znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 351/2015-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, maloletého ⬛⬛⬛⬛ a maloletej ⬛⬛⬛⬛, všetci bytom ⬛⬛⬛⬛,zastúpených advokátkou JUDr. Tijanou Če

ezovou, Drieňová 76/17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 35 ods. 1, čl. 41 ods. 1a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 3, čl. 7, čl. 32ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1, 2 a 3 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6, čl. 8, čl.13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 5 Protokolu č. 7 kDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3,čl. 4, čl. 5, čl. 9 ods. 1, 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, 2 a 3, čl.19 ods. 1 a 2, čl. 27 ods. 2, čl. 29, čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 6 Európskehodohovoru   o výkone   práv   detí   uzneseniami   Okresného   súdu   Bratislava   V č.   k.   20   P287/2014-13 z 11. augusta 2014, č. k. 20 P 325/2012-931 z 19. augusta 2013 a č. k. 8 C422/2009-335 z 12. októbra 2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP448/2014-36 z 10. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.3 Cdo 42/2015 z 19. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   maloletého ⬛⬛⬛⬛ a   maloletej o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „otec maloletých detí“),maloletého ⬛⬛⬛⬛ a maloletej ⬛⬛⬛⬛, všetci bytom

(spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“,   v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenýchadvokátkou JUDr. Tijanou Čečezovou, Drieňová 76/17, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19ods. 2, čl. 35 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 3, čl. 7, čl. 32 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1,2 a 3 a čl. 37ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   čl.   5Protokolu   č.   7   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len„protokol k dohovoru“), čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 4, čl. 5, čl. 9 ods. 1, 2 a 3,čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, 2 a 3, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 27 ods. 2,čl. 29, čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detíuzneseniami Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 P 287/2014-13z 11. augusta 2014, č. k. 20 P 325/2012-931 z 19. augusta 2013 a č. k. 8 C 422/2009-335z 12. októbra   2011,   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 11 CoP 448/2014-36 z 10. októbra 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajskéhosúdu“)   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 3 Cdo 42/2015 z 19. februára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛,otec maloletých sťažovateľov, je, resp. bol, účastníkom konaní vedených okresným súdompod:

- sp. zn. 8 C 422/2009 o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičovk maloletým deťom na čas po rozvode v procesnom postavení odporcu,

- sp.   zn.   20   P   287/2014   o   návrhu   otca   (sťažovateľa) na   nariadenie   predbežnéhoopatrenia,

- sp. zn. 20 P 325/2012 o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na časpo rozvode v procesnom postavení odporcu.

V konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   422/2009   okresný   súd   uznesenímč. k. 8 C 422/2009-335   z 12.   októbra   2011   nariadil   znalecké   dokazovanie   v   odborepsychológie,   odvetví   klinickej   psychológie   detí   a   klinickej   psychológie   dospelýcha vykonaním znaleckých úkonov poveril Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela.Následne uznesením č. k. 8 C 422/2009-738 z 22. augusta 2012 vylúčil ustanoveného znalcaz vypracovania znaleckého posudku a uznesením č. k. 20 P 325/2012-931 z 19. augusta2013   poveril   vypracovaním   znaleckého   posudku   znalca   v   odbore   psychológie,   odvetvíklinickej   psychológie   detí   Mgr.   Martina   Balka.   Uznesením   č.   k.   20   P   287/2014-13z 11. augusta 2014 okresný súd návrh sťažovateľa (otca maloletých detí) v časti zrušeniarozhodnutí   súdu o znaleckom   dokazovaní   č.   k.   8   C   422/2009-335   z 12.   októbra   2011a č. k. 20 P 325/2012-931   z   19.   augusta   2013   zamietol   a   v   prevyšujúcej   časti   návrhu(na nariadenie predbežného opatrenia) konanie zastavil.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu č. k. 20 P 287/2014-13 z 11. augusta 2014podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesenímsp. zn. 11 CoP 448/2014 z 10. októbra 2014 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňapotvrdil. Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorénajvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 42/2015 z 19. februára 2015 odmietol.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem podrobného opisu skutkového stavu veci uvádzajú:„Súd v č. k. 20P/287/2014-13 zamietol Návrh sťažovateľa na zrušenie nezákonných uznesení   o   znaleckom   dokazovaní   č.   k.   8C/422/2009-335   zo   dňa   12.   10.   2011 a 20P/325/2012-931 s tvrdením, že je nedôvodný s poukazom na to, že ide o rozhodnutia týkajúce   sa   vedenia   konania,   t.   j.   s   poukazom   na   slovenskú   legislatívu.   Okresný   súd Bratislava   V   tak   nerešpektuje   Ústavu   SR,   čl.   7   ods.   2   a   ods.   5   –   dodržiavanie medzinárodných dohovorov, ktorými je SR viazaná, ako aj nerešpektuje viazanosť súdu rozhodnutím vyšších súdov a nerešpektuje ani zákonnú povinnosť v každom súdnom konaní zistiť Slobodný názor dieťaťa podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa v zmysle ustanovení   Všeobecného   komentáru   č.   12   OSN   k   čl.   12   Dohovoru   o   právach   dieťaťa a rovnako   súd   nerešpektuje   rozsudok   odvolacieho   súdu   v   č.   k.   8Co/337/2010   zo   dňa 8. 2. 2011, ktorým odvolací súd vyslovil právny názor, aby sa súd vysporiadal s posudkom č. 19   PhDr.   Borzovej   a   ani   súd   nerešpektuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR v č. k. 5Cdo/297/2012 v prijatom Dovolaní sťažovateľa, ktorým bolo preukázané porušenie zákona a konania súdu a odvolacieho súdu – nesúladného s Ústavou SR v napádaných uzneseniach v č. k. 5Cdo/297/2012.

Podľa   názoru   sťažovateľov „...   súd   vydal   uznesenie   č.   k.   8C/422/2009-335 nezákonne,   skôr,   ako   umožnil   účastníkom   konania,   t.   j.   sťažovateľovi   a   sťažovateľovi v 2. rade   a sťažovateľovi   v   3.   rade   sa   vyjadriť   k   osobám   znaleckej   organizácie   PNPP Pezinok, ktoré majú vykonať znalecké dokazovanie, pričom PNPP nemala mená týchto osôb zverejnené v registri znalcov MS SR, keďže nedisponovala znalcami z Odboru Klinická psychológia.   Určenie   znalca   len   názvom   znaleckej   organizácie   je   odopretie   možnosti účastníka konania vyjadriť sa k osobe znalca...

Pred vydaním uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania v č. k. 8C/422/2009- 335 zo dňa 12. 10. 2011 súd nezistil Slobodný názor maloletých detí, sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa   v   3.   rade   a   preto   je   uvedené   uznesenie   nezákonné   a   neprávoplatné a sťažovateľ a sťažovateľ v 2.rade a sťažovateľ v 3.rade žiadajú v zmysle § 38 a § 39 Všeobecného komentáru č. 12 o jeho zrušenie.

Pred vydaním uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania v č. k. 20P/325/2012- 931 zo dňa 19. 8. 2013 súd nezistil Slobodný názor maloletých detí, sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa   v   3.   rade   a   preto   je   uvedené   uznesenie   nezákonné   a   neprávoplatné a sťažovateľ a sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľ v 3. rade žiadajú v zmysle § 38 a § 39 Všeobecného komentáru č. 12 o jeho zrušenie...

Súd opakovane vydal nezákonné uznesenie č. k. 20P/325/2012-931 skôr, ako umožnil podľa názoru sťažovateľa účastníkom konania sa k osobám znalcov vyjadriť.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia uvádzajú: «Krajský súd v Bratislave uznesením dňa 11. októbra 2014 sp. zn. 11 CoP/448/2014 napadnuté uznesenie súdu 20P/287/2014 potvrdil.   Krajský   súd   opakovane   počas   doby   5   rokov   koná   v   odvolacích   konaniach sťažovateľa nesúladne s Ústavou SR, kedy na str. 1 v poslednom odstavci odôvodňuje svoje rozhodnutie:   „Predmetnými   rozhodnutiami   súdu   bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie, čo je dôkaznou činnosťou súdu, zároveň v tomto prípade vedením konania, ktorého zrušenie nemožno iniciovať návrhom na nariadenie predbežného opatrenia“. Uvedené odôvodnenie odvolacieho   súdu   je   dôkazom,   že   odvolací   súd   sa   odvolaním   navrhovateľa   dôkladne a dostatočne   nezaoberal,   pretože   sťažovateľ   nepodal   návrh   na   zrušenie   uznesení o znaleckom dokazovaní v predbežnom opatrení!. Navrhovateľ podal samostatný Návrh na zrušenie   nezákonných   uznesení   o   znaleckom   dokazovaní   na   jednom   dokumente   pre príčinnú súvislosť podaní a to:

Návrh na predbežné opatrenie podľa § 75 písm. a), § 76 písm. a), b), f) O. s. p. a Opakovaný   Návrh   na   zrušenie   nezákonných   uznesení   o   nezákonnom   znaleckom dokazovaní...

Krajský súd ani v jednom z doterajších rozhodnutí si nesplnil zákonnú povinnosť a nezistil Slobodný názor maloletých detí podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, čo podľa ustanovení § 38 a § 39 Všeobecného komentáru č. 12 OSN k čl. 12 – Právo dieťaťa byť počuté – Dohovoru o právach dieťaťa je dôvodom na zrušenie týchto nezákonných a neprávoplatných rozhodnutí krajského súdu.

Odvolací súd podľa názoru sťažovateľa: a) uvádza nepravdivé údaje a b) v prípade ak by sa odvolaním sťažovateľa dôkladne zaoberal, nadobudol by vedomosť, že sťažovateľ sa vo svojom návrhu domáha, aby súd zobral na vedomie a prihliadol na rozsudok vyššieho tj. odvolacieho súdu, tj. č. k. 8Co/337/2010 vyhlásený dňa 8. 2. 2011, ktorým vyslovil odvolací súd svoj právny názor, aby sa súd vysporiadal s návrhom otca na striedavú starostlivosť alebo   zverenie   maloletých   detí   do   starostlivosti   otca.   Tvrdenie   odvolacieho   súdu,   že sťažovateľ žiada zverenie maloletých detí do svojej starostlivosti je nepravdivé a odvolací súd   tak   hľadá   opakovane   skutočnosti   na   odôvodnenie   svojho   právne   nepodloženého   a nelogického rozhodnutia bez dostatočného odôvodnenie svojich názorov.»

Vo   vzťahu   k   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovatelia   uvádzajú:«Pre identifikovanie miesta pobytu maloletých detí ⬛⬛⬛⬛ a výrokom: „bývajúcich u matky“ neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie súdu SR, ktoré by oprávňovalo Najvyšší súd SR k takémuto výroku ani žiadne právoplatné rozhodnutie súdu SR, ktoré by oprávňovalo matku maloletých detí k zadržiavaniu maloletých deti ich matkou mimo domova maloletých detí v mieste ich trvalého bydliska...

Najvyšší   súd   tak   nevykonal   žiadne   šetrenie   rodinných,   sociálnych   a   bytových pomerov, nesplnil si svoju zákonnú povinnosť v zmysle čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, nezistil Slobodný názor maloletých detí – sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade a uspokojil   sa   s   nezákonným   uznesením   o   ustanovení   kolízneho   opatrovníka   v   konaní č. k. 20P/287/2014, v ktorom súdna úradníčka uvádza: deti trvalé bytom

/trvalé bydlisko sťažovateľa a maloletých detí/, t. č. /trvalé bydlisko matky maloletých detí...

Najvyšší súd tak spoločne s Odvolacím súdom a súdom umožňuje matke maloletých detí protiprávne odlúčenie sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade z domova v mieste trvalého bydliska, čím Najvyšší súd týmto nezákonným výrokom umožňuje:

-Obmedzovanie   slobody   sťažovateľa   v   2.   rade   –   nezákonne   zapísaného a zadržiavaného   vo   výkone   povinnej   školskej   dochádzky   v   ZŠ   Tbiliská   č.   4, Bratislava Rača a sťažovateľa v 3. rade – nezákonne zapísaného a zadržiavaného vo výkone povinnej predprimárnej výchovy v MŠ Gelnická č. 4, Bratislava Rača

-Obmedzovanie slobody pobytu sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade

-Poškodzovanie cudzích práv – porušovaniu rodičovských práv sťažovateľa a jeho rodiny v prístupe k maloletým deťom a výkonu rodičovských práv a povinností

-Porušovaniu   práv   sťažovateľa   v   2.   rade   a   sťažovateľa   v   3.   rade   v   bránení v rovnocennej starostlivosti oboma rodičmi

-Porušovaniu práv sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade – maloletých detí, podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa – porušovaniu Práva na domov a Práva na rodinný život v zmysle ustanovení Všeobecného komentáru č. 14 OSN k čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa – Najlepšie záujmy dieťaťa.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„Ľudské práva ⬛⬛⬛⬛, otca maloletých detí a ľudské práva maloletého ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ a Práva dieťaťa upravené Podľa čl. 1 odst. 2; čl. 2 odst. 2; čl. 12 odst. 1 a odst. 2; čl. 7 odst. 2 a odst. 5; čl. 12 odst. 1 a odst. 2; čl. 16 ods. 1; čl. 19 ods. 2; čl. 35 odst. 1; čl. 41 odst. 1 a odst. 4; čl. 46 odst. 1 a odst. 2; a čl. 48 ods. 1 a odst. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práv podľa medzinárodných dohovorov: Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 6, čl. 8, čl. 13, čl. 14 a Protokol č. 7 čl. 5 a Listiny základných ľudských práv a slobôd čl. 1; čl. 3; čl. 7; čl. 32 odst. 1 a odst. 4; čl. 36 odst. 1, ods. 2 a ods. 3; a čl. 37 odst. 3 a čl.6 Dohovoru o výkone práv detí ako aj porušenie Práv dieťaťa podľa čl. 2 odst. 1 a odst. 2; čl. 3 odst. 1, odst. 2 a odst. 3; čl. 4; čl. 5, čl. 9 odst. 1, odst. 2 a ods. 3, čl. 12 odst. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 odst. 1 a odst. 2, čl. 18 odst. 1, odst. 2 a odst. 3, čl. 19 odst. 1 a odst. 2; čl. 27 odst. 2, čl. 29, čl. 35, Dohovoru o právach dieťaťa rozhodnutím Krajského sudu v Bratislave zo dňa 10. 10. 2014, sp. zn. 11COP 448/2013 -36 Okresného súd Bratislava V, vydané dňa 11. 08. 2014, sp. zn. 20P 287/2014- 13 Najvyššieho súdu SR, vydané dňa 19. 02. 2015, sp. zn. 3Cdo 42/2015 Okresného súdu Bratislava V, vydané dňa 12. 10. 2011, sp. zn. 8C/422/2009-335 Okresného súdu Bratislava V, vydané dňa 19. 8. 2013, sp. zn. 20P/325/2013-931 porušené boli.

Zrušuje   sa   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR,   vydané   dňa   19.   02.   2015, sp. zn. 3Cdo 42/2015   Krajského   sudu   v   Bratislave   zo   dňa   10.   10.   2014, sp. zn. 11COP 448/2013-36   Okresného   súd   Bratislava   V,   vydané   dňa   11.   08.   2014, sp. zn. 20P 287/2014-13 Okresného súd Bratislava V, vydané dňa 12. 10. 2011, sp. zn. 8C- 422/2009-335 Okresného súd Bratislava V, vydané dňa 19. 8. 2013, sp. zn. 8C-325/2013- 931. Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume 296,44 EUR na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu. ⬛⬛⬛⬛, otcovi maloletých deti a maloletému a maloletej ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 117 000,- EUR (slovom stosedemnásťtisíc EUR), ktoré je Najvyšší súd Bratislava povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.II.1   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   a   práv   podľa ústavy,   listiny,   dohovoru,   protokolu   k   dohovoru   a   Dohovoru   o   právach   dieťaťa uzneseniami   okresného   súdu   č.   k.   20   P   287/2014-13   z   11.   augusta   2014,

č. k. 20 P 325/2012-931 z 19. augusta 2013 a č. k. 8 C 422/2009-335 z 12. októbra 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).

Sťažovatelia sťažnosťou napádajú uznesenia okresného súdu č. k. 20 P 287/2014-13 z11. augusta 2014, č. k. 20 P 325/2012-931 z 19. augusta 2013 a č. k. 8 C 422/2009-335z 12. októbra   2011. Z priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesenímč. k. 20 P 287/2014-13 z 11. augusta 2014 zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhalzrušenia   rozhodnutia   okresného   súdu   o znaleckom   dokazovaní   č.   k.   8   C   422/2009-335z 12. októbra 2011 a č. k. 20 P 325/2012 z 19. augusta 2013, a v časti, ktorou sa opakovanedomáhal nariadenia predbežného opatrenia, zastavil. Uznesením č. k. 20 P 325/2012-931z 19.   augusta   2013   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   z odborupsychológie,   odvetvia   klinickej   psychológie   detí.   Uznesením   č.   k.   8   C   422/2009-335z 12. októbra   2011   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie,   pričom   znaleckýmdokazovaním poveril Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela Pezinok.

Uzneseniami   okresného   súdu   č. k. 20 P 325/2012-931   z   19.   augusta   2013a č. k. 8 C 422/2009-335 z 12. októbra 2011 bolo nariadené znalecké dokazovanie, čiže ideo uznesenia o vedení konania, ktoré nemožno napadnúť odvolaním. Vo vzťahu k týmtouzneseniam   však   majú/mali   sťažovatelia na ochranu   svojich   práv v   konaní pred   súdomk dispozícii iné prostriedky ochrany (napr. námietku zaujatosti proti osobe znalca), a preto,aplikujúc princíp subsidiarity na vec sťažovateľov, ústavný súd konštatuje, že v danomprípade právomoc všeobecného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu. Navyše ústavnýsúd pripomína, že ide o uznesenia, ktorými nebolo súdne konanie skončené, čo taktiežvylučuje,   aby   sa   nimi   ústavný   súd   zaoberal.   Ústavný   súd   totiž   vo   svojej   konštantnejjudikatúre opakovane zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôžebyť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tomrámci predovšetkým všeobecného súdnictva.   Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatnýchdo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Ústavný súd môžeurobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvougarantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie súschopné protiústavný stav napraviť.

Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 20 P 287/2014-13 z 11. augusta 2014,ústavný súd zistil, že sťažovatelia využili svoje právo podať proti nemu odvolanie, o ktorombol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.2   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   a   práv   podľa ústavy,   listiny,   dohovoru,   protokolu   k   dohovoru   a   Dohovoru   o   právach   dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V   nadväznosti   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázaťna svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli krozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, azároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahomzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnémuprávu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS   88/01,III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní.K porušeniu   tohto   základného   práva   by   mohlo   dôjsť   predovšetkým   vtedy,   ak   by   bolakomukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannomsúde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osobyalebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúrezdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   alenemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobnáodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súdsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možnoposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, abyna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola danáodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torijac. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielskoz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzskoz 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Sťažovatelia tvrdia, že napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým odvolací súdpotvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   o   zamietnutí   návrhu   otca   maloletých   detív časti zrušenia   rozhodnutia   súdu   o   znaleckom   dokazovaní   č.   k.   8   C   422/2009-335z 12. októbra 2011 a č. k. 20 P 325/2012-931 z 19. augusta 2013 a o zastavení konaniav prevyšujúcej časti návrhu (o nariadenie predbežného opatrenia), došlo k porušeniu ichoznačených základných práv a práv podľa ústavy, listiny, dohovoru, protokolu k dohovorua Dohovoru o právach dieťaťa.

V súvislosti s námietkami sťažovateľov ústavný súd považoval za potrebné poukázaťna relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa okreminého uvádza: „Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p., vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o časť návrhu otca na zrušenie nezákonných uznesení o nezákonnom znaleckom dokazovaní, a to uznesenia z 12. 10. 2011, č. k. 8C 422/2009-335 a uznesenie z 19. 08. 2013, č. k. 20P 325/2012-931 treba uviesť, že súdy v rámci zisťovania skutkového stavu,   najmä   v   konaní   starostlivosti   o   maloleté   deti   vykonávajú   dokazovanie,   v   rámci ktorého   si   vytvárajú   poznatky   potrebné   pre   rozhodnutie   vo   veci.   Prostredníctvom dokazovania súd zisťuje skutkový stav veci, z ktorého potom vychádza a ktorý následne hodnotí po právnej stránke. Zákon dáva do výlučnej právomoci súdu, aby posúdil, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie, v konaní starostlivosti o maloleté deti je naviac povinnosť súdu aj bez návrhov účastníkov vykonať dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli (§ 120 ods. 1, 2 O. s. p.). Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky ktorými možno zistiť skutkový stav, najmä výsluch účastníkov, svedkov, znalecké posudky,   vyjadrenia   orgánov,   právnických   a   fyzických   osôb.   Významným   dôkazným prostriedkom je aj znalecké dokazovanie, prichádza do úvahy vtedy, ak rozhodnutie súdu závisí   od   skutočností,   na   ktoré   treba   odborné   znalostí.   O   vykonaní   dôkazu   znaleckým posudkom súd rozhoduje uznesením, ktoré doručuje všetkým účastníkom konania, proti uzneseniu nie je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 3 písm. a/ O. s. p.). Účastníci konania však môžu voči osobe znalca vzniesť námietku zaujatosti. O tejto námietke rozhoduje súd, ktorý o nariadení znaleckého dokazovania rozhodol (§ 17 ods. 1 O. s. p.). Vychádzajúc z obsahu   spisu   súd   prvého   stupňa   v   konám   o   rozvod   manželstva   nariadil   znalecké dokazovanie, keďže pre posúdenie vhodnosti formy osobnej starostlivosti (obaja rodičia žiadajú   deti   zveriť   do   svojej   osobnej   starostlivosti),   je   potrebné   odborné   posúdenie. Vzhľadom na vývoj vzťahov v rodine nariadenie znaleckého dokazovania sa javí zvlášť aktuálne, preto dôvody otca uvedené v jeho návrhu na zrušenie znaleckého dokazovania odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa vyhodnotil ako účelové. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že postup v konaní určuje súd, nie účastník konania. V tomto zmysle v rámci zisťovania skutkového stavu postupoval aj súd prvého stupňa, pričom aj z ust. § 202 ods. 3 písm. a/ O. s. p. podľa ktorého odvolanie proti uzneseniu nariadení znaleckého dokazovania nie je prípustné, jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie o tom, aký dôkaz súd vykoná, je v jeho právomoci.

S poukazom na uvedené súd prvého stupňa správne postupoval, keď návrh otca na zrušenie uznesení o znaleckom dokazovaní zamietol, rovnako správne je rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým zastavil konanie o zvyšnom návrhu otca v zmysle § 104 ods. 1 O.   s.   p.   Z   obsahu   návrhu   otca   je   zrejmé,   že   ide   o   totožný   opakovaný   návrh   otca na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorom bolo už predchádzajúcimi rozhodnutiami súdu   prvého   stupňa   i   odvolacieho   súdu   rozhodnuté,   v   dôsledku   čoho   pri   rozhodovaní o každom   následnom   opakovanom   a   obsahovo   totožnom   návrhu   otca   na   nariadenie predbežného opatrenia prichádza do úvahy v rámci skúmania podmienok konania v zmysle § 103 O. s. p. aplikácia ust. § 159 ods. 3 O. s. p., vedúca k zastaveniu konania podľa § 104 ods. 1 O. s. p.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne, preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutomuznesení ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľa – otcamaloletých   detí,   s   ktorého   argumentáciou   sa   nestotožnil,   a   preto   odvolaním   napadnutéuznesenie okresného súdu potvrdil. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdua označenými základnými právami a právami podľa ústavy, listiny, dohovoru, protokoluk dohovoru   a   Dohovoru   o   právach   dieťaťa,   ktorých   porušenie   sťažovatelia   namietajú,neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatítejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavnýsúd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.

II.3   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   a   práv   podľa ústavy,   listiny,   dohovoru,   protokolu   k   dohovoru   a   Dohovoru   o   právach   dieťaťa napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, aksú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujúustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie jeprípustné,   len   pokiaľ   ide   o   prípady   uvedené   v   písm.   a)   až   písm.   g)   tohto   zákonnéhoustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v   prípadochuvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považujeza potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočneniedovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdeniasťažovateľov k porušeniu ich označených základných práv a práv podľa ústavy, listiny,dohovoru,   protokolu   k   dohovoru   a   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   došlo   odmietnutímdovolania   najvyšším   súdom.   V   súvislosti   s   týmto   tvrdením   sťažovateľov   ústavný   súdpoukazuje   na   relevantnú   časť   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,v ktorej sa okrem iného uvádza: «Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O. s. p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 239 ods. 2 O. s. p.“) je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,   pretože   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   b/   ide o uznesenie   o   návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolanie preto podľa citovaných ustanovení prípustné nie je.

Dovolanie otca by v danom prípade bolo procesne prípustné iba, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 237 O. s. p.“). Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa   nepodal   návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   f/   účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie   je   významný   subjektívny   názor   účastníka   konania   tvrdiaceho,   že   došlo   k   vade vymenovanej   v tomto   ustanovení;   rozhodujúcim   je   výlučne   zistenie   (záver)   dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní ani najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.

Otec v dovolaní vyslovil nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom (§   241   ods.   2   písm.   d/   O.   s.   p.).   Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej zo skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery   a   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu   na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v   rámci   ktorého   súd   na   zistený   skutkový   stav   aplikuje   hmotnoprávny   alebo   procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p. Nesprávne právne posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   je   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorým   možno odôvodniť   procesne   prípustné   dovolanie   (viď   §   241   ods.   2   písm.   c/   O.   s.   p.   ),   samo (prípadne)   nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   ale   nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Najvyšší súd preto dovolanie otca odmietol ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).»

V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súdpripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie jepovinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzanésťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšiehopovažovať za porušenie nimi (okrem iných) označeného základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratilimožnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolaniavôbec   boli   naplnené.   Takýto   postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdnyporiadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemoholznamenať odoprenie prístupu sťažovateľom k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnychopravných prostriedkoch.

Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver,že   dovolanie   sťažovateľov   v   danom   prípade   nie   je   prípustné,   primeraným   spôsobomodôvodnil,   pričom   tento   jeho   záver   nemožno   považovať   za   arbitrárny.   Ústavný   súdpri preskúmavaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovalasvojvoľný   postup   dovolacieho   súdu   (v   medziach   posudzovanej   prípustnosti   dovolania,pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu v zákone.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdua označenými základnými právami a právami podľa ústavy, listiny, dohovoru, protokoluk dohovoru   a   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   bysignalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie.   Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   podľa   názoru   ústavného   súduz ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a   udržateľné,   a   preto   sťažnosť   pri   predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti ako zjavneneopodstatnenú.

Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniučl. 6 Európskeho   dohovoru   o   výkone   práv   detí uzneseniami   okresného   súduč. k. 20 P 287/2014-13   z   11.   augusta   2014,   č. k. 20 P 325/2012-931   z   19.   augusta   2013a č. k.   8   C   422/2009-335   z 12.   októbra   2011,   napadnutým   uznesením   krajského   súdua napadnutým uznesením najvyššieho súdu poukazuje na to, že Európsky dohovor o výkonepráv detí nebol Slovenskou republikou ratifikovaný a vyhlásený spôsobom ustanovenýmzákonom. Predmetnom konania pred ústavným súdom preto nemôže byť sťažnosť alebo časťsťažnosti namietajúca porušenie práva priznaného Európskym dohovorom o výkone právdetí (m. m. II. ÚS 28/96, III. ÚS 16/06).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o   ďalších   návrhochsťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2015