitná ochrana účastníkov konania veciach starostlivosti súdu o maloletých je vyjadrená aj v § 176 ods. 2 O. s. p., ktorá ukladá súd rozhodovať bez zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Konanie možno predĺžiť, len ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin   nemožno   vykonať   dôkazy.   Táto   lehota   bola   však   zmeškaná   bez   akýchkoľvek objektívnych príčin, ktoré by bránili konať vo veci.

Potom, čo súd nekonal, podala sťažovateľka v tomto konaní, dňa 1. 6. 2007, návrh na predbežné opatrenie, ktorým žiadala súd, aby upravil styk s maloletými do času rozvodu. O tomto   návrhu   súd   doteraz   nerozhodol.   Na   tomto   mieste   je   potrebné   uviesť,   že o zabraňovaní otca v styku s maloletými je súd informovaný od 26. januára 2007, pričom neurobil žiaden úkon smerujúci k ochrane práv účastníkov. S odvolaním na to, čo bolo uvedené   vyššie,   súd   nedodržal   nielen   svoju   povinnosť   rozhodnúť   o   návrhu   v   zákonnej lehote,   ale   aj   povinnosť   postupovať   vo   veci   z   úradnej   povinnosti   a   ochraňovať   práva účastníkov nesporového konania. Naopak vyžiadal si od účastníka plnomocenstvo, ktoré v konaní bolo predložené, ale nachádza sa na odvolacom súde. Na tomto mieste odkazujeme na judikatúru Ústavného súdu, ktorý sa v rozhodnutí IV. ÚS 63/03 z 9. júla 2003, ohľadom postupu súdu vyjadril v tom zmysle „Okresný súd so zreteľom na predmet konania a jeho povinnú starostlivosť o maloletých si mal ponechať tie časti spisu, ktoré boli nevyhnutné na konanie o odvolaní, pripadne vytvoriť pre odvolací súd zberný spis a inak konať vo veci, v ktorej   sa   podali   tri   čiastkové   návrhy,   bez   ohľadu   na   odvolacie   konanie   proti nemeritórnemu rozhodnutiu, ktorým je aj uznesenie o predbežnom opatrení.

Sťažovateľka   je   preto   toho   názoru,   že   rozhodnutie   súdu   o   predbežnom   opatrení vydanom po uplynutí zákonnej lehoty a to bez náležitého odôvodnenia a zaoberania sa skutočnosťami tvrdenými účastníkom je porušením práva na spravodlivý proces podľa čl. 1 Dohovoru   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   už   vo   svojich rozhodnutiach vyslovil v súlade s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03). Tieto princípy rozhodovania súdov musia byť pritom zachované za každých okolností a to aj v rámci rozhodovaní nemeritórnych.

Všeobecný súd je povinný a oprávnený v nesporových konaniach vykonávať dôkazy nielen v rozsahu svojej zákonnej kompetencie, ale aj v rozsahu ústavnej zodpovednosti za zistenie skutkového stavu, ktoré nemôže závisieť od vôle účastníkov konania. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 78/03 z 24. apríla 2003). Preto postup súdu, kedy v konaní o predbežnom opatrení, a ani v konaní o úprave práv a povinností voči mal.   do   času   rozvodu   nevykonal   žiadne   dokazovanie   za   v   rozpore   s   princípom spravodlivého procesu.

Takýto postup súčasne nie je možné považovať za ústavne konformným s účelom konania   a   rovnako   v   súlade   so   záväzkami,   ktoré   Slovenská   republika   prevzala. Poukazujeme na Čl. 9 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa:

1. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené   od   svojich   rodičov   proti   ich   vôli,   ibaže   príslušné   úrady   na   základe   súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade,   napríklad,   ak ide o   zneužívanie   alebo zanedbávanie dieťaťa   rodičmi   alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

2. V akomkoľvek konaní podľa odseku 1 sa poskytuje všetkým dotknutým stranám možnosť zúčastniť sa na konaní a oznámiť svoje stanoviská.

3. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo oboch rodičov udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa.

Tak ako už vo svojej judikatúre Ústavný súd konštatoval: Štátne orgány SR s právom konať   vo   vzťahoch,   ktoré   sú   predmetom   Dohovoru   opravách   dieťaťa,   majú   povinnosť podniknúť účinné opatrenia na ochranu práv zaručených týmto dohovorom. (II. ÚS 49/97). V konaní o vydaní predbežného opatrenia, ktoré bolo vydané bez možnosti vyjadrenia detí a matky k návrhu a bez riadneho zistenia, že takéto rozhodnutie je v záujme detí. Navrhovateľ nepredložil   žiaden   dôkaz,   z   ktorého   by   vyplývalo,   že   dochádza   k   zanedbávaniu   alebo zneužívaniu dieťaťa, naopak rozhodnutie súdu viedlo k odňatiu detí zo starostlivosti matky, kde   neboli   zistené   žiadne   pochybenia   vo   výchove,   a   naopak   je   tu   podozrenie zo zanedbávania detí práve zo strany otca. Práve z dôvodov vážnych dôsledkov, ktoré môže mať aj predbežné opatrenie, v rámci ktorého nie je potrebné vykonávať dokazovanie, je v prípade rozhodnutí týkajúcich sa starostlivosti o maloletých použitie tohto prostriedku právnej   ochrany   osobitne   zvažovať   a   dodržiavať   pritom   nielen   procesné   postupy vyplývajúce z OSP, ale aj medzinárodnoprávnych záväzkov, ktoré SR prijala. Za daných okolností sme toho názoru, že postup súdov, ktorý si na jednej strane nevypočuli stanovisko matky a vydali rozhodnutie, neoslovili orgán sociálnoprávnej ochrany a následne odvolací súd   sa   odmietol   zaoberať   námietkami   matky,   ako   v   rozpore   s   vyššiemu   uvedenými zásadami...

Postupom súdu v konaní došlo k hrubému porušenie základného práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces a prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných, tým, že súdy na jednej strane nerozhodli vo veciach bezodkladne a to ani v rámci zákonných lehôt uložených mu zákonom,   alebo   rozhodli   bez   náležitého   zistenia   skutkového   stavu   zodpovedajúcemu ochrane práv maloletých a bez náležitého odôvodnenia.

Opätovne je preto treba konštatovať, že princíp spravodlivého procesu môže byť dodržaný   len   tam,   kde   súd   pri   rozhodovaní   dodrží   zákonný   postup   pri   rozhodovaní o právach a povinnostiach osôb. Súd musí nielen meritórne správne vo veci rozhodnúť a správne aplikovať hmotnoprávne predpisy, ale takéto rozhodnutie musí vychádzať výlučne z bezvýhradného   rešpektovanie   všetkých   procesných   predpisov   a   postupov,   ktoré   sa   na konanie vzťahujú.

Základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov nezodpovedá akýkoľvek, hoci aktívny postup súdu, ale len ten, do ktorého sa premieta zásada hospodárnosti súdneho konania,   rešpektovanie   ktorej   je   nevyhnutným   predpokladom   rýchleho   a   účinného poskytnutia právnej ochrany. Takýto postup v konaniach Okresného súdu V a Krajského súdu   v   Bratislave   nie   je   možné   vidieť,   preto   je   potrebné,   aby   práva   účastníka   boli ochránené rozhodnutím Ústavného súdu.

Podľa   čl.   127   ods.   1   poslednej   vety   Ústavy   Slovenskej   republiky   Ústavný   súd Slovenskej republiky je oprávnený a povinný chrániť základné práva a slobody, ak o ich ochrane   nerozhoduje   iný   súd.   Na   to   nadväzuje   rovnaká   zákonná   úprava   (§   49   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Sťažnosť na Ústavný súd SR podáva sťažovateľka z dôvodu, že o ochrane jej práv nerozhoduje   iný   orgán   a   neexistuje   ani   žiadne   dostupné   právne   prostriedky,   ktoré   by priniesli účinnú nápravu a ktoré som nevyužila.

Navrhujeme, aby Ústavný súd SR po predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods.   1   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   SR,   o   konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov sťažnosť prijal na ďalšie konanie, a aby po oboznámení sa s vecou, najmä nahliadnutím do spisov 11 CoP 33/07, 17 P 52/2007, 17 P 427/2006, resp. 15 C 237/06 - konanie o rozvode, a následne v konaní vo veci samej vyhovel našej sťažnosti.

Vzhľadom   k   tomu,   že   postup   orgánov   štátu   viedol   sťažovateľku   k   dlhodobému odlúčeniu od jej detí, na ktoré je silno citovo fixovaná a pociťuje strach a obavu o ich zdravie,   pretože   jej   nie   sú   poskytované   riadne   informácie   o   ich   zdravotnom   stave   a podmienkach   života,   pociťuje   frustráciu   z   nemožnosti   dosiahnuť   spravodlivé   zistenie   a preskúmanie   záujmov   detí   a   uplatnenie   jej   rodičovských   práv,   žiada   o   uhradenie nemajetkovej   ujmy,   ktorá   jej   bola   týmto   spôsobená.   V   súčasnosti   je   sťažovateľka v starostlivosti   psychológa,   ktorý   lieči   psychickú   ujmu   z   dôvodu   prežívania   dlhodobého stresu. Sťažovatelia pociťuje hlbokú krivdu z riešenia jej situácie zo strany zodpovedných orgánov, ktoré vyslovením porušenia práv nie je možné odčiniť. Z toho dôvodu žiada ako náhradu   morálnej   ujmy   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   by   predstavovala   prevzatie zodpovednosti zo strany týchto orgánov. Súčasne žiada, aby Ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu procesných úkonov, ako aj ďalších nákladov spojených s uplatňovaním ochrany ich práv na tomto súdu podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. § 14 ods. 1 písm. a) až c) a podľa § 16 ods. 3, pretože jej sociálne podmienky neumožňujú podieľať sa na ich úhrade a nebolo by ani spravodlivé, aby bola povinná tieto trovy znášať sama z dôvodu uplatňovania svojich práv.

Vzhľadom k tomu, že porušovanie základných práv stále trvá, tým, že na ochranu práv sťažovateľov nebolo doteraz vydané žiadne rozhodnutie, ktoré by ich práva chránili, je lehota na podanie sťažnosti zachovaná.

Za účinnú ochranu práv je pritom možné podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu považovať len rozhodnutie vo veci samej, ktoré by pretrvávajúci stav porušovania práv   zastavilo   alebo   obmedzilo   a   súčasne   taký   postup   orgánov,   ktorý   bezvýhradne rešpektuje všetky procesné postupy a práva sťažovateľov. Sťažovateľka využila voči všetkým nezákonným rozhodnutiam riadny opravný prostriedok.

Na základe vyššie uvedeného navrhujeme, aby Ústavný súd SR prijal tento nález:

1. Základné právo M. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na spravodlivý proces a prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR, čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, a čl. 9 ods. 1 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa v konaniach sp. zn. 17 P 427/2006, 11 C O P 33/07 a 17 P 52/2007 porušené bolo.

2.   Okresnému súdu   Bratislava V   v konaní vedenom pod spis.   zn.   17   P   52/2007 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave pod č. k. 11 CoP 33/07-101 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Uznesenie Okresného súdu 17 P 52/2007-58 sa zrušuje.

5. M. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave sťažovateľke spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   M.   S.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   vyčíslenej   v osobitnom vyjadrení na výzvu Ústavného súdu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd predovšetkým uvádza, že citlivo vníma ústavné sťažnosti, ktoré sa týkajú rodičovských   práv.   V danom   prípade   v záujme   identifikácie   jednotlivých   previazaných konaní, ktoré boli sťažovateľkou napadnuté, bolo nutné zadovážiť všetky súvisiace súdne spisy. Na základe sťažnosti a dotknutých spisov možno predmet konania pred ústavným súdom vymedziť nasledovne:

Sťažovateľka namietala porušenie označených základných práv v konaní vedenom pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   17   P   427/2006   (predbežné   opatrenie)   v spojení s odvolacím konaním vedeným pred krajským súdom pod sp. zn. 11 CoP 33/07 a taktiež v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 P 52/07 (úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu manželstva).

V roku   2006   podal   sťažovateľkin   manžel   návrh   na rozvod   manželstva   a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, pričom jeho súčasťou   bol   aj   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   súd   maloleté   deti predbežne zverí otcovi a matke uloží povinnosť platiť na deti výživné. Uvedené rozvodové konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 237/06 (nie je predmetom konania tejto   ústavnej   sťažnosti).   Návrh   na   predbežné   opatrenie,   ktorý   bol   súčasťou   návrhu   na rozvod,   okresný   súd   uznesením   vylúčil   na   samostatné   konanie,   ktoré   bolo   vedené   pod sp. zn. 17 P 427/2006. V uznesení okresného súdu, ktorým rozhodol o predbežnom opatrení, okresný   súd   zaviazal   otca,   aby   podal   návrh   na úpravu   výkonu   rodičovských   práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu manželstva. Otec maloletých detí teda návrhom   doručeným   okresnému   súdu   24.   januára   2007   požiadal   o úpravu   výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu manželstva, pričom uvedené konanie bolo vedené pod sp. zn. 17 P 52/2007.

1.1 V konaní sp. zn. 17 P 427/2006 (predbežné opatrenie) namietala sťažovateľka porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny) a taktiež práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť a práva podľa čl. 9 ods. 1 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa (čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny). Najprv treba uviesť, že aj konanie o predbežnom opatrení je primerane chránené právom na súdnu ochranu. Podľa sťažovateľky predovšetkým neboli odvolacím súdom vzaté do úvahy jej námietky. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí totiž uviedol, že námietky uvedené sťažovateľkou budú prejednávané v konaní o rozvode a za danej situácie treba, aby boli usporiadané pomery detí.

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že podľa § 75 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   musí   súd   o návrhu   na   odovzdanie   dieťaťa   do   starostlivosti druhého z rodičov rozhodnúť do siedmich dní. Z uvedeného je zrejmé, že zákonodarca tu zdôrazňuje hodnotu rýchlosti konania. V predmetnej veci podal otec návrh 1. decembra 2006, pričom bol tento návrh vylúčený na samostatné konanie uznesením z 19. decembra 2006   a samotné   predbežné   opatrenie   bolo   vydané   29.   decembra   2006.   Pri   predbežnom opatrení stačí, aby boli skutočnosti osvedčené, čo sa podľa ústavného súdu udialo. Súd síce môže vykonať výsluchy účastníkov (§ 75 ods. 7 OSP), ale ich vykonanie v zmysle § 123 OSP je nutné vyvažovať s účelom predbežného opatrenia spočívajúcom v rýchlom ustálení pomerov.

Napriek   rozsiahlej   argumentácii   sťažovateľky   uvedenej   v odvolaní   proti predbežnému   opatreniu   možno   s ohľadom   na   okolnosti   danej   veci   akceptovať   názor odvolacieho   súdu,   ktorý   po   posúdení   skutočností   uvedených   v odvolaní   uprednostnil zachovanie pomerov v súlade s prvostupňovým rozhodnutím. Okrem toho v tom čase už prebiehalo aj riadne konanie o určení práv a povinností k deťom na čas do rozvodu a taktiež sťažovateľka   otázku   styku   s dieťaťom   riešila   iným   návrhom   na   predbežné   opatrenie (zamietnuté   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   17 P 196/2007-40,   pozn.),   ktoré   nie   je predmetom konania o ústavnej sťažnosti. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že   konanie   krajského   súdu   nebolo   arbitrárne   alebo   zjavne   neodôvodnené,   a preto s ohľadom na okolnosti danej veci zjavne nedošlo k porušeniu sťažovateľkinho práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť, práva na súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne práv podľa čl. 9 ods. 1 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa a ostatných označených súvisiacich práv. Z tohto dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

1.2   V konaní   sp.   zn.   17   P   427/2006   (predbežné   opatrenie)   sťažovateľka   taktiež namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V čase podania ústavnej sťažnosti však už namietané konanie bolo právoplatne skončené. Uznesenie okresného súdu č. k. 17 P 427/2006-11, ktoré bolo potvrdené uznesením krajského súdu č. k. 11 CoP 33/07-101 z 30. marca 2007, nadobudlo právoplatnosť   17.   mája   2007.   Sťažnosť   bola ústavnému   súdu doručená   17.   júla   2007. Momentom právoplatného skončenia tohto súdneho konania bol odstránený stav právnej neistoty sťažovateľky.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

V rámci ustálenej judikatúry ústavného súdu v tejto oblasti sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje len vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď   porušenie   ešte   trvalo   (napr. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 20/00, III. ÚS 315/06).

Ústavný   súd   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   uviedol,   že   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená, ak stav právnej neistoty už netrvá. Preto v danom prípade nebolo porušené ani základné právo sťažovateľky zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.

2. V konaní sp. zn. 17 P 52/2007 (úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým   deťom   na   čas   do   rozvodu   manželstva)   namieta   sťažovateľka   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy. Ústavný súd uvádza, že aj keď v čase rozhodovania je už preskúmavané konanie právoplatne zastavené, v čase doručenia ústavnej sťažnosti uvedené konanie ešte trvalo, a preto ústavný súd musí preskúmať, či nedošlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo spisu ústavný súd zistil, že návrh bol doručený okresnému súdu 24. januára 2007. Uznesením č. k. 17 P 52/2007-58 z 19. februára 2007 okresný súd prerušil konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP, pretože v konaní o rozvod už bolo 29. decembra 2006 vydané predbežné opatrenie, ktoré však v čase prerušenia preskúmavaného konania ešte nenadobudlo právoplatnosť. Sťažovateľka 27. februára 2007 nahliadla do spisu. Proti uzneseniu o prerušení konania sa odvolala, pretože podľa jej názoru konanie o predbežnom opatrení nie je takým konaním, ktoré môže mať význam pre prerušené konanie. Okresný súd 2. apríla 2007 predložil spis odvolaciemu súdu, ktorý ho však 10. apríla 2007 vrátil ako predčasne predložený, pretože nebol dodržaný postup sudcu podľa § 374 ods. 3 OSP. Spis bol opätovne predložený odvolaciemu súdu 10. mája 2007. Uznesením č. k. 11 CoP 152/07-73   z 31.   mája   2007   krajský   súd   zrušil   a vrátil   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu. Uznesením č. k. 17 P 52/2007-74 z 25. júla 2007 ustanovil okresný súd maloletým deťom opatrovníka a výzvami si zabezpečoval podklady na rozhodnutie. Podľa úradného záznamu z 5.   októbra   2007   znalkyňa   okresnému   súdu   oznámila,   že   nemôže   vyhotoviť   znalecký posudok,   pretože   sa   sťažovateľka   nedostavila   ku   znalkyni   na   žiaden   z dohodnutých termínov,   s tým,   že   sa   vždy   ospravedlnila   zdravotnými   dôvodmi.   Právny   zástupca sťažovateľky   požiadal   faxom   z 10.   októbra   2007   o odročenie   pojednávania   z dôvodu práceneschopnosti a hospitalizácie. Po krátkom pojednávaní 10. októbra 2007 okresný súd pojednávanie   odročil   s   tým,   že   vyčká   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   a následne nariadi   nový   termín   pojednávania.   Podaním   doručeným   okresnému   súdu   7.   mája   2008 navrhovateľ   vzal   späť   návrh   na   začatie   konania   o   úpravu   výkonu   rodičovských   práv a povinností   k maloletým   deťom   na   čas   do   rozvodu   manželstva.   Na   pojednávaní uskutočnenom 14. mája 2008 okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým konanie zastavil. Proti uzneseniu nebolo podané odvolanie, a preto s nadobudnutím jeho právoplatnosti 14. mája 2008 bolo konanie zastavené.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Ústavný súd uvádza, že predmetné konanie možno považovať za štandardnú súčasť rozhodovacej   činnosti   súdov,   avšak   podľa   ustanovenia   §   176   ods.   3   OSP   ak   zákon neustanovuje   inak,   vo   veciach   starostlivosti   súdu   o   maloletých   rozhodne   súd   bez zbytočného   odkladu   najneskôr   do   šiestich   mesiacov   odo   dňa   začatia   konania.   Konanie možno   predĺžiť,   len   ak   z   vážnych   dôvodov   a   z   objektívnych   príčin   nemožno   vykonať dôkazy. Povaha prerokúvanej veci je citlivá, pretože ide o starostlivosť o maloleté deti, aj keď len dočasnú na čas do rozvodu. Naliehavosť veci bola v danom prípade zmiernená tým, že   v inom   konaní   bola   situácia   maloletých   detí   predbežne   ustálená.   K správaniu sťažovateľky možno uviesť, že nespolupracovala so znalkyňou a taktiež sa ospravedlnila z účasti na prvom pojednávaní. Okresný súd prispel k predĺženiu konania tým, že v rozpore so zákonom prerušil konanie a tiež nesprávne predložil vec odvolaciemu súdu. Inak však postupoval plynule.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že konanie okresného súdu bolo v danej   veci   napriek   nedostatkom   plynulé,   a preto   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu sťažovateľkinho práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z tohto dôvodu ústavný súd aj v tejto časti odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Sťažovateľka   napokon   žiada   zrušenie   uznesenia   okresného   súdu   č.   k. 17 P 52/2007-58,   ktorým   bolo   prerušené   konanie   o   úpravu   výkonu   rodičovských   práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu manželstva. Zo spisu okresného súdu ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   uznesením   z 31.   mája   2007   na   základe   odvolania navrhovateľky   napadnuté   uznesenie   zrušil.   Z uvedeného   vyplýva,   že   v čase   podania ústavnej   sťažnosti   bolo už napadnuté   uznesenie   zrušené,   a   tak   nemohlo byť v priamej súvislosti s porušením označených práv. Z tohto dôvodu ústavný súd v tejto časti odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008