znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 350/08-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., T., t. č. vo výkone väzby L., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného   v čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 209/2006 a jeho uznesením z 18. februára 2008 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 23/2008 a jeho uznesením z 13. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2008 doručená   sťažnosť   J. S.,   T.,   t.   č.   vo   výkone väzby L. (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 209/2006 a jeho uznesením z 18. februára 2008 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 23/2008 a jeho uznesením z 13. marca 2008.

Sťažovateľ sťažnosť pred ústavným súdom odôvodnil takto: „Dňa 18. 2. 2008 na neverejnom zasadnutí mi Okresný súd Trnava zamietol prepustenie z väzby na slobodu, proti čomu som podal v zákonnej lehote sťažnosť. Krajský súd Trnava mi moju sťažnosť takisto zamietol. Okresný súd svoje uznesenie odôvodnil tým, že som vkladal v peňažnom ústave finančné prostriedky na svojho syna R. S., a takisto Krajský súd Trnava konštatoval svojím uznesením zo dňa 13. 3. 2008, že finančné prostriedky, ktoré sú uložené v peňažnom ústave na meno R. S., že pochádzajú z trestnej činnosti. Takéto tvrdenie KS. súdu Trnava považujem za protizákonné a protiústavné. Mám za to, že Okresný súd Trnava a Krajský súd   Trnava   svojím   konaním   porušili   Ústavu   Slovenskej   republiky.   To,   že   som   vkladal v peňažnom ústave finančné prostriedky nemôže odôvodňovať moje ponechanie vo väzbe napriek   tomu,   že   ešte   nebolo   rozhodnuté   právoplatne   o mojej   vine.  ...   Pokiaľ   viem, neexistuje zákon,   ktorý by mi ukladal povinnosť   preukazovať zdroj mojich úspor alebo uvádzať okolnosti, za ktorých došlo k založeniu predmetnej vkladnej knižky.

Mám   za o,   že týmto konaním Okresného súdu a Krajského súdu Trnava mi boli porušené moje práva, ktoré treba posudzovať z hľadiska čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru.... V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie ak je táto nezákonná.

Z uvedeného vyplýva, že ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy a čl. 5 ods. 4 Dohovoru je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, teda Trestnému poriadku. Pri mojom rozhodovaní o prepustenie z väzby na slobodu Okresným súdom Trnava a o mojej sťažnosti na KS. Trnava nezodpovedá zákonnosti, ktorú mi zaručuje Ústava SR.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru označenými postupmi a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a nariadil krajskému súdu   prepustiť   ho   bezodkladne   na   slobodu.   Zároveň   sťažovateľ   požiadal   o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   konania   pred   ústavným súdom   bolo namietané porušenie   základného práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného   v   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a práva   na   slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 209/2006 a jeho uznesením z 18. februára 2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tos   23/2008   a jeho   uznesením   z 13.   marca   2008.   Porušenie označených   základných   práv   malo   podľa   názoru   sťažovateľa   spočívať   v nedostatku dôvodov na jeho zotrvanie vo väzbe.

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu

Podľa   názoru   ústavného   súdu na konanie   o   sťažnosti   v časti,   v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených práv zaručených ústavou a dohovorom postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 209/2009 a jeho uznesením z 18. februára 2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľa, porušenie   ktorých   namieta,   vo   vzťahu   ku konaniu   okresného   súdu   (vo   veci   rozhodol uznesením   z 18.   februára   2008),   proti   ktorému   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   rozhodoval v druhom stupni krajský súd (uznesenie sp. zn. 5 Tos 23/2008 z 13. marca 2008). Vzhľadom na   uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu   preskúmať označené konanie okresného súdu.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej   porušenie   základných   práv   zaručených   v čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 209/2006 a jeho uznesením z 18. februára 2008 po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a uznesením krajského súduPodľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil   právny   názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany základných práv alebo slobôd (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažnosť   v tejto   časti   (vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu)   smeruje   proti   postupu krajského   súdu   a jeho   uzneseniu   v konaní,   ktorého   predmetom   bolo   rozhodovanie o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   rozhodol   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Toto   konanie   bolo   právoplatne   skončené   vydaním uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tos 23/2008 z 13. marca 2008, ktoré bolo podľa zistenia ústavného súdu doručené sťažovateľovi a rovnako aj jeho obhajcovi 25. marca 2008.

Z uvedených   skutočností   nepochybne   vyplýva,   že   sťažovateľ   nenapadol   konanie krajského súdu   v zákonnej dvojmesačnej   lehote vyplývajúcej z ustanovenia § 53 ods.   3 zákona o ústavnom súde, pretože sťažnosť zo 4. júna 2008 bola odovzdaná na poštovú prepravu 5. júna 2008 a doručená ústavnému súdu 9. júna 2008, teda zjavne po uplynutí zákonnej lehoty vo vzťahu k napádanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľa,   ktorých   sa   v   sťažnosti   domáhal   (prikázanie   krajskému   súdu,   aby   ho bezodkladne prepustil z väzby na slobodu, a ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom), nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008