znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 350/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca) predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátomJUDr. Gerhardom   Zvolánekom,   Štúrova   20,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušeniajeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikya práv   podľa   čl. 5   ods. 1   písm.   c),   ods.   3   a   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   Pezinok,   pracoviskoBanská   Bystrica,   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   Tp 49/2014,   ako   aj   postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Tost 38/2014a sp. zn.   5 Tost 11/2015   a jeho   uznesením   sp.   zn.   5   Tost   11/2015   z 1.   apríla   2015v súvislosti   s požiadavkou   na   urýchlené   rozhodovanie   o jeho   žiadostiach   o prepusteniez väzby na slobodu z 2. septembra 2014 a z 28. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Gerhardom   Zvolánekom,Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   Pezinok,   pracovisko   BanskáBystrica   (ďalej   len   „špecializovaný   trestný   súd“),   v konaní   vedenompod sp. zn. Tp 49/2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Tost 38/2014 a sp. zn. 5 Tost 11/2015a jeho   uznesením   sp.   zn.   5   Tost   11/2015   z 1.   apríla   2015   v súvislosti   s požiadavkouurýchleného   rozhodovania   o jeho   žiadostiach   o prepustenie   z väzby   na   sloboduz 2. septembra   2014   (ďalej   aj   „prvá   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu“)a z 28. januára 2015 (ďalej aj „druhá žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu“).

V sťažnosti sa okrem iného uvádza: «Uznesením NS SR sp. zn. 5 Tost/22/2014 zo dňa 10. 6. 2014 som bol vzatý do väzby z dôvodu dôvodnej obavy z pokračovania v trestnej činnosti podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. a moja väzba začala plynúť dňom 10. 6. 2014 pričom sa započítali do väzby aj 3 dni,   ktoré   som   bol   zadržaný   pred   vlastným   rozhodnutím   o väzbe   zo   strany Špecializovaného Trestného súdu (ďalej len „ŠTS“)...

1.) Moja žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu bola doručená na Úrad špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ÚŠP   GP   SR“) dňa 2. 9. 2014,   ktorej   prokurátorka   ÚŠP   GP   SR   nevyhovela,   a   predložená   ŠTS dňa 18. 9. 2014, kde sudca pre prípravné konanie ŠTS o nej rozhodol dňa 3. 10. 2014. Uznesenie   sudcu   pre   prípravné   konanie   ŠTS   sp.   zn.   Tp   49/2014   mi   bolo   doručené dňa 10. 10. 2014 a môjmu obhajcovi dňa 17. 10. 2014, ktorý prostredníctvom pošty podal sťažnosť   voči   predmetnému   uzneseniu   dňa   20.   10.   2014.   Na   základe   toho   bol   spis predložený NS SR dňa 22. 10. 2014. Z uvedeného je nutné konštatovať, že od podania mojej žiadosti až po konečné rozhodnutie NS SR uplynuli skoro dva mesiace, a teda uznesenie NS SR sp. zn. 1 Tost 38/2014 považujem za nezákonné.

2.) Moja ďalšia žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podaná dňa 28. 1. 2015, ktorej taktiež prokurátorka ÚŠP GP SR nevyhovela, bola predložená ŠTS dňa 20. 2. 2014, kde   sudca   pre   prípravné   konanie   ŠTS   o   nej   rozhodol   dňa   5.   3.   2015,   uznesením sp. zn. Tp 49/2014, ktoré mi bolo doručené dňa 24. 3. 2014. Proti tomuto uzneseniu bola zahlásená sťažnosť a jej písomné odôvodnenie bolo podané prostredníctvom môjho obhajcu dňa   12.   3.   2015.   O   mojej   sťažnosti   rozhodol   NS   SR   dňa   1.   4.   2015   uznesením sp. zn. 5 Tost 11/2015, ktoré taktiež považujem nezákonné, keďže opäť od podania sťažnosti až po konečné rozhodnutie NS SR uplynuli necelé tri mesiace.

Na základe vyššie uvedeného mám za to,   že lehoty, v ktorých súdy rozhodovali nemožno považovať za urýchlené konanie s poukazom na absolútnu prioritu rýchlosti tohto konania...»

Vzhľadom   na   skutočnosti   uvedené   v sťažnosti   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd„vydal   nález,   ktorým   by   Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   článkov   ústavy a dohovoru v konaniach vedených Špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. Tp 49/2014 a Najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tost 11/2015 v súvislosti s právom na osobnú slobodu a na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby. Požadujem tiež, aby aby bolo uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 11/2015 zo dňa 1. apríla 2015 zrušené a Najvyššiemu súdu prikázané, aby ma neodkladne prepustil z väzby.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnúbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa takstane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:  ...   c)   zákonné   zatknutie   alebo   inépozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodnépodozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že jepotrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade   s   ustanoveniami   odseku   1   písm.   c) tohto   článku,   musí   byť   ihneď   predvedenýpred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomocia má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie samôže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti   pozbavenia   slobody   a   nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobodynezákonné.

1.   K námietkam   sťažovateľa   proti   postupu   špecializovaného   trestného   súdu a postupu najvyššieho súdu pri rozhodovaní o prvej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

V   súvislosti   s   touto   časťou   sťažnosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenújudikatúru, v zmysle ktorej jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšiekonanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Tátolehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatreniaalebo   upovedomenia   o   inom   zásahu,   pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počítaodo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanietejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanejoneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutízákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehotyodpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo   sťažnosti,   ako   aj   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   žiadosťoudoručenou   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky(ďalej   len   „špeciálna   prokuratúra“)   2.   septembra   2014   požiadal   o prepustenie   z väzbyna slobodu.   Keďže   špeciálna   prokuratúra   žiadosti   o prepustenie   z   väzby   na   slobodunevyhovela,   rozhodoval   o nej   špecializovaný   trestný   súd,   ktorý   ju   uznesenímsp. zn. Tp 49/2014 z 3. októbra 2014 zamietol a zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľaako   náhradu   za   väzbu.   Uznesenie   špecializovaného   trestného   súdu   napadol   sťažovateľsťažnosťou,   o ktorej   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tost   38/2014z 29. októbra 2014.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   obhajcovi   sťažovateľa   doručené18. novembra 2014.

Z uvedených skutočností zjavne vyplýva, že v tejto časti bola sťažnosť sťažovateľa(ústavnému   súdu   bola   doručená   27. apríla   2015)   podaná   po   uplynutí   zákonnej   lehotyvyplývajúcej z § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pripredbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   akooneskorene podanú.

2.   K námietkam   sťažovateľa   proti   postupu   špecializovaného   trestného   súdu a postupu najvyššieho súdu pri rozhodovaní o druhej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V súlade so svojou ustálenou judikatúrou sa ústavný súd pri predbežnom prerokovanítejto   časti   sťažnosti   sústredil   na   posúdenie,   či   ju   nemožno   považovať   za   zjavneneopodstatnenú.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ žiadosťou doručenou špeciálnejprokuratúre   28.   januára   2015   opätovne   požiadal   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu.Špeciálna prokuratúra druhej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nevyhovela a vecpredložila špecializovanému trestnému súdu na rozhodnutie 20. februára 2015, ktorý o nejrozhodol uznesením sp. zn. Tp 49/2014 z 5. marca 2015 tak, že ju zamietol a zároveňneprijal písomný sľub sťažovateľa, peňažnú záruku a dohľad probačného a mediačnéhoúradníka   ako   náhradu   za   väzbu.   Uznesenie   špecializovaného   trestného   súdu   bolosťažovateľovi   doručené   24.   marca   2015,   ktorý   ho   napadol   sťažnosťou,   ktorú   písomneodôvodnil 12. marca 2015. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 11/2015 z 1. apríla 2015sťažnosť sťažovateľa (ako aj spoluobvineného Rémiása) zamietol.

V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jejobsah tvoria len námietky sťažovateľa týkajúce sa požiadavky na urýchlené rozhodovanieo jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Sťažovateľ zastáva názor, že keďže o jehodruhej   žiadosti   o   prepustenie   nebolo   rozhodnuté   urýchlene,   je   napadnuté   uznesenienajvyššieho súdu z 1. apríla 2015 nezákonné, a preto ho treba zrušiť a v tej súvislosti hoprepustiť z väzby na slobodu.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že sťažovateľ v sťažnosti neuvádza nijaké námietkyproti odôvodneniam uznesení špecializovaného súdu a najvyššieho súdu, ktorými tieto súdyrozhodli o jeho druhej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. V tejto súvislosti ústavnýsúd   zdôrazňuje,   že   nemôže   súhlasiť   s   názorom   sťažovateľa   vyvoditeľným   z   jehoargumentácie, podľa ktorého existuje priama príčinná súvislosť medzi prípadným porušenímpráva na urýchlené rozhodovanie o väzbe a zákonnosťou, resp. ústavnosťou rozhodnutia oväzbe. V súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu totiž záver o porušení práva naurýchlené rozhodovanie o väzbe nezakladá automaticky záver o nezákonnosti (neústavnosti)rozhodnutia o väzbe, a teda nezakladá ani dôvod na jeho zrušenie.

Sťažovateľ   v   súvislosti   s   námietkou   porušenia   práva   na   urýchlené   rozhodovanieo väzbe v rámci konania a rozhodovania o jeho druhej žiadosti o prepustenie z väzbyna slobodu   uvádza: „Moja   ďalšia   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   podaná dňa 28. 1. 2015, ktorej taktiež prokurátorka ÚŠP GP SR nevyhovela, bola predložená ŠTS dňa 20. 2. 2014, kde sudca pre prípravné konanie ŠTS o nej rozhodol dňa 5. 3. 2015, uznesením sp. zn. Tp 49/2014, ktoré mi bolo doručené dňa 24. 3. 2014. Proti tomuto uzneseniu bola zahlásená sťažnosť a jej písomné odôvodnenie bolo podané prostredníctvom môjho obhajcu dňa 12. 3. 2015. O mojej sťažnosti rozhodol NS SR dňa 1. 4. 2015 uznesením sp. zn. 5 Tost 11/2015, ktoré taktiež považujem nezákonné, keďže opäť od podania sťažnosti až po konečné rozhodnutie NS SR uplynuli necelé tri mesiace.“

Sťažovateľ   namieta,   že   súdy   oboch   stupňov   rozhodovali   o jeho   druhej   žiadostio prepustenie   z väzy   na   slobodu   takmer   tri   mesiace;   toto   obdobie   vymedzuje   odo   dňapodania svojej druhej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (28. január 2015) do dňarozhodnutia najvyššieho súdu (1. apríl 2015).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie na špecializovanom trestnom súdetrvalo   od   20.   februára   2015   do   24.   marca   2015,   teda   4   týždne   a 4   dni,   a konaniena najvyššom súde trvalo od 30. marca 2015, keď mu bol spis predložený na rozhodnutieo sťažnosti sťažovateľa (a spoluobvineného), do 1. apríla 2015, ako to vymedzuje sťažovateľ,zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Celkom tak obdobie, v rámci ktorého súdyoboch   stupňov,   teda   špecializovaný   súd   a najvyšší   súd,   rozhodli   o druhej   žiadostio prepustenie   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   trvalo   5   týždňov   a 5   dní(od 20. februára 2015 do 1. apríla 2015). Ústavný súd poznamenáva, že obdobie, ktoréuplynulo od podania druhej žiadosti o prepustenie špeciálnej prokuratúre do jej predloženiašpecializovanému   súdu   (od   28.januára   2015   do   20.   februára   2015),   nemožno   pripísaťna ťarchu ani špecializovanému súdu a ani najvyššiemu súdu.

V nadväznosti   na   uvedené   skutkové   okolnosti   posudzovanej   veci   ústavný   súdpoukazuje na svoju judikatúru, v ktorej uvádza, že súčasťou základného práva podľa čl. 17ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré sa týkajú práva na osobnú slobodu,je aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodolo zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri napr. III. ÚS 7/00).

Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   väzba   má   mať   striktneobmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.V texte   čl. 5   ods. 4   dohovoru   použitý   anglický   výraz   „speedily“   a   francúzsky   výraz„bref délai“ (v   slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí   byť v danomprípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie,bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21,Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo iniciovaťkonanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, im zároveň poskytuje ajprávo na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnostipozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbockc. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudokz 21. 12. 2000, bod 33 – bod 36, m. m. I. ÚS 18/03).

Ústavný   súd   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnostia urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie na slobodu, judikoval, že aj keď sajednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľavšetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujútýmto   požiadavkám   (napr.   III. ÚS 7/00,   I. ÚS 18/03).   V   tejto   súvislosti   ústavný   súdkonštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmyslečl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, alena týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúcana   jednom   stupni   súdu   dobu   jedného   mesiaca   a   ani   nečinnosť   trvajúca   týždne(napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011).

Vychádzajúc zo zistenia, že obdobie, v ktorom špecializovaný súd a najvyšší súdprávoplatne   rozhodli   o druhej   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,nepresiahlo dva mesiace, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48ods.   2   ústavy   ústavný   súd   navyše   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.III. ÚS 135/04) poukazuje na to, že čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jejzákladné hmotné a procesné atribúty vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jejpozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálneustanovenie o osobnej slobode, a nie čl. 48 ods. 2 ústavy. Z judikatúry Európskeho súdu preľudské práva   vyplýva   obdobný   záver   o neaplikovateľnosti čl.   6   ods.   1   dohovoruna rozhodovanie   o väzbe   (napr.   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veciDe Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, bod 76).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2015