znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 35/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 55/2011 z 15. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2012 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 55/2011 z 15. decembra 2011.

Zo sťažnosti najmä vyplýva: «Žalobou doručenou súdu dňa 26.10.2010 sťažovateľ žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť uzavrieť s ním zmluvu o prevode majetku štátu za odplatu vo výške 140.110,-EUR, na základe ktorej nadobudne sťažovateľ do vlastníctva nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. Ž...

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol: v dôvodoch návrhu žalobca uviedol,   že   dňa   23.08.2010   bol   v  ...novinách   uverejnený   inzerát,   na   základe   ktorého Slovenská republika - Ministerstvo obrany SR okrem iného ponúkla na predaj muničný sklad Z., a to stavby a pozemky označené v inzeráte. Na základe tohto inzerátu žalobca predložil dňa 27.09.2010 Správe nehnuteľného majetku a výstavby K. ponuku na prevod týchto nehnuteľností a zároveň bola dňa 28.09.2010 pripísaná na účet   správcu vedený v štátnej   pokladnici   požadovaná   finančná   zábezpeka   vo   výške   134.500,-   EUR.   Dňa 05.10.2010   sa   žalobca   zúčastnil   otvárania   obálok,   kedy   bolo   zároveň   konštatované,   že jedinou platnou ponukou je jeho ponuka, avšak následne mu bolo doručené oznámenie o zrušení   ponukového   konania   a   taktiež   mu   bola   vrátená   zložená   finančná   zábezpeka. Žalobca   poukázal   na   to,   že   v   rámci   textu   inzerátu   bol   uvedený   text:   „predávajúci   si vyhradzuje právo osobitné ponukové konanie zrušiť, prípadne zrušené osobitné ponukové konanie opakovať“. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že v zákone č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu sa slovo „predávajúci“ vôbec nenachádza a v ust. § 8a ods. 2 písm. a)   tohto   zákona   je   uvedené,   že   „správca“   je   oprávnený   na   zrušenie   ponukového konania, pokiaľ si to v ponuke vyhradil.

Podľa   žalobcu   si   správca   takéto   zrušenie   ponukového   konania   nevyhradil,   preto ponukové konanie nemalo byť zrušené a mala s ním byť uzavretá zmluva o prevode majetku. Súd   prvého   stupňa   rozsudkom   č.   k.   14   C   209/2010   -   56   z   29.04.2011   zamietol   návrh sťažovateľa   a   zaviazal   ho   nahradiť   žalovanému   trovy   konania   vo   výške   215,11   EUR, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný ako správca majetku štátu bol poverený predajom majetku štátu a teda v tomto   prípade   je   predávajúcim,   keďže   štát   koná   prostredníctvom   svojich   orgánov, v danom   prípade   prostredníctvom   správcu.   Konkrétnym   správcom   -   bola   Správa nehnuteľného   majetku   a   výstavby   K.,   ktorá   na   základe   vlastných   úkonov   zistila,   že v pôvodne navrhovanej cene za predmetné nehnuteľnosti nie je zahrnutá cena za les, ktorý sa na týchto nehnuteľnostiach nachádza a je taktiež objektom vlastníckeho práva Slovenskej republiky,   preto   dňa   14.10.2010   telefonicky   a   následne   19.10.2010   písomne   oznámila žalobcovi zrušenie osobitného ponukového konania. Žalovaný poukázal na ust. § 35 ods. 2 Obč. zák., ako aj na § 11 ods. 1 prvej vety zák. č. 278/1993 Z. z., pričom uviedol, že výklad ustanovení o oprávnenosti správcu zrušiť osobitné ponukové konanie si žalobca vykladá účelovo   a   formálne,   pričom   poukázal   na   to,   že   ako   správca   majetku   štátu   odpredáva majetok na základe kúpnej zmluvy podľa Obč. zák., kde je uvedený pojem „predávajúci“, pričom text v inzeráte týkajúci sa ponukového konania považuje za dostatočný a určitý, keďže právne úkony je potrebné vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa vôle toho, kto právny úkon urobil.

Súd prvého stupňa vec právne hodnotil v zmysle § 35 ods. 1-3 Obč. zák., § 1 ods. 1 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, pričom mal za preukázané, že dňa 23. 08. 2010 bol v...novinách uverejnený inzerát Slovenskej republiky - Ministerstva obrany SR na odpredaj majetku štátu, okrem iného aj muničného skladu Z., a to stavieb a pozemkov označených v rámci textu tohto inzerátu. V ňom okrem iného bolo uvedené, že predávajúci si vyhradzuje právo osobitné ponukové konanie zrušiť, prípadne zrušené osobitné ponukové konanie opakovať. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za nepochybné, že žalovaný uvedené ponukové konanie zrušil z dôvodu, že v rámci ceny nehnuteľnosti nebol ocenený les, ktorý bol súčasťou odpredaja. Z ust. § 1 ods. 1 zák. č. 278/1993 Z. z. v platnom znení vyplýva, kto vykonáva správu majetku štátu, pričom je zároveň nepochybné, že štát spravuje svoj majetok prostredníctvom svojich orgánov. Zo znenia už citovaného zákona o správe   majetku   štátu   vyplýva,   že v   rámci tohto   zákona   je používaný   pojem   „správca majetku štátu“, čo je samozrejme logické, keďže jednotlivé orgány, tak ako sú uvedené v tomto zákone, spravujú majetok štátu. Z textu inzerátu je zároveň nepochybné, že štát zastúpený   správcom   ponúkol   na   predaj   svoj   majetok,   a   teda   v danom   prípade   je predávajúcim.   Žalobca   svoju   žalobu   oprel   o   skutočnosť,   že   v   rámci   textu   o   zrušení ponukového konania nie je uvedené slovo „správca“, ale „predávajúci“, pričom sú to, podľa jeho názoru, dva odlišné subjekty. Súd sa nestotožnil s takýmto výkladom, keďže z obsahu   inzerátu   je   úplne   zrejmé,   že   subjekt,   ktorý   odpredáva   tento   majetok,   teda predávajúci, bez ohľadu na to, že štát v tomto konaní zastupuje správca, si vyhradil právo zrušiť ponukové konanie a teda, aj keď pri uvedenej vete nie je uvedené slovo „správca“, podľa § 35 ods. 2 Obč. zák. je zrejmé, aká bola vôľa subjektu, ktorý odpredával majetok štátu. Výklad žalobcu v tomto konaní súd považoval za nepresný a účelový, keďže napr. aj v rámci   ďalšieho   textu   inzerátu   (spôsob   zloženia   finančnej   zábezpeky),   je   viacnásobne uvedené slovo predávajúci a nie správca, pričom z kontextu tohto textu je úplne zrejmé, že pojmy predávajúci a správca   sú úplne ekvivalentné a prejav vôle   je úplne zrejmý.   Na základe týchto dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Voči rozsudku súdu prvého stupňa podal včas odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie alebo ho zmenil a návrhu vyhovel....

Odvolací súd rozsudkom z 15.12.2011 č.k. 11 Co 55/2011 - 82, rozsudok súdu prvého stupňa   č.   k.   14   C   209/2010   -   56   z   29.04.2011   potvrdil   a   zaviazal   žalobcu   nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 214,04 EUR...

Napadnutým   rozhodnutím,   postupom   všeobecného   súdu   boli   porušené   základné práva   sťažovateľa,   zakotvené   v   článku   20   ods.   1,   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, článku 11 ods. 1, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Je nepravdivé tvrdenie súdu prvého stupňa, aj v tom, že: „žalovaný ako správca majetku štátu bol poverený predajom majetku štátu a teda v tomto prípade je predávajúcim, keďže   štát   koná   prostredníctvom   svojich   orgánov,   v   danom   prípade   prostredníctvom správcu“ a to z dôvodu, že žalovaným v tomto konaní je Slovenská republika - zastúpená správcom.   Slovenská   republika   ako   predávajúci   nebola   nikým   a   na   nič   poverená. Sťažovateľ nežaluje správcu o určenie povinnosti ale vlastníka majetku, ktorého majetok bol v inzeráte ponúkaný na odpredaj a keďže sťažovateľ splnil podmienky uverejnené v inzeráte a   jeho   ponuka   bola   platná,   bol   žalovaný   zastúpený   správcom   povinný   uzavrieť   so sťažovateľom zmluvu o prevode majetku štátu za odplatu vo výške 140.110,- EUR. Všeobecné súdy sa mýlia, pokiaľ majú za to, že úkony, ktoré má v zmysle zákona o správe majetku štátu vykonať príslušný správca majetku štátu, (v zmysle ust. § 8a ods. 2 zákona o správe majetku štátu), tzn. niektorý zo samostatných právnych subjektov (v zmysle § 1   ods.   uvedeného   zákona),   sa   majú   účastníkmi   ponukového   konania   považovať   za vykonané   príslušným   správcom,   aj   keď   v   posudzovanom   prípade   tento   úkon   správca nevykonal, keďže v posudzovanom prípade - v inzeráte (z 23.08.2010) bolo uvedené, že: „predávajúci   si   vyhradzuje   právo osobitné ponukové konanie   zrušiť,   prípadne   osobitné ponukové konanie opakovať“. Predávajúcim je totiž vlastník majetku, a tým je Slovenská republika   -   zastúpená   príslušným   správcom.   Výhradu   zrušiť   ponukové   konanie   si   tak v oznámení o predaji majetku vyhradil predávajúci a nie správca....

Ďalšou kľúčovou námietkou sťažovateľa, s ktorou sa porušovateľ nevysporiadal, bol zavádzajúci text oznámenia na predaj predmetného majetku uverejnený v dennej tlači dňa 23.08.2010, kde bol okrem iného uverejnený aj nasledujúci text:

„MO SR v zmysle § 8a ods. 2 písm. c) zákona NR SR č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov je povinné vylúčiť z osobitného ponukového konania   cenové   ponuky   osôb   blízkych,   (§   116,   117   Občianskeho   zákonníka)   majetkovo prepojených a personálne prepojených s iným záujemcom“.

„Predávajúci   si   vyhradzuje   právo   osobitné   ponukové   konanie   zrušiť,   prípadne zrušené osobitné ponukové konanie opakovať“...

Podľa   sťažovateľa   odôvodnenie   rozsudku   porušovateľa   je   možné   považovať   za účelové   a   očividne   neodôvodnené,   resp.   za   nespravodlivé   vybočenie   zo   štandardného výkladu zákona o správe majetku štátu, predstavujúce interpretačnú svojvôľu. Z rozsudku nevyplýva,   že   súd   rozhodoval   a   námietkach   sťažovateľa   a   jeho   právne   odôvodnenie   je nedostačujúce....

V   prípade,   keď   sú   právne   závery   súdu   v   extrémnom   nesúlade   s   vykonanými skutkovými   zisteniami,   alebo   v   rozpore   so   zákonom   alebo   z   nich   v   žiadnej   možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je nutné takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny...

Sťažovateľ má ďalej za to, že postupom porušovateľa došlo aj k porušeniu článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keďže tento článok chráni aj legitímne očakávame.

V konaní nebolo sporné, že sťažovateľ splnil podmienky ponukového konania a jeho nárok   na   uzavretie   zmluvy   o   prevode   majetku   bol   založený   na   ustanoveniach   zákona o správe   majetku   štátu,   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   splnil   všetky   zákonné   podmienky predmetného   ponukového   konania   nebola   nikým   spochybnená.   Jediným   dôvodom neuzavretia   zmluvy   o   prevode   majetku   štátu   na   sťažovateľa   bolo   zrušenie   ponukového konania, avšak bez preukázania splnenia podmienky - výhrady správcu z jeho zrušením v zmysle ust. § 8a ods. 2 písm. a) zákona o správe majetku štátu.

Keďže sťažovateľov nárok na prevod majetku na jeho osobu je možno považovať za dostatočne   preukázaný,   je   potrebné   sťažovateľa   považovať   za   majúceho   prinajmenšom „legitímnu nádej“, že jeho nárok na prevod majetku bude uspokojený....

Sťažovateľ   s   odkazom   na   vyššie   uvedené   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o dočasnom opatrení a aby odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 55/2011 z 15.12.2011, a aby uložil Slovenskej republike, Ministerstvu obrany SR..., aby sa zdržala ďalších osobitných ponukových konaní na prevod majetku štátu, zapísaného na LV č. 158, katastrálne územie Ž., až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2.   Vykonateľnosť   rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   11   Co   55/2011 z 15.12.2011   sa   odkladá,   až   do   právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   samej   a   Slovenskej republike,   Ministerstvu   obrany   SR,...,   sa   ukladá,   aby   sa   zdržala   ďalších   osobitných ponukových konaní na prevod majetku štátu zapísaného na LV č. 158, katastrálne územie Ž., až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

3. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 55/2011 z 15.12.2011, porušené bolo.

4.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   z 15.12.2011   sp.   zn.   11   Co   55/2011,   sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania vo výške 305,86 €...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Ústavný   súd   preskúmal   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorý   svoje rozhodnutie z 15. decembra 2011 aj takto odôvodnil:

„... Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné. Podľa...   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   odvolací   súd   rozsahom   a   dôvodmi odvolania viazaný, pričom podľa § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd takéto vady konania pred súdom prvého stupňa nezistil a pokiaľ ide o uvedené dôvody odvolania, tieto nemohli viesť k inému záveru, aký prijal súd prvého stupňa. Treba   povedať,   že   podstatnou   námietkou   odvolateľa   bola   tá   skutočnosť,   že   v... inzeráte   bolo   uvedené,   že   predávajúci   si   vyhradzuje   právo   osobitné   ponukové   konanie zrušiť, prípadne zrušené osobitné ponukové konanie opakovať, pričom ponukové konanie nezrušil predávajúci, ale Ministerstvo obrany SR, Správa nehnuteľného majetku a výstavby, K. listom zo dňa 14.10.2010. Podľa žalobcu tento subjekt ponukové konanie zrušiť nemohol a preto súd mal žalobe vyhovieť.

Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia a v zmysle § 219 ods.   2 O.s.p.   konštatuje   ich   správnosť,   pričom považuje   za   dôležité zdôrazniť   tú skutočnosť, že subjektmi občianskoprávnych vzťahov sú fyzické osoby a právnické osoby a ďalej štát, pokiaľ vstupuje do občianskoprávnych vzťahov.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozsudok   krajského   súdu   v spojení   s rozsudkom okresného   súdu   dostatočne   odôvodňuje,   prečo   nebolo   možné   v okolnostiach   danej   veci stotožniť   sa   s   názorom   sťažovateľa.   Na   námietku   sťažovateľa,   že   odvolací   súd   svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nemožno považovať za arbitrárny v žiadnom sťažovateľom namietanom smere a nie je ani zjavne neodôvodnený. Niet teda   ani príčiny   na to,   aby ústavný súd   do   jeho záverov   zasiahol. Odvolací   súd   aplikoval   relevantné   ustanovenie   zákona   ústavne   konformným   spôsobom. Skutočnosť,   že   posúdenie   veci   krajským   súdom   nekorešponduje   s právnym   posúdením sťažovateľa, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012