znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 350/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť S. L., zastúpeného advokátkou JUDr. J. Č., L., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Liptovský   Mikuláš   pod sp. zn. 11 C 149/2002 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 8 Co 42/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. L. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2009   doručená   sťažnosť   S.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 149/2002 a Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Co 42/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. septembra 2009.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   11   C   149/2002-252 z 10. decembra   2008 bola zamietnutá   žaloba sťažovateľa   ako žalobcu   proti   žalovanému J. G.   (ďalej   len   „žalovaný“)   o zaplatenie   sumy   75   737   Sk   s príslušenstvom.   Išlo o vymáhanie nedoplatku na vyúčtovaní ceny bytu obstaraného pre žalovaného na základe zmluvy   o výstavbe   bytu   č.   25/26/98   z 20.   augusta   1998   prostredníctvom   zvoleného zhotoviteľa. Rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 42/2009-250 z 26. mája 2008 (správne má byť zrejme 26. mája 2009, pozn.) bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Uvedenými rozsudkami   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   k porušeniu   označených   článkov   ústavy a dohovoru.   Keďže   o ochrane týchto   práv   všeobecný   súd   už rozhodovať   nemôže,   treba sťažnosť považovať za prípustnú v zmysle § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Porušenie   označených   práv   spočíva   podľa   sťažovateľa   v tom,   že   rozsudky všeobecných súdov neobsahujú riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Pritom právo na riadne odôvodnenie každého rozhodnutia súdu   je neoddeliteľnou   súčasťou   práva na spravodlivé súdne konanie a práva   na súdnu ochranu. Ak všeobecný súd riadne neodôvodní svoje rozhodnutie, odníme tým účastníkovi konania právo konať pred súdom a rozsudok sa stáva nepreskúmateľným. Hoci sťažovateľ v obsiahlom odvolaní proti rozsudku okresného súdu napadol aj nedostatok odôvodnenia, a tým nepreskúmateľnosť rozsudku, nedomohol   sa   nápravy ani v odvolacom   konaní, čo znamená,   že   aj   postupom   krajského   súdu   mu   bola   odňatá   spravodlivá   súdna   ochrana a možnosť   konať   pred   súdom.   Krajský   súd   sa   dopustil   rovnakého   pochybenia,   keď   na základe nepreskúmateľného rozsudku okresného súdu vo veci meritórne rozhodol. Krajský súd jednoducho doplnil dôvody rozsudku za okresný súd.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy   a dohovoru   v konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 11 C 149/2002 a krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 42/2009 s tým, aby rozsudok okresného súdu z 10. decembra 2008 a rozsudok krajského súdu z 26. mája 2009 boli zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 42/2009-250 z 26. mája 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 149/2002-252 z 10. decembra 2008. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 14. júla 2009.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 42/2009-250 z 26. mája 2009 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľov.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho sťažnosť treba považovať za prípustnú v zmysle § 53 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde,   keďže   ochrany   proti   rozsudku   krajského   súdu   sa   už   nemôže domáhať pred všeobecnými súdmi.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade z dôvodov ďalej uvedených právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam   sťažovateľa   vyplývajúcim   z ústavy   a   dohovoru   mal,   resp. má   krajský   súd v odvolacom konaní, resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 11 C 149/2002, bolo prípustné odvolanie (ktoré sťažovateľ aj podal). Preto bolo v právomoci krajského súdu v rámci odvolacieho konania poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti,   ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 42/2009, z dôvodov namietaných sťažovateľom (odňatie možnosti účastníka konania konať pred súdom) je možné podať dovolanie, ktorého prípustnosť sa opiera   o ustanovenie   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovateľ   takéto dovolanie aj podal. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam má v tomto štádiu   konania   najvyšší   súd.   Na   uvedenom   závere   nič   nemení   kontroverzné   tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého proti rozsudku krajského súdu už neexistuje účinný opravný prostriedok v rukách sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009