znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 351/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., zastúpenej A. spol. s r. o., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14 Co 129/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 17. júla 2012   a   poštou   19.   júla   2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 14 Co 129/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. júla 2012.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 99/2005-645 z 9. novembra 2010 bolo vyhovené   žalobe   žalobkyne   P.,   s.   r.   o.,   proti   žalovanej   M.   K.   (právnej   predchodkyni sťažovateľky)   o   určenie   neplatnosti   dvoch   zmlúv   o   zriadení   záložného   práva k nehnuteľnostiam zo 14. januára 2005, resp. o určenie, že na označených nehnuteľnostiach záložné právo neviazne. V rámci odvolacieho konania uznesením krajského súdu sp. zn. 14 Co 129/2011 z 15. mája 2012 (uznesenie bolo vyhlásené na odvolacom pojednávaní a je súčasťou zápisnice o odvolacom pojednávaní) bolo rozhodnuté, že na doplnenie odvolania zo 14. mája 2012 podaného M. K. sa neprihliada. Napokon rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 129/2011-715 z 15. mája 2012 v spojení s opravným uznesením krajského súdu č. k. 14 Co 129/2011-817 zo 16. mája 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   jej   svojím   uvedeným   postupom a arbitrárnymi rozhodnutiami odňal právo na súdnu ochranu tým, že neprihliadol na ďalšie doplnenie   dôvodov   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu   a   na   predloženie   nových dôkazov s návrhom na ich vykonanie, pričom takýto postup buď nijako neodôvodnil, alebo odôvodnil nedostatočne. Súčasne krajský súd konal a rozhodoval o takej časti predmetu konania, vo vzťahu voči ktorej nebol na konanie miestne príslušný. Tým je dané zároveň aj to,   že   o časti   predmetu   konania   nekonali   a   nerozhodovali   zákonní   sudcovia   (a   to   ani na okresnom súde, ale ani na krajskom súde). Spor sa totiž týkal nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v obvode Okresného súdu Ružomberok.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 14 Co 129/2011-715 z 15. mája 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, vyplýva vo vzťahu voči už označeným námietkam sťažovateľky,   že   namietaná   miestna   nepríslušnosť   okresného   súdu   je   neopodstatnená. V spore bolo totiž základnou otázkou posúdenie platnosti zmlúv o zriadení záložných práv k nehnuteľnostiam, čo znamená, že týmito zmluvami nedošlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Zároveň to znamená, že predmet konania sa priamo nedotýkal vzniku, zmeny či zániku vlastníckych práv k nehnuteľnostiam [§ 88 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku]. Na doplňujúce odvolacie námietky uvedené v doplnení odôvodnenia odvolania   zo   14.   mája   2012   (zaujatosť   sudcu   okresného   súdu   a   prekvapivosť   jeho rozhodnutia) nebolo možné prihliadnuť, pretože tieto dôvody odvolania boli uplatnené až po uplynutí lehoty na podanie odvolania (§ 204 ods. 1 a § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku), hoci boli známe už predtým.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 14 Co 129/2011 s tým, aby boli uznesenie, ako aj rozsudok   krajského súdu   z 15.   mája 2012 v spojení s opravným uznesením zo 16. mája 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   nepodala   dovolanie   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 129/2011-715 z 15. mája 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Rozhodujúcimi námietkami a jadrom sťažnosti sú tvrdenia, podľa ktorých vo veci nekonali   zákonní   sudcovia,   a   to   tak   na   okresnom   súde,   ako   aj   na   krajskom   súde   pre nedostatok miestnej príslušnosti, ako aj námietka, podľa ktorej uznesením krajského súdu vydaným na odvolacom pojednávaní, ktorým tento rozhodol, že neprihliadne na doplňujúce dôvody odvolania zo 14. mája 2012, došlo k odňatiu práva na súdnu ochranu.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   rozhodoval   vylúčený   sudca,   alebo   bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

„Realizáciu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (práva   na   spravodlivé   súdne konanie)   podľa   čl.   46   až   čl.   50   ústavy   v   dovolacom   konaní   umožňuje   predovšetkým ustanovenie   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Práve   preto   jednotlivé   dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 237 Občianskeho súdneho poriadku treba vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana už uvedeným článkom ústavy. Z toho vyplýva, že súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia. Reštriktívny výklad, ktorý neposkytuje ochranu základnému právu na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   v   dovolacom   konaní,   nie   je   ústavne akceptovateľný.“ (II. ÚS 136/08 z 5. novembra 2008).

Námietka sťažovateľky, podľa ktorej došlo k odňatiu práva na súdnu ochranu tým, že krajský   súd   neprihliadol   na   doplnenie   dôvodov   odvolania   zo   14.   mája   2012,   vo svojej podstate znamená, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.  

Ďalšia   námietka   sťažovateľky,   podľa   ktorej   vo   veci   nekonali   miestne   príslušné všeobecné súdy, a tým ani zákonní sudcovia, vo svojej podstate (s prihliadnutím na už citovanú judikatúru ústavného súdu) znamená, že konajúce súdy neboli správne obsadené v zmysle § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku.

Možno   konštatovať,   že   sťažovateľka   nevyužila   možnosť   podať   proti   rozsudku krajského súdu dovolanie, čím je zároveň dané, že nevyčerpala účinný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu označených práv poskytuje, a na ktorého použitie bola v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku oprávnená.

Sťažovateľka   ani len netvrdila   (tým   menej preukazovala),   že   dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu v intenciách § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012