znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 351/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť doc. Ing. P. O., CSc., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky, základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 229/11 a 6 Co 230/11 a jeho rozsudkom č. k. 6 Co 229/11-767, 6 Co 230/230 z 11. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť doc. Ing. P. O., CSc., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2013 doručená sťažnosť doc. Ing. P. O., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 229/11 a 6 Co 230/11 a jeho rozsudkom č. k. 6 Co 229/11-767, 6 Co 230/230 z 11. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania z 2. augusta 2000 (ďalej len „žaloba“) v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C 17/2007 (pôvodne pod sp. zn. 18 C 115/00) domáhal proti S., a. s., B. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), a W., a. s., B. [pôvodne pod obchodným menom U., a. s., pozn. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“, spolu len „žalovaní“)], zaplatenia spolu sumy 71 488,38 € s príslušenstvom z titulu peňažných nárokov plynúcich z poistnej zmluvy č. 1010000367 z 20. marca 1996 (ďalej len „poistná zmluva“) uzavretej medzi   žalovanými   pre   skupinové   životné   poistenie   sadzby   ZA   30-jednorazovo   platené poistné v prospech osôb uvedených v doložke č. 001 na strane 0002 pre prípad dožitia, smrti, s podielom na výnosoch poistných rezerv na účel ochrany svojich zamestnancov, resp. v ich prospech (ako tretích osôb pozn.), vrátane sťažovateľa.

V   danej   právnej   veci   okresný   súd   viazaný   právnym   názorom   krajského   súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. 6 Co 283/08-482 z 19. novembra 2009, ktorým zrušil predchádzajúci   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   18   C   17/2007-419   z   15.   mája   2008 o zamietnutí žaloby a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, rozhodol naposledy rozsudkom   č.   k.   18 C 17/2007-653 z 3.   marca   2011   v   spojení so   svojím   doplňujúcim rozsudkom č. k. 18 C 17/2007-694 z 9. júna 2001.

Okresný súd označenými rozsudkami okrem iného rozhodol tak, že sťažovateľovi je žalovaná v 1. rade povinná zaplatiť sumu 5 100,54 € s príslušenstvom a žalovaná v 2. rade sumu 66 387,84 € s príslušenstvom, pričom v prevyšujúcej časti voči žalovaným (t. j. voči žalovanej v 2. rade v časti o zaplatenie sumy 5 100,54 € s príslušenstvom) žalobu zamietol.

Žalované podali proti rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 17/2007-653 z 3. marca 2011 v spojení s jeho doplňujúcim rozsudkom č. k. 18 C 17/2007-694 z 9. júna 2001 v časti výrokov,   ktorými   bolo   žalobe   vyhovené,   riadne   a   včas   odvolanie   –   riadny   opravný prostriedok.

Odvolanie v časti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti voči žalovanej v 1. rade, ako aj o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie 5 100,54 € s príslušenstvom voči žalovanej v 2. rade podal aj sťažovateľ.

Krajský   súd   o   odvolaniach   žalovaných,   ako   aj   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol rozsudkom č. k. 6 Co 229/11-767, 6 Co 230/11 z 11. februára 2013, ktorým okrem iného rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 17/2007-653 z 3. marca 2011 v spojení s doplňujúcim rozsudkom č. k. 18 C 17/2007-694 z 9. júna 2001 zmenil tak, že žalobu zamietol.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu vrátane základného práva na rovnosť v konaní zaručených ústavou odôvodňuje okrem iného najmä takto:

«... odvolací súd nerešpektoval princíp zakotvený v § 226 OSP, v rozhodnutí zo dňa 11. 02. 2013 prijal opačný právny záver ako v predchádzajúcom rozhodnutí zo dňa 19. 11. 2009, pričom zmenu právneho záveru žiadnym spôsobom neodôvodnil, uviedol sťažovateľa nielen do stavu právnej neistoty, ale i zásadným spôsobom nabúral dôveru v rozhodovaciu činnosť súdov, nakoľko ani po 13 rokoch nemá sťažovateľ v rukách konečné rozhodnutie vo veci samej...

Poistná   zmluva   č.   1010000367   bola   uzatvorená   medzi   odporcom   v   1.   a   2.   rade v prospech   sťažovateľa   a   odvolací   súd   vo   svojom   poslednom   rozhodnutí   sp.   zn. 6 Co 229/11-7678 zo dňa 11. 02. 2013 konštatoval, že predmetná poistná zmluva je platná a   účinná. Súčasne na str. 9 rozsudku konštatoval, že pokiaľ iná (tretia) osoba vyjadrí kvalifikovaný   súhlas   s   poistnou   zmluvou,   stáva   sa   jej   účastníkom   so   všetkými   právami a povinnostiam z toho vyplývajúcimi. Preto aj dohoda o ukončení poistenia uzavretá medzi poistníkom a poisťovňou nemôže byť platným právnym úkonom, ak s ňou iná (tretia) osoba nevysloví súhlas, resp. ak nie je priamo účastníčkou takejto dohody. Odvolací súd teda jednoznačne konštatoval, že k dohode o zrušení poistnej zmluvy nemôže dôjsť bez účasti tretej   osoby   v   prospech,   ktorej   bola   zmluva   uzatvorená,   a   ktorá   s   poistnou   zmluvou vyslovila súhlas, ak dohoda o ukončení poistenia bola uzavretá až po tom, ako iná (tretia) osoba vyjadrila kvalifikovaný súhlas s poistnou zmluvou.

Otázku pristúpenia sťažovateľa k poistnej zmluve odvolací súd už riešil a vyriešil aj v roku 2009, a to v rozsudku sp. zn. 6 Co 283/08-482 zo dňa 19. 11. 2009... a to tak, že jednoznačne konštatoval, že z obsahu listiny spísanej žalobcom 29. 1. 1999 (teda pred uzatvorením Dohody o zrušení poistných zmlúv) a toho istého dňa doručenej žalovanému 1) označenej ako „Návrh ukončenia pracovného pomeru“ podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že žalobca prejavil súhlas s predmetnou poistnou zmluvou č. 1010000367: Pričom odvolací súd... vyslovil záver, že „... je toho názoru, že nie je podklad pre záver, že by súhlas s poistnou zmluvou musela iná (tretia) osoba adresovať obom účastníkom poistnej zmluvy.“...

V predmetnom prípade nastala paradoxná situácia, a to v tom, že ten istý senát odvolacieho   súdu...   o   viac   ako   3   roky   rozsudkom   sp.   zn.   6   Co   229/11-767   zo   dňa 11. 02. 2013 prijal v tej istej otázke t. j. či súhlas tretej osoby s poistnou zmluvou musí alebo nemusí byť adresovaný obom účastníkom poistnej zmluvy, názor úplne opačný, a to že „Na to, aby súhlas žalovaného s poistnou zmluvou vyvolal právne účinky, musel byť písomnou formou prejavený i voči žalovanej 2) ako druhej účastníčke poistnej zmluvy.“...

Rovnako konštatácia odvolacieho súdu že nie je správny záver súdu prvého stupňa, že žalobca vyjadril s poistnou zmluvou súhlas už dňa 29. 1. 1999, a že preto žalované neboli oprávnené uzavrieť bez žalobcu dohodou o zrušení poistnej zmluvy (str. 10 rozsudku sp. zn. sp. zn. 6 Co 229/11-767 zo dňa 11. 02. 2013) je nepochopiteľná nakoľko sám odvolací súd v rozsudku sp. zn. 6 Co 283/08-482 zo dňa 19. 11. 2009 podľa ktorého sa súd prvého stupňa riadil a musel riadiť vyslovil, že Z obsahu listiny spísanej žalobcom 29. 1. 1999 a toho istého dňa doručenej žalovanej 1) označenej ako „Návrh ukončenia pracovného pomeru“ podľa   názoru   odvolacieho   súdu   vyplýva,   že   ňou   žalobca   prejavil   súhlas   s   predmetnou poistnou zmluvou č. 1010000367 a nie je podklad pre záver, žeby súhlas s poistnou zmluvou musela osoba adresovať obom účastníkom poistnej zmluvy...

Žiadne zo zákonných ustanovení týkajúcich sa zmluvy v prospech tretieho neupravuje povinnosť   osoby   v   prospech,   ktorej   bola   zmluva   uzatvorená,   aby   prejavovala   súhlas individuálne voči každému účastníkovi zmluvy, ale zo zákonnej dikcie jasne vyplýva, že sa vyžaduje   prejav   súhlasu   so   zmluvou   t.   j.   nie   prejav   súhlasu   adresovaným   zmluvným stranám. Sťažovateľ v predmetnom konaní nepochybne vyjadril súhlas s poistnou zmluvou, ktorá   bola   v   jeho   prospech   uzatvorená,   a   to   dňa   29.   1.   1999,   čím   si   splnil   zákonnú povinnosť v zmysle § 794 ods. 1 a 2 v spojení s § 50 OZ, a preto nie je možné od neho spravodlivo   požadovať,   aby   prejavoval   súhlas   voči   účastníkom   zmluvy,   nakoľko   mu   to zákon neukladá...

...   Tým   že   odvolací   súd   rozhodol   v   protiklade   so   svojim   právnym   názorom vysloveným v rozhodnutím sp. zn. 6 Co 283/08-482 zo dňa 19. 11. 2009, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, nakoľko v tomto smere bol vyslovený právny názor, súd bol ním viazaný a sťažovateľ nemohol a nemal dôvod dokazovať skutočnosti a tvrdenia, ktoré boli záväzným spôsobom vyriešené odvolacím súdom. Tým že odvolací súd nepochopiteľne a bez odôvodnenia zmenil svoj pôvodný právny názor odňal sťažovateľovi aj možnosť konať pred súdom   prvého   stupňa,   nakoľko   sťažovateľ   v   konaní   na   súde   prvého   stupňa   ako   aj odvolacom súde a rovnako aj samotné súdy sa už otázkou kvalifikovaného pristúpenia k poistnej zmluve nezaoberali a v tomto smere sa už ani nevykonávalo dokazovanie...»

V súvislosti s porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného ústavou a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote právna zástupkyňa sťažovateľa okrem iného uviedla:

„...   Postup   odvolacieho   súdu,   ktorý   rozhodoval   v   roku   2009   a   2013   nemožno považovať za účelný, nakoľko nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Odvolací   súd   len   po   3   rokoch   zmenil   právny   názor   na   posúdenie   a   výkladu   §   50   OZ týkajúceho sa zmluvy v prospech tretej osoby a jej pristúpenia k zmluve, pričom sa od odvolacieho súdu ako súdu, ktorý má dohliadať nad postupom súdu prvého stupňa očakáva, že bude spôsobilý vykonať výklad a aplikovať zákonné ustanovenia, a tým prijať správny a právne   relevantný   záver   hneď   pri   prvom   posúdení,   ani   po   3   rokoch   posúdiť   totožnú právnu otázku a skutkový stav úplne iným spôsobom...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   Bratislava   konaním   a   rozhodnutím   sp.   zn.   6   Co   229/11-767, 6 Co 230/11, IČS: 1107218415 zo dňa 11. 02. 2013 porušil

- princíp právneho štátu a princípu legality zakotveného v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 Ústavy SR

- právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

- princíp rovnosti účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ako aj

- základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6 Co 229/11-767, 6 Co 230/11, 1ČS: 1107218415 zo dňa 11. 02. 2013 a prikazuje, aby Krajský súd Bratislava vo veci opätovne konal a rozhodol.

3. Doc. Ing. P. O., CSc. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- € ktoré je   Krajský   súd   Bratislava   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

4. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 1.832,90 €... k rukám advokátky JUDr. E. B., a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy

Predmetom sťažnosti je najmä tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu   ochranu   vrátane   základného   práva   na   rovnosť   v   konaní   zaručených   v   ústave postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 229/11 a 6 Co 230/11 a jeho rozsudkom č. k. 6 Co 229/11-767, 6 Co 230/230 z 11. februára 2013, ktorý

a)   ak   v   úplnom   protiklade   so   svojim   právnym   názorom   vyjadreným v (predchádzajúcom) uznesení č. k. 6 Co 283/08-482 z 19. novembra 2009 uzavrel, že právne   významný   súhlas   sťažovateľa   (tretej   osoby)   s   poistnou   zmluvou   musel   byť prejavený voči obom žalovaným, resp. aj voči žalovanej v 2. rade,

b)   a   tak   isto   v   protiklade   so   svojím   predchádzajúcim   názorom   ustálil,   že   záver okresného súdu o prejavení právne relevantného súhlasu sťažovateľa s poistnou zmluvou už 29.   januára   1999   a   v   nadväznosti   na   to   o   neoprávnenosti   zrušenia   poistnej   zmluvy žalovanými bez privolenia sťažovateľa je nesprávny,

ustanovenie § 50 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodujúcom období interpretoval a aplikoval svojvoľne, dôsledkom čoho vec nesprávne právne posúdil, keď žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ zároveň namieta, že pokiaľ krajský súd v napadnutom rozsudku otázku právne významného súhlasu sťažovateľa s poistnou zmluvou uzavretou medzi žalovanými v jeho prospech bez akéhokoľvek zdôvodnenia posúdil úplne protikladne oproti tomu, ako túto posúdil vo svojom predchádzajúcom uznesení č. k. 6 Co 283/08-482 z 19. novembra 2009, porušil zásadu rovnosti účastníkov v konaní a súčasne mu odňal možnosť konať pred súdom.

V   zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

V zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

V zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 Občianskeho zákonníka účastníci môžu uzavrieť zmluvu aj v prospech tretej osoby.

V zmysle ustanovenia § 50 ods. 3 Občianskeho zákonníka dokiaľ tretia osoba nedá súhlas, platí zmluva len medzi tými, ktorí ju uzavreli, právo na plnenie má účastník, ktorý plnenie v prospech tretej osoby vyhradí, ak nebolo dohodnuté inak.

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy zabezpečuje rovnosť účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľa a žalovaných), ktorá je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade,   ak   všeobecný   súd   v   ním   vedenom   konaní   poruší   princíp   rovnosti   zbraní, v rozpore   s   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   zvýhodní   svojím   postupom predchádzajúcim   vydaniu   rozhodnutia   niektorého   z   účastníkov   konania   na   úkor   iného účastníka konania.

Ústavný   súd   však   zdôrazňuje,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity („ak... nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané,   iba   vtedy,   ak   sa   ich   ochrany   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

V   zmysle   ustanovenia   §   237   písm.   f)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP“) dovolanie je prípustné proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   okrem   iného,   ak   účastníkovi   konania   sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

V   zmysle   ustanovenia   §   238   ods.   1   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie (mimoriadny opravný   prostriedok)   za   účinný   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd v občianskoprávnom   konaní   (napr.   I.   ÚS   1/00,   II.   ÚS   31/00,   I.   ÚS   209/05),   preto   ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.Na   základe   sťažovateľom   podaného   dovolania   môže   dôjsť   k   naplneniu   účelu sledovaného sťažovateľom aj v konaní o sťažnosti, a to predovšetkým k zrušeniu rozsudku krajského   súdu   č.   k.   6   Co   229/11-767,   6   Co   230/230   z   11.   februára   2013   v   zmysle ustanovenia § 243b ods. 1 OSP (ak zistí vady konania, pre ktoré je potrebné napadnuté rozhodnutie   zrušiť)   alebo   v   zmysle   ustanovenia   §   243b   ods.   2   prvej   vety   OSP   (ak v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nebol dostatočne zistený skutkový stav), prípadne   k jeho   zmene   v   zmysle   ustanovenia   §   243b   ods.   2   druhej   vety   OSP   (ak nesprávnosť   spočíva   len   v   nesprávnom   právnom   posúdení   správne   zisteného skutkového stavu).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 6 Co 229/11-767, 6 Co 230/230 z 11. februára 2013 ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu   (na poštovú   prepravu,   pozn.)   15.   marca   2013 podal   dovolanie zo 4.   marca 2013, o ktorom ku dňu rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti koná ešte len okresný súd pod sp. zn. 18 C 17/2007, a teda o dovolaní ešte nebolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“   alebo   „dovolací   súd“)   rozhodnuté.   V   okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo   dôjsť   k vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci   (m.   m.   II.   ÚS 492/2010, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   v   tejto   časti   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd v tomto procesnom štádiu podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú, napr. IV. ÚS 109/2012) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ   v   ďalšej   časti   sťažnosti   namieta   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 229/11 a 6 Co 230/11.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

V   súlade   so   svojou   judikatúrou   (II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde   uplatnená   v   čase,   keď   k   namietanému   porušeniu   označeného   práva   došlo   alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Ako to aj z obsahu sťažnosti a jeho príloh vyplynulo, postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 229/11 a 6 Co 230/11 bol zavŕšený vyhlásením rozsudku č. k. 6 Co 229/11-767, 6 Co 230/230 z 11. februára 2013, ktorý podľa zistenia ústavného súdu nadobudol právoplatnosť 15. februára 2013.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoju sťažnosť podal (na poštovú prepravu, pozn.) 15. marca 2013, v čase podania sťažnosti objektívne stav prípadného porušenia základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   ústavou   a   práva   na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného   dohovorom   už   nijako   nemohol pretrvávať.

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, ako aj ustanovenia práva na prejedanie záležitosti v primeranej lehote základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju v tejto časti ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie ním označených základných práv zaručených ústavou a označeného práva zaručeného dohovorom v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 ústavy, ktoré nie sú ustanoveniami o základných právach a slobodách, ale sú v nich vyjadrené základné atribúty slovenskej štátnosti a tiež aj všeobecná ústavnoprávna zásada, podľa ktorej každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť,   aby   konal   niečo,   čo   zákon   neukladá,   ktorej   prípadné   porušenie   vo   vzťahu k sťažovateľovi   by   nevyhnutne   „našlo“   svoj   výraz   v   súčasnom   porušení   toho-ktorého konkrétneho základného práva alebo slobody zaručeného v druhej hlave ústavy.

Keďže ústavný súd sťažovateľom namietané porušenie ním označeného konkrétneho základného, ako ani iného práva nezistil, touto časťou sťažnosti sa už nezaoberal.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   finančného zadosťučinenia   a   trov   konania je viazané na vyslovenie   porušenia   práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, tiež nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013