znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 351/06-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. mája 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta o sťažnosti F. H., B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 57/1999 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl. 38 ods.   2   Listiny   základných   práv a slobôd postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom   pod sp. zn. 14 C 57/1999 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 57/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

3. F. H.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských   korún),   ktoré   je   mu   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   konania   F.   H.   do   dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia,   a to   6   888   Sk   (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet právnej zástupkyne JUDr. M. P., Ž.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2006 doručená sťažnosť F. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa   čl. 38   ods. 2   Listiny   základných   práv   a   slobôd (ďalej   len   „listina“)   postupom Okresného   súdu   Žilina (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 57/1999.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 19. novembra 1998 podal okresnému súdu návrh na   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva.   Konanie   je   okresným   súdom vedené   pod   sp.   zn.   14   C   57/1999.   Okresný   súd   vo   veci   uskutočnil   pojednávanie 14. septembra 2000, 17. októbra 2000, 24. marca 2004 a 13. decembra 2004. Napriek tomu, že   žaloba   bola   podaná   pred   ôsmimi   rokmi,   vec   nie   je   ukončená,   posledný   úkon   bol uskutočnený   13. decembra   2004   a   odvtedy   nebolo   nariadené   žiadne   pojednávanie.   Dňa 8. septembra   2006   podal   sťažovateľ   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní, na ktorú mu však predseda v 30-dňovej lehote neodpovedal.

Takýto postup okresného súdu považuje sťažovateľ za neodborný a nedostatočný, preto sa ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a v čl.   38   ods.   2   listiny   domáha   na ústavnom   súde. Navrhuje, aby ústavný súd rozhodol takto:

„Okresný súd v Žiline v konaní pod sp. zn. 14 C 57/1999 porušil základné právo F. H., (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Okresnému   súdu   v Žiline   sa   ukladá   povinnosť,   aby   v konaní,   vedenom   pod č. 14 C 57/1999 konal bez prieťahov.

Okresnému   súdu   v Žiline   sa   ukladá   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   200.   000,-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   v Žiline   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému súdu v Žiline sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet JUDr. M. P., advokátka, Ž., č. účtu:..., VS...“

Sťažovateľ požiadal o anonymizáciu svojich osobných údajov.

Ústavný súd 6. novembra 2006 vyzval podpredsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a súčasne oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní. Zároveň vyzval aj právnu zástupkyňu   sťažovateľa,   aby   oznámila,   či   trvá   na   ústnom   pojednávaní   pred   ústavným súdom.

Podpredseda   okresného   súdu   28.   novembra   2006   doručil   spolu   s chronológiou úkonov vo veci aj vyjadrenie k sťažnosti, v ktorom poukázal na sťažovateľov podiel na dĺžke trvania konania, keď sama jeho právna zástupkyňa dvakrát požiadala o predĺženie lehoty na uzavretie mimosúdnej dohody s odporcom. Okresný súd v snahe viesť účastníkov k uzavretiu   zmieru   žiadaný   časový   priestor   sťažovateľovi   poskytol,   a preto   v tom   čase nenariaďoval   pojednávania.   Podpredseda   okresného   súdu oznámil,   že   netrvá   na   ústnom prerokovaní veci. Právna zástupkyňa sťažovateľa reagovala 8. novembra 2006 oznámením, že na ústnom pojednávaní netrvá.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv.

II.

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením o prijatí sťažnosti prijal na ďalšie konanie, bolo tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 57/1999 dochádza k porušovaniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a podľa   čl.   38   ods.   2   listiny, podľa   ktorých   „každý   má právo,   aby sa   jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   to   vyplýva z ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu,   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,   ktorého   výsledkom   je   nastolenie   právnej   istoty   inak,   ako   je   právoplatné rozhodnutie súdu (II. ÚS 219/04, I. ÚS 10/98). Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (III. ÚS 49/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil nasledovné skutočnosti a dospel k takýmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 57/1999 ide o spor o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Vec právne zložitá nie je. Napriek tomu, že riešenie tohto sporu si vyžiadalo aj znalecké dokazovanie, nešlo o vec fakticky zložitú: okruh účastníkov bol   obmedzený   sťažovateľom   a odporcom   a predmetom   posúdenia   znalcom   bola   reálna deľba dvoch parciel v spoluvlastníctve účastníkov konania. Právna ani faktická zložitosť veci preto nemohla byť dôvodom na prieťahy v konaní.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 14 C 57/1999, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania.

Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti poukázal na to, že sťažovateľ podal žalobu bez uhradenia súdneho poplatku a okresný súd ho musel vyzývať na odstránenie nedostatkov návrhu.   Ústavný   súd   zistil,   že   na   výzvu   okresného   súdu   zo   4.   decembra   1998   právna zástupkyňa 14. januára 1999 požiadala o oslobodenie od súdneho poplatku. Rozhodnutie o návrhu urgovala 31. mája 1999. Okresný súd o nej však rozhodol až 24. septembra 1999.

Na ťarchu sťažovateľa možno čiastočne pričítať obdobie nečinnosti okresného súdu v čase   od 24.   marca   2004,   keď   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   jeho   právnej zástupkyni bola uložená povinnosť upraviť petit návrhu, až do 4. októbra 2004, keď právna zástupkyňa návrh na začatie konania doplnila.

Na   pojednávaní   13.   decembra   2004   požiadala   právna   zástupkyňa   sťažovateľa o poskytnutie   dvojmesačnej   lehoty   na   pokus   o mimosúdnu   dohodu   s odporcom. O predĺženie tejto lehoty žiadala 7. februára 2005 a následne 5. mája 2005 požiadala o jej ďalšie   predĺženie   do   31.   júla   2005.   Až   na   výzvu   okresného   súdu   3.   novembra   2005 oznámila, že na podanom návrhu trvá a žiada pokračovať v konaní. Obdobie nečinnosti od

7. februára 2005 do 3. novembra 2005 preto nemožno pričítať na vrub okresného súdu, pretože k nej prispel sám sťažovateľ v súčinnosti so svojou právnou zástupkyňou.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Návrh   na   začatie   konania   bol   okresnému   súdu   doručený   23.   novembra   1998. Z dôvodu   nezaplatenia   súdneho   poplatku   bola   vec   vedená   pod   sp.   zn.   Nc   846/98. Do oddelenia   „C“   bol   spis   prevedený   14.   januára   1999.   Prvé   pojednávanie   nariadené na 8. august 2000 bolo odročené na 17. október 2000 z dôvodu ospravedlnenia právneho zástupcu odporcu, ktorý nastúpil na liečenie. Pojednávanie 17. októbra 2000 bolo odročené na   neurčito   za   účelom   nariadenia   znaleckého   dokazovania.   Okresný   súd   potom   znalca z odboru   geodézie   a kartografie   ustanovil   až   o šesť   mesiacov   (9.   apríla   2001) s dvojmesačnou lehotou na vypracovanie znaleckého posudku. Spis bol znalcovi zaslaný až 31.   júla   2001.   Znalec   posudok   vypracoval   24.   októbra   2001,   pričom   okresný   súd nesplnenie   dvojmesačnej   lehoty   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   znalcom nesankcionoval   žiadnymi   poriadkovými   opatreniami   podľa   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku.

V období od 21. novembra 2001 do 31. mája 2002 sa spis nachádzal na Krajskom súde   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   rozhodoval   o vylúčení   sudkyne   Mgr. H. z prerokúvania a rozhodovania veci. Toto obdobie činnosti okresného súdu však ústavný súd neposudzoval z hľadiska porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny okresným súdom. Po vrátení spisu z krajského súdu (31. mája 2002) nevykonal okresný súd až do 24. marca 2004 (skoro dva roky), keď sa uskutočnilo pojednávanie, vo veci žiadny úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu veci. Na tomto pojednávaní bolo právnej zástupkyni sťažovateľa uložené upraviť návrh petitu. Právna   zástupkyňa   uloženú   povinnosť   splnila   až   4.   októbra   2004   a   na   pojednávaní 13. decembra 2004 požiadala o odročenie pojednávania na neurčito s tým, že v lehote dvoch mesiacov okresnému súdu oznámi, či trvá na návrhu, resp., či trvá pokus o mimosúdnu dohodu. Dňa 7. februára 2005 požiadala o predĺženie tohto termínu, žiadosť o predĺženie termínu opakovala 5. mája 2005 s tým, že lehotu žiadala predĺžiť do 31. júla 2005. Až na výzvu okresného súdu oznámila (9. novembra 2005), že trvá na podanom návrhu a žiada pokračovať   v konaní.   V   období   od   februára   2005,   keď   vypršala   lehota   určená   na mimosúdnu dohodu, okresný súd nepokračoval v konaní. Až uznesením z 20. septembra 2006   č.   k.   14   C   57/1999-116   (po viac   ako   jeden   a pol   roku)   vyzval   sťažovateľa   na odstránenie nedostatkov návrhu. To je aj posledný meritórny úkon okresného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd vo veci nekonal plynulo. Prvé pojednávanie bolo nariadené dva roky po podaní návrhu na začatie konania a prvý meritórny úkon bol uskutočnený   až   9.   apríla   2001,   keď   uznesením   č.   k.   14   C   57/99-40   nariadil   znalecké dokazovanie.   Počas   skoro   deviatich   rokov   trvajúceho   sporu   bolo   nariadených   šesť pojednávaní, z toho niektoré z nich vykazujú znaky neefektívnosti, a takými sa vyznačovali aj úkony okresného súdu v období medzi jednotlivými pojednávaniami.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   zistil,   že   z celkovej   dĺžky doterajšieho   konania   vo   veci   sp.   zn.   14   C   57/1999,   ktoré   trvá   v čase   rozhodovania ústavného súdu takmer deväť rokov, bol okresný súd nečinný najmenej štyri roky. Okresný súd   nekonal   efektívne   a nebol   dôsledný   pri   získavaní   znaleckého   posudku.   Vo   vzťahu k účastníkom   a   znalcovi   vôbec   nevyužíval   poriadkové   opatrenia   podľa   Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd pri celkovom hodnotení postupu okresného súdu hodnotil jeho konanie ako také, ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa. V nadväznosti na tento   záver   ústavný   súd   rozhodol,   že   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14   C   57/1999 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 14 C 57/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Sťažovateľ požadoval priznať mu primerané finančné zadosťučinenie 200 000 Sk (slovom dvestotisíc slovenských korún). Svoju žiadosť bližšie neodôvodnil.

Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu   v konaní sp. zn. 14   C   57/1999,   zásadne   zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   a   povahu   prípadu, považoval za spravodlivé priznanie sumy 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún) ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastúpením v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. P.. Pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti)   v súlade   s   §   1   ods.   3,   §   11   ods.   2   a   §   14   ods.   1   písm.   a   )   a c )   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a to   každý   úkon   po   2730   Sk   a k tomu   2   x   164   Sk   režijný   paušál   (§   16 vyhlášky). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného   paušálu   164   Sk.   Na   základe   uvedeného   možno   teda   náhradu   trov   konania sťažovateľa vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na ústavný súd) a DPH (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk + 1 100 Sk). Náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje celkovú sumu 6 888 Sk.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007