znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 352/2013-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa o prijatej sťažnosti spoločnosti R., s. r. o., P., zastúpenej advokátom JUDr. V. M.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   4   CoKR   54/2012 z 15. januára 2013 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   spoločnosti   R.,   s. r. o.,   zaručené   v   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   4   CoKR   54/2012   z 15. januára   2013 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 CoKR 54/2012 z 15. januára 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3.   Spoločnosti   R.,   s. r. o., p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 331,55 €, ktorú j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   uhradiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. V. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2013 doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   s. r. o.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoKR 54/2012 z 15. januára 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   7.   júna   2012   požiadala   Okresný   súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) o vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti F., s. r. o. (ďalej len „dlžník“), z dôvodu jej platobnej neschopnosti. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 K 24/2012 z 1. augusta 2012 rozhodol o začatí konkurzného konania proti dlžníkovi a ďalším uznesením zo 17. októbra 2012 o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka, keďže ustálil, že dlžník svoju platobnú schopnosť žiadnym spôsobom neosvedčil. Proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu podal dlžník odvolanie, v ktorom žiadal, aby krajský súd uznesenie prvostupňového súdu zmenil a konkurzné konanie na jeho majetok zastavil. Sťažovateľka namieta   postup   a   uznesenie   krajského   súdu   prijaté   v   konaní   o   odvolaní   dlžníka,   ktoré vyústili do porušenia jej procesných práv zaručených ústavou a dohovorom.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Sťažovateľ nemal žiadnu priamu vedomosť o podanom odvolaní, o tejto skutočnosti nebol informovaný. Z Okresného súdu Bratislava I mu nebolo odvolanie a ani výzva na vyjadrenie sa k odvolaniu doručené. Túto vadu nenapravil ani odvolací súd. Krajský súd v Bratislave   napadnuté   uznesenie   bez   nariadenia   pojednávania   zrušil   a   konkurznú   vec uznesením   zo   dňa   15.   01.   2013,   sp.   zn.:   4   CoKR/54/2012...   vrátil   Okresnému   súdu Bratislava   I   na   ďalšie   konanie.   Práve   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   bolo sťažovateľovi zasiahnuté do základných práv, chránených Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami.

Krajský súd v Bratislave pred samotným prejednaním veci, bol povinný skúmať, či súd   prvého   stupňa   neporušil   niektorú   zo   svojich   povinností   v súvislosti   s   doručovaním odvolania a následne výzvy na vyjadrenie sa k odvolaniu. Nakoľko Okresný súd Bratislava I ako súd prvého stupňa si svoju povinnosť nesplnil a sťažovateľovi nedoručil odvolanie spolu s výzvou na jeho vyjadrenie k podanému odvolaniu, bol Krajský súd v Bratislave povinný   toto   pochybenie   odstrániť.   Zo   strany   Krajského   súdu   v   Bratislave   k   náprave nedošlo.   Vychádzajúc   z   uvedeného,   je   namieste   vysloviť   záver,   že   odvolací   súd   sa   so spisovým materiálom dostatočne neoboznámil a bez preverenia zákonných podmienok pre vydanie rozhodnutia vydal uznesenie, ktorým zrušil rozhodnutie prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie....

Zásah do základných práv sťažovateľa bol spôsobený rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dna 15. 01. 2013, sp. zn.: 4 CoKR/54/2012 uvedeným v bode í predovšetkým tým,   že   svojim   arbitrárnym   postupom   vylúčil   sťažovateľa   z   angažovania   sa   v   konaní, ktorého predmetom boli aj jeho práva a povinnosti....

Krajský súd v Bratislave svojim postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, nakoľko mu ako účastníkovi konkurzného konania odňal realizáciu procesných práv spočívajúcich v doručení odvolania, možnosti vyjadrenia sa k odvolaniu, resp. uplatneniu ďalších procesných práv v predmetnom konaní. Sťažovateľovi v dôsledku protiprávneho konania   Krajského   súdu   v   Bratislave   bola   zamedzená   ochrana   jeho   práv   a   právom chránených záujmov. I napriek nerešpektovaniu procesného práva sťažovateľa, Krajský súd v Bratislave uznesenie, ktorým zrušil prvostupňové rozhodnutie, vydal....

Krajský   súd   v   Bratislave   týmto   pochybením   porušil   princíp   rovnosti   účastníkov, nakoľko sťažovateľovi bola odňatá možnosť oboznámiť sa s odvolaním dlžníka a následným vyjadrením sa k odvolaniu....

Občiansky   súdny   poriadok   expressis   verbis   zakotvuje,   že   odvolací   súd   svojim postupom nesmie pozbaviť účastníka konania žiadneho zákonného práva, ku ktorému patrí aj   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   spočívajúcu   konkrétne   v   doručení   odvolania a vyzvania účastníka konania, aby sa k odvolaniu vyjadril.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„Krajský súd v Bratislave zo dňa 15. 01. 2013, sp. zn.: 4 CoKR/54/2012, ktorým rozhodol o zrušení uznesenia Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.: 2 K/24/2012 zo dňa 17. 10. 2012 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie porušil právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 a článkom 48 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 01. 2013, sp. zn. 4 CoKR/54/2012 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšia konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy konania v sume 331,15 Eur, a to v lehote do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Keďže sťažnosť sťažovateľky spĺňala všetky zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd ju 19. júna 2013 po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 dohovoru. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K   prijatej   sťažnosti   sa   vyjadrili   obaja   účastníci   konania:   za   krajský   súd   jeho predseda   listom   č.   Spr.   3315/13   z   23.   júla   2013   a   právny   zástupca   sťažovateľky stanoviskom k vyjadreniu krajského súdu listom z 9. augusta 2013.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol: «Prípisom zo dňa 11. 07. 2013 som požiadal JUDr. E. P., predsedu senátu 4 CoKR Krajského súdu v Bratislave o vyjadrenie k veci sp. zn. 4 CoKR 54/2012; požadované vyjadrenie menovaného sudcu mi bolo doručené dňa 22. 07. 2013.

V tomto vyjadrení JUDr. E. P. uviedol, že Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v konaní,   vedenom   pod   sp.   zn.   4   CoKR   54/2012,   prijal   podanie   účastníka   konania a posudzoval vecnú správnosť súdu prvého stupňa, ktorý v právnej veci navrhovateľa - veriteľa: R., s. r. o... v zastúpení JUDr. V. M., advokát, vyhlásil na majetok dlžníka: F., s. r. o... zastúpená N. s. r. o...

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd po posúdení obsahu spisu doručeného Okresným súdom Bratislava I zistil vecnú nesprávnosť postupu tohto súdu prvého stupňa, a to   nielen   v rozsahu   podaného   odvolania,   a   preto   vydal   rozhodnutie,   ktorým   zrušil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 K 24/2012 zo dňa 17. 10. 2012 a vrátil vec na nové konanie.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa,   že   mu   nebolo   doručené   odvolanie   dlžníka, odvolací súd poznamenáva, že dôvodom zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa bolo zistenie   nesprávneho   postupu   pri   ustálení   skutkového   záveru   o   splnení   podmienok   na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, ako aj absencia náležitostí podaného návrhu na vyhlásenie   konkurzu,   a   to   vo   vzťahu   k   doloženiu   potvrdenia   audítora,   správcu,   alebo súdneho znalca o skutočnosti, že navrhovateľ eviduje pohľadávku vo svojom účtovníctve. Tieto skutočnosti vyplývali z obsahu konkurzného spisu vedeného na označenom súde prvého   stupňa   pod   sp.   zn.   2   K   24/2012,   a   preto   tvrdenie   sťažovateľa   o   procesných pochybeniach nedoručenia odvolania na vyjadrenie, nemohli viesť v konečnom dôsledku k inému rozhodnutiu odvolacieho súdu v posudzovanej veci, než k akému dospel odvolací súd v konaní pod sp. zn. 4 CoKR 54/2012 zo dňa 15. 01. 2013, ktorým zrušil rozhodnutie súdu   prvého   stupňa   v   celom   rozsahu   a   vrátil   vec   na   nové   konanie,   pričom   podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“) v znení účinnom od 01. 01. 2012, súd prvého stupňa po vrátení veci na nové konanie postupuje odo dňa vrátenia veci, ako by konkurzné konanie začalo s tým, že na nariadenom konaní súd prvého stupňa mal odstránil vady, vysporiadať sa so skutkovými a právnymi tvrdeniami dlžníka, navrhovateľa - veriteľa a na zistenom skutkovom základe vydať nové rozhodnutie.

Odvolací súd bez ohľadu na vyjadrenie procesnej strany navrhovateľa k odvolaniu zo spisu vedenom na súde prvého stupňa pod sp. 2 K 24/2012, zistil vecné a procesné pochybenia, ktoré nebolo možné odstrániť v odvolacom konaní, a preto s poukazom na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h) zákona č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a noviel (ďalej len „OSP“) rozhodnutie zrušil a vec vrátil v súlade s ustanovením § 221 ods. 2 O. s. p. Okresnému súdu Bratislava 1 na ďalšie konanie. Na takto uvedenom skutkovom základe, vychádzajúc najmä z obsahu spisu vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 2 K 24/2012, s poukazom na jeho obsah, vyjadrenia a listiny,   vrátane   posúdenia   náležitostí   samotného   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu, podaného zo strany navrhovateľa - sťažovateľa pred ÚS SR, odvolací súd považuje sťažnosť za nedôvodnú.

Poukazuje   na   správnosť   postupu   odvolacieho   súdu   v uvedenej   veci;   uvádza,   že nedoručenie odvolania sťažovateľovi nemalo za následok iné posúdenie veci odvolacím súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoKR 54/2012, než k akému odvolací súd dospel, najmä   s   poukazom   na   zistenie   pochybení   v   postupe   Okresného   súdu   Bratislava   I   pri posúdení   náležitostí   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu,   absencie   potvrdenia   o   evidencii pohľadávky   navrhovateľa   -   veriteľa   v   účtovníctve,   spornosti   deklarovanej   pohľadávky, spornosti   úpadku   a   iné,   ktoré   bolo   potrebné   riadne   ustáliť   súdom   prvého   stupňa   apo náležitom zistení skutkového stavu vydať nové rozhodnutie.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že vec vrátil do štádia začatia konkurzného konania, povinnosti nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) bod 2, ZKR, kde navrhovateľ - sťažovateľ na nariadenom ústnom konaní, mal vytvorený priestor na doloženie a preukázanie nim tvrdených skutočností, zakladajúcich postup sudu, ktorý by mal viesť k vyhláseniu konkurzu na majetok vyššie označeného dlžníka.»

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku uviedol: „Krajský súd v Bratislave vo svojom vyjadrení konštatuje, že na jeho rozhodnutie, ktorým   zrušil   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   2   K/24/2012   zo   dňa 17. 10. 2012   a   vec   vrátil   na   nové   konanie,   by   nemalo   vplyv   stanovisko   sťažovateľa k odvolaniu   dlžníka   spoločnosť   F.,   s. r. o...   a   preto   odvolanie   sťažovateľovi   nedoručil. Sťažovateľ sa s týmto tvrdením Krajského súdu v Bratislave nemôže stotožniť.

V dôsledku konania Krajského súdu v Bratislave sťažovateľ nemal žiadnu priamu vedomosť   o   podanom   odvolaní   spoločnosti   F.,   s. r. o.,   o   tejto   skutočnosti   nebol informovaný. Z Okresného súdu Bratislava I mu nebolo odvolanie a ani výzva na vyjadrenie sa   k   odvolaniu   doručené.   Krajský   súd   v   Bratislave,   bol   povinný   pred   samotným prejednaním veci skúmať, či súd prvého stupňa neporušil niektorú zo svojich povinností v súvislosti s doručovaním odvolania. Okresný súd Bratislava 1 ako súd prvého stupňa si svoju   povinnosť   nesplnil   a sťažovateľovi   nedoručil   odvolanie   ako   aj   výzvu   na   jeho vyjadrenie,   Krajský   súd   v Bratislave   bol   povinný   toto   pochybenie   odstrániť.   Zo   strany Krajského súdu v Bratislave k náprave nedošlo.

Podľa ust. § 219 ods. 1) O. s. p. ak súd prvého stupňa nesprávne postupoval podľa § 209 ods. 1, odvolací súd sám vyzve toho, kto podal odvolanie, aby doplnil chýbajúce náležitosti,   a   poučí ho o následkoch   neodstránenia   vád odvolania   podľa § 218 ods.   1 písm. d). Vo veciach podľa § 120 ods. 2 odvolací súd odstraňuje vady odvolania tým, že sa obmedzí len na zistenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda. Odvolací súd sám odstráni vady   pri   doručovaní   odvolania   a   výzvy   podľa   §   209a   ods.   1   tak,   že   sám   vykoná doručovanie. Odvolací súd rozhodne aj u návrhoch podľa § 138 ods. 10 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa.

Dôvodom   neodstránenia   vád   Okresného   súdu   Bratislava   pri   doručení   odvolania dlžníka F., s. r. o. a výzvy k jeho vyjadreniu zo strany Krajského súdu v Bratislave bolo údajne nesplnenie podmienok na vyhlásenie konkurzu a absencia náležitosti návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka F., s. r. o. Tieto dôvody sťažovateľovi doposiaľ neboli známe, z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave tieto skutočnosti nevyplývajú, nakoľko sa s nimi Krajský súd v Bratislave vôbec nevysporiadal. Aj napriek údajnému nesprávnemu postupu Okresného súdu Bratislava I, bol Krajský súd v Bratislave v zmysle ust. § 219 ods. 1) O. s. p. povinný odvolanie sťažovateľovi zaslať. Ak by Krajský súd v Bratislave neodňal sťažovateľovi procesné právo - konanie pred súdom a umožnil by mu sa k odvolaniu dlžníka F., s.r.o. vyjadriť, nemohol by dospieť k zrušeniu rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I.

Z návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka F., s. r. o. ako aj z priložených listinných dôkazov jednoznačne vyplývala platobná neschopnosť dlžníka F., s. r. o. ako aj splnenie hmotnoprávnych ako aj procesnoprávnych predpokladov na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka F., s. r. o. Tieto skutočnosti mohol sťažovateľ opätovne ozrejmiť, keby mu nebolo odňaté právo konať pred súdom.

Krajský súd v Bratislave svojim postupom sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom, nakoľko mu ako účastníkovi konkurzného konania odňal realizáciu procesných práv spočívajúcich v doručení odvolania a možnosti vyjadrenia sa k odvolaniu. Sťažovateľovi v dôsledku protiprávneho konania Krajského súdu v Bratislave bola zamedzená ochrana jeho   práv a   právom chránených záujmov.   I   napriek   nerešpektovaniu   procesného   práva sťažovateľa, Krajský súd v Bratislave uznesenie, ktorým zrušil prvostupňové rozhodnutie, vydal. Bolo   v   kompetencii   Krajského   súdu   v   Bratislave   odstrániť   vady   prvostupňového súdu,   a   to   tým   spôsobom,   že   mal   sám   odvolanie   a   výzvu   na   vyjadrenie   k   odvolaniu sťažovateľovi   doručiť   ešte   pred   tým,   ako   vyhlásil   samotné   rozhodnutie.   Krajský   súd   v Bratislave   pred   prejednaním   konkurznej   veci   vôbec   neskúmal,   čí   boli   splnené   všetky povinnosti v súvislosti s doručovaním odvolania a výzvy na vyjadrenie sa k odvolaniu. Rozhodovacia   činnosť   Krajského   súdu   v   Bratislave,   je   ovládaná   základnými procesnými zásadami, ktoré zabezpečujú viazanosť tohto rozhodovacieho orgánu právom a to   v   každom   jednotlivom   štádiu   aplikácie   práva.   Zároveň   tak   zabezpečujú   garanciu a ochranu základných práv a slobôd každého občana či už v trestnom, občianskom alebo správnom konaní.

K základným zásadám tak patrí najmä zásada bezprostrednosti, priamosti a ústnosti, voľného hodnotenia dôkazov, rovnosti procesných strán a účastníkov konania podporené i základnými procesnými zárukami ako je právo jednotlivca, aby jeho vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná legitímnym orgánom a na základe zákona.

Krajský   súd   v   Bratislave   týmto   pochybením   porušil   princíp   rovnosti   účastníkov, nakoľko sťažovateľovi bola odňatá možnosť oboznámiť sa s odvolaním dlžníka a následným vyjadrením   sa   k   odvolaniu.   Sťažovateľovi   bola   zamedzená   možnosť   uplatniť   si   svoje procesné práva. Krajský súd v Bratislave ako rozhodovací orgán je povinný dodržiavať procesno-právne ako aj hmotno-právne predpisy.

Pochybenie Krajského súdu v Bratislave je v rozpore so základnými princípmi práva na súdnu a inú právnu ochranu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa s ich vyjadreniami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (teda aj čl. 6 dohovoru) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú   (čl.   46   ods.   4   ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov   vzhľadom na ich postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania vyplývajúcich z ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Ústavný súd rovnako judikoval, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o   ľudských právach a základných slobodách najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (mutatis mutandis I. ÚS 230/03).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho   konania,   ktorá   okrem   iných   procesných   záruk   kladie   dôraz   aj   na   zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali   reálnu   možnosť   využiť   svoje   procesné   práva   predložiť   argumenty   a   reagovať   na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či uznesením krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 54/2012 z 15. januára 2013 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľky   bolo   jej   tvrdenie   o   porušení   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré malo spočívať v tom, že krajský súd v konaní o odvolaní dlžníka proti uzneseniu okresného súdu o vyhlásení konkurzu porušil procesné práva sťažovateľky tak, že vo veci rozhodol napriek tomu, že jej nedoručil odvolanie dlžníka a nedal jej možnosť vyjadriť sa k nemu. V okolnostiach prípadu bolo preto potrebné, aby ústavný súd preskúmal rozsah a spôsob uplatňovania   procesných   práv   účastníkov   konkurzného   konania   podľa   zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   konkurze   a   reštrukturalizácii“) a Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej aj „OSP“), konkrétne, či   špecifiká   konkurzného konania   obmedzovali,   či   dokonca   vylučovali   uplatnenie   označených   procesných   práv sťažovateľky podľa Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd zobral predovšetkým do úvahy, že aj keď podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii konkurzné a reštrukturalizačné konanie predstavuje osobitný typ konania s vlastnými pravidlami, tieto neupravujú všetky aspekty konkurzného konania, v dôsledku čoho je v ňom namieste aj použitie Občianskeho súdneho poriadku. Ak preto samotný zákon neustanovuje inak, na „začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie...“ sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku“ (§ 196 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), pričom základné   odchýlky   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   od   Občianskeho   súdneho poriadku sú taxatívne vypočítané v ustanovení jeho § 197. Ani náležitosti odvolania a ani procesné práva účastníkov v konaní o odvolaní proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu však nie   sú   zaradené   medzi   základné   odchýlky   podľa   §   197   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii.   Právo   účastníka   konkurzného   konania   na   podanie   odvolania   proti uzneseniu vydanému podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii je priznané v § 198 zákona   o   konkurze   a reštrukturalizácii   a   odvolanie   proti   nemu   je   prípustné,   „ak   to ustanovuje tento zákon“. Podľa toho istého ustanovenia ani dovolanie a ani mimoriadne dovolanie proti takémuto uzneseniu prípustné nie sú.

Z uvedeného vyplýva, že ani zákonné náležitosti odvolania a ani samotné odvolacie konanie   nie   sú   osobitným   predmetom   úpravy   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii a spravujú sa príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Konkrétne ide o jeho   §   209a,   ktorý   v   odseku   1   upravuje   postup   súdu   v prípade,   ak   odvolanie   spĺňa zákonom predpísané náležitosti. V takomto prípade doručí súd prvého stupňa bezodkladne odvolanie ostatnými účastníkom a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov, aby sa   k odvolaniu vyjadrili.   Pokiaľ tak súd   prvého stupňa neurobil a odvolanie spolu so spisovým materiálom postúpil odvolaciemu súdu, tento je podľa § 211 ods. 1 OSP povinný sám odstrániť vady pri doručovaní odvolania a výzvy na vyjadrenie sa k nemu tak, že vykoná doručovanie. Uvedené ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ustanovujú postupnosť procesných krokov tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu voči podanému odvolaniu, a to tak, že ich prvoradou povinnosťou je doručiť odvolanie ďalšiemu účastníkovi(om) konania a vyzvať ich, aby sa k nemu v určenej lehote vyjadrili. Až   po   splnení   tejto   povinnosti   je   súd   prvého   stupňa   oprávnený   postúpiť   odvolanie odvolaciemu   súdu   a   v prípade,   ak   to   neurobí,   je   tieto   procesné   úkony   povinný   urobiť samotný odvolací súd. Z priloženého uznesenia krajského súdu vyplynulo, že doručením odvolania sťažovateľovi a výzvou na vyjadreniu sa k nemu sa vôbec nezaoberal a túto skutočnosť nevytkol ani okresnému súdu. Vo svojom uznesení sa sústredil len na posúdenie skutočností, ktoré viedli okresný súd k ustáleniu skutkového zistenia o úpadku dlžníka, jeho pasívnej legitimácii a dostatku majetku postačujúceho aspoň na úhradu nákladov konania. Ústavný   súd   nemôže   súhlasiť   s   vyjadrením   krajského   súdu,   podľa   ktorého   sa   nebolo potrebné   zaoberať   doručením   odvolania   sťažovateľke,   keďže „...   tvrdenie   sťažovateľa o procesných   pochybeniach   nedoručenia   odvolania   na   vyjadrenie,   nemohli   viesť v konečnom   dôsledku   k   inému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   v   posudzovanej   veci,   než k akému dospel odvolací súd v konaní pod sp. zn. 4 CoKR 54/2012 zo dňa 15. 01. 2013, ktorým   zrušil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v   celom   rozsahu   a   vrátil   vec   na   nové konanie...“.   Ani   ústava   a   ani   Občiansky   súdny   poriadok   totiž   nekoncipujú   procesné povinnosti odvolacieho súdu (a vo vzťahu k podanému odvolaniu) od toho, či toto môže, prípadne ak áno, v akom rozsahu ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu v konkrétnej veci.

Z uvedeného vyplýva, že tak pred okresným súdom, ako aj pred krajským súdom bola   účastníkovi   konania   (sťažovateľke)   odňatá   možnosť   uplatniť   si   procesné   právo v rozsahu   výslovného   oprávnenia   priznaného   Občianskym   súdnym   poriadkom,   a   tak uplatniť vplyv na výsledok súdneho konania pred krajským súdom. Ústavný súd súčasne pripomína, že na vytknutie tohto pochybenia sťažovateľka nemala k dispozícii dovolanie ani mimoriadne   dovolanie,   keďže   ich   použitie   je   vylúčené   §   198   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii.   V dôsledku   toho   súdne   konanie   prebehlo   bez   akejkoľvek   možnosti sťažovateľky   vyjadriť   sa   k   odvolaniu   dlžníka   v   rámci   zákonom   priznaného   procesného oprávnenia.

V dôsledku toho, že dlžník takéto procesné oprávnenia mal a aj ho použil, došlo súčasne   k   porušeniu   zásady   rovnosti   účastníkov   konania   vo   vzťahu   k   tým   procesným oprávneniam,   ktorými   mohli   uplatniť   svoj   vplyv   na   výsledok   súdneho   konania,   a   tým k porušeniu čl. 6 dohovoru. Integrálnu súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa tohto článku tvorí totiž aj zásada „rovnosti zbraní“ (equality of arms) u účastníkov súdneho konania.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k   jej   obsahu   uviedol,   že v civilnom konaní „musí byť každému účastníkovi poskytnutá rozumná možnosť ukázať svoju   vec   (vrátane   dokazovania)   za   podmienok,   ktoré   ho   nedostávajú   do   podstatnej nevýhodnej situácie ako jeho oponenta“ (rozsudok ESĽP Dombo Beheer B. V. z 27. októbra 1993,   bod   33).   V   ďalšej   veci   týkajúcej   sa   prístupu   účastníkov   konania   k   súdnej dokumentácii ESĽP zdôraznil, že v súlade so zásadou rovnosti zbraní musia mať účastníci súdneho konania „rovnaké právo prístupu k súdnym spisom a iným dokumentom týkajúcim sa   veci   minimálne   v rozsahu,   ktorý   môže   mať   význam   pre   utvorenie   názoru   súdu   na rozhodnutie vo veci“ (rozsudok ESĽP Ernst and Others z 15. júla 2003, body 60 – 61), a napokon   ESĽP   konkrétne   potvrdil,   že   „Každému   účastníkovi   konania   musí   byť   daná možnosť   oponovať   argumentom   predneseným   iným   účastníkom“   (rozsudok   ESĽP Bechbeger z 20. decembra 2001, bod 50).

Z   uvedených   záverov   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľkou   napádané   uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 54/2012 z 15. januára 2013 vykazuje nedostatky z pohľadu náležitého a vyčerpávajúceho odôvodnenia, čím došlo k porušeniu jej základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

IV.

V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd v nadväznosti na   zistenie   porušenia   jej   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods. 1   ústavy   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodol o zrušení uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 CoKR 54/2012 z 15. januára 2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu v celkovej sume 331,15 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“).   Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

S   poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľke   nárok   na   úhradu   trov za tri úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2013   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu a stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) v celkovej sume 413,94 € vrátane režijného paušálu.

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľky si uplatnil náhradu trov iba v sume 331,15 €, ústavný súd túto priznal len v rozsahu uplatneného nároku, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2013