znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 351/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. N. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 36 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 10   Co   24/2007-321 z 23. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. N. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2008 doručená sťažnosť Ing. N. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 36 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 24/2007-321 z 23. januára 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 5. novembra 2001 podala Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) návrh, ktorým sa domáhala, aby okresný   súd   vyslovil   neplatnosť   dodatku   č.   2   k pracovnej   zmluve,   ktorý   uzavrela   s jej vtedajším zamestnávateľom Najvyšším kontrolným úradom Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“)   10.   októbra   2000.   Predmetným   dodatkom   k pracovnej   zmluve,   ktorý   podľa sťažovateľky mala podpísať v tiesni a pod nátlakom, došlo k dohode medzi ňou a odporcom k zmene pracovného pomeru na dobu neurčitú na pracovný pomer na dobu určitú, a to do 31. decembra 2001. Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 54/2001-215 zo 16. novembra 2004 návrh sťažovateľky zamietol. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka krajskému súdu odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   10   Co   93/2005, 10 Co 164/2005 z 22. júna 2005 tak, že ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok súdu   prvého   stupňa.   Odvolací   súd   pojednával   bez   prítomnosti   sťažovateľky,   ktorá   sa pojednávania   nezúčastnila   a neuviedla   ani   dôvod   na   odročenie   pojednávania,   keď predložené ospravedlnenie na dané pojednávanie a odporúčanie lekára považoval odvolací súd   za   nedostatočné.   Odvolanie   sťažovateľky   proti   výzve,   ktorou   bola   vyzvaná   na zaplatenie   poplatku   za   návrh   na   začatie   konania,   poplatok   za   odvolanie,   nemohol prerokovať,   pretože   toto   nesmerovalo   proti   uzneseniu.   Výzva   nespĺňala   náležitosti rozhodnutia podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, krajský súd len upozornil   sťažovateľku   na   poplatkovú   povinnosť,   ktorá   jej   vznikla   podaním   návrhu   na začatie konania a podaním odvolania, keďže si ju nesplnila sama, a zároveň ju poučil o tom, ako bude postupovať v prípade jeho nezaplatenia.

Na dovolanie sťažovateľky Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 33/2007 z 28. mája 2007 napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 93/2005, 10 Co 164/2005 z 22. júna 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že krajský súd odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom.

Krajský súd opätovne preskúmal vec sťažovateľky a rozsudkom č. k. 10 Co 24/2007-318   z   23.   januára   2008   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a   nepriznal sťažovateľke náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

Podľa sťažovateľky krajský súd nesprávnym výkladom § 36 ods. 1 vtedy platného Zákonníka práce bez zohľadnenia obmedzení daných § 30 vtedy platného Zákonníka práce porušil jej základné právo na spravodlivé a primerané pracovné podmienky podľa čl. 36 ústavy   a v dôsledku   nesprávnej   právnej   kvalifikácie   jej   odňal   možnosť   konať   pred odvolacím súdom, ktorý sa pre procesné rozhodnutie nezaoberal meritom veci, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd nálezom vyslovil, že jej „práva podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako i právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 10 Co 24/2007-321 z 23. 1. 2008 porušené bolo“, zrušil predmetný rozsudok krajského súdu, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 36 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 24/2007-318 z 23. januára 2008.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 24/2007-318 z 23. januára 2008, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade sťažovateľov   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   ak   by   podmienky   na   prístup   k tomuto   súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, ak by krajský súd tieto   všeobecné   podmienky   prístupu   k   súdu   vykladal   vo   vzťahu   k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany.   V   prípade   sťažovateľky   k   takej   situácii   nedošlo,   sťažovateľka   mala   priznané postavenie účastníka súdneho konania a krajský súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s jej predstavami.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl.   46   až   50   ústavy).   Z takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:„Odvolací   súd   opätovne   preskúmal   vec   v   medziach,   v   ktorých   sa   navrhovatelia domáhala   preskúmania   rozhodnutia   súdu   prvého stupňa [§ 212   ods.   1   O. s. p.   v znení účinnom od 1. 7. 2007, keďže vec bola odvolaciemu súdu predložená v mesiaci júl 2007 (§ 372o ods. 1, 3 O. s. p. v znení účinnom od 1. 7. 2007)], túto prejednal na odvolacom pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania, právneho zástupcu navrhovateľky (§ 214 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny... Vo svojom vyjadrení zo dňa 21. 1. 2008 navrhovateľka opäť vytýkala súdu prvého stupňa   nesprávne   právne   posúdenie   veci...   Naliehavý   právny   záujem   videla   v   tom,   že s ohľadom na povahu sporu je už daný len tou skutočnosťou, že inak ako v určovacom konaní   nie   je   možné   zvrátiť   skončenie   pracovného   pomeru.   Odporcovi   viac   krát oznamovala, že trvá na ďalšom zamestnávaní a dňa 25. 5. 2002 sa usilovala získať ďalšie štátnozamestnanecké miesto a i dodnes na ďalšom zamestnávaní trvá. Domnievala sa, že preskúmavaný dodatok č. 2 k pracovnej zmluve je v zmysle § 241 ods. 1 písm. a), c) vtedy platného Zákonníka práce neplatný... Vo vyjadrení poukázala aj na rozpory v tvrdeniach odporcu, argumentovala tým, že dodatok podpísala pod vplyvom nepriameho donútenia, po predchádzajúcich   vyhrážkach   vo   forme   telefonického   obťažovania   a   tlaku   zo   strany odporcu... a priamou ústnou hrozbou samotného predsedu odporcu Ing. J. S.... V konaní boli prezentované najmä protichodné tvrdenia, s ktorými sa súd musel vysporiadať. Hoci preukázala   nepravdivé   tvrdenia   zo   strany   JUDr.   G.,   priklonil   sa   prvostupňový   súd   pri hodnotení   dôkazov   na   stranu   odporcu.   Rozpory   v   tvrdeniach   odporcu,   podľa   názoru navrhovateľky,   je   potrebné   považovať   za   dôkaz   v   jej   prospech.  ...   Prvostupňový   súd pochybil, keď na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne   nesprávne   právne   vec   posúdil,   keď   dohodu   o   zmene   pracovných   podmienok považoval za platnú a nevidel jej rozpor so zákonom.   Navrhla preto aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, určil, že dodatok č. 2 k pracovnej zmluve zo dňa 10. 10. 2000 je neplatný.... V záveroch vyjadrenia navrhla ešte odvolaciemu súdu pripustiť dovolanie...

Ako   už   bolo   uvedené   v   predchádzajúcom   rozhodnutí   odvolacieho   súdu v prejednávanej veci je nepochybné, že navrhovateľka u odporcu pracovala na základe pracovnej zmluvy zo dňa 24. 5. 1993 na dobu neurčitú ako kontrolór v sekcii životného prostredia a pôdohospodárstva, že dňa 9. 5. 1994 účastníci uzavreli dodatok k pracovnej zmluve   v   tom,   že   dňom   16. 5. 1994   bola   navrhovateľka   prevedená   z   funkcie   kontrolór v sekcii   životného   prostredia   a   pôdohospodárstva   NKÚ   do   funkcie   kontrolór.   Dňa 8. 3. 2000 odporca s navrhovateľkou, ako zamestnankyňou v dôchodkovom veku, vykonal pohovor   z dôvodu   zabezpečovania   plnenia   úloh   odporcu   v   priebehu   roka   2000   a prípadného   potrebného   obsadenia   uvoľnenej   funkcie   po   rozhodnutí   navrhovateľky   o odchode do starobného dôchodku; nárok na starobný dôchodok navrhovateľka nadobudla ešte v roku 1998. Sama sa vtedy vyjadrila tak, že v roku 2000 neuvažuje s odchodom do starobného dôchodku, svoj nárok na starobný dôchodok si chce uplatniť dňom 1. 3. 2001 a do 31. 12. 2001 by chcela ešte pracovať ako starobná dôchodkyňa na dobu určitú, čo jej aj odporca umožnil,   a dňa 10. 10. 2000   uzavreli dodatok č.   2 k pracovnej   zmluve,   podľa ktorého pracovný pomer uzavretý na dobu neurčitú sa mení na pracovný pomer uzavretý na dobu   určitú   do   31. 12. 2001   z   dôvodu   odchodu   zamestnankyne   do   starobného dôchodku.... navrhovateľka listom zo dňa 16. 10. 2001 oznámila odporcovi, že nevyužije svoje právo odchodu do dôchodku a chce u neho ďalej pracovať, že dodatok č. 2 musela podpísať   pod   nátlakom,   v   psychickom   strese a v časovej tiesni,   bola zastrašovaná...   V priebehu konania niekoľko krát menila návrh na začatie konania a napokon konečné znenie petitu je také, že sa domáha vyslovenia neplatnosti dodatku č. 2 k pracovnej zmluve zo dňa 24. 5. 1993, t. j. neplatnosti právneho úkonu; ako aj náhrady trov konania.

Podľa § 36 ods. 1 zákonníka práce účinného ku dňu 10. 10. 2000, dojednaný obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho   zmene.   Ak   bola   pracovná   zmluva   uzavretá   písomne,   zamestnávateľ   musí   urobiť písomne aj jej zmenu.

Podľa § 242 ods. 1 citovaného Zákonníka práce neplatný je právny úkon, a) ktorý sa svojím obsahom   alebo účelom   prieči   zákonu,   alebo ho obchádza,   alebo   sa inak prieči záujmom spoločnosti, b) ktorý sa neurobil slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, c) ktorým sa   zamestnanec   vopred   vzdáva   svojich   práv,   d)   ktorý   urobil   zamestnanec   konajúci v duševnej poruche, ktorá ho robí na tento právny úkon neschopným, ak nemá ten, kto ho urobil, spôsobilosť na právne úkony.

Zákonník práce (zákon č. 65/1965 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia dodatku č. 2 k pracovnej zmluve do skončenia pracovného pomeru) vychádzal zo stálosti zamestnania, pracovné podmienky dojednané   v pracovnej zmluve boli záväzné   po   celú dobu trvania pracovného pomeru, a preto bolo možné ich zmeniť len vtedy, ak sa na nich účastníci pracovnoprávneho vzťahu (zamestnanec a zamestnávateľ) dohodli, či už išlo o podstatné náležitosti (druh práce, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce), ale aj o ďalších, v pracovnej zmluve uvedených náležitostí. Nebolo teda vylúčené pracovný pomer uzavretý pôvodne na dobu neurčitú neskôr zmeniť dohodou na dobu určitú; čo sa aj v prejednávanej veci stalo. Išlo o zmenu pracovných podmienok a nie o dohodu o skončení pracovného pomeru; vyplýva to už zo samotného obsahu dodatku č. 2. U navrhovateľky tak pracovný pomer skončil uplynutím doby.

Odvolací   súd   ďalej   uvádza,   že   k otázke   neplatnosti   dodatku   č.   2   navrhovatelia musela   preukazovať   naliehavý   právny   záujem   na   takomto   určení...   Z   obsahu   spisu, predovšetkým ale z ústnych, písomných vyjadrení navrhovateľky naliehavý právny záujem na   takomto   určení   nevyplýva.   Aj   bez   vyslovenia   neplatnosti   tohto   dodatku   č.   2   by u navrhovateľky   nepokračovalo   trvanie   pracovného   pomeru   v   pracovnej   zmluve dojednaného na dobu neurčitú, a tým neskôr by nedošlo ku zániku pracovného pomeru z iných zákonných dôvodov pre navrhovateľku výhodnejších práve z dôvodu vzniku nároku na starobný dôchodok navrhovateľke ešte v roku 1998 a nadobudnutie účinnosti zákona č. 311/2001   Z. z.   Zákonník   práce,   zákona   č. 312/2001   Z. z.   o   štátnej   službe   a   o   zmene a doplnení niektorých   zákonov (predovšetkým ustanovenie § 149 a nasl.),   ktoré zákony nadobudli účinnosť dňa 1. 4. 2002, a ktoré podstatným spôsobom zmenili právnu úpravu vzťahu zamestnanca k štátnemu orgánu; napokon na starobnom dôchodku navrhovateľka je od 1. 1. 2001.

Navrhovateľka však ďalej neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala ani čo i len náznak   nátlaku,   psychický   stres,   časovú   tieseň,   zastrašovanie;   nepreukázali   to   ani   ňou navrhnutí a vypočutí svedkovia. Naopak, začala poberať vyšší zárobok, a ako kontrolórka musela vedieť, že plat, jeho zníženie, ďalšie jeho zložky, u zamestnancov v rozpočtových, príspevkových organizáciách, sa riadil len zákonom (Zákonník práce, zákon č. 143/1992 Zb. o   plate   a   odmene   za   pracovnú   pohotovosť   v   rozpočtových   a   niektorých   ďalších organizáciách   v   znení   účinnom   do   31. 12. 2001).   Neobstojí   ani   tvrdenie   navrhovateľky vtom,   že   Zákonník   práce   v   znení   vtedy   účinnom   neumožňoval   meniť   pracovný   pomer pôvodne dohodnutý na dobu neurčitú na dobu určitú práve z dôvodov vyššie uvedených. Neobstoja ani ďalšie dôvody uvádzané navrhovateľkou v odvolaní. Súd prvého stupňa sa vyporiadal správne so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, správne vyhodnotil svedecké výpovede,   listinné   dôkazy.   Nič   nenasvedčuje   tomu,   že sa   navrhovateľka   dodatkom   č.   2 vzdala   vopred   svojich   práva   a   akých.   Zákonník   práce   totiž   sám   dovoľoval   uzavrieť pracovný pomer na dobu určitú bez toho, aby neskôr takéto rozhodnutie bolo možné chápať ako vzdanie sa vopred svojho práva u zamestnanca.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa vo veci zameral dokazovanie správnym   smerom,   toto   vykonal   v   dostatočnom   rozsahu,   na   základe   neho   dospel   ku správnym skutkovým zisteniam... a napokon vec aj správne právne posúdil. So závermi súdu prvého stupňa sa plne stotožňuje aj odvolací súd. S poukazom na tieto dôvody, citované zákonné ustanovenie odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 O. s. p.).

Odvolací súd nepripustil dovolanie, pretože vo veci nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Ako už bolo uvedené vyššie Zákonník práce   (zákon   č.   65/1965   Zb.)   umožňoval   zmeniť   už   aj   podstatné   náležitosti   pracovnej zmluvy. Tým viac dával možnosť účastníkom pracovnoprávneho pomeru zmeniť aj ďalšie náležitosti;   je   nepochybné,   že   dĺžka   trvania   pracovného   pomeru   nebola   podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   rozsiahle   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý rozsudok   okresného   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľke   potvrdil.   V každom   prípade   tento postup   krajského súdu   pri   odôvodňovaní svojho právneho záveru   vo   veci   sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky „nesprávnou   a svojvoľnou aplikáciou   a výkladom   práva“.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s právnym   názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánom   zákonov“,   v zmysle citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba v prípade,   ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008