SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 350/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátomJUDr. Gerhardom Zvolánekom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušeniajeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikya práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracoviskoBanská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 49/2014, ako aj postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Tost 38/2014a sp. zn. 5 Tost 11/2015 a jeho uznesením sp. zn. 5 Tost 11/2015 z 1. apríla 2015v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie o jeho žiadostiach o prepusteniez väzby na slobodu z 2. septembra 2014 a z 28. januára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Gerhardom Zvolánekom,Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko BanskáBystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), v konaní vedenompod sp. zn. Tp 49/2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Tost 38/2014 a sp. zn. 5 Tost 11/2015a jeho uznesením sp. zn. 5 Tost 11/2015 z 1. apríla 2015 v súvislosti s požiadavkouurýchleného rozhodovania o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby na sloboduz 2. septembra 2014 (ďalej aj „prvá žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu“)a z 28. januára 2015 (ďalej aj „druhá žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu“).
V sťažnosti sa okrem iného uvádza: «Uznesením NS SR sp. zn. 5 Tost/22/2014 zo dňa 10. 6. 2014 som bol vzatý do väzby z dôvodu dôvodnej obavy z pokračovania v trestnej činnosti podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. a moja väzba začala plynúť dňom 10. 6. 2014 pričom sa započítali do väzby aj 3 dni, ktoré som bol zadržaný pred vlastným rozhodnutím o väzbe zo strany Špecializovaného Trestného súdu (ďalej len „ŠTS“)...
1.) Moja žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu bola doručená na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „ÚŠP GP SR“) dňa 2. 9. 2014, ktorej prokurátorka ÚŠP GP SR nevyhovela, a predložená ŠTS dňa 18. 9. 2014, kde sudca pre prípravné konanie ŠTS o nej rozhodol dňa 3. 10. 2014. Uznesenie sudcu pre prípravné konanie ŠTS sp. zn. Tp 49/2014 mi bolo doručené dňa 10. 10. 2014 a môjmu obhajcovi dňa 17. 10. 2014, ktorý prostredníctvom pošty podal sťažnosť voči predmetnému uzneseniu dňa 20. 10. 2014. Na základe toho bol spis predložený NS SR dňa 22. 10. 2014. Z uvedeného je nutné konštatovať, že od podania mojej žiadosti až po konečné rozhodnutie NS SR uplynuli skoro dva mesiace, a teda uznesenie NS SR sp. zn. 1 Tost 38/2014 považujem za nezákonné.
2.) Moja ďalšia žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podaná dňa 28. 1. 2015, ktorej taktiež prokurátorka ÚŠP GP SR nevyhovela, bola predložená ŠTS dňa 20. 2. 2014, kde sudca pre prípravné konanie ŠTS o nej rozhodol dňa 5. 3. 2015, uznesením sp. zn. Tp 49/2014, ktoré mi bolo doručené dňa 24. 3. 2014. Proti tomuto uzneseniu bola zahlásená sťažnosť a jej písomné odôvodnenie bolo podané prostredníctvom môjho obhajcu dňa 12. 3. 2015. O mojej sťažnosti rozhodol NS SR dňa 1. 4. 2015 uznesením sp. zn. 5 Tost 11/2015, ktoré taktiež považujem nezákonné, keďže opäť od podania sťažnosti až po konečné rozhodnutie NS SR uplynuli necelé tri mesiace.
Na základe vyššie uvedeného mám za to, že lehoty, v ktorých súdy rozhodovali nemožno považovať za urýchlené konanie s poukazom na absolútnu prioritu rýchlosti tohto konania...»
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd„vydal nález, ktorým by Ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených Špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. Tp 49/2014 a Najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tost 11/2015 v súvislosti s právom na osobnú slobodu a na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby. Požadujem tiež, aby aby bolo uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 11/2015 zo dňa 1. apríla 2015 zrušené a Najvyššiemu súdu prikázané, aby ma neodkladne prepustil z väzby.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnúbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa takstane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: ... c) zákonné zatknutie alebo inépozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodnépodozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že jepotrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedenýpred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomocia má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie samôže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.
1. K námietkam sťažovateľa proti postupu špecializovaného trestného súdu a postupu najvyššieho súdu pri rozhodovaní o prvej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenújudikatúru, v zmysle ktorej jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšiekonanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Tátolehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatreniaalebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počítaodo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanietejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanejoneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutízákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehotyodpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo sťažnosti, ako aj zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ žiadosťoudoručenou Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky(ďalej len „špeciálna prokuratúra“) 2. septembra 2014 požiadal o prepustenie z väzbyna slobodu. Keďže špeciálna prokuratúra žiadosti o prepustenie z väzby na slobodunevyhovela, rozhodoval o nej špecializovaný trestný súd, ktorý ju uznesenímsp. zn. Tp 49/2014 z 3. októbra 2014 zamietol a zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľaako náhradu za väzbu. Uznesenie špecializovaného trestného súdu napadol sťažovateľsťažnosťou, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tost 38/2014z 29. októbra 2014. Uznesenie najvyššieho súdu bolo obhajcovi sťažovateľa doručené18. novembra 2014.
Z uvedených skutočností zjavne vyplýva, že v tejto časti bola sťažnosť sťažovateľa(ústavnému súdu bola doručená 27. apríla 2015) podaná po uplynutí zákonnej lehotyvyplývajúcej z § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pripredbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akooneskorene podanú.
2. K námietkam sťažovateľa proti postupu špecializovaného trestného súdu a postupu najvyššieho súdu pri rozhodovaní o druhej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V súlade so svojou ustálenou judikatúrou sa ústavný súd pri predbežnom prerokovanítejto časti sťažnosti sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavneneopodstatnenú.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ žiadosťou doručenou špeciálnejprokuratúre 28. januára 2015 opätovne požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.Špeciálna prokuratúra druhej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nevyhovela a vecpredložila špecializovanému trestnému súdu na rozhodnutie 20. februára 2015, ktorý o nejrozhodol uznesením sp. zn. Tp 49/2014 z 5. marca 2015 tak, že ju zamietol a zároveňneprijal písomný sľub sťažovateľa, peňažnú záruku a dohľad probačného a mediačnéhoúradníka ako náhradu za väzbu. Uznesenie špecializovaného trestného súdu bolosťažovateľovi doručené 24. marca 2015, ktorý ho napadol sťažnosťou, ktorú písomneodôvodnil 12. marca 2015. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 11/2015 z 1. apríla 2015sťažnosť sťažovateľa (ako aj spoluobvineného Rémiása) zamietol.
V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jejobsah tvoria len námietky sťažovateľa týkajúce sa požiadavky na urýchlené rozhodovanieo jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Sťažovateľ zastáva názor, že keďže o jehodruhej žiadosti o prepustenie nebolo rozhodnuté urýchlene, je napadnuté uznesenienajvyššieho súdu z 1. apríla 2015 nezákonné, a preto ho treba zrušiť a v tej súvislosti hoprepustiť z väzby na slobodu.
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že sťažovateľ v sťažnosti neuvádza nijaké námietkyproti odôvodneniam uznesení špecializovaného súdu a najvyššieho súdu, ktorými tieto súdyrozhodli o jeho druhej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. V tejto súvislosti ústavnýsúd zdôrazňuje, že nemôže súhlasiť s názorom sťažovateľa vyvoditeľným z jehoargumentácie, podľa ktorého existuje priama príčinná súvislosť medzi prípadným porušenímpráva na urýchlené rozhodovanie o väzbe a zákonnosťou, resp. ústavnosťou rozhodnutia oväzbe. V súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu totiž záver o porušení práva naurýchlené rozhodovanie o väzbe nezakladá automaticky záver o nezákonnosti (neústavnosti)rozhodnutia o väzbe, a teda nezakladá ani dôvod na jeho zrušenie.
Sťažovateľ v súvislosti s námietkou porušenia práva na urýchlené rozhodovanieo väzbe v rámci konania a rozhodovania o jeho druhej žiadosti o prepustenie z väzbyna slobodu uvádza: „Moja ďalšia žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podaná dňa 28. 1. 2015, ktorej taktiež prokurátorka ÚŠP GP SR nevyhovela, bola predložená ŠTS dňa 20. 2. 2014, kde sudca pre prípravné konanie ŠTS o nej rozhodol dňa 5. 3. 2015, uznesením sp. zn. Tp 49/2014, ktoré mi bolo doručené dňa 24. 3. 2014. Proti tomuto uzneseniu bola zahlásená sťažnosť a jej písomné odôvodnenie bolo podané prostredníctvom môjho obhajcu dňa 12. 3. 2015. O mojej sťažnosti rozhodol NS SR dňa 1. 4. 2015 uznesením sp. zn. 5 Tost 11/2015, ktoré taktiež považujem nezákonné, keďže opäť od podania sťažnosti až po konečné rozhodnutie NS SR uplynuli necelé tri mesiace.“
Sťažovateľ namieta, že súdy oboch stupňov rozhodovali o jeho druhej žiadostio prepustenie z väzy na slobodu takmer tri mesiace; toto obdobie vymedzuje odo dňapodania svojej druhej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (28. január 2015) do dňarozhodnutia najvyššieho súdu (1. apríl 2015).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie na špecializovanom trestnom súdetrvalo od 20. februára 2015 do 24. marca 2015, teda 4 týždne a 4 dni, a konaniena najvyššom súde trvalo od 30. marca 2015, keď mu bol spis predložený na rozhodnutieo sťažnosti sťažovateľa (a spoluobvineného), do 1. apríla 2015, ako to vymedzuje sťažovateľ,zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Celkom tak obdobie, v rámci ktorého súdyoboch stupňov, teda špecializovaný súd a najvyšší súd, rozhodli o druhej žiadostio prepustenie sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, trvalo 5 týždňov a 5 dní(od 20. februára 2015 do 1. apríla 2015). Ústavný súd poznamenáva, že obdobie, ktoréuplynulo od podania druhej žiadosti o prepustenie špeciálnej prokuratúre do jej predloženiašpecializovanému súdu (od 28.januára 2015 do 20. februára 2015), nemožno pripísaťna ťarchu ani špecializovanému súdu a ani najvyššiemu súdu.
V nadväznosti na uvedené skutkové okolnosti posudzovanej veci ústavný súdpoukazuje na svoju judikatúru, v ktorej uvádza, že súčasťou základného práva podľa čl. 17ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré sa týkajú práva na osobnú slobodu,je aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodolo zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri napr. III. ÚS 7/00).
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva väzba má mať striktneobmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz„bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danomprípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie,bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21,Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo iniciovaťkonanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, im zároveň poskytuje ajprávo na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnostipozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbockc. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudokz 21. 12. 2000, bod 33 – bod 36, m. m. I. ÚS 18/03).
Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnostia urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie na slobodu, judikoval, že aj keď sajednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľavšetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujútýmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súdkonštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmyslečl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, alena týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúcana jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne(napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011).
Vychádzajúc zo zistenia, že obdobie, v ktorom špecializovaný súd a najvyšší súdprávoplatne rozhodli o druhej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,nepresiahlo dva mesiace, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy ústavný súd navyše v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr.III. ÚS 135/04) poukazuje na to, že čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jejzákladné hmotné a procesné atribúty vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jejpozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálneustanovenie o osobnej slobode, a nie čl. 48 ods. 2 ústavy. Z judikatúry Európskeho súdu preľudské práva vyplýva obdobný záver o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoruna rozhodovanie o väzbe (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciDe Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, bod 76).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2015