znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 351/09-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   decembra   2009 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1 S 204/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 204/2005 p o r u š i l základné   právo   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   1   S 204/2005-38   z 2.   júla   2009 z r u š u j e   vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti S., s. r. o. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 430,30 € (slovom štyristotridsať eur a tridsať centov), ktorú j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. J. H., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 351/09-12   z 13.   októbra   2009   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť spoločnosti   S.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 S 204/2005.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 20. novembra 2009 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 10. novembra 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 204/2005 z 2. júla 2009 bolo na základe žaloby sťažovateľky ako žalobkyne proti S. ako žalovanej (ďalej len „žalovaná“)   postupom   podľa   § 250j   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   zrušené rozhodnutie žalovanej sp. zn. P/1102/05/2003 zo 16. mája 2005 a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie. Zároveň sa o trovách konania rozhodlo tak, že úspešnej sťažovateľke nebola ich   náhrada   priznaná. Rozsudok   krajského   súdu   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky doručený 13. júla 2009.

V časti odôvodnenia rozsudku týkajúceho sa trov konania krajský súd uviedol, že o náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a sťažovateľke náhradu trov nepriznal, aj keď mala z hľadiska žalobného petitu plný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom nemala žiadny úspech. Krajský súd vzal do úvahy dôvody osobitného zreteľa pri nepriznaní náhrady trov konania úspešnej sťažovateľke.

Sťažovateľka považuje výrok rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania za porušenie jej označených práv podľa ústavy a dohovoru. V odôvodnení rozsudku sa stručne konštatuje, že pri nepriznaní náhrady trov sa brali do úvahy dôvody hodné osobitného zreteľa tak, ako to umožňuje ustanovenie § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku.   V ďalšom   sa   však   nijako   bližšie   neodôvodňuje,   ktoré   konkrétne okolnosti prípadu či ďalšie dôvody viedli k tomuto záveru. Aplikácia ustanovenia § 250k ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku ako dôvodu nepriznania náhrady trov konania inak úspešnému účastníkovi konania tvorí výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok   uplatňovanej   pri   priznávaní   náhrady   trov   konania   podľa   §   250k   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ustanovenie   §   250k   ods.   1   prvej   vety   Občianskeho súdneho   poriadku   je   teda   všeobecným   pravidlom.   Pri   posudzovaní   dôvodov   hodných osobitného zreteľa sa musí prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, na pomery účastníkov, ako aj ich postoj v konaní. Ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku, krajský súd viackrát vyzval žalovanú na predloženie spisového materiálu. Žalovaná spis ani napriek opakovaným výzvam nepredložila, a to aj napriek tomu, že jej zákon takúto   povinnosť výslovne ukladá (§ 250d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Je teda zrejmé, že len v dôsledku   opakovaného   porušovania   zákonných   povinností   žalovanej,   ktoré   krajskému súdu znemožnilo preskúmať jej postup, napokon sa rozhodlo v súlade s ustanovením § 250j ods. 3 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku tak, že rozhodnutie žalovanej bolo zrušené a vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Protiprávne   konanie   jedného   účastníka   konania, v dôsledku   ktorého   všeobecný   súd   nemôže   o predmete   sporu   rozhodnúť,   nemôže   byť v konaní na ťarchu druhému účastníkovi, ktorý si riadne uplatnil svoje základné právo na súdnu ochranu podľa ústavy a právo podľa dohovoru. Dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré krajský súd v odôvodnení rozsudku v stručnosti poukazuje bez toho, aby objasnil, prečo bral pri nepriznaní náhrady trov konania inak úspešnej žalobkyne do úvahy práve tento   dôvod,   nemôžu   mať   základ   v okolnostiach   spočívajúcich   v protiprávnom   konaní žalovanej,   ktoré   napokon   vyvolalo   potrebu   zrušiť   rozhodnutie   žalovanej   pre   jeho nepreskúmateľnosť.   Krajský   súd   sa   v rozpore   s ustanovením   §   157 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku nevysporiadal so žiadnym konkrétnym dôvodom na nepriznanie náhrady trov   sťažovateľke.   Preto   z odôvodnenia   rozsudku   nie   je   možné   vyvodiť,   aké   úvahy a okolnosti viedli k uplatneniu tejto výnimky.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 1 S 204/2005   s tým,   aby   bol   rozsudok   z 2.   júla   2009   v časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov konania zrušený a vec v tejto časti vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje aj náhradu trov konania.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3621/2009 z 10. novembra 2009   doručeného   ústavnému   súdu   23.   novembra   2009   vyplýva,   že   napadnutý   výrok rozsudku krajského súdu považuje za správny. Krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupoval v zmysle záverov zo zasadnutia správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z 19.   a 20.   mája   2009   (uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžo   32/2008   z 18.   februára   2009),   podľa   ktorých   dôvody osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady   trov úspešnému účastníkovi musia existovať v okolnostiach prípadu, ktoré majú inú kvalitu, ako v sporovom konaní. Dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane neúspešného účastníka konania na nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi   môže byť aj okolnosť,   že účastník mal síce   z hľadiska žalobného petitu   úplný úspech,   avšak   vo   vzťahu   k žalobným dôvodom   mal úspech   iba čiastočný,   resp.   žiadny   (napr.   ak   k zrušeniu   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   došlo z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Z tejto zásady vychádzal krajský súd aj v prerokúvanej veci, keď žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   žalovanej   síce   vyhovel,   avšak   z iných   právnych   dôvodov   ako   namietala sťažovateľka.

Z repliky   sťažovateľky   z 20.   novembra   2009   doručenej   ústavnému   súdu 24. novembra 2009 vyplýva, že sťažovateľka so závermi krajského súdu nesúhlasí. Hoci sťažovateľka   namieta   nedostatočnosť   odôvodnenia   výroku   rozsudku   krajského   súdu o náhrade trov konania, ako aj samotné nepriznanie náhrady trov, krajský súd vôbec na prvú námietku sťažovateľky nereaguje. V súvislosti   s druhou   námietkou poukazuje na závery zo zasadnutia správneho kolégia najvyššieho súdu. Krajský súd tým vlastne odôvodňuje správnosť   výroku   o nepriznaní   náhrady   trov   konania   sťažovateľke   až ex   post,   nie   teda v rámci   odôvodnenia   rozsudku.   Navyše,   ak   krajský   súd   tvrdí,   že   v prerokúvanej   veci postupoval   v zmysle   už   uvedených   záverov,   neznamená   to,   že   rozhodol   o náhrade   trov konania v súlade s ustanovením § 250k Občianskeho súdneho poriadku a ústavne súladným spôsobom.   Z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžo   32/2008   z 18.   februára   2009 (na ktoré sa krajský súd vo svojom vyjadrení odvoláva) vôbec nevyplýva, že v každom prípade,   keď   mal   žalobca   z hľadiska   žalobného   petitu   plný   úspech,   avšak   vo   vzťahu k žalobným   dôvodom   mal   úspech   iba   čiastočný,   resp.   žiadny,   pôjde   o dôvody   hodné osobitného   zreteľa.   Krajský   súd   právny   názor   uvedený   v uznesení   najvyššieho   súdu aplikoval   na   danú   vec   mechanicky,   neberúc   do   úvahy   podstatné   skutkové   odlišnosti. Vo veci, na ktorú sa vzťahuje uznesenie, krajský súd dôvody hodné osobitného zreteľa videl v tom, že tvrdenia žalobcu uvedené v správnej žalobe neboli dôvodom na vyhovenie žalobe. Inými slovami, je zrejmé, že žalobca v tejto veci netvrdil také dôvody, pre ktoré by mohol mať   úspech,   relevantné   dôvody   na   vyhovenie   žalobe „našiel“ až   sám   krajský   súd. V prerokúvanej   veci   však   došlo   k zrušeniu   rozhodnutia   žalovanej   preto,   že krajský   súd v zmysle   §   250j   ods.   3   prvej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   musel   považovať rozhodnutie žalovanej za nepreskúmateľné z dôvodu, že žalovaná spisový materiál napriek opakovanej   výzve   krajského   súdu   nepredložila.   V prerokúvanej   veci   teda   nie   je   vôbec zrejmé, či by v prípade, ak by žalovaná konala podľa § 250d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (čo sťažovateľka legitímne očakávala), mala sťažovateľka úspech alebo neúspech vo vzťahu k žalobným dôvodom. Na rozdiel od prípadu, na ktorý sa vzťahuje uznesenie, ak aj sťažovateľka nemala žiadny úspech vo vzťahu k žalobným dôvodom, ako je to uvedené v rozsudku   krajského   súdu,   nebolo   to   z dôvodov,   ktoré   by   mohli   byť   pričítateľné sťažovateľke   (napr.   podanie   žaloby   s nesprávnou   kvalifikáciou),   ale   preto,   že   žalovaná nepredložila spisový materiál. Dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane žalovanej nemôže byť jej protiprávne konanie. Sťažovateľka je presvedčená, že bez ďalšieho nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa podľa § 250k druhej vety Občianskeho súdneho poriadku   prípad,   keď   dôjde   k zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia   pre   jeho nepreskúmateľnosť výlučne z dôvodu, že žalovaný správny orgán nepredložil súdu spis. Takýto právny záver je zjavne arbitrárny, a tak z ústavneho hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný   a vo   svojich   dôsledkoch   smeruje   k tomu,   že   ten,   kto   uplatňuje   svoje základné právo na súdnu ochranu, utrpí materiálnu ujmu práve v dôsledku uplatnenia tohto práva. S podaním žaloby podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku sa spája povinnosť zaplatiť súdny poplatok a spravidla aj povinnosť platenia trov právneho zástupenia   advokátom   z dôvodov   aplikácie   ustanovenia   §   250a   Občianskeho   súdneho poriadku.   Ak   by   súdy   nepriznávali   náhradu   trov   konania   žalobcovi   voči   žalovanému správnemu   orgánu   v prípadoch,   keď   je   napadnuté   rozhodnutie   zrušené   pre nepreskúmateľnosť z dôvodu, že spisy neboli predložené, dochádzalo by k „znehodnoteniu“ úspechu žalobcu v takomto súdnom konaní, ako aj k tomu, že by sa žalobcovi nemuselo oplatiť uchádzať sa o súdnu ochranu najmä v takých prípadoch, keď by trovy konania, ktoré by bol takto povinný žalobca sám znášať, dosahovali úroveň alebo by prevyšovali benefity z úspechu   v konaní.   K takémuto   dôsledku   by   však   nedochádzalo   z dôvodov   na   strane žalobcu,   ale   postupom   žalovaného   správneho   orgánu   v rozpore   s právnymi   predpismi. Pravidlo, podľa ktorého žalobca nemá právo na náhradu trov konania v tomto prípade, by tak vytváralo prekážku pre uplatnenie práva podať žalobu proti správnemu orgánu. V tejto súvislosti je nutné poznamenať, že ani z pohľadu žalobcu nie je vo väčšine prípadov len samotné zrušenie napadnutého správneho rozhodnutia   bez toho,   aby došlo k vysloveniu právneho názoru súdu, ktorým by bol správny orgán viazaný, dôvodom na podanie žaloby, a teda tým, kvôli čomu sa o súdnu ochranu uchádza. Totiž správny orgán, ktorý nie je viazaný právnym názorom súdu, môže po zrušení napadnutého rozhodnutia a vrátení veci rozhodnúť   úplne   rovnako   ako   rozhodol   v napadnutom   rozhodnutí   a žalobca,   ak   chce dosiahnuť iný výsledok, musí opäť podať žalobu. Takýto postup by mohol správny orgán uplatniť aj opakovane (a dokonca zámerne) a žalobca by opakovane znášal všetky trovy spojené s podaním žaloby, čo by mohlo viesť k rezignácii žalobcu na súdnu ochranu. Sťažovateľka napokon vyčísľuje trovy právneho zastúpenia advokátom za tri úkony po 115,90 €, za dva režijné paušály po 6,95 € a za 19 % dane z pridanej hodnoty celkom na sumu 430,30 €.

Ústavný   súd   doručil   sťažnosť,   uznesenie   o prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, vyjadrenie krajského súdu a repliku sťažovateľky aj žalovanej s tým, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich právach.

Z vyjadrenia   žalovanej   z 3.   decembra   2009   doručeného   ústavnému   súdu 11. decembra   2009   vyplýva,   že   navrhuje sťažnosti   nevyhovieť.   Podľa   názoru   žalovanej krajský súd oprávnene využil druhú vetu ustanovenia § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku berúc do úvahy dôvody hodné osobitného zreteľa. Za neopomenuteľnú skutočnosť treba v danom prípade považovať okolnosť, pre ktorú bolo rozhodnutie zrušené. K zrušeniu rozhodnutia došlo totiž v zmysle ustanovenia § 250j ods. 3 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku pre nepredloženie spisov. Ešte 20. septembra 2005 bol žalovanej doručený podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Vzhľadom na to, že žalovaná sama podnetu nevyhovela, spis predložila Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len   „ministerstvo“)   ako   nadriadenému   správnemu   orgánu   z   dôvodu   preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania a rozhodnutia vo veci. Ministerstvo však dosiaľ nerozhodlo a spisový materiál nevrátilo. Žalovaná preto nemohla vyhovieť požiadavkám krajského súdu na predloženie spisového materiálu, na čo aj viackrát upozornila. Uvedené krajský   súd   vyhodnotil   tak,   že   žalovaná   znemožnila   preskúmanie   svojho   postupu v správnom   konaní,   ako   aj   konania,   ktoré   predchádzalo   vydaniu   preskúmavaného rozhodnutia.   Žalovaná   v tejto   súvislosti   považuje   za   potrebné   poukázať   na   to,   že   išlo o obdobie,   keď   ministerstvo   prechádzalo   viacnásobnými   organizačnými   a personálnymi zmenami. S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka mala síce vo vzťahu k žalobnému petitu plný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom nemala žiaden úspech, pričom žalovaná   nemohla   krajskému   súdu   spisový   materiál   poskytnúť,   keďže   ho   nemala k dispozícii   (nejde   teda   o zrušenie   rozhodnutia,   ktoré   by   bolo   zapríčinené   žalovanou), existovali   v danom   prípade   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   na   to,   aby   krajský   súd nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 204/2005-38 z 2. júla 2009 vyplýva, že ním bolo zrušené rozhodnutie žalovanej sp. zn. P/1102/05/2003 zo 16. mája 2005 podľa ustanovenia §   250j   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   a vec   bola   vrátená   žalovanej   na   ďalšie konanie.   Sťažovateľke   náhrada   trov   konania   nebola   priznaná.   V súlade   s ustanovením § 250d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku predseda senátu vyžiadal spisy žalovanej, ktorá ich bola povinná bez meškania predložiť spolu so spismi správneho orgánu prvého stupňa. Stalo sa tak výzvou zo 14. septembra 2005 doručenou žalovanej 23. septembra 2005. Žalovaná podaním doručeným 18. apríla 2006 oznámila, že celý spisový materiál sa nachádza   na   ministerstve   v rámci   mimoodvolacieho   konania.   Ďalším   podaním z 19. februára 2007 žalovaná oznámila, že spisový materiál sa stále nachádza z rovnakého dôvodu   na   ministerstve.   Tento   stav   trval   aj   v čase   ďalšieho   dopytu   krajského   súdu z 31. januára 2008. Keďže žalovaná spisový materiál krajskému súdu nepredložila ani počas niekoľkých   rokov,   znemožnila   tým   krajskému   súdu   preskúmať   jej   postup   v odvolacom konaní, ako aj postup v konaní predchádzajúcom vydaniu jej rozhodnutia. Dodržanie či porušenie zákonného postupu   pri   prerokovaní   predmetnej   veci   správnym orgánom   bolo možné zistiť len z originálneho spisového materiálu obsahujúceho aj originálne doklady o doručení   písomností   správneho   orgánu   účastníkom.   Prípadné   nedodržanie   zákonného postupu správneho orgánu v konaní je možné považovať za vadu, na ktorú je povinný súd prihliadať i bez návrhu, pretože mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa   §   250j   ods.   3   prvej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   súd   zruší   napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov   správneho orgánu   alebo z dôvodu,   že spisy   neboli predložené. Keďže napadnuté rozhodnutie žalovanej sa muselo považovať za nepreskúmateľné, neostalo nič iné, ako ho zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie. O náhrade trov konania sa rozhodlo   podľa   ustanovenia   §   250k   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   tak,   že   sa sťažovateľke trovy   konania nepriznali.   Aj   keď   sťažovateľka mala z hľadiska   žalobného petitu plný úspech, vo vzťahu k žalobným dôvodom nemala žiadny úspech. Krajský súd bral do   úvahy dôvody   osobitného zreteľa pri nepriznaní náhrady trov konania úspešnej sťažovateľke.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 32/2008 z 18. februára 2009 vyplýva, že v prerokúvanej veci krajský súd v prvostupňovom konaní zrušil   rozhodnutie žalovaného orgánu verejnej správy, avšak z iných dôvodov, ako ktoré tvrdil žalobca. Vzhľadom na túto skutočnosť nepriznal úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania. Krajský súd bol toho názoru, že k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo z dôvodu nesprávneho posúdenia   veci,   teda   z iného   dôvodu,   než   aký   bol   tvrdený   v žalobe.   Túto   skutočnosť považoval   krajský   súd   za   dôvod   hodný   osobitného   zreteľa,   pre   ktorý   nebolo   možné úspešnému žalobcovi priznať náhradu trov konania. Najvyšší súd rozsudok krajského súdu vrátane   výroku   o náhrade   trov   konania   potvrdil.   V súvislosti   s náhradou   trov   konania poukázal na ustanovenie § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Konštatoval, že procesnými predpokladmi na priznanie náhrady trov konania podľa tohto ustanovenia sú: 1. čiastočný alebo plný úspech žalobcu, 2. nejestvujúce dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by bránili priznaniu náhrady trov, a 3. skutočnosť, že sa žalobca náhrady trov konania výslovne   nezriekol.   Dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   na   nepriznanie   náhrady   trov úspešnému žalobcovi musia existovať v okolnostiach prípadu, ktoré majú tiež inú kvalitu, ako v sporovom konaní. Dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane žalovaného na priznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi iba sčasti, prípadne jej nepriznanie, môžu byť aj okolnosti,   že žalobca mal z hľadiska žalobného petitu   plný úspech,   avšak vo vzťahu   k žalobným   dôvodom   mal   úspech   iba   čiastočný,   resp.   žiadny   (napríklad,   ak k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Z tejto zásady bolo potrebné vychádzať aj v prerokúvanej veci, keď žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného bolo síce súdom vyhovené, avšak z iných právnych dôvodov, ako namietal žalobca.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu   ochranu,   neutrpel   materiálnu   ujmu   v dôsledku   inštitútu   platenia   trov   konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).

Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia § 150   Občianskeho   súdneho   poriadku   pre   výnimočné   nepriznanie   (úplné   či   čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   dohovoru (II. ÚS 122/09).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podstatou sťažnosti sú dve zásadné námietky sťažovateľky. Ide predovšetkým o to, že   záver   krajského   súdu   o nepriznaní   náhrady   trov   konania   úspešnej   sťažovateľke z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   nie   je   dostatočným   a konkrétnym   spôsobom zdôvodnený. Okrem toho krajský súd pochybil aj vecne tým, že úspešnej   sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal, pretože v skutočnosti   dôvody   osobitného zreteľa hodné vo veci   neexistujú.   Totiž   protiprávne   konanie   jedného   účastníka   konania,   v dôsledku ktorého   všeobecný   súd   nemôže   o predmete   sporu   rozhodnúť,   nemôže   byť   v konaní   na ťarchu   druhému   účastníkovi,   ktorý   si   riadne   uplatnil   svoje   základné   právo   na   súdnu ochranu.

Podľa názoru krajského súdu a žalovanej boli postup a rozhodnutie krajského súdu z pohľadu   oboch   námietok   správne,   keďže   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov konania postupoval v zmysle záverov vyplývajúcich z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo   32/2008   v analogickej   veci.   Žalovaná   navyše   poukazuje   na   to,   že   nepredloženie administratívneho spisu krajskému súdu zo subjektívneho hľadiska nezavinila, pretože spis musela ešte predtým postúpiť ministerstvu z dôvodu mimo odvolacieho konania, odkiaľ sa dosiaľ nevrátil.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno súhlasiť s prvou námietkou sťažovateľky.

Je síce pravdou, že odôvodnenie výroku rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 204/2005-38 z 2. júla 2009 o nepriznaní náhrady trov konania úspešnej sťažovateľke je veľmi stručné, avšak napriek tomu dostatočne jasne a zrozumiteľne z neho vyplýva, že za dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania úspešnej sťažovateľke v zmysle § 250k   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   považoval   krajský   súd   skutočnosť,   že napadnuté   rozhodnutie   žalovanej   bolo   zrušené   z iných   dôvodov,   než aké   uviedla,   resp. tvrdila sťažovateľka. Z toho krajský súd vyvodil, že i keď sťažovateľka mala z hľadiska žalobného   petitu   plný   úspech,   avšak   vo   vzťahu   k žalobným   dôvodom   nemala   žiadny úspech.

Odlišná je situácia týkajúca sa druhej námietky sťažovateľky. Túto považuje ústavný súd za dôvodnú.

Zodpovedá   skutočnosti,   že   dôvod,   pre   ktorý   krajský   súd   správnej   žalobe sťažovateľky   vyhovel   a rozhodnutie   žalovanej   zrušil,   je   celkom   odlišný   od   dôvodov, ktorými   argumentovala   sťažovateľka   vo   svojej   žalobe   o   preskúmanie   právoplatného rozhodnutia žalovanej. Z toho zároveň vyplýva, že skutková okolnosť, v ktorej videl krajský súd naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, bola nepochybne preukázaná (II. ÚS 122/09). Otázkou preto je, či uvedenú preukázanú skutočnosť možno právne kvalifikovať v zmysle § 250k ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku ako dôvod osobitného zreteľa hodný na nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania. Práve táto otázka je medzi účastníkmi sporná.

Ako na to správne poukazuje sťažovateľka, krajský súd sa jej žalobou v merite veci vôbec nezaoberal, a preto ani žalobné argumenty sťažovateľky nijako neposudzoval. Stalo sa tak preto, že napriek opakovaným výzvam krajského súdu a dlhému obdobiu čakania žalovaná nepredložila krajskému súdu svoj administratívny spis nevyhnutný pre meritórne preskúmanie veci, hoci to bolo jej zákonnou povinnosťou. Za takéhoto stavu krajský súd napadnuté   rozhodnutie   zrušil   bez   akéhokoľvek   meritórneho   preskúmania   veci,   a to z dôvodu absencie administratívneho spisu.

Možno   urobiť   predbežný   záver,   že   krajský   súd   nemohol   vecne   skúmať   podanú žalobu sťažovateľky preto, lebo žalovaná postupovala v konaní protizákonným spôsobom. Na   tomto   závere   nič   nemení   žalovanou   tvrdená   okolnosť,   podľa   ktorej   subjektívne nezavinila nepredloženie spisu, keďže sama spisom v rozhodnom období nedisponovala, a nemohla ho preto krajskému súdu predložiť. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že je postačujúce, že žalovaná porušila svoju zákonnú povinnosť z objektívneho hľadiska bez ohľadu na vlastné prípadné subjektívne zavinenie. Navyše celkom iste bolo možné prijatím   vhodných   opatrení   uvedenej   situácii   predísť   (napríklad   vyhotovením   kópie administratívneho   spisu   v spolupráci   s ministerstvom).   Napokon   treba   uviesť,   že sťažovateľka ani z objektívneho hľadiska nespôsobila, ale ani zo subjektívneho hľadiska nezavinila nemožnosť meritórneho preskúmania rozhodnutia žalovanej.

V konečnom dôsledku dospel krajský súd v otázke náhrady trov konania k takému paradoxnému záveru, ktorým žalovanú, ktorá zákon porušila, od trov konania odbremenil, a naopak, sťažovateľku, ktorá postupovala v súlade so zákonom, trovami konania zaťažil. Podľa názoru ústavného súdu za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 250k ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá   (prípadne   ktorej   podklad)   znamená   vo   svojej   podstate   porušenie   zákona,   resp. predstavuje   nezákonný   postup.   Takýto   výklad   citovaného   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku je arbitrárny, lebo zásadne popiera účel a význam tohto ustanovenia.

Na uvedenom závere nič nemení právny názor vyslovený najvyšším súdom v inom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 32/2008, podľa ktorého dôvodom hodným osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov úspešnému účastníkovi konania môže byť aj okolnosť, že v rozpore so žalobou namietanými skutočnosťami dôjde k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, teda aj preto, že nebol správnemu súdu predložený administratívny spis. Prípad skúmaný   najvyšším   súdom   v uvedenej   veci   nie   je analogický,   lebo rozhodnutie   orgánu verejnej správy nebolo zrušené pre nepredloženie administratívneho spisu. Zovšeobecňujúci záver najvyššieho súdu ide preto v značnej miere nad skutkový rámec skúmaného prípadu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   v konaní vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   1   S 204/2005   (bod   1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 204/2005-38 z 2. júla 2009 vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Právny zástupca sťažovateľky požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 430,30 €, a to za tri úkony právneho zastúpenia v roku 2009, za dva režijné paušály a za 19 % dane z pridanej hodnoty.

Ústavný súd priznal sťažovateľke požadovanú sumu 430,30 €. Vychádzal pritom z troch úkonov právnych služieb v roku 2009 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť a replika   po   115,90   €),   z troch   režijných   paušálov   po   6,95   €   a z 19   %   dane   z pridanej hodnoty   vo   výške   70,02   €.   Trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   predstavujú   preto celkovú sumu 438,57 €. Vzhľadom na to, že si sťažovateľka uplatnila iba 430,30 € (o jeden režijný paušál a príslušnú daň z pridanej hodnoty menej), priznal jej ústavný súd iba sumu ňou požadovanú (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2009