znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 350/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   V.,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. T. T., Š., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   5   ods.   1,   3   a   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn. 2 T 17/2012 a Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 5 Tos 60/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012 doručená sťažnosť R. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   čl. 17   ods.   1,   2   a   5   a   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 17/2012 a Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Tos 60/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. júla 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   z   8.   júla   2011   bolo   proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona. Uznesením okresného súdu   sp.   zn. Tp 35/2011 z 10. júla 2011 v spojení s uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tpo   45/2011   z   28.   júla 2011   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť od 8.   júla 2011 o   01.25   h.   Dňa 13.   decembra 2011   sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby a zároveň aj o nahradenie väzby písomným sľubom. Dňa 3. januára 2012 podal prokurátor návrh na predĺženie väzobnej lehoty sťažovateľa do 30. apríla 2012. Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   Tp   35/2011-117   z   25.   januára   2012   bol   sťažovateľ prepustený z väzby, avšak uznesením krajského súdu č. k. 5 Tpo 4/2012-1269 zo 7. februára 2012   bolo   uznesenie   okresného   súdu   zrušené,   pričom   krajský   súd   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol, jeho písomný sľub neprijal a zároveň rozhodol o predĺžení lehoty jeho väzby do 30. apríla 2012. Dňa 31. januára 2012 podal prokurátor na sťažovateľa obžalobu. Uznesením okresného súdu č. k. 2 T 17/2012-254 zo 4. apríla 2012, ktoré vydal sudca   pre   prípravné   konanie   postupom   podľa   §   238   ods.   3   Trestného   poriadku,   bol sťažovateľ aj naďalej ponechaný vo väzbe. Uznesením krajského súdu č. k. 5 Tos 60/2012-279 z 15. mája 2012 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zamietnutá z dôvodu, že sa sťažovateľ vzdal práva podať sťažnosť.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedeným   postupom   a   uzneseniami   okresného   súdu zo 4. apríla 2012 a krajského súdu z 15. mája 2012 došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru.

Postup krajského súdu, ktorý zamietol sťažnosť s poukazom na to, že sťažovateľ sa tohto práva predtým vzdal, nie je akceptovateľný. Zo zápisnice zo 4. apríla 2012 vyplýva, že túto sťažovateľ nepodpísal (rovnako ani prokurátor a obhajca), a preto nie je možné hovoriť o riadnom vzdaní sa práva podať sťažnosť. Ak sa totiž niekto v konaní vzdá procesného práva, potom musí svoj úkon, ktorým sa ho vzdáva, potvrdiť písomne.

Aj keby malo byť pravdou, že krajský súd nemohol meritórne konať o sťažnosti vzhľadom   na   to,   že   sa   sťažovateľ   práva   podať   sťažnosť   vzdal,   i   tak   by   bolo   jeho povinnosťou   námietky   sťažovateľa   preskúmať   vzhľadom   na   ustanovenie   §   79   ods.   1 Trestného poriadku, a to ex offo.

Ďalším porušením označených práv je podľa sťažovateľa skutočnosť, že hoci väzba bola naposledy v prípravnom konaní predĺžená do 30. apríla 2012, o ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby nebolo rozhodnuté do 30. apríla 2012, keďže krajský súd rozhodol o sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu o ponechaní vo väzbe až 15. mája 2012. Krajský súd mal preto sťažovateľa správne prepustiť. Navyše, k rozhodnutiu o ponechaní vo väzbe došlo neúmerne dlhý čas po tom, ako bola podaná obžaloba.

Ďalej   je   sťažovateľ   presvedčený,   že   o   ponechaní   vo   väzbe   po   podaní   obžaloby nemohol rozhodovať sudca pre prípravné konania (ako k tomu došlo podľa neho v danom prípade), pretože jurisdikcia sudcu pre prípravné konanie sa podaním obžaloby 31. januára 2012 skončila. V súlade so zákonom nie je ani to, že o ponechaní vo väzbe rozhodoval samosudca.

Napokon   sťažovateľ   vytýka,   že   o   ponechaní   vo   väzbe   rozhodoval   okresný   súd na hlavnom   pojednávaní,   hoci   sa   tak   malo   stať   ešte   pred   hlavným   pojednávaním na verejnom zasadnutí, ktoré sa malo konať krátko po podaní obžaloby. Krajský súd v danej súvislosti   v   rozpore   so   skutočnosťou   tvrdí,   že   okresný   súd   rozhodoval   na   verejnom zasadnutí.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 2   T   17/2012 a krajským   súdom   pod   sp.   zn. 5   Tos 60/2012   s tým,   aby boli uznesenia okresného súdu zo 4. apríla 2012 a krajského súdu z 15. mája 2012 zrušené a krajskému súdu bolo prikázané prepustiť sťažovateľa neodkladne z väzby. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 000 €, ako aj náhradu trov konania vo výške 313,66 €.

II.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní sp. zn. 2 T 17/2012 zo 4. apríla 2012 inter alia vyplýva, že po vyhlásení uznesenia, ktorým podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku bol sťažovateľ   ponechaný   vo   väzbe,   a   po   poučení   o   opravných   prostriedkoch   obhajca, prokurátor a sťažovateľ uviedli, že sa vzdávajú práva podať odvolanie.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Tos 60/2012-273 z 15. mája 2012 vyplýva, že ním bola podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 17/2012 zo 4. apríla 2012 zamietnutá. Krajský súd sa nemohol meritórne zaoberať sťažnosťou, keďže sťažovateľ podal sťažnosť po tom, ako sa práva na jej podanie výslovne vzdal. Zo zápisnice o verejnom zasadnutí okresného súdu totiž vyplýva, že po vyhlásení predmetného uznesenia sťažovateľ po poučení o opravnom prostriedku   vyhlásil,   že   sťažnosť   nepodáva   a   tejto   sa   vzdáva,   pričom   v   zápisnici   je nesprávne omylom namiesto sťažnosť uvedené odvolanie. Podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak bola podaná osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala. Keďže sťažovateľ sa práva podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu vzdal a následne ju podal, bolo potrebné postupovať v zmysle citovaného zákonného ustanovenia a sťažnosť zamietnuť bez meritórneho preskúmania veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 5 Tos 60/2012 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Najpodstatnejšou námietkou sťažovateľa sa javí jeho nesúhlas s tým, že krajský súd zamietol   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   bez   meritórneho   skúmania,   keďže vychádzal z toho, že sťažovateľ sa už predtým práva podať sťažnosť vzdal. Podľa názoru sťažovateľa   bol   tento   postup   nesprávny,   pretože   do   zápisnice   o   hlavnom   pojednávaní okresného súdu konanom 4. apríla 2012 svojím podpisom nepotvrdil vlastné vyhlásenie, podľa ktorého sa práva podať opravný prostriedok vzdáva. Odhliadnuc od toho v zmysle § 79   ods.   1   Trestného   poriadku   bolo   povinnosťou   krajského   súdu   ex   offo   sťažovateľa prepustiť z väzby.

Podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu. V prípravnom konaní o tom rozhodne prokurátor.

Podľa § 188 ods. 1 Trestného poriadku oprávnená osoba sa môže sťažnosti výslovne vzdať.

Tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   účinné   vzdanie   sa   práva   podať   sťažnosť   si vyžaduje vlastnoručný podpis oprávnenej osoby, teda písomnú formu takéhoto právneho úkonu,   nezodpovedá   zneniu   ustanovenia   §   188   ods.   1   Trestného   poriadku,   keďže podmienkou vzdania sa tohto práva je len to, aby k nemu došlo výslovným prejavom vôle. Nepostačovalo   by   preto   napríklad   vyhlásenie,   podľa   ktorého   oprávnený   subjekt   nechce podať sťažnosť, prípadne nepodáva sťažnosť.

Ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   sťažovateľ   nijako   nespochybňuje,   že v zápisnici o hlavnom pojednávaní protokolované vyhlásenie urobil. Rovnako sťažovateľ nenamieta mylnú formuláciu v zápisnici, podľa ktorej sa mal vzdať práva podať odvolanie, hoci správne išlo o právo podať sťažnosť.

Za uvedeného stavu treba argumentáciu krajského súdu, ktorý sťažnosť zamietol bez meritórneho   skúmania   jej   obsahu,   považovať za   dostačujúcu   a   presvedčivú.   V   nijakom prípade ju nemožno hodnotiť ako arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej bolo povinnosťou krajského súdu prepustiť   sťažovateľa   z   väzby   z   moci   úradnej   postupom   podľa   §   79   ods.   1   Trestného poriadku,   treba   uviesť,   že   krajský   súd   môže   takto   postupovať   len   v   rámci   opravného konania o sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu. Podmienky na takýto postup krajského súdu však neboli splnené, pretože sťažovateľ podal sťažnosť po tom, ako sa tohto práva výslovne vzdal.

Vzhľadom na uvedený záver o správnosti postupu krajského súdu nie je už potrebné zaoberať sa   ďalšími   uplatnenými námietkami sťažovateľa,   pretože   tieto by bolo   možné skúmať iba v prípade, keby krajský súd meritórne rozhodol o sťažnosti a sťažovateľove námietky by neuznal.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 2 T 17/2012. Túto časť sťažnosti treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Treba konštatovať (a to na základe už uvedených záverov), že hoci sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 T 17/2012-254 zo 4. apríla 2012 sťažnosť, urobil tak potom,   ako   predtým   4.   apríla   2012   po   vyhlásení   uznesenia   na   hlavnom   pojednávaní okresného súdu vyhlásil, že sa vzdáva práva podať odvolanie (správne sťažnosť). Znamená to, že z formálneho hľadiska sťažovateľ síce vyčerpal riadny opravný prostriedok v podobe sťažnosti,   avšak   v   skutočnosti   (materiálne vzaté)   tak   neurobil,   pretože   jeho   oprávnenie podať sťažnosť zaniklo tým, že sa tohto práva výslovne vzdal. To zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Napokon treba poznamenať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že   práva   podať   sťažnosť   sa   vzdal   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   ani neprichádza do úvahy prípadný postup ústavného súdu v intenciách ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012