SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 35/2016-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislavev konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 78/2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra2015 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c),ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 3 Tos 78/2015.
Z obsahu sťažnosti vyplýva:„Uznesením ČVS: KRP-227/1-VYS-BA-2014 zo dňa 25.6.2014 mi vyšetrovateľ vzniesol obvinenie pre obzvlášť závažný zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1, 2c, 3b TZ a zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 294 ods. 2 TZ. Od svojho zadržania dňa 24.6.2014 som dodnes väzobne stíhaný...
Dňa 27.3.2015 sa konalo hlavné pojednávanie, na ktorom boli produkované dôkazy, ktoré moju vinu na lúpeži vyvracajú... Na základe radikálnej zmeny dôkaznej situácie podal môj obhajca dňa 2.4.2015 novú žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorej presne rozobral nové dôvody, pre ktoré je súd povinný rozhodovať i pred uplynutím 30 dňovej lehoty uvedenej v § 79 ods. 3 Tr. por...
Samostatnú žiadosť... som podal i ja, dňa 7.4.2015. Dňa 17.4.2015 nám Okresný súd Bratislava IV oznámil, že o našich žiadostiach nebude rozhodovať, lebo neuplynula lehota uvedená v § 79 ods. 3 Tr. por.
Proti tomuto oznámeniu sme podali dňa 28.4.2015 sťažnosť, nakoľko máme za to, že svojou povahou je napadnuté oznámenie rozhodnutie, proti ktorému je možné podať opravný prostriedok. Ako bola sťažnosť vybavená, dodnes nevieme. Pochopili sme to tak, že sa ňou nik nezaoberal.
Dňa 6.5.2015 sme podali ďalšiu žiadosť o moje prepustenie z väzby na slobodu, teda po uplynutí viac ako 30 dní od posledného rozhodnutia sťažnostného súdu.
Dňa 15.5.2015 sme vo vzťahu k žiadosti prepustenie z väzby zo dňa 2. a 7. apríla 2015 podali sťažnosť pre nečinnosť súdu, nakoľko sme presvedčení, že súd mal o našich žiadostiach rozhodovať.
Dňa 2.6.2015 obhajca samostatným podaním – Oznámenie, návrh na postup v zmysle § 55 ods. 3 Tr. poriadku, Sťažnosť pre nečinnosť súdu – o tejto skutočnosti informoval i predsedníčku súdu...
Až dňa 11.6.2015 bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok a zamietnutá moja žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Proti rozsudku sme sa odvolali priamo na HP do zápisnice, proti Uzneseniu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby sme podali sťažnosť.
Dňa 22.6.2015 nám bolo predsedníčkou Okresného súdu Bratislava IV oznámené, že našu sťažnosť na prieťahy v konaní vyhodnotila ako nedôvodnú a odložila ju bez ďalšieho opatrenia.
Ako reakciu na oznámenie Predsedníčky OS BA 4, dňa 25.6.2015 podal obhajca Predsedovi Krajského súdu v Bratislave Žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti pre nečinnosť súdu.
Podpredseda KS v BA nám listom zo dňa 28.7.2015 oznámil, že našu sťažnosť pre nečinnosť súdu neprešetrí, nakoľko zákon taký postup nepripúšťa.
Napokon dňa 2.9.2015 nám bolo doručené Uznesenie KS v Bratislave sp. zn. 3Tos/78/2015 zo dňa 12.8.2015, ktorým bola zamietnutá naša sťažnosť proti Uzneseniu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby...
... po dôkazoch, ktoré moju vinu vyvracajú sme pochopiteľne požiadali o prepustenie z väzby v presvedčení, že sa jedná o nové dôvody v zmysle citovaného ustanovenia § 79 ods. 3 Tr. por., pričom netreba čakať na uplynutie 30 dňovej lehoty od posledného rozhodnutia... Nemôžem sa stotožniť so stanoviskom sudcu Okresného súdu Bratislava 4, ktorý nám oznámil, že o našich žiadostiach rozhodovať nebude, lebo neuplynula 30 dňová lehota od právoplatnosti posledného rozhodnutia...
Súd porušil moje právo na slobodu a bezpečnosť a právo na spravodlivé súdne konania prvýkrát keď nerozhodoval o žiadosti môjho obhajcu o mojom prepustení z väzby, zo dňa 2.4.2015, ale oznámil, že o nej rozhodovať nebude.
Druhýkrát, keď nerozhodoval o mojej žiadosti o prepustenie z väzby, zo dňa 7.4.2015, ale mi oznámil, že o nej rozhodovať nebude...
Na záver nám dňa 2.9.2015 bolo doručené Uznesenie KS Bratislava č. k. 3 Tos/78/2015 zo dňa 12.8.2015, ktorým zamietol moju sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí mojej žiadosti o prepustenie z väzby, s už vyššie spomenutým odôvodnením, že zo strany súdu bolo všetko v poriadku, lebo som neuviedol nové dôvody, pre ktoré som žiadal prepustenie z väzby na slobodu.“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1/ Krajský súd v Bratislave v konaní č. 3Tos/78/2015 porušil sťažovateľove právo definované v čl. 5 ods. 1 písm. c, ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2/ Krajský súd v Bratislave v konaní č. 3Tos/78/2015 porušil sťažovateľove právo definované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
3/ Krajský súd v Bratislave v konaní č. 3Tos/78/2015 porušil sťažovateľove právo definované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
4/ Krajský súd v Bratislave v konaní č. 3Tos/78/2015 porušil sťažovateľove právo definované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 5/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 3Tos/78/2015 zo dňa 12. 8. 2015.
6/ Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov od rozhodnutia.
7/ Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaný rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavya práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajskéhosúdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnúbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ satak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo inépozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodnépodozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že jepotrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený predsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a máprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môžepodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásenýverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesuv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickejspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného životaúčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmomspoločnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
1. K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
V tejto časti namietaného porušenia označených práv sťažovateľa odmietol ústavnýsúd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi sťažnosťou napadnutým postupom krajského súdu a uvedenými právami zaručenýmiv ústave týkajúcimi sa predovšetkým trestného konania vo veci samej.
Pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právona súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základnéhopráva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotnéa tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnuochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňazákladné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahua účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľnéšpeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecnéustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. uznesenia o predbežnom prerokovaní III. ÚS 135/04z 28. apríla 2004, III. ÚS 277/07 z 11. októbra 2007).
Zároveň ústavný súd konštatuje, že právo na súdnu ochranu v súvislostis periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnostiväzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto toto ustanovenie je v pomere špecialityk všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 224/03,I. ÚS 34/04).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5ústavy je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,ktoré sú predpokladom pre jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotnýchpodmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbea rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, aleboprepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (pozri III. ÚS 38/01,III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).
Na druhej strane, konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie súkonaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa vinyobvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávnehocharakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe pretonemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravujevo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).
Na základe týchto skutočností odmietol ústavný súd sťažnosť vo vzťahuk namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzisťažnosťou napadnutým postupom krajského súdu v konaní o väzbe a uvedenými právamizaručenými v ústave týkajúcimi sa predovšetkým trestného konania vo veci samej.
2. K námietke porušenia práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom krajského súdu
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nenamieta naplnenie materiálnychpodmienok samotnej väzby ani dĺžku konania na krajskom súde pri rozhodovaní o jehosťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.2 T 173/2014 z 11. júna 2015, ktorým okresný súd zamietol jeho žiadosť o prepusteniez väzby zo 6. mája 2015.
Sťažovateľ namieta len procesný spôsob posúdenia jeho predchádzajúcich žiadostío prepustenie z väzby z 2. apríla 2015 a zo 7. apríla 2015, ktoré sú obsahovo totožné,s následnou žiadosťou o prepustenie z väzby zo 6. mája 2015. Sťažovateľ namieta podľajeho názoru nesprávne vyhodnotenie splnenia formálnych podmienok na podanie žiadostíz 2. apríla 2015 a 7. apríla 2015 v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku.Námietky sťažovateľa vo vzťahu k zákonnosti jeho väzby, ktoré boli obsahom žiadostíz 2. apríla 2015 a zo 7. apríla 2015 boli okresným súdom a krajským súdom meritórneposúdené pri rozhodovaní o jeho tretej žiadosti zo 6. mája 2015, s prihliadnutímna obsahovú totožnosť žiadostí, pričom výsledok meritórneho posúdenia sťažovateľv konaní pred ústavným súdom nenamieta.
V súvislosti so žiadosťami z 2. apríla 2015 a 7. apríla 2015 bol sťažovateľvyrozumený dvoma prípismi okresného súdu zo 17. apríla 2015 o tom, že nie sú splnenéformálne podmienky na rozhodnutie o jeho žiadosti, keďže od právoplatnosti poslednéhorozhodnutia o žiadosti (18. marca 2015, pozn.) neuplynula doba tridsiatich dní v zmysle§ 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov(ďalej len „Trestný poriadok“).
Podľa ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvekžiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takejto žiadostinevyhovie, preloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutiesudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takejžiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, akv nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keďrozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
V súvislosti s už uvedenými námietkami krajský súd v uznesení sp. zn.3 Tos 78/2015 uviedol:„V súvislosti s preskúmavaním postupu okresného súdu pri rozhodovaní o žiadostiach obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ o prepustenie z väzby sa sťažnostný súd zaoberal aj námietkami obhajoby, ktoré smerovali voči postupu okresného súdu, ktorý meritórne nerozhodol o žiadosti obžalovaného podanej dňa 02.04.2015,resp. 07.04.2015. Okresný súd po preskúmaní podanej žiadosti vyrozumel obžalovaného a obhajcu o tom, že nie sú splnené formálne podmienky na rozhodovanie o žiadosti, nakoľko od právoplatnosti posledného rozhodnutia o žiadosti (18.03.2015) neuplynula doba tridsiatich dní. Otázku posúdenia, či ide v žiadosti o nové dôvody alebo je postavená na tých istých dôvodoch, musí riešiť súd, ktorému prislúcha rozhodovanie o podanej žiadosti a pri svojich úvahách sa riadi obsahom predchádzajúcich žiadostí, prihliadajúc na priebeh dokazovania.
Napriek tomu, že obžalovaný sa v žiadosti zo dňa 02.04.2015 opiera aj o dôkazy, ktoré boli prvýkrát vykonané až pred súdom, na hlavnom pojednávaní dňa 27.03.2015, principiálne dôvodí vo svojej žiadosti stále tým, že sa cíti nevinný, na spáchaní skutku sa nepodieľal a spochybňuje všetky dôkazy, ktoré ho zo spáchania skutku usvedčujú. Väčšina z nich bola pritom súdu známa v čase podania obžaloby, nakoľko boli vykonané v prípravnom konaní. Napriek tomu, že svedkovia, ⬛⬛⬛⬛, vypovedali prvýkrát, nemožno však automaticky tvrdiť, že na podklade týchto dôkazov predniesol obžalovaný nové dôvody pre svoje prepustenie. Týmito dôkazmi iba podporil svoje predchádzajúce tvrdenia o tom, že v čase skutku sa nachádzal na úplne inom mieste. Opierajúc sa o naznačené úvahy, sťažnostný súd vyhodnotil postup okresného súdu v súvislosti s vybavovaním predchádzajúcej žiadosti obžalovaného za zákonný.“
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomocinezávislého súdneho orgánu (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým patrí interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje iba nakontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárnaalebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciurelevantnej právnej úpravy Trestného poriadku korešpondujú so skutkovými zisteniami,a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkýchskutkových okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd jetoho názoru, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkamformulovaným sťažovateľom v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitúodpoveď.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutýmpostupom krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov dohovoruneexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto častisťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súdpreto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2016