znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 35/2015-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného JUDr. Patrik Holinga s. r. o., Hlavná 25, Košice, konajúca prostredníctvomadvokáta   a   konateľa   JUDr.   Patrika   Holingu,   ktorou   namieta   porušenie   svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.18 C 220/1993, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   IIv konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/1993 p o r u š e n é   b o l o.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   11 000   €(slovom   jedenásťtisíc   eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiťdo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 518,76 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatšesť centov) na účetJUDr. Patrik Holinga s. r. o., Hlavná 25, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtonálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného JUDr. Patrik Holinga s. r. o., Hlavná 25, Košice, konajúca prostredníctvomadvokáta a konateľa JUDr. Patrika Holingu, ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/1993 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 220/1993ústavný súd zistil, že sťažovateľ v procesnom postavení odporcu v 1. rade je účastníkomnapadnutého   konania   o   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctvak nehnuteľnostiam. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 24. februára1992.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že «má za to, že samo o sebe 22-ročné trvanie konania je celkom jednoznačne neprimerané a neospravedlniteľné (rovnako tak Ústavný   súd   SR   konštatoval   aj   v   náleze   IV.   ÚS   116/2012-37   zo   dňa   31.   mája   2012). Predmet sporu - vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, nie je podľa názoru sťažovateľa taký zložitý, aby ho nebolo možné za tak dlhý čas rozhodnúť. Vo veci sa vykonalo   rozsiahle   dokazovanie,   vrátane   znaleckého,   v   ktorom   bol   vyvrátený   názor navrhovateľky   o   reálnom   rozdelení   nehnuteľnosti,   pretože   tak   ako   uviedol   znalec: „nehnuteľnosť   nie   je   torta,   z   ktorej   sa   dá   krájať“   a   ustálil,   že   reálne   rozdelenie nehnuteľnosti technicky nie je možné. Súd aj napriek týmto záverom znalca nevedel vec počas   súdneho   konania   vyhodnotiť.   Rovnako   nevedel   vyhodnotiť   konanie   navrhovateľky a jej   právnej   zástupkyne,   ktoré   počas   22   rokov   súdneho   sporu   nemenili   svoju   právnu argumentáciu a trvali na reálnom rozdelení nehnuteľnosti. Ukončenie tohto konania má pre sťažovateľa veľký význam, pretože sa s konečnou platnosťou rozhodne, kto a o veľkosti akého   spoluvlastníckeho   podielu   je   vlastníkom,   resp.   spoluvlastníkom   dotknutej nehnuteľnosti.   Je   to   dôležité   najmä   z   hľadiska   miery,   akou   sa   spoluvlastníci   podieľajú na právach   a   povinnostiach   vyplývajúcich   z   inštitútu   podielového   spoluvlastníctva k spoločnej veci. Sťažovateľ nedal svojím správaním dôvod na prieťahy v konaní. Súdnych pojednávaní sa pravidelne zúčastňoval, na výzvy súdu reagoval, vo veci podával vyjadrenia a návrhy.

Sťažovateľ   má   v   nadväznosti   na   vyššie   uvedené   za   to,   že   niet   iného   súdu   ako Ústavného   súdu   SR,   ktorý   by   chránil   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov, a preto žiada o prejednanie jeho sťažnosti, pretože porušenie jeho základného práva ku dňu podaniu sťažnosti trvá.».

Sťažovateľ žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € sodôvodnením, že „počas tohto niekoľko rokov trvajúceho súdneho sporu je jeho právna istota v otázke spoluvlastníctva k dotknutej nehnuteľnosti oslabená. Vo veci je potrebné vydať konečné rozhodnutie, ktoré určí kto a o veľkosti akého spoluvlastníckeho podielu je vlastníkom, resp. spoluvlastníkom dotknutej nehnuteľnosti. Je to dôležité najmä z hľadiska miery,   akou   sa   spoluvlastníci   podieľajú   na   právach   a   povinnostiach   vyplývajúcich z inštitútu podielového spoluvlastníctva k spoločnej veci, pretože 22 rokov súdneho sporu sa podpísalo i na rodinných vzťahoch sťažovateľa, kde sa so svojou sestrou - navrhovateľkou nevedia dohodnúť na užívaní, znášaní nákladov na údržbu a opravu nehnuteľnosti.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/1993 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní pod sp. zn. 18 C 220/1993 vo veci konať.

3. ⬛⬛⬛⬛...   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20   000   € (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛... priznáva úhradu trov konania v sume 907,63 €, ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Patrika HOLINGA s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ešte pred predbežným prerokovaním sa po predchádzajúcej výzve ústavného súduk sťažnosti   vyjadril   predseda   okresného   súdu   v   prípise   sp.   zn.   1   SprV   776/2014z 3. decembra   2014,   v   ktorom   okrem   iného   uviedol   prehľad   úkonov   vykonanýchv napadnutom konaní, takto:

„-   návrh   na   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   bol   podaný na bývalom Mestskom súde v Košiciach. V podanom návrhu sa konštatuje, že žalovaní v 5. až 7. rade sú na neznámom mieste bez bližšieho zdôvodnenia, prečo je žalobkyňa takéhoto názoru. Súdny poplatok bol zaplatený až na základe výzvy súdu dňa 22. 1. 1993.

- dňa 8. 4. 1993 bol určený termín pojednávania na deň 27. 4. 1993 a uznesením z uvedeného   dňa   bolo   žalovaným,   ktorých   pobyt   nebol   v   žalobe   označený,   ustanovený opatrovník   pre   vytýčené   pojednávanie.   Pojednávanie   sa   uskutočnilo   a   bolo   odročené na neurčito s tým, že žalobkyni bola uznesením uložená povinnosť v lehote 14 dní písomne oznámiť súdu a pripojiť dôkazy, že žalovaní v 5. až 7. rade sa nachádzajú na neznámom mieste.

- keďže v stanovenej lehote svoju povinnosť nesplnila, bola na jej splnenie vyzvaná, urgenciami v dňoch 25. 10. 2003, 10. 5. 1994 a 30. 11. 1994. Na žiadnu z týchto výziev nereagovala. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bola rovnaká výzva zaslaná jej právnej zástupkyni dňa 17. 1. 1995, ktorá prípisom zo dňa 24. 2. 1995 súdu oznámila, že sa obrátila na príslušný obvodný úrad v Košiciach za účelom zistenia žiadanej informácie. Po jej obdržaní ju súdu obratom doručí.

- dňa 10. 3. 1995 právna zástupkyňa žalobkyne oznámila, že žiadaný úrad jej adresy vyššie uvedených žalovaných neoznámil, nakoľko neudala ich dátumy narodenia, pretože týmito údajmi nedisponuje.

- dňa 3. 7. 1995 bola právna zástupkyňa žalobkyne opätovne vyzvaná na predloženie dôkazu, že žalovaní, o ktorých to v žalobe tvrdila, sú na neznámom mieste, pretože z jej strany predložený dôkaz (konštatovanie príslušného miestneho úradu) takúto skutočnosť neosvedčuje. Na uvedenú výzvu žiadnym spôsobom nereagovala.

- rovnaká výzva bola zasielaná dňa 28. 1. 1997, opäť bez akejkoľvek odozvy. Zároveň bol zisťovaný pobyt týchto žalovaných cestou Mestského veliteľstva PZ SR v Košiciach.

- dňa 7. 2. 1997 došlo k zmene zákonnej sudkyne v konaní, ktorá v marci 1997 žiadala o zapožičanie spisov a predloženie ďalších listinných dokladov.

- v mesiacoch apríl a júl 1997 žiadala konajúca sudkyňa Okresný súd Košice I o pripojenie súvisiaceho spisu. Ďalšie listiny boli žiadané v mesiacoch február a apríl 1998.

- dňa 20. 4. 1998 došlo k ďalšej zmene zákonného sudcu, ktorý v máji 1999 žiadal pripojenie spisu z Okresného súdu Košice I.

- v marci 2000 bolo určené pojednávanie na 26. 4. 2000, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené   na   neurčito   za   účelom   špecifikácie   spôsobu,   ako   má   byť   vyporiadané spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti zo strany právnej zástupkyne žalobkyne v lehote 15 dní. Keďže   svoju   povinnosť   v   uznesením   stanovenej   lehote   nesplnila,   bola   na   jej   splnenie vyzvaná dňa 22. 6. 2000. Žalobný petit na základe výzvy súdu upresnila dňa 25. 7. 2000.

-   dňa   1.   8.   2000   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   upraveného   návrhu   žalovaným na vyjadrenie v lehote 15 dní. Vyjadrenia žalovaných boli súdom urgované v októbri 2000.

-   uznesením   zo   dňa 5. 3. 2001   bola   žalovaným v 4., 5. a   6.   rade   ustanovená opatrovníčka. Právny zástupca sťažovateľa v 1. rade bol vyzvaný na predloženie dokladov.

- v auguste 2001 bol určený termín pojednávania na deň 31. 10. 2001. Pojednávanie bolo   odročené   za   účelom   nariadenia   znaleckého   dokazovania.   Toto   bolo   nariadené uznesením zo dňa 15. 8. 2002. Dňa 3. 9. 2002 ustanovená znalkyňa oznámila, že žiada o vylúčenie z podania znaleckého posudku, nakoľko je v príbuzenskom vzťahu s účastníkmi konania.

- dňa 9. 6. 2003 došlo po overení skutočností (výzva zo dňa 25. 2. 2003), tvrdených znalkyňou, k zmene ustanoveného znalca.

-   v   dňoch   22.   9.   2003,   21.   10.   2003   a   26.   11.   2003   bol   znalec   urgovaný na predloženie znaleckého posudku, ktorý súdu doručil 19. 12. 2003. Dňa 12. 1. 2004 bol zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania.

- uznesením zo dňa 16. 4. 2004 bolo rozhodnuté o znalečnom.

- v mesiacoch február a jún 2004 boli doručené vyjadrenia k znaleckému posudku. Dňa   8.   10.   2004   podal   písomné   stanovisko   aj   ustanovený   znalec.   Toto   podanie   bolo následne doručené účastníkom konania.

- v novembri 2004 bolo určené pojednávanie na deň 21. 2. 2005.

- pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom oznámenia o výsledku mimosúdnej dohody v lehote 30 dní.

-   dňa   21.   4.   2005   bola   právnemu   zástupcovi   žalovaného   zasielaná   urgencia na oznámenie výsledku mimosúdnej dohody. Dňa 24. 5. 2005 oznámil, že k mimosúdnej dohode nedošlo.

- v máji 2005 bol určený termín pojednávania na 10. 10. 2005. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania s tým, že právnym zástupcom účastníkov konania a účastníkom konania bola uložená povinnosť, aby v lehote 15 dní v písomnej forme oznámili, aké konkrétne otázky majú byť zadané ustanovenému znalcovi.

- účastníci konania, resp. ich právni zástupcovia súdom stanovenú lehotu nedodržali, preto boli na splnenie povinnosti vyzvaní urgenciou zo dňa 8. 11. 2005.

- právny zástupca sťažovateľa dňa 21. 11. 2005 oznámil svoje stanovisko.

-   právnej   zástupkyni   žalobkyne   bola   zasielaná   ďalšia   urgencia   13.   1.   2006 a 13. 2. 2006.

-   stanovisko   právnej   zástupkyne   žalobkyne   bolo   súdu   doručené   až   20.   2.   2006 a následne zaslané i znalcovi, ktorý v konaní vypracúval znalecký posudok.

- dňa 13. 4. 2006 bol zo strany žalobkyne podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 9. 5. 2006. V dôsledku podaného odvolania bol spis dňa 15. 6. 2006 predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu, na ktorom sa nachádzal do 31. 8. 2006, kedy bol vrátený s rozhodnutím, ktorým bolo odvolanie odmietnuté. Uznesenie tunajšieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 9. 2006.

- dňa 29. 9. 2006 predložil zákonný sudca spis opätovne Krajskému súdu v Košiciach z dôvodu vznesenej námietky zaujatosti. Spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 5. 1. 2007.

- následne bol určený termín pojednávania na deň 29. 3. 2007.

-   termín   tohto   pojednávania   bol   zrušený   a   novou   zákonnou   sudkyňou   určený na 29. 10.   2007.   Na   tomto   pojednávaní   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorý   bol   zo   strany žalobkyne napadnutý odvolaním. Po vykonaní úkonov potrebných pred predložením spisu odvolaciemu súdu bol tento tomuto súdu doručený 31. 1. 2008.

-   dňa   12.   3.   2008   bol   spis   vrátený   tunajšiemu   súdu   s   rozhodnutím,   ktorým   bol rozsudok nášho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

- po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania bol vo veci určený termín pojednávania na deň 24. 11. 2008.

- pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom vykonania ohliadky nehnuteľnosti na mieste samom, ktorá bola určená na deň 18. 12. 2008.

-   písomným   podaním,   doručeným   súdu   dňa   15.   12.   2008,   právny   zástupca sťažovateľa ospravedlnil svoju neúčasť i neúčasť sťažovateľa na ohliadke dňa 18. 12. 2008 a žiadal ojej odročenie na iný termín.

-   na   základe   uvedenej   žiadosti   bol   určený   ďalší   termín   ohliadky,   a   to   na   deň 26. 3. 2009.

-   dňa   28.   5.   2009   bola   zasielaná   výzva   Správe   katastra   v   Košiciach,   na   ktorú reagovala predložením dokladov dňa 26. 6. 2009.

- následne bol určený termín pojednávania na deň 10. 5. 2010.

- na tomto pojednávaní bolo vo veci rozhodnuté.

- dňa 25. 6. 2010 sa žalobkyňa proti rozsudku odvolala; jej odvolanie bolo 6. 7. 2010 zaslané na vyjadrenie žalovaným.

- právny zástupca sťažovateľa doručil vyjadrenie k odvolaniu dňa 28. 7. 2010.

- dňa 17. 8. 2010 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, z ktorého bol vrátený dňa 13. 4. 2011 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

- dňa 31. 5. 2011 bola zasielaná výzva Slovenskému pozemkovému fondu, ktorý na túto nereagoval, preto mu dňa 24. 8. 2011 bola zasielaná urgencia.

- Slovenský pozemkový fond odpovedal na urgenciu listom o dňa 7. 10. 2011.

- uznesením zo dňa 13. 10. 2011 bol žalovaným vo 4., 5. a 6. rade ustanovený za opatrovníka Slovenský pozemkový fond, ktorý sa proti tomuto uzneseniu odvolal dňa 21. 11. 2011.

- dňa 7. 12. 2011 bol spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach, z ktorého bol vrátený 6. 2. 2012 so zrušujúcim uznesením.

- uznesením zo dňa 12. 3. 2012 došlo k zmene v osobe opatrovníka pre žalovaných vo 4. až 6. rade.

- uznesením zo dňa 22. 3. 2012 bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15 C 148/2010.

- dňa 17. 4. 2012 sa žalobkyňa cestou svojej právnej zástupkyne proti uzneseniu o prerušení   konania   odvolala,   preto   po   doručení   odvolania   žalovaným   bol   spis   dňa 28. 5. 2012 predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

- z odvolacieho súdu bol spis vrátený dňa 15. 8. 2012 s potvrdzujúcim uznesením.

- následne bol stav konania, ktoré bolo dôvodom prerušenia sťažnostného konania, pravidelne zisťovaný zákonným sudcom.

- dňa 4. 9. 2014 oznámil právny zástupca sťažovateľa, že dôvod prerušenia konania odpadol, preto 16. 9. 2014 vyžiadal zákonný sudca z Okresného súdu Košice I právoplatné rozhodnutie zo spisu sp. zn. 15 C 148/2010.

- po doručení právoplatného zastavujúceho uznesenia bol dňa 8. 10. 2014 určený termín pojednávania na deň 10. 11. 2014.

-   z   dôvodu   neúčasti   právnej   zástupkyne   žalobkyne   bolo   pojednávanie   odročené na deň 15. 12. 2014.

- dňa 28. 11. 2014 bolo súdu doručené späťvzatie žaloby zo strany žalobkyne.

Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV 776/2014 z 3. decembra 2014v súvislosti s hodnotením postupu okresného súdu v napadnutom konaní ďalej uviedol: „Toto dlhodobé trvanie sporu však spôsobila samotná žalobkyňa, ktorá už pri podaní žaloby neoznačila účastníkov sporu tak, aby bolo možné doručiť im žalobný návrh, resp. postupovať v konaní zákonom prípustným spôsobom tak, aby bolo možné ustanoviť týmto žalovaným opatrovníka na zastupovanie v konaní. Títo žalovaní ani neboli označení takým spôsobom, aby bolo možné zisťovať ich pobyt (bez dátumu narodenia, resp. posledného bydliska).

Je tiež potrebné konštatovať, že špecifikáciu spôsobu vyporiadania spoluvlastníctva predložila žalobkyňa cestou svojej právnej zástupkyne až po pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 26. 4. 2000 a po zaslanej urgencii dňa 25. 7. 2000.

Poukazujem tiež na skutočnosť, že v konaní došlo k výmene až piatich zákonných sudcov, vždy z objektívnych dôvodov a v súlade so zákonom a príslušným rozvrhom práce... Zároveň uvádzam, že konanie bolo prerušené uznesením zo dňa 22. 3. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 10. 2012 (po jeho potvrdení odvolacím súdom). Zákonný sudca pokračoval v konaní bezprostredne po odpadnutí uvedenej prekážky, a to vytýčením termínu pojednávania. V súčasnosti je určený ďalší termín pojednávania vo veci...“

Ústavný súd zistil, že prehľad úkonov uvedený vo vyjadrení predsedu okresnéhosúdu   v   zásade   zodpovedá   obsahu   spisu   sp.   zn.   18   C   220/1993,   a   preto   ho   považujeza relevantný podklad pre svoje rozhodovanie.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 35/2015-21 z 15.januára 2015 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzvalústavný súd predsedu okresného súdu, aby prípadne doplnil svoje vyjadrenie k sťažnostisp. zn. 1 SprV 776/2014 z 3. decembra 2014 a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby savo veci konalo ústne pojednávanie.

V doplnení   vyjadrenia   k sťažnosti   sp.   zn.   1   SprV   75/2015   z 30.   januára   2015predseda okresného súdu oznámil, že netrvá na konaní ústneho pojednávania ústavnéhosúdu, a okrem iného uviedol:

«Na pojednávaní, konanom dňa 15. 12. 2014, oboznámil konajúci sudca späťvzatie žalobného   návrhu   zo   dňa   28.   11.   2014   žalobkyňou.   Po   tomto   oboznámení   právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že sťažovateľ (ktorý na predmetnom pojednávaní nebol prítomný) zaujme stanovisko k späťvzatiu návrhu písomne. Zároveň sa vyjadrí k spôsobu, akým   navrhuje   rozhodnúť   o   trovách   konania.   Uvedené   pojednávanie   bolo   odročené na neurčito,   pričom   uznesením   bolo   uložené   sťažovateľovi   cestou   právneho   zástupcu „v lehote   10   dní   od   dnešného   pojednávania   zaujať   stanovisko   k   späťvzatiu   návrhu na začatie konania. Zároveň sa vyjadriť tiež k návrhu na rozhodnutie o trovách konania.“ Sťažovateľ   nedodržal   súdom   stanovenú   lehotu   na   predloženie   svojho   vyjadrenia a toto doručil súdu až dňa 29. 1. 2015.

Na   jednej   strane   teda   sťažovateľ   poukazuje   na   neprimeranú   dĺžku   predmetného konania a dožaduje sa ochrany svojich ústavných práv, na druhej strane sám nesplnil uloženú povinnosť v súdom stanovenej lehote, keď svoje stanovisko k späťvzatiu návrhu doručil súdu až po vyššie uvedenej lehote.»

Dňa 10. februára 2015 vyzval ústavný súd zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila,či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresnéhosúdu sp. zn. 1 SprV 776/2014 z 3. decembra 2014 a sp. zn. 1 SprV 75/2015 z 30. januára2015 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 20. februára2015   oznámila,   že   súhlasí s upustením   od   ústneho pojednávania,   a ďalej okrem   inéhouviedla:

„Z chronológie obsiahnutej vo vyjadrení predsedu Okresného súdu Košice II zo dňa 03. 12. 2014 sú vo veci 18 C 220/1993 zjavné viaceré obdobia nečinnosti Okresného súdu Košice II... K späťvzatiu žaloby a otázke trov sme sa síce vyjadrili po súdom stanovenej lehote podaním zo dňa 23. 01. 2015, no táto skutočnosť bola spôsobená študijným voľnom koncipientky ⬛⬛⬛⬛,   ktorej   bola   kauza   v   rámci   kancelárie   pridelená... Je zarážajúce, že Okresný súd Košice II dáva Ústavnému súdu pri rozhodovaní o sťažnosti do pozornosti túto skutočnosť, keď vo vzťahu k žalobkyni, ktorej konanie označuje ako dôvod 22 rokov trvajúceho súdneho konania, jej takéto konanie dlhodobo toleroval. V porovnaní s vyššie   popísanými   obdobiami   nečinnosti   Okresného   súdu   Košice   II   je   nedodržanie sudcovskej lehoty zo strany sťažovateľa zanedbateľné.

Pasívna činnosť účastníka konania - v tomto prípade žalobkyne, čo konštatuje aj predseda Okresného súdu Košice II, môže byť príčinou neodstránenia právnej neistoty odďaľovaním vydania právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej, ale za správanie tohto   účastníka   konania   ostatní   účastníci   konania   nezodpovedajú...   Súd   je   povinný o procesných návrhoch účastníkov konania konať a rozhodovať bez zbytočných prieťahov. Pri pasivite účastníka konania možno o zbytočných prieťahoch v súdnom konaní hovoriť napríklad vtedy, keď súd nevyužil tie procesné alebo iné prostriedky, cieľom ktorých je zabezpečenie   nielen   účinnej,   ale   aj   rýchlej   ochrany   práv   účastníkov   súdneho   konania, prípadne ak k ich použitiu siahol až vtedy, keď ich skutočný účinok bol vylúčený, prípadne značne zminimalizovaný.“

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného súdu,že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretožedospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   rozhodovanie   o   tom,   či   postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 220/1993 došlo k porušeniu základnéhopráva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sarozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročeniepojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   aleboupovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvodna odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňujetri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlades judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritériaprihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význampre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritériíposudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. V súvislosti s posudzovaním zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že predmetomnapadnutého   konania   je   rozhodovanie   o zrušení   a následnom   vyporiadaní   podielovéhospoluvlastníctva účastníkov konania k nehnuteľnosti. Ústavný súd nepovažuje posudzovanúvec za právne zložitú, pretože takéto spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendyokresných súdov. Vychádzajúc z obsahu spisu, ústavný súd pripúšťa, že vec sťažovateľamožno   považovať   za   skutkovo   zložitejšiu,   a   to   najmä   vzhľadom   na   potrebu   vykonaťv záujme   ustálenia   skutkového   stavu   znalecké   dokazovanie.   Ústavný   súd   ale   zároveňkonštatuje, že faktická zložitosť veci nemôže ospravedlniť skutočnosť, že vec ani po uplynutí22 rokov od podania návrhu nie je dosiaľ právoplatne skončená.

2.   Pri hodnotení   doterajšieho   priebehu namietaného konania z hľadiska   ďalšiehoštandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka tohto konania,ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnenána jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní vedenomokresným súdom pod sp. zn. 18 C 220/1993 k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súduv napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecnéhosúdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne kodstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   doterajšie   trvanie   napadnutéhokonania (viac ako 22 rokov) je už samo osebe celkom zjavne neprimerané. Podľa názoruústavného súdu súdne konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako napadnuté konanie,možno   spravidla   bez   ďalšieho   považovať   za   také,   ktoré   je   nezlučiteľné   s   imperatívomustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05, II. ÚS 3/09).

Zo spisu okresného súdu ústavný súd navyše zistil, že v napadnutom konaní došlok viacerým obdobiam nielen krátkodobej, ale aj dlhodobej nečinnosti okresného súdu a tiežk   neefektívnej   a   nesústredenej   činnosti   okresného   súdu   (napr.   najmä   v   súvislostis rozhodovaním vo veci samej, keď rozsudok okresného súdu bol odvolacím súdom dvakrátzrušený   a   vrátený   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   ale   aj   v súvislosti   s postupomokresného   súdu   pri   zisťovaní   bydliska   účastníkov   konania   a   postupom   okresného   súduv súvislosti s podanou námietkou zaujatosti).

Vychádzajúc z doterajšej zjavne neprimeranej dĺžky napadnutého konania, ktorá jez ústavného hľadiska neakceptovateľná, v spojení s obdobiami neodôvodnenej nečinnostia neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   postupomokresného súdu došlo v uvedenom konaní k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniuzákladného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívnepríčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozrinapr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval.Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania anemajú povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestnepríslušný na rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovateľ   sa   tiež   domáhal,   aby   ústavný   súd   okresnému   súdu   prikázal   konaťv napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovelvzhľadom na skutočnosť, že okresnému súdu už nálezom č. k. III. ÚS 242/08-36 z 27.januára 2009 prikázal, aby konal v tomto konaní bez zbytočných prieťahov (bod 4 výrokutohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume20 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   ústavný   súd   vychádzazo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorýspravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej zjavne neprimeranej dĺžky napadnutého konania, ako ajobdobí, v ktorých došlo k nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu, ústavný súddospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 11 000 € bude primeranékonkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym   zastupovanímJUDr. Patrik Holinga s. r. o. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konaniaz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014), a za I. polrok 2014, ktorá bola839 € (za úkon urobený v roku 2015).

Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby   vykonané   (prevzatie   a   prípravuzastúpenia, podanie sťažnosti, odpoveď na výzvu ústavného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak priznal za každý úkon po 134 €, t. j. spolu268 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €,za úkon vykonaný v roku 2015 priznal 139,83 € a režijný paušál 8,39 €, čo spolu po zvýšenío 20 % DPH (právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu518,76 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnejzástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015