znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 352/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B., O., zastúpeného advokátom JUDr. A. S., D., vo veci   namietaného   porušenia   čl.   17   ods.   2,   čl.   46   ods. 1   a čl.   49   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 2 To 19/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. B. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2009 doručená sťažnosť Ing. M. B., O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   v konaní vedenom   Krajským súdom   v Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   pod sp. zn. 2 To 19/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. septembra 2009.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Ružomberok   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 8 T 5/2008-110 z 19. januára 2009 bol sťažovateľ uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona za to, že pravdepodobne 19. marca 2008 bez vedomia Obce L. (ďalej len „obec“) ako majiteľky pravým kľúčom odomkol uzamknutú vstupnú bráničku na oplotení technologického domčeka pri vysielači spoločnosti O., a. s., v ktorom bolo umiestnené technologické zariadenie vysielača, následne pravým kľúčom bez použitia násilia otvoril vstupné dvere technologického domčeka, odkiaľ z bloku spracovania   vstupných   signálov odcudzil   jeden   modul   ¬ dvojitý   stereomodulátor,   jeden digitálny   satelitný   modul   a   tri   dekódovacie   karty,   čím   spôsobil   obci   ako   majiteľke technologického   zariadenia   škodu   vo   výške   26 705   Sk   (886,44   €).   Za   to bol   odsúdený k peňažnému trestu vo výške 7 000 Sk (232,36 €). Pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu mu bol uložený náhradný trest odňatia slobody vo výmere dvoch mesiacov nepodmienečne. Bol tiež zaviazaný nahradiť poškodenej obci spôsobenú škodu v uvedenej sume,   pričom   obec   bola   so   zvyškom   svojho   nároku   na   náhradu   škody   odkázaná   na občianske súdne konanie. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 2   To   19/2009-125   z 29.   apríla   2009   bol   rozsudok   okresného   súdu   zrušený   vo   výroku o náhrade škody s tým, že krajský súd poškodenú obec odkázal s celým jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu   došlo   k porušeniu   ním označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru.   Sťažovateľ   je   totiž   v zmysle   zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“) podnikom, ktorý je oprávnený poskytovať sieť, službu   alebo   sieť   a službu   v oblasti   elektronických   komunikácií   bez   ohľadu   na   právnu formu   a spôsob   financovania,   pričom   poskytovanie   siete,   služby   alebo   siete   a služby v oblasti elektronických komunikácií je podnikaním podľa osobitného predpisu. Podľa § 42 ods. 1 písm. d) zákona o elektronických komunikáciách mal sťažovateľ ako podnik právo dočasne prerušiť alebo obmedziť poskytovanie verejnej služby z dôvodu jej zneužívania, a to až do odstránenia jej zneužívania alebo vykonania technických opatrení zamedzujúcich jej zneužívanie. Sťažovateľ z dôvodu neplnenia zmluvných podmienok zo strany obce na základe   zmluvy   o pripojení   vykonal   technické   opatrenie   zamedzujúce   zneužívanie poskytovania verejnej služby tým, že odpojil zo zariadenia niektoré časti. Toto konanie považujú aj všeobecné súdy za účinný a oprávnený spôsob, ktorý sťažovateľovi umožňuje zákon o elektronických komunikáciách. Hoci technologické zariadenie a jeho komponenty odpojené   sťažovateľom   sú   vo   vlastníctve   obce,   nebolo   povinnosťou   sťažovateľa   tieto odovzdať   obci   ako   majiteľke,   pretože   tým   by   znova   došlo   k zneužívaniu   poskytovania verejnej   služby.   Obec   sťažovateľovi   ako   podniku   nezaplatila   za   poskytovanie   verejnej služby, a preto stav dočasného prerušenia alebo obmedzenia poskytovania verejnej služby mal   trvať   až   do   úplného   splnenia   zmluvnej   povinnosti,   teda   do   zaplatenia   ceny   za poskytnutú verejnú službu podľa tarify. Sťažovateľ teda postupoval spôsobom, ktorý mu ukladá   zákon   o elektronických   komunikáciách   a ktorý   sťažovateľovo   konanie   výslovne dovoľuje. Napriek tomu však všeobecné súdy považovali konanie sťažovateľa na jednej strane za účinné a zákonné, avšak na druhej strane za konanie naplňujúce skutkovú podstatu prečinu krádeže.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 To 19/2009 s tým, aby bol rozsudok z 29. apríla 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 50 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,38 €.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 To 19/2009-125 z 29. apríla 2009, a to z doložky právoplatnosti,   vyplýva,   že   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   hneď   jeho   vyhlásením 29. apríla 2009.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ prevzal rozsudok krajského súdu 10. júna 2009   a jeho   obhajca   JUDr.   A.   S.   zasa   9.   júna   2009.   Sťažovateľ   nepodal   dosiaľ   proti rozsudku krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť hneď jeho vyhlásením 29. apríla 2009 [§ 183 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku]. Pri doslovnom výklade ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde by preto posledným dňom zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   bol   29.   jún   2009.   Pri   výklade   priaznivejšom   pre sťažovateľa,   ktorý   by   sa   odvíjal   od   doručenia   rozsudku   krajského   súdu   jemu   a jeho obhajcovi (9., resp. 10. júna 2009), by bol posledným dňom zákonnej dvojmesačnej lehoty 10. august 2009. Keďže sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu až 24. septembra 2009, v každom prípade musí byť hodnotená ako oneskorene podaná.

Ústavný súd poznamenáva, že aj keby bola sťažnosť včas podaná, musela by byť odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy.

Podstatou sťažovateľovej obrany v trestnom konaní, ako aj v konaní pred ústavným súdom   je,   že   ním   spáchaný   skutok   (spáchanie   skutku   v súlade   s obžalobou   sťažovateľ v plnom rozsahu priznal) bol všeobecnými súdmi nesprávne posúdený z hľadiska hmotného práva,   pretože   tento   skutok   pri   správnom   hmotnoprávnom   hodnotení   nie   je   možné považovať za trestný čin, ale za legitímny výkon práva vyplývajúceho pre sťažovateľa zo zákona o elektronických komunikáciách.

Podľa § 368 ods. 1, § 369 ods. 2 písm. b) a § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku má sťažovateľ možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie z dôvodu, že rozsudok krajského súdu je založený na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia,   pričom   správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže dovolací súd skúmať a meniť.

Podľa § 370 ods. 2 Trestného poriadku treba dovolanie podať najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu.

Z uvedeného   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ,   ktorý   vôbec   nenamieta   správnosť a úplnosť všeobecnými súdmi zisteného skutku, ale jeho nesprávne právne posúdenie, stále má možnosť podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Dovolanie treba považovať za účinný právny prostriedok ochrany označených práv sťažovateľa. Tým je zároveň vylúčená v tejto veci a v danom štádiu konania právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009