znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 350/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ivetty   Macejkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť D. R., zastúpenej advokátom   JUDr.   Ondrejom   Krempaským,   Advokátska   kancelária,   Račianska   66, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 12, čl. 20, čl. 39 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky   a   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso 42/2013 z 12. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. R. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. mája 2014 doručená sťažnosť D. R., (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie čl. 12, čl. 20, čl. 39 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžso 42/2013 z 12. februára 2014 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

2. Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   ako   žalobkyňa účastníčkou konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 S 48/2012 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“ alebo „žalovaný“).

Predmetom   konania   bolo   preskúmavanie   zákonnosti   rozhodnutia   prvostupňového správneho   orgánu   –   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „finančné riaditeľstvo“) č. 4312/2012-SZ zo 4. júla 2012, ktorým podľa § 105 ods. 7 v spojení s § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov [ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“ (účinného od 30. júna 2012)] znížil sťažovateľke výsluhový dôchodok, a to od 1. júla 2012 na sumu 441,31 € mesačne.   Proti   rozhodnutiu   finančného   riaditeľstva   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom minister financií rozhodol rozhodnutím č. k. MF/020477/2012-23-35 z 23. augusta 2012   tak,   že   jej   odvolanie   zamietol   a napadnuté   rozhodnutie   finančného   riaditeľstva potvrdil.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 S 48/2012 zo 7. júna 2013 predmetné rozhodnutia finančného riaditeľstva a ministra financií zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalovaný – ministerstvo a najvyšší súd namietaným rozsudkom o podanom odvolaní rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu zamietol.

3. Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla: «Sťažovateľke   bol   rozhodnutím   Útvaru sociálneho zabezpečenia FR SR /ďalej len „ÚST“/ č. 1312/2012-SZ zo dňa 30. 5. 2012 zvýšený /zvalorizovaný/ výsluhový dôchodok v súlade s právnymi predpismi platnými v čase vzniku   nároku.   Rozhodnutím   ÚSZ   č.   4312/2012-SZ/2012-SZ   zo   dňa   4.   7.   2012   bol sťažovateľke   znížený   výsluhový   dôchodok   o   sumu   právoplatne   priznanú   zákonným spôsobom.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   ktoré   rozhodnutím Podpredsedu vlády a ministra financií SR /ďalej „odvolací orgán“/ č. MF/020477/201223- 35 zo dňa 23. 8. 2012 bolo zamietnuté.

Sťažovateľka obidve rozhodnutia napadla v súlade so zákonom žalobou na krajskom súde,   v   ktorej   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   odvolacieho   orgánu aj ÚSZ. Krajský súd žalobe vyhovel a rozhodnutie odvolacieho orgánu č. MF/020477/2012- 23 35 zo dňa 23. 8. 2012 spolu s rozhodnutím č.4312/2012 SZ/2012 SZ zo dňa 4. 7. 2012 rozsudkom č. 6 S 48/2012-35 zo dňa 7. 6. 2013 ako nezákonné, zrušil. Rozsudok krajského súdu napadol odvolaním Podpredseda vlády a minister financií SR. Jeho odvolaniu NS SR vyhovel v plnom rozsahu.

V   podanej   žalobe,   rovnako   ako   v   odvolaní   proti   rozhodnutiu   ÚSZ,   sťažovateľka namietala tri skutočnosti, ktoré podľa jej názoru odôvodňovali záver, že rozhodnutie nebolo vydané v súlade s právnymi predpismi, v dôsledku čoho bola žalobkyňa ukrátená na svojich právach,   keď   jej   vznikol   nárok   na   vyplácanie   zvýšeného   /valorizovaného/   výsluhového dôchodku, ktorý jej bol priznaný zákonným postupom, zákonným spôsobom a zo zákonných dôvodov.

Sťažovateľka namietala: • nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu, • neprípustnosť postupu podľa ustanovenia § 105 ods. 7 zák. č. 238/2002 Z. z. v znení neskorších noviel,

• retroaktivitu z dôvodu použitia ustanovenia § 68 ods. 13 zák. č. 238/2002 Z. z. v znení neskorších noviel.

Krajský   súd,   ako   vyplýva   z   odôvodnenia   rozsudku,   na   základe   vyššie   uvedených námietok podanej žalobe vyhovel a rozhodnutie odvolacieho orgánu, spolu s rozhodnutím prvostupňového orgánu zrušil.

NS SR k uvedenej veci zaujal odlišný právny názor, rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu   ako   nedôvodnú   zamietol.   NS   SR   sa   vo   svojom   rozsudku   zaoberal   v   podstate len otázkou retroaktivity. V odôvodnení rozsudku k tejto námietke v zásade len odcitoval časti z nálezu ústavného súdu (PL. ÚS 16/09-51 zo dňa 27. 10. 2010). Podľa nášho názoru nie je možné automaticky a bez výhrad prijať nález ústavného súdu, pretože nejde o dve skutkovo a právne totožné veci. Rozsudok NS SR nie je presvedčivý, jeho odôvodnenie odporuje právu na spravodlivý proces - „rovnosti zbraní“.

Do pozornosti dávam fakt, že tri senáty Krajského súdu v Bratislave (1S,5S,6S) každý hlasovaním v pomere 3:0 cca v 50 totožných veciach, žalobu považovali za dôvodnú. Jediný senát   krajského   súdu   2S   vyslovil   iný   právny   názor,   aj   to   až   potom,   čo   NS   SR   zmenil rozsudok proti ktorému smeruje táto sťažnosť a osvojil si závery NS SR.

Námietkou   nepreskúmateľnosti   rozhodnutí   sa   NS   SR   nezaoberal.   Aj   keď   táto námietka   sťažovateľky   nebola   prioritnou,   z   hľadiska   práva   na   spravodlivý   proces   - „rovnosť zbraní“, odvolací orgán sa vo svojom rozhodnutí s námietkami sťažovateľky mal vysporiadať zákonným spôsobom....

Do pozornosti Ústavného súdu SR dávam tu skutočnosť, že senát NS SR 10 Sžso, ktorý   rozhodoval   o   odvolaní   v   prípadoch   10   Sžso/38/2013,   10   Sžso/62/2013, 10 Sžso/35/2013, 10 Sžso/56/2013, 10 Sžso/42/2013, 10 Sžso/37/2013, postupoval rozdielne. V prípadoch 10 Sžso/62/2013, 10 Sžso/56/2013 sa touto otázkou aspoň formálne zaoberal a nestotožnil sa s námietkou krajského súdu aj keď jeho závery sú nezrozumiteľné.... Podľa   nášho   názoru,   právny   názor   NS   SR   je   čisto   formalistický,   ak   nárok na výsluhový   dôchodok   spája   s   dňom   1.   7.   Tento   názor   NS   SR   sťažovateľka   vníma ako účelový a slúži iba na to, aby pravá retroaktivita sa vnímala ako retroaktivita nepravá, ktorá podľa judikatúry US sa považuje za určitých okolností za prípustnú... Nemôže byť v súlade so zákonom a ústavou taký výklad,   že zákonom č. 185/2012 Z.   z. sa zasiahlo do budúcich nárokov. Všetky skutkové okolnosti a listinné dôkazy sú dôkazom toho, že týmto zákonom bolo zasiahnuté do uzavretých právnych vzťahov a teda ide o pravú retroaktivitu, ktorá nemala za cieľ upraviť právne vzťahy do budúcnosti, ale bola prijatá za tým účelom, aby   bolo   odňaté   to,   načo   sťažovateľke   vznikol   zákonný   nárok   uplynutím   roku   2011,   v ktorom boli splnené zákonné podmienky pre priznanie nároku. V tejto súvislostí považujem za potrebné   zdôrazniť,   že   novo   prijatý   zákon   nemenil   obdobie   od   ktorého   sa   zvyšujú výsluhové dôchodky na rok 2012, ale spätne zmenil právne skutočnosti /namiesto rastu miezd   a   spotrebiteľských   cien   stanovil   %   rastu   funkčných   platov/,   na   základe   ktorých vznikne výsluhovým dôchodcom nárok na valorizáciu. Ak by novo stanovené podmienky za akých sa budú valorizovať výsluhové dôchodky, boli uplatňované v období od 1. 7. 2013 t. j. v roku 2013, v danom prípade by išlo o úpravu pomerov do budúcna a v tomto prípade by   záver,   že   ide   o   nepravú   retroaktivitu,   v   právnom   poriadku   za   určitých   okolnosti prípustnú, bol akceptovateľný.

V   danom   prípade   však   ide   o   retroaktivitu   pravú,   ktorá   je   neprípustná   a   ktorá je v rozpore s princípmi právneho štátu, teda je v rozpore s ústavou.

Legitímne očakávania výsluhových dôchodcov sú a boli dôvodné a nespochybniteľné nielen preto, že zákonné podmienky pre priznanie boli splnené, ale aj preto, že o ich nároku bolo   aj   právoplatne   a   v súlade   so   zákonom   rozhodnuté   ešte   pred   tým,   ako   nadobudol účinnosť zák. č. 185/2012 Z. z. Ako vyplýva z rozsudku NS SR, tieto skutočnosti nemali pre NS   SR   pri   rozhodovaní   vo   veci   žiadny   právny   význam.   Podľa   odôvodnenia   toto právoplatné rozhodnutie nemohlo na veci nič zmeniť, pretože zák. č. 185/2012 Z. z. bol prijatý   pred   1.   7.   2012...   Výsluhový   dôchodok   je   sociálnou   dávkou   a   preto, aj pri posudzovaní   otázky   nepravej   retroaktivity   sa   mal   NS   SR,   ak   sa   opieral   o   závery v náleze   ústavného   súdu,   zaoberať   komplexne   a   to   z   hľadiska   jej   prípustnosti   nielen vo vzťahu k čl. 1 ale aj čl. 12, čl. 20, čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky... Podľa názoru sťažovateľky   arbitrárnosť   rozhodnutia   je   daná   aj   tým,   že   NS   SR   prijal   interpretáciu ust. § 105 ods. 7 zák. č. 328/2002 Z. z., aj napriek tomu, že išlo extrémny nesúlad záverov s vykonanými   skutkovými   a právnymi   zisteniami.   NS   SR   sa   námietkou   sťažovateľky k aplikáciu citovaného ustanovenia žalovaným a ÚSZ vysporiadal tak, že na veci nič nemení ani   to,   že   pôvodné   rozhodnutie   je   právoplatné,   pričom   argumentácia   sťažovateľa nesmerovala len k otázke právoplatnosti tohto rozhodnutia, ale v jeho argumentáciu bolo poukázané na to, že rozhodnutie, ktorým mu bol zvýšený výsluhový dôchodok, bolo vydané v súlade so zákonom a preto postup podľa citovaného ustanovenia nepripadá do úvahy, pretože   na použitie   citovaného   ustanovenia   musí   byť   splnený   zákonný   predpoklad citovaného ustanovenia, t. j. musí byť preukázané, že výsluhový dôchodok bol priznaný vyšší, ako patrí. Citované ustanovenie sťažovateľka považuje za kogentné. Interpretácia tohto ustanovenia NS SR nie je v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a je aj v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

Závery súdu, že v danom prípade ide síce o retroaktivitu nepravú, nemôže obstáť a podľa názoru sťažovateľky, nie sú v súlade s ustálenou judikatúrou. Tak ako sťažovateľka uviedla vo svojej   sťažnosti,   prijatý právny   predpis zasiahol   už   do uzavretých   právnych vzťahov /meritom veci nie je otázka priznania dôchodku meritom veci je otázka valorizácie/, potvrdených zákonným rozhodnutím, keď podmienky pre valorizáciu, ktoré mali byť splnené v   roku   2011,   zmenil   zák.   č.   185/2012   Z.   z.,   Rozhodnutím   ktoré   bolo   vydané   podľa citovaného zákona, ÚSZ aj žalovaný sťažovateľke odňali zákonným spôsobom vzniknutý a zákonným   rozhodnutím   priznané   zvýšenie   výsluhového   dôchodku,   čo   je   v   rozpore s legitímnymi očakávaniami sťažovateľky a teda aj v rozpore s čl. 1 Ústavy SR. Týmto zákonom   a   na   základe   neho   vydaným   rozhodnutím,   bolo   porušené   aj   ústavné   právo sťažovateľky   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   Ústavy   SR   v   spojení   s   čl.   1   Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd....

Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom NS S, ktorý je arbitrárny bolo porušené aj jej právo podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého, ľudia sú slobodní a rovní vo svojich právach. Sťažovateľka,   ako   poberateľ   výsluhového   dôchodku,   bola   počas   celého   aktívneho   veku dôchodkovo poistená. Výsluhový dôchodok, ktorý je sťažovateľke vyplácaný v inom systéme, je vyplácaný z osobitného účtu, ktorý je tvorený z odvodov colníkov, rovnako ako sa tvoria zdroje   pre   vyplácanie   starobných   dôchodkov.   Tým,   že   vo   všeobecnom   systéme   boli dôchodky   zvalorizované   a   výsluhovým   dôchodcom   nie   a   to   len   preto,   že   ich   dávky sú vyplácané   v   inom   systéme,   postavenie   výsluhových   dôchodcov   sa   stalo   nerovným a to aj vtedy,   ak   ide   o   výsluhových   dôchodcov,   ktorí   dosiahli   dôchodkový   vek   alebo presiahli vekovú hranicu 55 rokov, čím bolo porušené aj pravo sťažovateľky podľa čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky. Z rozsudku NS SR sa dôvody, z ktorých vychádzal vo svojom závere, že v danom prípade ide o retroaktivitu nepravú a preto prípustnú, nemôžu právne obstáť.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   právne   závery   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky vo všetkých   bodoch   ako   sú   uvedené,   sú   neodôvodnené   a   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie základných práv a slobôd. Sťažovateľka   tvrdí,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   mu   neposkytol   ústavou garantovanú právnu ochranu v požadovanej kvalite.»

4. Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   D.   R...   na súdnu   ochranu,   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   čl.   12, čl.   20,   čl.   39   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 10 Sžso/42/2013 zo dňa 12. 2. 2014 porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR 10 Sžso/42/2013 zo dňa 12. 2. 2014.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia...“

II.

5. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8.   Podľa   §   105   ods.   7   zákona   č.   328/2002   Z.   z.   sa dávka   nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia zníži, ak sa zistí, že sa táto dávka priznala vo vyššej sume, ako patrí.

9. Podľa § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom od 30. júna 2012 do 30. apríla 2014 [zmena uskutočnená zákonom č. 185/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 185/2012 Z. z.“)] sa dávky výsluhového   zabezpečenia   zvyšujú   podľa   odsekov   1   až   7   v   tom   kalendárnom   roku, v ktorom   sa   funkčné platy   príslušníkov Policajného zboru...   zvyšujú   na základe   zákona o štátnom rozpočte viac ako o 0 %. Ak sa funkčné platy, stupnica platových   taríf alebo hodnostné platy v príslušnom kalendárnom roku zvyšujú len u niektorého zo subjektov podľa predchádzajúcej vety, dávky výsluhového zabezpečenia podľa odsekov 1 až 7 sa zvyšujú iba poberateľom, ktorí ukončili posledný služobný pomer v zbore, štátnom orgáne alebo v ozbrojených silách, v ktorom sa uvedené platové náležitosti zvyšujú, a pozostalým po nich.

10. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

11.   Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   občania   majú   právo   na   primerané   hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

12.   Podľa   čl.   39   ods.   1   ústavy   občania   majú   právo   na   primerané   hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

15. Sťažovateľka v petite sťažnosti neuviedla, ktoré konkrétne odseky označených ustanovení ústavy a dohovoru namieta. Z obsahu sťažnosti je však zrejmé, že podstatou jej sťažnosti   je   namietané porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 42/2013 z 12. februára 2014.

Podstatné sťažovateľkine námietky voči rozsudku najvyššieho súdu je možné zhrnúť takto:

-   skutkové   a právne   závery   najvyššieho   súdu   sú   podľa   sťažovateľky   zjavne neodôvodnené a arbitrárne, najvyšší súd sa podľa nej nedostatočne vysporiadal s právnym názorom krajského súdu, ako aj dôvodmi žaloby a vyjadrením sťažovateľky k podanému odvolaniu,

- najvyšší súd sa nezaoberal námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu v správnom konaní,

-   nesúhlasí   s interpretáciou   §   105   ods.   7   zákona   č.   328/2002   Z.   z.   a   právnym posúdením retroaktivity,

-   nejednotnosť   judikatúry   všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní   v   obdobných konaniach.

II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 42/2013 z 12. februára 2014

16.   Krajský   súd   v rozsudku   sp.   zn.   6   S   48/2012   zo   7.   júna   2013   v podstatnom uviedol:

„Z   administratívneho   spisu   krajský   súd   zistil,   že   žalobkyni   bol   právoplatným rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č. 1312/2012-SZ zo dňa 30. 5. 2012 (za účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. do 29. 6. 2012) zvýšený výsluhový dôchodok podľa § 68 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. od 1. 7. 2012 na sumu 457,87- eur mesačne.

Následne po vydaní vyššie uvedeného rozhodnutia prvostupňový orgán, z dôvodu prijatej novely č. 185/2012 Z. z. zákona č. 328/2002 Z. z., účinnej od 30. 6. 2012 vydal rozhodnutie   č.   4312/2012-SZ   zo   dňa   4.   7.   2012,   ktorým   podľa   §   68   ods.   13   zákona č. 328/2002   Z.   z.,   (účinného   od   30.   6.   2012)   znížil   žalobcovi   výsluhový   dôchodok od 1. 7. 2012 na sumu 444,31,- eur mesačne.

Vzhľadom   k   tomu,   že   k   zákonu   č.   185/2012   Z.   z.   neboli   prijaté   žiadne intertemporálne   (prechodné)   ustanovenia,   je   potrebné   vychádzať   zo   všeobecnej   zásady zákazu pravej retroaktivity právnych noriem.

Podľa   právneho   názoru   krajského   súdu,   prvé   rozhodnutie   žalovaného   resp. Finančného riaditeľstva SR zo dňa 30. 5. 2012 o valorizácii výsluhového dôchodku bolo vydané v súlade s vtedy platným právnym stavom,   je zákonné a právoplatné.   Bol teda nezákonný postup žalovaného, že následne (po účinnosti novely č. 185/2012 Z. z.) vydal dňa 4.   7.   2012   rozhodnutie,   ktorým valorizáciu žalobcovi   za to   isté   obdobie   odňal,   pričom vychádzal   zo   znenia   zákona   po   30.   6.   2012.   Argumenty   žalovaného,   že   zmena   nastala ex lége a rozhodnutie malo iba deklaratórny charakter neobstoja, pretože toto rozhodnutie má   podľa   názoru   súdu   v   časti   zvýšenia   (prípadne   zníženia)   výsluhového   dôchodku konštitutívny charakter. Taktiež nemohla obstáť námietka žalovaného, že takéto prípady rieši § 105 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z. z. Podľa názoru súdu toto ustanovenie nie je možné aplikovať na tento prípad, pretože tu nejde o výpočet dávky výsluhového dôchodku, ale o valorizáciu   (zvýšenie).   Zvýšenie   výsluhového   dôchodku   bolo   v   čase   rozhodovania prvostupňového orgánu dňa 30. 5. 2012 v súlade s vtedy platným právnym stavom.“

17. Najvyšší súd v namietanom rozsudku sp. zn. 10 Sžso 42/2013 z 12. februára 2014 uviedol:

„Pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné posúdiť, či v súvislosti so zmenou podmienok valorizácie vykonanej zákonom č. 185/2012 Z. z. (účinným odo dňa 30. júna 2012), bolo možné už priznané (zvýšené) dávky výsluhového zabezpečenia podľa § 68 ods. 1 zákona č. 382/2002 Z. z. (účinného do dňa 29. júna 2012), znížiť.

V   danom   prípade   krajský   súd   a   žalobkyňa   považujú   zmenu   žalobkyni   priznanej valorizácie dávky výsluhového zabezpečenia za neprípustnú z dôvodu všeobecnej zásady zákazu pravej retroaktivity právnych noriem.“

Najvyšší   súd   v odôvodnení   ďalej   citoval   z   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 16/09   z   27.   októbra   2010   v časti   týkajúcej   sa   posúdenia   časovej   pôsobnosti právnych noriem.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   namietaného   rozsudku   následne   uviedol: «V   tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť rozdiel medzi nepravou a pravou retroaktivitou, ktorým sa zaoberá napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Szd 1/2010 zo dňa   29.   septembra   2011:   „K   definujúcim   znakom   právneho   štátu   patrí   aj   zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny Štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti,   že   pokiaľ   sa   pravá   retroaktivita   v   zásade   odmieta   ako   nezlučiteľná s obsahom   princípu   štátu,   nepravá   retroaktivita   sa   akceptuje   ako   prípustný   nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci.

Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti   založené   právnymi   skutočnosťami,   ktoré   sa   ako   právne   skutočnosti   uznávali na základe   skoršieho   (predchádzajúceho)   právneho   predpisu.   O   pravú   retroaktivitu ide napr.   vtedy,   keď   neskorší   právny   predpis   so   spätnou   účinnosťou   (s   dopadom do minulosti)   upravuje   vzťahy,   ktoré   vznikli v minulosti.   V   dôsledku   toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať).

Pri   nepravej   retroaktivite   zákonodarca   uznáva   právne   skutočnosti,   na   základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv   alebo   pokiaľ   právam   nadobudnutým   za   skoršej   právnej   úpravy   priznáva   odo   dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy“.

Okrem toho v právnom štáte platí princíp prezumpcie ústavnosti - len Ústavnému súdu Slovenskej republiky prislúcha vysloviť, či určitá norma alebo jej časť, či ustanovenie, je ale nie je v dôsledku obsiahnutej pravej - neprípustnej - retroaktivity - protiústavná a teda v právnom štáte neprípustná.

Podľa názoru odvolacieho súdu prijatá novela zákona č. 185/2012 Z. z. s účinnosťou odo dňa 30. júna 2012 nevykazuje znaky pravej retroaktivity, v našom právnom poriadku neprípustnej, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Dotknutou novelou boli uznané   právne   skutočnosti,   ktoré   vznikli   počas   platnosti   a   účinnosti   skoršieho   zákona (výsluhový   dôchodok   žalobkyni   naďalej   patrí),   no   zároveň   boli   zmenené   isté   práva do budúcností.

Prvostupňový   orgán   mal   za   to,   že   dňa   1.   6.   2012   vznikne   právo   na   vyplácanie výsluhového dôchodku vo vyššej sume, a preto vydal dňa 1. 6. 2012 rozhodnutie o zvýšení výsluhovej   dávky;   toto   jeho   rozhodnutie   bolo   vydané   v   súlade   s   právnym   predpisom, v tom čase platným a účinným, takže išlo o rozhodnutie zákonné. Avšak právna úprava sa následne ku dňu 30. júna 2012 zmenila a naviazala zvýšenie výsluhového dôchodku na zvýšenie funkčných, platov. Podľa platnej právnej úpravy, odo dňa 30. júna 2012 teda žalobkyni   nevzniklo   právo   na   zvýšenie   výsluhového   zabezpečenia.   Preto   aj   rozhodnutie o znížení   výsluhového   dôchodku   zo   dňa   4.   7.   2012   bolo   vydané   na   základe   platného a účinného   právneho   predpisu,   preto   je   tiež   zákonné,   a   nebolo   vydané   bez   existencie právneho dôvodu, ako sa domnieva žalobkyňa. Navyše žalovaný postupoval aj v súlade s ustanovením § 105 ods. 7 zákona č. 382/2002 Z. z., podľa ktorého dávka výsluhového zabezpečenia sa zníži, ak sa priznala vo vyššej sume, ako patrí.

S poukazom   na uvedené   najvyšší   súd   podľa   § 250ja   ods.   3   veta   druhá   O.   s.   p. v spojení s § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Odvolací   súd   ešte   poznamenáva,   že   ak   krajský   súd   považoval   ustanovenie   §   68 ods. 13 zákona č. 185/2012 Z. z. účinného odo dňa 30. júna 2012 za protiústavné, mal v prerokúvanej veci postupovať podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP a predložiť vec na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu Slovenskej republiky, pretože sám nie je oprávnený vysloviť rozpor   všeobecného   právneho   predpisu   so   zákonom,   ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou.   Správny   orgán   by   predsa   ani   po   zrušení   jeho   rozhodnutia   v   ďalšom   konaní nemohol   rozhodnúť   v   rozpore   s   platným   a   účinným   všeobecne   záväzným   právnym predpisom.»

18. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

19. Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   IV.   ÚS   43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

20. Ústavný súd už judikoval, že ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   v   súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 329/04, III. ÚS 30/06).Ústavný súd tiež pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   II.   ÚS   44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 541/2013). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď   na   každý   argument,   pričom   odvolací   súd   sa   pri   zamietnutí   odvolania   môže obmedziť   na   prevzatie   odôvodnenia   nižšieho   súdu   (García   Ruiz   proti   Španielsku z 21. 1. 1999).

21.   Podstatná   časť   sťažovateľkiných   námietok   spočívala   v tvrdení   o arbitrárnosti skutkových a právnych záverov namietaného rozsudku najvyššieho súdu, nedostatočnom vysporiadaní sa s právnym názorom krajského súdu, ako aj dôvodmi žaloby a vyjadrením sťažovateľky k podanému odvolaniu. Sťažovateľka namietala, že najvyšší súd sa nezaoberal námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu v správnom konaní.

22.   K námietkam   sťažovateľky   v tejto   časti   ústavný   súd   predovšetkým   uvádza, že sťažovateľka   nepredložila   ústavnému   súdu   vyjadrenie   k podanému   odvolaniu,   avšak zo samotného namietaného rozsudku (s. 4 – 5) vyplýva, že sťažovateľka sa k podanému odvolaniu   žalovaného   ministerstva   vyjadrila   tak,   že   sa   stotožnila   s právnym   názorom krajského súdu a podrobnejšie sa vyjadrila len k problematike tvrdenej retroaktivity.

23.   Podstatou   odôvodnenia   namietaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   bola interpretácia § 68 ods. 13 v spojení s § 105 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z. z., a ich aplikácia na zistený skutkový stav.

Všeobecné   súdy   sa   z   hľadiska   merita   veci   museli   vysporiadať   s   otázkou, či v súvislosti so zmenou právnej úpravy upravujúcej podmienky valorizácie, vykonanou zákonom č. 185/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 30. júna 2012, bolo možné už skôr priznané zvýšené dávky výsluhového zabezpečenia podľa § 68 ods. 1 zákona č. 382/2002 Z. z. účinného do 29. júna 2012 znížiť.

24. K uvedeným námietkam sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   so   zreteľom   na   dôvody,   ktoré sťažovateľka   uviedla   v   predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd   nezistil   taký   jeho   výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a osobitných   právnych predpisov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

25.   Ústavný   súd   už   vo   viacerých   rozhodnutiach   (napr.   I.   ÚS   238/04)   vyslovil, že právna   teória   rozoznáva   retroaktivitu   pravú   a   nepravú.   Pravá   retroaktivita   zahrňuje prípady,   keď   právna   norma   reglementuje   i   vznik   právneho   vzťahu   a   nároky   z   neho vzniknuté pred jej účinnosťou (teda o pravom spätnom pôsobení nového zákona ide vtedy, keď pôsobí aj pre minulú dobu). Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva, ktoré vznikli za platnosti práva starého, sa spravujú zásadne týmto právom, a to až do doby účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi právom   novým   (teda   o   nepravom   spätnom   pôsobení   hovoríme   vtedy,   keď   nový   zákon nariaďuje, že   má byť použitý   i   na staré právne pomery   už založené, ale iba od   doby, keď začína   pôsobnosť   nového   zákona,   alebo   ešte   od   neskoršej   doby;   mutatis   mutandis PL. ÚS 38/99.

Pokiaľ   ide   o   nepravú   retroaktivitu,   všeobecne   v   prípadoch   stretu   starej   a   novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy riadia právnou normou novou. Pri nepravej retroaktivite   zákonodarca   uznáva   právne   skutočnosti,   na   základe   ktorých   podľa predchádzajúcej právnej normy došlo ku vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona.

26. Ustanovením § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. účinným od 30. júna 2012 táto nová právna úprava, uznávajúc práva nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu, zaviedla do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) ich uplatňovania a právam nadobudnutým za skoršej   právnej   úpravy priznáva odo   dňa   účinnosti neskoršej   právnej úpravy nový obsah.

To, čo sa novou právnou úpravou do budúcna zmenilo, boli podmienky valorizácie výsluhových   dôchodkov.   V čase,   keď   správny   orgán   priznával   sťažovateľke   valorizáciu výsluhového dôchodku, robil tak na základe v tom čase platnej a účinnej právnej normy. Následne   v čase,   keď   správny   orgán   rozhodol   o znížení   výsluhového   dôchodku sťažovateľky, rozhodol na základe už v tom čase zmenenej, no platnej a účinnej právnej normy, ktorá neznamenala zánik práva sťažovateľky na valorizáciu výsluhového dôchodku, ale zmenila podmienky valorizácie.

27.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   v   teórii   ústavného   práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť. Ústavnosť nepravej retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len ústavný súd, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.

Bolo preto povinnosťou   orgánov verejnej moci aplikovať platný a účinný právny predpis.

28. Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, že v prípade, ak krajský súd považoval relevantné ustanovenia za protiústavné, bolo v jeho právomoci predložiť ústavnému súdu podľa § 109 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

29. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľkou namietaný rozsudok najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a najmä právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol východiská, na základe ktorých postupoval v danej veci pri strete dvoch časovo na seba nadväzujúcich právnych predpisov, a na základe toho posudzoval hmotnoprávny nárok uplatnený sťažovateľkou v danej veci. K argumentu o nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych   orgánov   ústavný   súd   pripomína,   že   bolo   výlučne   v právomoci   všeobecných súdov   posúdiť   splnenie   všetkých   náležitostí   rozhodnutia   správnych   orgánov,   pričom z odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd   tieto   rozhodnutia preskúmal,   s   ich   obsahom   sa   oboznámil,   zaoberal   sa   nimi   a podrobne   uviedol   zistený podstatný obsah týchto rozhodnutí, na základe ktorého rozhodol.

Najvyšší súd sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnych predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.

30.   Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   nejednotnosť   judikatúry   krajských   súdov vo vzťahu k predmetu konania, ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť, v zmysle ktorej je rozdielna judikatúra prirodzeným (inherentným) prejavom každého súdneho systému, pričom zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je   v   právomoci   najvyššieho   súdu,   a   nie   ústavného   súdu   (pozri   napr.   I.   ÚS   17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 342/2010).

31. Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie súdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav a po výklade   a   použití   relevantných   právnych   noriem   rozhodnú,   a   to   za   predpokladu, že ich skutkové   a   právne   závery   nie   sú   svojvoľné,   neudržateľné   a   že   neboli   prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

32.   Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

II.B   K namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   1,   čl.   20   ods.   1   a čl.   39   ods.   1   ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 42/2013 z 12. februára 2014

33. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, keďže najvyšší súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by zakladala   možnosť   vysloviť   porušenie   týchto   práv   po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

34.   K   sťažovateľkou   namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   1   ústavy   ústavný   súd uvádza,   že   aplikácia   čl.   12   ods.   1   ústavy   sa   v   individuálnych   sťažnostiach   viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa (II. ÚS 167/04).

Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

35. Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   o ďalších   nárokoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014