znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 350/06-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti MUDr. A. P., G., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., v časti,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod   sp.   zn.   15 C 202/03   (pôvodne   vedenej   Okresným   súdom   Košice   II   pod   sp.   zn. 15 C 434/02 a Okresným súdom Svidník pod sp. zn. 3 C 440/02), takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   MUDr.   A.   P.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   15 C 202/03 (pôvodne vedenej Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 15 C 434/02 a Okresným súdom Svidník pod sp. zn. 3 C 440/02) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 202/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. A. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť MUDr. A. P. trovy právneho zastúpenia   v sume   6 887,72   Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatsedem   slovenských korún a sedemdesiatdva halierov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 350/06-15 z 31. októbra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. A. P., G. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., a to v rozsahu vymedzenom v I. bode označeného uznesenia.   Z jej obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod   sp.   zn.   15   C 202/03   (pôvodne   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   15 C   434/02 a Okresným súdom Svidník pod sp. zn. 3 C 440/02) o návrhu na rozvod manželstva.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

„Dňa 15. 3. 2002 podala navrhovateľka MUDr. Z. P. návrh na rozvod manželstva na Okresný súd Košice II. V tomto konaní vystupuje sťažovateľ ako odporca. Toto konanie sa viedlo pod sp. zn. 15 C 434/02.“

Podľa   sťažovateľa   konanie   nie   je   právoplatne   skončené   ani   po   štyroch   rokoch a šiestich mesiacoch.

Sťažovateľ uvádza:„V postupe Okresného súdu Košice II možno rozpoznať tak obdobia, v ktorých súd nekonal,   ako   aj   obdobia,   v   ktorých   síce   vykonával   úkony,   ale   tieto   nesmerovali k prejednaniu a rozhodnutiu veci a teda k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa. Za obdobie nečinnosti súdu považuje sťažovateľ čas od 15. 3. 2002 do 20. 9. 2002, teda   dobu   viac   než   6   mesiacov,   na   konci   ktorých   súd   postúpil   vec   Okresnému   súdu vo Svidníku. Sťažovateľovi nie je jasné, prečo tento úkon zabral súdu viac než pol roka. Obdobie od 20. 9. 2002 až do 28. 5. 2003, kedy sa vec nenachádzala na Okresnom súde Košice II, nemôže byť podľa názoru sťažovateľa pričítané na ťarchu tomuto súdu. Ďalším obdobím, v ktorom súd nevykonával plynulé úkony, je obdobie od 6. 6. 2003 do 17. 12. 2003, teda 6 mesiacov, kedy sa malo vo veci uskutočniť prvé pojednávanie. Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 17. 12. 2003 bolo odročené s tým, že vo veci bude nariadené znalecké dokazovanie. Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania však bolo doručené účastníkom až 26. 2. 2004, teda viac než po dvoch mesiacoch od konania pojednávania.

Ďalšie obdobie nečinnosti uplynulo od 12. 3. 2004, kedy súd ustanovil za znalkyňu PhDr. E. K. až do 25. 10. 2004, kedy bol znalecký posudok doručený právnej zástupkyni sťažovateľa, teda 7 mesiacov. Sťažovateľ podotýka, že v uznesení o nariadení znaleckého dokazovania   bolo   znalkyni   uložené   podať   znalecký   posudok   do   30 dní   od doručenia uznesenia.

V praxi ústavného súdu bolo viackrát judikované, že za prieťahy v konaní spôsobené nedodržaním   lehoty   na   podanie   znaleckého   posudku   znalcom   ustanoveným   súdom, zodpovedá súd.

Pojednávanie, ktoré sa vo veci konalo dňa 14. 1. 2005 bolo odročené na neurčito z dôvodu potreby nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania. Napriek tomu, na deň 22. 4. 2005 bolo nariadené pojednávanie vo veci. Aj keď súd nie je viazaný uznesením, ktorým   sa   upravuje   vedenie   konania,   nariadenie   pojednávania   na   deň   22. 4. 2005 a nenariadenie kontrolného znaleckého dokazovania považuje sťažovateľ za taký postup súdu, ktorý prispel k ďalším prieťahom v ňom. Súd nariadil znalecké dokazovanie až dňa 30. 6. 2005, pričom za znalkyňu ustanovil PhDr. Ľ. G. a námietke sťažovateľa voči osobe znalca nevyhovel, napriek tomu, že ako to vyplýva z uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22. 12. 2005, dôvody na vylúčenie tejto znalkyne z konania boli dané.

Čas   od   15. 7. 2005   až   do   nariadenia   znaleckého   dokazovania   PhDr.   Ľ.   C.   dňa 3. 2. 2006   považuje   preto   sťažovateľ   za   obdobie   ďalších   prieťahov   v   konaní,   za   ktoré zodpovedá súd. Napriek tomu, že súd ustanovil znalkyňu uznesením zo dňa 24. 1. 2006 a na podanie znaleckého posudku jej stanovil lehotu 40 dní, znalecký posudok vypracovaný touto znalkyňou bol doručený sťažovateľovi 20. 7. 2006 a podaný znalkyňou 17. 7. 2006, teda v čase ďaleko prekračujúcom súdom stanovenú lehotu.

Napriek tomu, že sa sťažovateľ, aj navrhovateľka v konaní vyjadrili k podanému znaleckému posudku, doposiaľ vo veci nebol ani len nariadený termín pojednávania. Súd v súčasnosti žiada od sťažovateľa listiny preukazujúce jeho príjmy.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa sťažovateľ domnieva, že jeho sťažnosť je prijateľná.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd po predbežnom   prerokovaní   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a rozhodol   týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... bolo postupom   v konaní   vedenom   pôvodne   na   Okresnom   súde   Košice   II   pod   sp.   zn. 15 C 434/02... porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice II pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 15 C 202/03 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 70.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

K sťažnosti   sťažovateľa   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   predseda okresného   súdu.   Vo   svojom   vyjadrení   chronologicky   popísal   priebeh   preskúmavaného konania nasledovne:

„Návrh   o   rozvod   manželstva   bol   podaný   na   tunajšom   súde   dňa   15. 3. 2002 a sťažovateľ ho prevzal dňa 29. 5. 2002.

Dňa   26.   8.   2002   predložil   súdu   plnú   moc   pre   svoju   právnu   zástupkyňu,   ktorá podaním   z   uvedeného   dňa   súdu   oznámila,   že   na   konanie   je   príslušný   Okresný   súd vo Svidníku s odôvodnením, že nie je pravdivé v návrhu uvádzané tvrdenie navrhovateľky, že sťažovateľ sa na adrese trvalého bydliska v G. nikdy nezdržiaval.

Dňa 9. 9. 2002 predložil sťažovateľ potvrdenie Mestského úradu v G., podľa ktorého sú obaja účastníci prihlásení k trvalému pobytu v G. a opätovne požiadal o postúpenie veci Okresnému súdu vo Svidníku.

Na   základe   predloženého   listinného   dokladu   bol   spis   dňa   20. 9. 2002   postúpený Okresnému súdu vo Svidníku.

Po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 28. 5. 2003, že na konanie je miestne   príslušný   tunajší   súd,   bol   spis   Okresným   súdom   vo   Svidníku   doručený   dňa 25. 6. 2003 nášmu súdu.

Dňa   23. 9. 2003   bola   navrhovateľka   vyzvaná   na   oznámenie,   kde   sa   s   maloletým synom zdržiava, za účelom ustanovenia kolízneho opatrovníka.

Uznesením zo dňa 6. 10. 2003 bol ustanovený kolízny opatrovník a po podaní jeho správy v mesiaci november 2003 bol určený termín pojednávania na deň 17. 12. 2003. Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

Znalecké dokazovanie bolo nariadené uznesením zo dňa 19. 2. 2004. Proti osobe ustanovenej znalkyne podal námietku zaujatosti právny zástupca navrhovateľky.

Na základe uvedeného bola uznesením zo dňa 12. 3. 2004 ustanovená iná znalkyňa. Dňa 30. 4. 2004 bol ustanovenej znalkyni predložený spis za účelom spracovania znaleckého posudku.

Prípisom   zo   dňa   23. 9. 2004   bola   ustanovená   znalkyňa   urgovaná   na   doručenie znaleckého posudku, resp. oznámenie dôvodov, ktoré jej v jeho vypracovaní bránia. Znalecký   posudok   bol   podaný   dňa   22. 10. 2004   a   25. 10. 2004   doručovaný účastníkom konania.

Po   doručení   vyjadrenia   sťažovateľa   k   znaleckému   posudku   bol   prípisom   zo   dňa 16. 11. 2004   vyzvaný   na   špecifikáciu   pripomienok   k   predloženému   znaleckému   posudku a zdôvodnenie, prečo nesúhlasí s jeho závermi.

Dňa 30. 11. 2004 doručil súdu svoje vyjadrenie. Dňa   20. 12. 2004   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   14. 1. 2005.   Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 22. 4. 2005.

Pred uskutočneným pojednávaním bolo uznesením zo dňa 11. 4. 2005 rozhodnuté o znalečnom. V dôsledku sťažovateľom podaného odvolania proti uvedenému uzneseniu sa spis v období od 12. 5. 2005 do 28. 6. 2005 nachádzal na Krajskom súde v Košiciach. Uznesením zo dňa 30. 6. 2005 bolo nariadené ďalšie znalecké dokazovanie. Proti osobe ustanovenej znalkyne vzniesol námietku zaujatosti sťažovateľ.

Za účelom zistenia potrebných skutočností pre rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti bol dňa 1. 8. 2005 urobený dotaz na Krajský súd v Košiciach a na vyjadrenie bola vyzvaná i ustanovená znalkyňa.

Dňa 19. 8. 2005 bol Okresný súd Košice I požiadaný o zapožičanie spisu. Vyjadrenie   znalkyne   bolo   súdu   doručené   dňa   5. 9. 2005   a   uznesením   zo   dňa 3. 10. 2005   bolo   rozhodnuté   o   jej   nevylúčení   z   predmetného   konania.   Proti   tomuto uzneseniu podal sťažovateľ dňa 20. 10. 2005 odvolanie, preto bol spis dňa 24. 10. 2005 predložený   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v   Košiciach,   odkiaľ   bol   vrátený   dňa 27. 12. 2005 s rozhodnutím, ktorým bolo uznesenie tunajšieho súdu zmenené.

Uznesením   zo   dňa   24. 1. 2006,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   1. 3. 2006,   bola vykonaním znaleckého posudku poverená iná znalkyňa.

Znalecký posudok doručila súdu 17. 7. 2006. O   znalečnom   bolo   rozhodnuté   uznesením   zo   dňa   18. 7. 2006,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 8. 8. 2006.

Dňa 30. 8. 2006 boli zisťované príjmy účastníkov konania. Dňa 21. 9. 2006 bolo určené pojednávanie na 22. 11. 2006.“

Podľa názoru predsedu okresného súdu z tejto chronológie je zrejmé, že „... v danom konaní boli a sú vykonávané úkony a vytyčované pojednávania“.

Vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľa   ohľadom   prieťahov   v predmetnom   konaní spôsobených okresným súdom predseda okresného súdu uviedol:

„Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľa,   že   po   podaní   návrhu   bola   vec   postúpená Okresnému súdu vo Svidníku až po uplynutí niekoľkých mesiacov, tu je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že z podaného návrhu nevyplývalo, že spis je potrebné postúpiť tomuto súdu. Sťažovateľ prevzal návrh v máji 2002, ale až po uplynutí troch mesiacov, v auguste 2002, oznámil súdu, že v návrhu je uvedená nesprávna informácia ohľadom jeho pobytu, z ktorej je potrebné vyvodiť záver o postúpení veci Okresnému súdu vo Svidníku.

Po   predložení   listinných   dôkazov,   preukazujúcich   pobyt   účastníkov   konania (9. 9. 2002),   bol   spis   odstúpený   (20. 9. 2002).   Z   uvedených   dôvodov   nemožno   pripísať na ťarchu súdu, že sa tak nestalo skôr.

Obdobie, keď sa spis nachádzal na Okresnom súde vo Svidníku, nie som oprávnený hodnotiť.

Dĺžka   ďalšieho   konania   bola   ovplyvnená   predovšetkým   skutkovou   obtiažnosťou sporu, keď v konaní bolo potrebné nariaďovať opakovane znalecké dokazovanie, pričom v oboch   prípadoch   ustanovenia   znalkyne   došlo   k   uplatneniu   námietky   zaujatosti   proti ustanoveným znalkyniam zo strany účastníkov konania a následne boli vydané uznesenia o zmene   pôvodne   ustanovených   znalkýň.   Druhá   z   ustanovených   znalkýň   po   urgencii podania posudku dĺžku jeho spracovania ospravedlnila jeho obtiažnosťou.“

Uvedené   vyjadrenie   okresného   súdu   doručil   ústavný   súd   právnej   zástupkyni sťažovateľa prostredníctvom jej zamestnankyne 14. decembra 2006.

Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   zistil   v zásade   rovnaké   skutočnosti týkajúce sa priebehu konania, ako vo svojom vyjadrení uviedol okresný súd.

Sťažnosť v tejto   veci   pôvodne prijal 31. októbra 2006   na ďalšie konanie II. senát ústavného súdu. Dňa 22. januára 2007 skončilo funkčné obdobie sudcovi spravodajcovi, ktorému bola vec na ústavnom súde pridelená. Po schválení Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej   republiky   na   rok   2007   a   prerozdelení   vecí   novovymenovaným   sudcom sa sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci stala členka IV. senátu. Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol IV. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   návrh   na   rozvod   manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov. Po skutkovej stránke však možno konštatovať, že v danom   prípade   ide   o vec   skutkovo   zložitú   vyžadujúcu   si   vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania, resp. zabezpečenie viacerých znaleckých posudkov za účelom preukázania skutkových okolností, na základe ktorých bude môcť okresný súd v tejto veci rozhodnúť. Zisťovanie skutkových okolností prostredníctvom znaleckého dokazovania môže spôsobiť výrazné predĺženie konania. Spomínanou skutkovou zložitosťou veci však podľa názoru ústavného   súdu   nemožno   ospravedlniť   obdobia   nečinnosti   alebo   neefektívnej   činnosti okresného súdu v preskúmavanom konaní.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   okolností   tohto   prípadu   a predovšetkým   posudzovaní dĺžky   konania   zhodne   s   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) (napr. H. v. United Kingdom   z 8. júla 1987) prihliadol   aj na povahu sporu   dotýkajúceho sa ochrany   záujmov   maloletého   dieťaťa   a jeho   neistého   osobného   statusu,   ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu   s osobitnou   starostlivosťou   (m. m. II. ÚS 33/99, I. ÚS 53/02). Povaha tohto sporu, ktorá má súvis s existenčnou otázkou maloletého dieťaťa, resp.   s jeho   sociálnym   postavením   si   vyžaduje   čo   najrýchlejší   a najefektívnejší   postup okresného   súdu,   a   preto   zároveň   v   tomto   prípade   podmieňovala   aj   kvalifikovanie zbytočných prieťahov ústavným súdom v prísnejšom meradle.

2. Ústavný   súd   posudzoval   priebeh   napadnutého   konania   aj s ohľadom   na   druhé kritérium   -   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho   konania,   pričom   nezistil   takú závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne   zohľadnená   na   ťarchu   sťažovateľa pri posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní   k zbytočným prieťahom.

V súvislosti so správaním sťažovateľa je potrebné taktiež poukázať na skutočnosť, že celková   doba   tohto   konania   bola   výrazne   predĺžená   aj   o čas,   ktorý   okresný   súd potreboval na rozhodnutie o viacerých procesných úkonoch sťažovateľa, ktorými aktívne využíval v priebehu konania svoje procesné práva podľa Občianskeho súdneho poriadku. Časový priestor, ktorý okresný súd potreboval na rozhodnutie o týchto procesných úkonoch však   v súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   nemožno   započítať   na   ťarchu sťažovateľa,   ale   ani   na   ťarchu   okresného   súdu (mutatis   mutandis   III. ÚS 192/02, III. ÚS 82/05).

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už vyslovil, že v prípade, ak v preskúmavanom konaní nezistil   žiadne   významnejšie   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   ktoré   by   sami o sebe odôvodňovali vyslovenie záveru o porušení práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak dĺžku konania pred okresným súdom nemožno vo vzťahu k tomuto právu považovať   za   ospravedlniteľnú,   na   vyslovenie   záveru   o porušení   sťažovateľovho   práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   názoru   ústavného   súdu,   postačuje   len   poukázať na okolnosti, ktoré prispeli k doterajšej dĺžke konania (m. m. III. ÚS 107/04).

K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nie len nekonaním príslušného súdu,   ale   aj   nesprávnou   (neefektívnou)   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (II. ÚS 2/01).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie   v tejto   veci 17. decembra 2003, t. j. takmer pol roka po tom, čo mu bol doručený spisový materiál v tejto veci (25. júna 2003).

Pojednávanie   uskutočnené   17. decembra 2003   bolo   okresným   súdom   odročené za účelom vykonania znaleckého dokazovania. Okresný súd však k jednoduchým úkonom smerujúcim   k zabezpečeniu tohto dôkazného prostriedku   pristúpil až 19. februára 2004, keď vydal uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania.

V   dôsledku   námietky   zaujatosti   vznesenej   navrhovateľkou   okresný   súd   vydal 12. marca 2004   uznesenie   o nariadení   znaleckého   dokazovania,   ktorým   ustanovil   v tejto veci novú znalkyňu a uložil jej povinnosť vypracovať znalecký posudok v lehote 30 dní. Ustanovená   znalkyňa   si   však   povinnosť   uloženú   jej   uvedeným   uznesením   v stanovenej lehote   nesplnila.   Okresný   súd   k urgencii,   resp.   k   telefonickým   výzvam   znalkyni, aby mu vypracovaný   znalecký   posudok   doručila,   pristúpil   až   po   doručení   sťažnosti na prieťahy   v konaní   podanej   právnou   zástupkyňou   sťažovateľa   23. septembra 2004 a po následnom doručení žiadosti právnej zástupkyne sťažovateľa o uloženie poriadkových opatrení ustanovenej znalkyni 20. októbra 2004. Znalecký posudok bol napokon okresnému súdu   doručený   22. októbra 2004,   t. j.   po   viac   ako   siedmich   mesiacoch   od   nariadenia znaleckého dokazovania.

Okresný súd uskutočnil v tejto veci 14. januára 2005 ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania. Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania však okresný súd vydal až 30. júna 2005, t. j. po viac ako pol roku.

Právna zástupkyňa sťažovateľa následne 15. júla 2005 vzniesla námietku zaujatosti proti ustanovenej znalkyni. Okresný súd o tejto námietke rozhodol uznesením z 20. októbra 2005,   ktorým   znalkyňu   z vykonávania   úkonov   v tomto   konaní   nevylúčil.   Na   základe odvolania podaného právnou zástupkyňou sťažovateľa proti uzneseniu z 20. októbra 2005 Krajský   súd   v   Košiciach   napokon   uznesením   z   22. decembra 2005   zmenil   napadnuté uznesenie tak, že znalkyňu z tohto konania vylúčil.

Okresný súd uznesením z 24. januára 2006 ustanovil v tejto veci novú znalkyňu, ktorej uložil povinnosť vypracovať znalecký posudok v lehote 40 dní. Znalecký posudok bol však okresnému súdu doručený znalkyňou až po takmer šiestich mesiacoch - 17. júla 2006.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   organizácia procesného   postupu   okresného   súdu   pri   zabezpečovaní   dôkazných   prostriedkov predovšetkým   znaleckých   posudkov,   ale   i   príprave   a   nariaďovaní   pojednávaní nezodpovedala jeho povinnosti organizovať svoj procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ v dôsledku právoplatne neskončeného konania nachádzal.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v   preskúmavanom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 70 000 Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti   poukazujúc najmä na   dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného   práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom v súčasnosti   pod   sp. zn.   15 C 202/03,   berúc   do úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu predovšetkým   povahu   tohto   sporu,   ako   aj   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy   30 000 Sk   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56 ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. I.   R. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2006 (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 2 730 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 164 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a 19 % DPH. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 887,72 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007