znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 35/2010-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júna 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Horvátha a zo sudcov   Sergeja Kohuta a   Lajosa Mészárosa o sťažnosti Ing. J. L., K., zastúpeného advokátom Mgr. T. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd a základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn. 4 Co 289/07 z 12. marca 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo a právo Ing. J. L. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   základné   právo   a právo   vlastniť   majetok   zaručené   v   čl. 20   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn. 4 Co 289/07 z 12. marca 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 289/07 z 12. marca 2009 z r u š u j e.

3. Ing.   J.   L. p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   373,14   € (slovom   tristosedemdesiattri   eur   a   štrnásť   centov),   ktoré j e   Krajský   súd   v Košiciach p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Mgr. T. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 35/2010-16   zo   4.   februára   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a základného   práva   a práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 289/07 z 12. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 19 C 304/00 sa od sťažovateľa ako žalovaného jeho niekdajší zamestnávateľ (ďalej len „žalobca“) domáhal zaplatenia 30 618 Sk s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. Podľa žalobcu sa sťažovateľ bezdôvodne obohatil na jeho úkor o žalovanú sumu, ktorú musel žalobca ako niekdajší zamestnávateľ zaplatiť príslušnému daňovému úradu (ďalej len „správca dane“) ako nedoplatok na dani z príjmu sťažovateľa za rok 1997. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 C 304/00 z 26. júna 2007 žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel, proti čomu sa sťažovateľ odvolal, avšak krajský súd napádaným rozsudkom sp. zn. 4 Co 289/07 z 12. marca 2009 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa sťažovateľa krajský súd, rovnako ako pred ním aj okresný súd, rozhodol v jeho veci   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   keď   na   daný   prípad   aplikovali ustanovenie § 454 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), podľa ktorého sa bezdôvodne obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

Podľa   sťažovateľa   kvalifikácia   bezdôvodného   obohatenia   v   zmysle   citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka si vyžaduje splnenie týchto podmienok:1. osoba, ktorá sa bezdôvodne obohatí (dlžník), má povinnosť plniť,2. povinnosť dlžníka namiesto neho plní veriteľovi tretia osoba,3. medzi veriteľom a treťou osobou je zrejmé, že tretia osoba plní za dlžníka,4. tretia osoba nemala povinnosť plniť,5. tretia osoba neplní proti vôli dlžníka.

V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Bezdôvodné   obohatenie   podľa   ustanovenia   §   454   Občianskeho   zákonníka nespočíva v takomto prípade vo zväčšení majetku povinného subjektu, ale v tom, že sa jeho majetkový stav nezmenší v dôsledku toho, že jeho dlh bol splnení treťou osobou; tento dôsledok nastáva v okamžiku, keď veriteľ plnenie prijme.

Existencia právnej povinnosti, ktorá môže vyplývať zo zákona, zo zmluvy či z inej právnej   skutočnosti,   je   preto   nevyhnutným   predpokladom   nároku   podľa   citovaného ustanovenia, nakoľko bez nej by takto definovaný prospech povinnej osobe nevznikol. Právna povinnosť preto musí existovať k okamihu, keď je subjektom, ktorý za iného plní,   plnenie   poskytnuté.   Pokiaľ   by   totiž   bolo   poskytnuté   plnenie   v   dobe,   kedy   právna povinnosť   toho,   za   koho   je   plnené,   z   akéhokoľvek   dôvodu   celkom   alebo   z   časti   už neexistovala (napr. prekludovala sa), nemožno hovoriť o tom, že by plnením iného vznikol povinnému   prospech   spočívajúci   v   nezmenšení   jeho   majetku   (keďže   pri   neexistencii povinnosti mu také zmenšenie majetku ani nehrozilo).“

Sťažovateľ svoje tvrdenia odôvodnil tým, že podľa zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmu“) účinného v čase zdaňovacieho   obdobia   roku   1997   povinnosť   vykonať   z   príjmu   zamestnanca   zrážky preddavkov na daň z príjmu, ako aj povinnosť odviesť takto zrazené preddavky príslušnému správcovi dane bola povinnosťou žalobcu (zamestnávateľa), a nie zamestnanca. Skutočnosť, že v jeho prípade   si žalobca (zamestnávateľ) nesprávne splnil   tieto svoje povinnosti,   v dôsledku čoho správca dane pri vykonaní daňovej kontroly v roku 1999 zistil okrem iného v prípade sťažovateľa ako zamestnanca nedoplatok na dani z jeho príjmu za rok 1997, na základe   čoho   správca   dane   dodatočne   žalobcovi   vyrubil   povinnosť   tento   nedoplatok zaplatiť, ešte neznamená a ani nemôže znamenať, že žalobca zaplatením tohto nedoplatku plnil „za“ sťažovateľa, teda, že plnil jeho povinnosť, pretože sťažovateľ ako zamestnanec takú   povinnosť   ani   nemal.   V   prípade   sťažovateľa   teda   absentovala   povinnosť   plniť správcovi   dane,   preto   podľa   sťažovateľa   ani nemožno   dospieť   k   záveru,   že   zaplatením daňového nedoplatku žalobca plnil správcovi dane „za“ sťažovateľa.

V týchto súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol: „V   danom   prípade   má   správcovi   dane   povinnosť   plniť   tretia   osoba   odlišná   od zamestnanca,   a   to   zamestnávateľ,   a   naviac   uvedená   povinnosť   zamestnávateľa   je povinnosťou   verejnoprávnou,   a   teda   nemá   nič   spoločné   s   plnením,   ako   ho   upravuje Občiansky zákonník.

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že porušenie povinnosti uloženej žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi daňovými právnymi predpismi, a to zraziť preddavky na daň v správnej výške a odviesť ich správcovi dane včas, nemôže založiť vznik zodpovednosti za   bezdôvodné   obohatenie   daňovníka   (zamestnanca)   na   úkor   platiteľa   dane (zamestnávateľa), keď daňovník nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť plnenie uvedených povinností platiteľom dane; povinnosť zrážok evidentne nie je povinnosťou zamestnanca. Naviac   o   nesplnení   uvedených   povinností   platiteľom   dane   a   s   tým   súvisiacim dodatočným predpísaním dane som nemal žiadnu vedomosť a o uvedených skutočnostiach som sa dozvedel až potom, čo žalobca podal návrh na začatie konania v danej veci.“

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že dokonca aj zákonodarca počítal s možnosťou, že zamestnávateľ nesprávne zrazí alebo odvedie správcovi dane v nesprávnej výške preddavok na daň z príjmu zamestnanca, preto v ustanovení § 40j ods. 2 zákona o dani z príjmu okrem iného zakotvil, že platiteľ dane, ktorý nezrazil u daňovníka preddavok v určenej výške, môže   ju   dodatočne   zraziť   za   uplynulé   zdaňovacie   obdobie   najneskôr   do   31. marca nasledujúceho   roka.   Teda   podľa   sťažovateľa   v   jeho   prípade   tak   mal   žalobca   urobiť najneskôr do 31. marca 1998, a keďže uvedená lehota je prekluzívna, „uplynutím 31. marca 1998   zanikla   aj   povinnosť   zamestnanca   strpieť   zrážky   preddavkov   na   daň   zo   svojich príjmov, a ak v období po 31. marci 1998 žalobca zaplatil správcovi dane nedoplatok dane na základe dodatočného predpísania dane plnil len svoju povinnosť. Uvedené bez ďalšieho vylučuje   aplikáciu   §   454   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   vyžaduje   existenciu   právnej povinnosti niečo plniť...“.

Podľa   sťažovateľa   na   uvedenom   nič   nemení   ani   to, „že   právo   správcu   dane dodatočne   vyrubiť   daň   sa   voči   daňovému   dlžníkovi,   v   tomto   prípade   platiteľovi   dane, premlčí uplynutím troch rokov od konca roku, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ňom vznikla daňová povinnosť“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol: „Krajský   súd v Košiciach   v konaní   vedenom pod   sp.   zn.   4   Co/289/2007   porušil základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   a   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   článku   46 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   článku   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12. marca 2009, č. k. 4 Co/289/2007- 124,   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Krajskému   súdu   v   Košiciach   na   nové   prejednanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   ktorú   je   Krajský   súd v Košiciach   povinný   vyplatiť   priamo   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. 1 SprV/169/2010 z 22. marca 2010 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom zo 6. apríla 2010.

2.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „Na odvolanie odporcu Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 4 Co 289/2007-124 z 12. marca 2009 potvrdil rozsudok (Okresného súdu Košice II zo dňa 26. júna 2007, č. k. 19 C 304/2000-101). Náhradu trov konania navrhovateľovi nepriznal.

Uvedené rozhodnutia sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú správnosť ani ich zákonnosť.

Z obsahu ústavnej sťažnosti, (ako aj z dôvodov uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky,   ktorý sťažnosť prijal   na ďalšie   konanie) vysvitá,   že sťažovateľ   v   nej uvádza v podstate to, čo aj v odvolaní zo dňa 22. augusta 2007 (viď č. l. 107-110 súdneho spisu) proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 26. júna 2007, č. k. 19 C 304/2000-101. S dôvodmi odvolania sa odvolací súd vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia (o čom svedčí č. l. 127 a 128 spisu).

Žiada sa nám poznamenať, že vyššie označené rozhodnutia okresného súdu, ako aj krajského súdu (v predmetnej veci) sú súladne s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. marca 2005 sp. zn. 1 Cdo 170/2004 (viď č. l. 58-60 súdneho spisu) s uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.   1.   2010   sp.   zn.   5   Cdo 27/2009.

Je nám známe aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2002,   sp.   zn.   3 Cdo 7/01,   na   dôvodoch ktorého sťažovateľ   založil   svoju   obranu   počas konania na všeobecných súdoch.

Tým, že Krajský súd v Košiciach sa stotožnil so záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaujatým v rozsudku z 24. marca 2005, sp. zn. 1 Cdo 170/2004, rešpektoval princíp právnej istoty, ktorá je komponentom spravodlivosti.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť odmietnuť. Súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v predmetnej sťažnosti.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu uviedol:

„Súhlasím s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu. K   vyjadreniu   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   22.   marca   2010   uvádzam nasledovné:

Súhlasím   s   potrebou   rešpektovania   princípu   právnej   istoty   a   predvídateľnosti súdnych   rozhodnutí,   avšak   argumentácia   Krajského   súdu   v   Košiciach   týmto   princípom kríva, ak sa pri rozhodovaní stotožnil len s jedným z rozhodnutí, a to neskorším, a nevzal do úvahy skoršie rozhodnutia, ktoré dospeli k zjavne opačným záverom, pričom rovnako ako Najvyšší súd Slovenskej republiky ani Krajský súd v Košiciach sa nevysporiadal s týmito „opačnými"   rozhodnutiami   a   nijakým   relevantným   spôsobom   neodôvodnili   odklon   od argumentácie a záverov prijatých skoršími súdnymi rozhodnutiami.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   sťažovateľom označených   základných   práv   a   práv   zaručených   v   ústave,   dohovore   a   dodatkovom protokole.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podstata námietok sťažovateľa smerujúca proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 4 Co 289/07 z 12. marca 2009 je založená na jeho tvrdení o nesprávnom právnom posúdení jeho   veci   krajským   súdom,   ktorý   sa   podľa   neho   nevysporiadal   s   jeho   argumentáciou založenou na už existujúcej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“),   na   ktorú   sťažovateľ   poukazoval.   Sťažnosťou   napádané   rozhodnutie krajského súdu nie je podľa sťažovateľa odôvodnené v súlade s (v rozhodnom čase) účinnou právnou   úpravou,   ktorú   bolo   potrebné   na   jeho   prípad   aplikovať,   takže   rozhodnutie krajského súdu je podľa sťažovateľa arbitrárne.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého   stupňa   spolu   s   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   podľa   §   212   ods.   1   O. s. p. postupom podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci náležité dokazovanie, výsledky ktorého následne správne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku a následne vo veci aj vecne správne rozhodol.

Správne,   výstižné   a   presvedčivé   sú   aj   dôvody   jeho   rozhodnutia,   v   ktorých   sa   v podstate vysporiadal aj s odvolacími námietkami sústredenými v odvolaní žalovaného a na ktoré v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd. Preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

K   odvolacím   námietkam   žalovaného   súd   udáva,   že   vzhľadom   k   výsledkom vykonaného dokazovania a ustálenej súdnej praxi sú skutkovo a právne bezvýznamné. V   tejto   súvislosti   poukazuje   odvolací   súd,   na   to,   že   užívanie   nadštandardne vybaveného   služobného   bytu   žalovaným   je   príjmom   rovnakého   charakteru,   ako   to predpokladá ustanovenie § 6 ods. 3 zák. č. 2 ods. 6 č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení platnom do 31. 12. 1992, teda príjmov závislej činnosti a funkčných pôžitkov, ktoré príjmy   sú   predmetom   dane   žalovaného   podľa   §   6   ods.   2   uvedeného   zákona,   ktorý   má postavenie daňovníka podľa § 2 ods. l uvedeného zákona.

Povinnosť zaplatiť daň z príjmov správcovi dane vo všeobecnosti mal daňovník v lehote na podanie priznania po uplynutí zdaňovacieho obdobia, za ktorého sa daň vyrubuje. Ustanovenie   §   40f   citovanej   právnej   normy   následne   ustanovovalo   povinnosť   zraziť preddavok na daň z príjmov zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov zo zdaniteľnej mzdy daňovníka platiteľovi dane a tento zrazený preddavok odviesť správcovi dane. Nedoplatok dane vyplývajúceho z ročného zúčtovania preddavkov mal platiteľ dane zraziť daňovníkovi zo   mzdy   najneskôr   do   konca   zdaňovacieho   obdobia,   v   ktorom   sa   vykonávalo   ročné zúčtovanie preddavkov a odviesť zrazený preddavok správcovi dane. Keďže bol žalobcovi rozhodnutím   príslušného   daňového   úradu,   teda   správcom   dane   dovyrubený   dodatočný predpis   na   dani,   ako   platiteľovi   dane   a   nie   ako   daňovníkovi,   pri   posudzovaní   otázky bezdôvodného obohatenia bolo nevyhnutne rozlišovať medzi žalobcom ako platiteľom dane, ktorý odvádza správcovi dane daň vyrubenú od daňovníka a naopak za ňu zodpovedá (§ 5 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb.) a žalovaným ako daňovníkom, teda osobou, ktorej príjmy a majetok alebo činnosti priamo podliehajú dani (§ 5 ods. 2 citovanej právnej normy). Ide   teda   o   špecifickú   povahu   prípadu,   kedy   do   vzťahu   medzi   správcom   dane a daňovníkom vstupuje tretia osoba platiteľ dane, ktorý plní za daňovníka.

Vo vzťahu k vyššie uvedenému preto správne v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol súd   prvého   stupňa,   že   uskutočneným   plnením   zo   strany   žalobcu   za   žalovaného   sa   síce majetok žalovaného nezmenšil, avšak keby svoju povinnosť splnil, teda zaplatil svoju daň, k zmenšeniu jeho majetku by došlo, teda bola naplnená spoločenská funkcia právnej úpravy bezdôvodného obohatenia.

Správne postupoval   súd prvého stupňa   aj   pri   vyhodnocovaní vznesenej námietky premlčania, keďže subjektívna lehota v prejednávanom prípade začala plynúť od 11. mája 1999, teda deň po zaplatení predpisu dane zo strany žalobcu.“

Z citovanej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd sa iba v celom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu bez toho, aby vzhľadom na predmet konania, ktorým bolo rozhodnutie o vydanie bezdôvodného obohatenia, čo i len uviedol príslušné ustanovenie Občianskeho zákonníka upravujúceho otázku bezdôvodného obohatenia, ktoré na   daný   prípad   aplikoval.   Občiansky   zákonník   upravuje   viacero   skutkových   podstát bezdôvodného   obohatenia,   a   to   v   §   451   a   §   454,   pričom   v   danom   prípade   sa   iba z rozhodnutia   okresného   súdu   možno   dozvedieť,   že   na   daný   prípad   bolo   aplikované ustanovenie § 454 Občianskeho zákonníka.

Podľa   § 454 Občianskeho zákonníka   bezdôvodne   sa   obohatil   aj ten,   za koho   sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

Uvedená skutková podstata bezdôvodného obohatenia je naplnená za predpokladu, že ten, kto plnil veriteľovi, sám túto povinnosť nemal, ale plnil namiesto dlžníka, ktorému tento dlh voči veriteľovi vznikol, či už zo zákonného alebo zmluvného záväzku. Dôsledkom takéhoto plnenia je, že prijatím plnenia veriteľom od osoby odlišnej od dlžníka zanikol aj dlh dlžníka voči veriteľovi.

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, žeby sa krajský súd, ktorý dospel   k   záveru   o naplnení   uvedenej   skutkovej   podstaty   bezdôvodného   obohatenia, vysporiadal aj s príslušnými ustanoveniami s vecou súvisiaceho zákona o dani z príjmov.

Krajský súd sa zaoberal tým, že aj príjem z prenájmu služobného bytu sa považuje za príjem, ktorý podlieha zdaneniu daňou z príjmu podľa zákona o dani z príjmov, čo v danom prípade aj podľa sťažovateľa nebolo sporným. Spornou bola otázka, kto mal voči správcovi dane postavenie daňového dlžníka, a teda či žalobca (platiteľ dane) plnil správcovi dane „svoj dlh“, alebo či plnil dlh sťažovateľa (daňovníka), a teda namiesto neho. V tomto smere sa odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu javí ako nedostatočné.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   (prístup   k   súdu)   aj   právo   na   určitú   kvalitu   súdneho   konania,   ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   síce   neznamená,   že   súd   musí   dať   podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé iba stotožnenie sa krajského súdu s názorom okresného súdu, avšak bez toho, aby krajský súd toto svoje stanovisko zdôvodnil aj ústavne konformnými dôvodmi. Inými slovami, z rozsudku krajského súdu ani v spojení s rozsudkom okresného súdu nie sú dostatočne zrejmé dôvody, na základe ktorých krajský súd ustálil, že na strane žalovaného sťažovateľa došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinný vydať, a teda, že   boli   naplnené   znaky   skutkovej   podstaty   bezdôvodného   obohatenia   podľa   §   454 Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 289/07 z 12. marca 2009 je zjavne neodôvodnený, arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný, a teda ním bolo porušené základné právo a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené zistenie bolo podľa názoru ústavného súdu už bez právneho významu   skúmať,   či   v   spojitosti   s   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   289/07 z 12. marca 2009 bolo porušené aj sťažovateľom označené právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Nad rámec ústavný súd aj v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 284/05, III.   ÚS   346/05,   IV.   ÚS   267/05)   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   posudzoval   súc oboznámený s viacerými rozhodnutiami najvyššieho súdu, v ktorých najvyšší súd vyslovil protichodné právne názory vo veciach obdobných veci sťažovateľa. Ústavný súd vychádza zo   skutočnosti,   že   súdne   rozhodnutie   je   záväzné   vždy   iba   v   konkrétnej   veci,   pričom predmetom posúdenia ústavným súdom z hľadiska ochrany ústavnosti bol v danom prípade iba rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 289/07 z 12. marca 2009.

V   tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   ešte   poznamenať,   že   mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

IV.

4.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co 289/07 z 12. marca 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa dospel k záveru, že na dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel návrhu sťažovateľa a zrušil označený rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Krajský súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto rozhodnutí.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si jej sumu nevyčíslil.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €.

S   poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľovi   nárok   na   úhradu   trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2009   (prevzatie   a   príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 245,70 € vrátane režijného paušálu a náhrada za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 (vyjadrenie k stanovisku okresného   súdu)   v   sume   127,44   €.   Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľovi   úhradu   trov konania v celkovej sume 373,14 €, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010