znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 35/03-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   J.   M.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. R., B., vo veci porušenia jeho základných ľudských práv a slobôd podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   z 24.   októbra   2002   sp.   zn.   7 Ntv 108/02 a uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   JUDr.   Ing.   J.   M.   vo   veci   porušenia   jeho   základných   ľudských   práv a slobôd upravených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I z 24. októbra 2002 sp. zn. 7 Ntv 108/02 a uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02 o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

2.   Sťažnosť   JUDr.   Ing.   J.   M.   vo   veci   porušenia   jeho   základných   ľudských   práv a slobôd upravených v čl. 5 ods. 4 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I z 24. októbra 2002 sp. zn. 7 Ntv 108/02   a uznesením   Krajského   súdu   Košice   zo   7. novembra   2002   sp.   zn.   7   To   152/02 o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2003 doručená sťažnosť JUDr. Ing. J. M., bytom B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. R., B., vo veci porušenia jeho základných ľudských práv a slobôd podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I z 24. októbra 2002 sp. zn. 7 Ntv 108/02 a uznesením Krajského súdu Košice zo 7. novembra 2002   sp.   zn.   7   To   152/02,   pri   ktorých   bola   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   nedôsledne preskúmaná zákonnosť väzby sťažovateľa.

Dňa   23.   januára   2003   boli   ústavnému   súdu   doručené   advokátom   L.   K.,   B., z poverenia sťažovateľa   kópie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 25. novembra 2002 a odôvodnenia sťažnosti z 10. januára 2003 proti uzneseniu Okresného súdu Košice I, ktorým zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby, a súčasne sa tým advokát L. K. pripojil k sťažnosti z 13. januára 2003 (doručenej ústavnému súdu 17. januára 2003) v zastúpení JUDr. M. R..

V sťažnosti sťažovateľ uviedol:

Okresný   súd   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 7 Ntv 108/02   z   24.   októbra   2002   o   návrhu   krajského   prokurátora   Košice   tak,   že   vzal sťažovateľa do väzby podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej aj „Tr. por.“) z dôvodov § 67 ods. 1 písm. a) až c) Tr. por. s tým, že väzba začína plynúť dňom a hodinou zadržania, ktorému predchádzalo predvedenie, t. j. 21. októbrom 2002 o 14.00 h a vykoná sa v Ústave na výkon väzby v Košiciach.

Okresný   súd   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Ministerstva vnútra   Slovenskej   republiky   -   Sekcie   justičnej   polície   Policajného   zboru,   odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, v Bratislave sp. zn. VKE - 17/OVOZTČ

-BA-2002 z 30. júla 2002 bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona (ďalej aj „Tr. zák.“) a uznesením z 21. októbra 2002 bolo vznesené obvinenie JUDr. Ing. J. M., D. B. a Ing. P. P. za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. l Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Tr. zák. na tom skutkovom   základe,   že   v   presne   nezistenom   čase,   v   období   od   novembra   2001   do súčasnosti, obvinení JUDr. Ing. J. M., D. B. a Ing. P. P. a ďalšie doposiaľ nestotožnené osoby založili zločineckú skupinu pôsobiacu v Bratislave, na území Slovenskej republiky a v zahraničí s úmyslom preniknúť do orgánov spoločnosti B. M. G. Invest, s. r. o., Košice, IČO: 31 701 439 ( ďalej len „BMG“ ), Horizont Slovakia, a. s., Košice, IČO: 31 731 368 (ďalej len „Horizont“), a ďalších spoločností, získať tak nad spoločnosťami kontrolu, ale najmä   získať   príjmy,   páchali   rôznu   trestnú   činnosť   tak,   že   na   podklade   splnomocnení prevádzali,   nakupovali akcie   a obchodné podiely, prevádzali a započítavali pohľadávky spoločností,   prevádzali   a   vyberali   finančné   prostriedky;   svoj   zámer   realizovali   tak,   že obvinený   Ing.   JUDr.   J.   M.   koordinoval   činnosť,   D   B.,   Ing. P.   P.   a   ďalšie   doposiaľ nestotožnené osoby realizovali plnenie jednotlivých úloh tak, že sfalšovali zmluvu medzi spoločnosťou   Horizont   a   neexistujúcou   spoločnosťou   CAVALIER   SALES   LLC.   42C READS WAY. NEW CASTLE, EUROAMERICAN CORPORATE SERVICE, INC. DE 09720-1649,   USA   (ďalej   len   „Cavalier“)   o   postúpení   pohľadávky   voči   Slovenským telekomunikáciám, a. s., Bratislava vo výške 112.064.312.500,- - Sk za 1,- -Sk, sfalšovali zmluvu   za   sprostredkovanie   tejto   pohľadávky   medzi   Horizontom   a   COMMODORE ASSOCIATES   LLC,   42C   READS   WAY.   NEW   CASTLE,   EUROAMERICAN CORPORATE   SERVICE,   INC.   DE   19720-1649,   USA   (   ďalej   len   „Commodore“   )   a sprostredkovateľskú odmenu vo výške 600-miliónov Sk plnili sfalšovanými zmluvami o postúpení pohľadávok voči

- Biotike, a. s., Slovenská Ľupča, IČO: 31 561 900 vo výške 80.000.000,- - Sk,

- Concordia, s. r. o., Bratislava, IČO: 17 321 573 vo výške 24.160.100,80,- - Sk,

- Česká Produkční 2000, a. s., Praha 1, IČO: 25 653 431 vo výške 140.875.920,- - Sk,

- CET 21, s. r. o., Praha 10, IČO: 45 800 456 vo výške 10.916.130,- - Sk,

- Hummer Slovakia, s. r. o., Bratislava, IČO: 31 733 891 vo výške 96.654.910,50 Sk,

- Talavera Investmen LTD vo výške 5.000.000,- USD, v prepočte podľa zmluvy   241.020.000,- - Sk,

- Mediaprint - Kappa, a. s., Bratislava, IČO: 35 792 281, vo výške 6.509.346,20,- Sk

a ich   započítaním so   sprostredkovateľskou   odmenou   sfalšovanou dohodou,   následne po predložení a zaúčtovaní ako pravých zmlúv spoločnosti spôsobili Horizontu škodu vo výške najmenej 600.000.000,- - Sk.

Na podklade sťažnosti podanej prostredníctvom obhajcu o veci rozhodoval Krajský súd Košice   (ďalej len „krajský súd“) a   rozhodnutím zo 7. novembra 2002 č. k. 7 To 152/02-63 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por.   sťažnosť sťažovateľa   ako nedôvodnú zamietol.

V dôvodoch rozhodnutia   krajský súd   uviedol, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia voči osobe sťažovateľa bola splnená jedna z podmienok rozhodnutia o väzbe v zmysle § 68 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie ( § 163 ). Ďalej sa síce stotožnil s námietkou o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre neexistenciu akéhokoľvek odôvodnenia, ktoré by zodpovedalo požiadavke   §   134   ods.   2   Tr.   por.,   ale nepovažoval   to   za   taký   nedostatok   napadnutého rozhodnutia, pre ktorý by ho nemohol preskúmať.

Vzhľadom   na   to   sa   krajský   súd   podrobne   zaoberal jednotlivými   dôvodmi,   ktoré viedli okresný súd k rozhodnutiu vo forme uznesenia, ktoré vo výrokovej časti považoval v celom rozsahu za vecne správne.

Napokon   v   kontexte   zhromaždených   dôkazov   vo   vyšetrovacom   spise   dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia pre existenciu väzobných dôvodov. Rozhodnutie krajského súdu bolo obhajcovi doručené 21. novembra 2002. Nahliadnutím do spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ prevzal rozhodnutie krajského súdu 19. novembra 2002.

Podľa čl. 5 ods. 1 prvej vety Dohovoru „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, napr. v prípade uvedenom pod písm. c): zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní“.

Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c ) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie“.

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a   nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné“.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodol o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“.

Podľa sťažovateľa sa procesne konajúce súdy týmito ustanoveniami vôbec neriadili, hoci podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) sa mali riadiť pri svojej   rozhodovacej   činnosti   nielen   vnútroštátnym   predpisom   (Trestným   zákonom a Trestným   poriadkom),   ale   aj   všeobecnými   pravidlami   medzinárodného   práva, medzinárodnými   zmluvami,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná,   a   svojimi   ďalšími medzinárodnými záväzkami, t. j. aj citovanými článkami Dohovoru, ako aj dlhoročnou a stabilnou rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ).

Z   konštantnej   rozhodovacej   činnosti   ESĽP   (vo   vzťahu   k   citovaným   článkom Dohovoru) vyplývajú tieto zovšeobecňujúce závery:

1. požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho práva je síce primárna, avšak nie   rozhodujúca,   pretože   väzba   musí   byť   naviac   vždy   v   súlade   s   účelom   citovaných ustanovení   Dohovoru   -   zabrániť,   aby   bola   osoba   zbavená   slobody   svojvoľne,   najmä s účelom obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 Dohovoru,

2. existencia a pretrvávanie dôvodného podozrenia o tom, že osoba, ktorá má byť pozbavená slobody väzbou, spáchala konkrétny trestný čin, musí byť istého vyššieho stupňa pravdepodobnosti, nie všeobecného, pretože len dôvodné podozrenie takéhoto charakteru je základom ( conditio sine qua non ) zákonnosti väzby.

3.   v nadväznosti na 2. záver možno zovšeobecniť ďalšiu zásadu   o trvaní väzby spočívajúcu v tom, že po uplynutí určitého času musí pristúpiť iný významný dôvod, ktorý dostatočne jasne a zrozumiteľne umocňuje pôvodné podozrenie určitej osoby z konkrétneho trestného činu, a to ako výsledok starostlivého postupu kompetentných orgánov.

4. každý argument procesnej strany, ktorý je pre rozhodnutie významný, musí byť v rozhodnutí   súdu   odôvodnený   a   každý   rozhodujúci   argument   si   vyžaduje   špecifickú (osobitnú ) argumentáciu ( rozhodnutie ESĽP Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1997).

Sťažovateľ ďalej uviedol, že procesné   súdy posudzovali zákonnosť navrhovaného opatrenia väzby iba a len z pohľadu vnútroštátnej úpravy vzatia do väzby, hoci ani táto právna úprava (§ 67 ods. 1 Tr. por.) nezabraňuje, ba naopak ukladá, predovšetkým skúmať, či je splnená základná podmienka (materiálny znak), t. j. či trestné stíhanie je opodstatnené, pretože   existuje   dôvodné   podozrenie,   že   určitý   konkrétny   skutok   vykazujúci   znaky trestného činu spáchala určitá konkrétna osoba.

Prvostupňový súd sa touto otázkou nevysporiadal vôbec, a preto jeho rozhodnutie trpí nepreskúmateľnosťou a ako také ho treba považovať za nezákonné nielen z pohľadu požiadaviek uvedených v § 134 Tr. por., ale aj z hľadiska čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru upravujúceho   právo   na   spravodlivý   proces,   ktorého   imanentnou   súčasťou   je   úplné, zrozumiteľné   a   presvedčivé   zdôvodnenie   skutočností   významných   a   rozhodujúcich   pre rozhodnutie   súdu.   S   tvrdeniami   uvádzanými   pri   výsluchu   na   súde   24. októbra   2002 o neexistencii dôvodného podozrenia zo skutkov, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie, ako aj o neexistencii väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1   písm. a), b) a c) Tr. por. sa okresný   súd   v   odôvodnení   rozhodnutia   vôbec   nevysporiadal,   a   teda   ich   ani   náležitým spôsobom nepreskúmal, čím porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Druhostupňový súd v tejto   súvislosti iba konštatoval, že „vydaním uznesenia o vznesení obvinenia bola splnená jedna z podmienok rozhodnutia o väzbe....“, z čoho je zrejmé,   že   vôbec sa   nezaoberal jeho charakterom,   intenzitou   nevyhnutnou   pre   zákonné pozbavenie osobnej slobody, a to vo vzťahu ku skutkom, pre ktorý sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie. V tomto rozsahu výhrada o porušení čl. 6 ods. 1 Dohovoru platí aj pre jeho rozhodnutie.

Obvinenie bolo sťažovateľovi vznesené pre údajné dôvodné podozrenie, že spolu s ďalšími   obvinenými   a   inými   doposiaľ   nestotožnenými   osobami   založil   zločineckú skupinu, pričom jej činnosť mal koordinovať, s cieľom preniknúť do orgánov spoločností uvedených vo výrokovej časti uznesenia a zbaviť tieto spoločnosti rôznymi úkonmi majetku a majetkových práv. Pritom páchatelia mali týmto konaním spôsobiť škody započítaním pohľadávok so sprostredkovateľskou odmenou na základe sfalšovanej dohody a s pomocou neexistujúcich spoločností.

Z   obsahu spisu   a dovtedy   vykonaných   dôkazov však podľa   názoru   sťažovateľa nemožno   vyvodiť   zákonom   a   medzinárodnými   zmluvami   požadované   „dôvodné podozrenie“.

Z   dôkazných   prostriedkov   boli   orgánmi   prípravného   konania   využité   výpovede svedkov   -   štatutárnych   zástupcov   dotknutých   spoločností   (F.,   S.),   ako   aj   pre   nich pracujúcich osôb (H., B. atď.), pričom z ich výpovedí vo vzťahu k sťažovateľovej osobe možno vyvodiť iba to, že z jeho občasnej prítomnosti „mali dojem.....“, „mysleli si, že M. je za tým.......“ a pod.

V spise orgánov prípravného trestného konania absentuje akýkoľvek dôkaz pre záver o tom, že sťažovateľ založil zločineckú skupinu, kto bol jej členom, aké boli jej ciele, vnútorná štruktúra, deľba práce medzi jej členmi, doba trvania zločineckej skupiny, či k subjektívnej   stránke,   ktorá   musí   zahŕňať aj   skutočnosť,   že   ide   o   zločineckú   skupinu   v zmysle § 89 ods. 27 Tr. zák.

Hodnotová a vypovedacia úroveň získaných a neexistencia ďalších dôkazov podľa sťažovateľa   nezakladá   „dôvodné   podozrenie“,   ani   len   všeobecné   podozrenie.   Jeden   zo spoluobvinených   poprel akúkoľvek   účasť sťažovateľa a druhý vôbec vypočutý nebol. Ďalej   nebol   vykonaný   žiaden   dôkaz,   z ktorého   by   vyplývala   protiprávnosť   zakladajúca trestnoprávnu zodpovednosť za prevody a nákupy akcií a obchodných podielov, na ktoré poukazuje skutková veta vzneseného obvinenia. Nehovoriac o tom, že ku dňu písania tejto sťažnosti   sa   nepodarilo   stotožniť   „ďalšie nestotožnené osoby“ a   naopak nepochybne sa preukázalo,   že tzv.   americké   spoločnosti   nie   sú   neexistujúce,   ale existujúce   v   súlade   s právom domovskej krajiny.

Konečne podľa sťažovateľa nebolo preukázané ani to, že vytýkané zmluvy nie sú falošné, ale pravé, a že ich pravosť popiera iba zainteresovaný pán F..

Z postavenia ústavného súdu   ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti v zmysle čl. 124 ústavy vyplýva, že „môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím,   došlo   k porušeniu základného práva a slobody“.

Sťažovateľ je toho názoru, že skutkové a právne dôvody procesne konajúcich súdov v   prvom   a   v druhom   stupni,   ktoré   sa   dotýkajú   zákonnosti   jeho   väzby,   sú   zjavne neodôvodnené a neudržateľné a mali za následok porušenie jeho   práv podľa citovaných článkov   Dohovoru.   K   tomu   došlo   preto,   lebo   konajúce   súdy   nerešpektovali   dlhoročnú rozhodovaciu činnosť ESĽP, ako ani rozhodovaciu činnosť ústavného súdu o zákonnosti väzby, požiadavky pri jej preskúmavaní súdom o nevyhnutných predpokladoch jej použitia z hľadiska existencie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu ako väzobného dôvodu.

Ústavnú sťažnosť podal sťažovateľ v zákonnej lehote dvoch mesiacov počítanej od doručenia   uznesenia   krajského   súdu   (advokátovi   21.   novembra   2002,   sťažovateľovi 19. novembra   2002),   čím   boli   zároveň   vyčerpané   všetky   riadne   opravné   prostriedky. Sťažovateľ uviedol, že porušovanie základného práva vo vzťahu k jeho osobe naďalej trvá v rozsahu   a v intenzite   ako   na   začiatku,   keďže   ani   následný   postup   orgánov   prípravného konania nemožno hodnotiť ako „starostlivý“ v zmysle požiadaviek Dohovoru. Od vzatia do väzby sa   iba zopakovali výsluchy svedkov,   ktorými odstránili ďalší rozpor   s ústavným právom   na   obhajobu,   a   ďalších   dvoch,   ktorých   vypovedacia   hodnota   je   pre   posilnenie vzneseného obvinenia bez významu, skôr naopak.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takto:

„1. V procesných otázkach:

Ústavný   súd   odkladá   vykonateľnosť   uznesenia   Okresného   súdu   Košice   1   zo   dňa 24. 10. 2002, sp. zn. 7 Ntv 108/02, v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 7. novembra 2002 sp. zn. 7 To 152/02 vo vzťahu k obvinenému JUDr. Ing. J. M., bytom B., nar. 15. 05. 1946 v H.i, ktorým bol vzatý do väzby a prikazuje Ústavu pre výkon väzby Leopoldov obvineného prepustiť z výkonu väzby.

2. Vo veci samej:

Okresný súd Košice 1 uznesením z 24. 10. 2002, sp. zn. 7 Ntv 108/02, ako aj Krajský súd Košice uznesením zo 07. 11. 2002, sp. zn. 7 To 152/02, pri ktorých bola nedôsledne preskúmaná zákonnosť väzby JUDr. Ing. J. M., nar. 15. 05. 1946 v Hlohovci porušili jeho právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c ), čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Tieto uznesenia sa zrušujú v časti týkajúcej sa JUDr. Ing. M. J..

Vzhľadom na pokračujúci stav v porušovaní vytýkaných základných práv a slobôd žiadam o urýchlené a prednostné prejednanie mojej sťažnosti.“

II.

Právne a skutkové východiská na rozhodovanie o sťažnosti

Právne východiská

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry zastáva názor, že jeho právomoc vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná predovšetkým na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či

- proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

- rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

- o väzbe rozhodol súd,

-   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   obavu vyjadrenú v § 67 ods. 1 písm. a) až c) Tr. por. alebo okolnosti uvedené v odseku tohto ustanovenia, a

- osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval zákonné predpoklady na uvalenie   väzby a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal, nemožno podľa názoru ústavného súdu vstupovať   do   jeho   právomoci   preskúmaním   jeho   myšlienkových   úvah   a   hodnotení   o existencii   alebo   neexistencii   skutkových   okolností   odôvodňujúcich   obmedzenie   osobnej slobody vzatím do väzby. Takisto platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením obvineného na slobodu (namiesto jeho vzatia do väzby)   by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom,   ak   inak   nedošlo   k porušeniu   ústavnoprocesných   princípov,   ktoré   upravujú   také obmedzenie osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní.

Ústavný   súd   však   trvá   na   tom,   aby   sa   každé   rozhodnutie   o väzbe   odôvodnilo spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu, v tomto prípade § 134 ods. 2 Tr. por., v rozsahu, ktorý umožní   preskúmanie   dôvodov   a spôsobu   obmedzenia   osobnej   slobody   sťažovateľa. V súlade s judikatúrou všeobecných súdov však aj podľa názoru ústavného súdu postačuje, ak tieto dôvody sú obsiahnuté zákonným spôsobom aspoň v rozhodnutí inštančne vyššieho väzobného súdu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku.

Vstupovanie   ústavného   súdu   do   procesu   vzatia   obvineného   do   väzby   z   iných dôvodov ako pre porušenie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že vzatie do väzby   a nadväzne   aj   skúmanie   dôvodov   väzby   je   ústavne   prijateľným   spôsobom zabezpečené zákonným oprávnením obvineného žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek, najmenej   každých   štrnásť   dní   od   právoplatnosti   predchádzajúceho   rozhodnutia   o takej žiadosti. Napokon, súdy sú povinné skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili, a to sa uplatňuje aj v celom trestnom konaní.

Skutkové východiská

Okresný   súd,   ako   to   vyplýva   z obsahu   jeho   uznesenia,   po   vypočutí   sťažovateľa, spoluobvineného a vyjadrení ich obhajcov vzal sťažovateľa do väzby a konštatoval: „Súd po preskúmaní návrhu Krajského prokurátora ako aj pripojeného spisového materiálu dospel k záveru, že návrh KP v danom štádiu vyšetrovania je dôvodný napriek vyjadreniam sa oboch obvinených pri výsluchu na Okresnom súde Košice I 24. 10. 2002.

Väzobné dôvody uvedené v návrhu KP tak, ako sú vyššie uvedené, súd akceptoval, vyhovel návrhu Krajského prokurátora na vzatie do väzby oboch obvinených a rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto uznesenia.“

V písomných dôvodoch sťažnosti sťažovateľ   poukázal na to, že v napadnutom uznesení   absentujú   dôvody,   ktoré   viedli   okresný   súd   k   záveru   o existencii   dôvodného podozrenia, dôvodov väzby, a preto je uznesenie nepreskúmateľné.

K dôvodu väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. sťažovateľ uviedol, že nechcel ujsť do cudziny, a tým sa vyhnúť trestnému stíhaniu. Udalosti inkriminovaného   dňa boli následkom   nedorozumenia   a   náhlej zdravotnej   indispozície.   Poukázal pritom   na spôsob predvolania bez písomnej formy, len na základe telefonického kontaktu, čo mohlo u neho objektívne   vyvolať   pocit   istej   nezáväznosti,   keďže   nešlo   o   ojedinelý   prípad,   ale   o pretrvávajúci stav pri vzájomnej komunikácii. Letenky z Bratislavy na druhý deň do Izraela a späť, ako aj lekárske potvrdenia potvrdzujú, že tento väzobný dôvod nebol preukázaný a ani nemohol byť, pretože v skutočnosti neexistoval.

U väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. odkazoval sťažovateľ na tvrdenia   pri   výsluchu   24.   októbra   2002,   obsah   spisu   a   rozsah   dokazovania,   ktorý „dokonale“ zabraňuje možnosti ovplyvňovania svedkov alebo marenia trestného stíhania.

Napokon k väzobnému dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por.   uviedol, že popiera akúkoľvek účasť a podiel na skutku, z ktorého je podozrivý. Táto skutočnosť sama osebe má logický následok, že nemožno v niečom pokračovať alebo niečo dokonať. Bránia tomu aj objektívne dôvody, a to konkurz na spoločnosti BMG a Horizont. Bez splnenia podmienok, ako to vyžaduje zákon, je potom väzba chápaná ako trest, a nie ako zaisťovací úkon,   pre ktoré platia iné hľadiská ako tzv. „spoločenská objednávka“ podporovaná   a živená médiami. Hľadiskom by mala byť nevyhnutnosť, dočasnosť a zákonnosť.

Krajský súd ako sťažnostný súd sa stotožnil s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd svoje uznesenie o vzatí do väzby riadne neodôvodnil, hoci mu to ukladá § 134 ods. 2 Tr. por. Preto sa krajský súd rozhodol sám vyrovnať so zákonnými predpokladmi na vzatie sťažovateľa do väzby.

Krajský   súd   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   a obsahu   jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu o vzatí do väzby uviedol:

„Obaja obvinení Ing. P. P. a JUDr. Ing. J. M. sú stíhaní pre závažnú trestnú činnosť. Ide   o   trestnú   činnosť   nielen   spoločensky   závažnú,   ale   i   veľmi   náročnú   z   hľadiska zabezpečovania dôkazov. Hoci vo veci bol súdu predložený dôkazový materiál spočívajúci vo   výsluchu   mnohých   svedkov   a   najmä   listinných   dôkazov,   ako   aj záverov   odborných skúmaní, vyšetrovanie tohto prípadu vyžaduje ešte ďalšie rozsiahle dokazovanie. Súdu v danom štádiu trestného konania neprináleží hodnotiť jednotlivé dôkazy, pretože väzba je zabezpečovacím inštitútom a nemôže byť zamieňaná s rozhodovaním o vine, čo je inštitút Trestného   poriadku   úplne   odlišný   a   nezávislý   od   ustanovení   o   väzbe.   Doposiaľ zhromaždené dôkazy však potvrdzujú dôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti, popísanej   v   uznesení   o   vznesení   obvinenia.   Títo   (pozn.:   obaja obvinení)   v   období   od novembra 2001 do zadržania spolu s doposiaľ nestotožnenými osobami a obvineným D. B., ktorý je na úteku, mali založiť zločineckú skupinu pôsobiacu v Bratislave, na území SR a v zahraničí,   s úmyslom   preniknúť   do   orgánov   spoločnosti   BMG   Invest   s.   r.   o.   Košice, Horizont Slovakia a. s. Košice a ďalších spoločností v snahe získať   nad spoločnosťami kontrolu a najmä získať ich príjmy. Mali páchať rôznu trestnú činnosť tým, že na podklade splnomocnení   mali   prevádzať,   nakupovať   akcie   a   obchodné   podiely,   prevádzať   a započítavať pohľadávky spoločností,   prevádzať a vyberať finančné prostriedky, pričom obvinený JUDr. Ing. J. M. mal koordinovať činnosť a Ing. P. P. spolu s D. B. a ďalšími doposiaľ   nestotožnenými   osobami   realizovať   plnenie   jednotlivých   úloh   sfalšovaním zmluvy medzi spoločnosťou Horizont a neexistujúcou spoločnosťou Cavalier o postúpení pohľadávky voči Slovenským telekomunikáciám a. s. Bratislava vo výške vyše 112 miliárd Sk za   1,- Sk, ďalej mali sfalšovať zmluvu za sprostredkovanie tejto pohľadávky medzi Horizontom a Commodore ako sprostredkovateľskú odmenu vo výške 600   miliónov Sk plniť sfalšovanými zmluvami o postúpení pohľadávok voči Biotike a. s. Slovenská Ľupča, Concordia s. r. o. Bratislava, Česká produkční 2000 a. s. Praha 1, CET 21 s. r. o. Praha 10, Hummer Slovakia, s. r. o. Bratislava, Talavera   Investment LTD a Média print - Kappa Bratislava a ich započítaním so sprostredkovateľskou odmenou s falšovanou dohodou a následne po ich   predložení a zaúčtovaní ako pravých zmlúv spoločností, mali spôsobiť Horizontu škodu vo výške najmenej 600 miliónov Sk.“

Viacerými   námietkami   obvinených   týkajúcimi   sa   najmä   skutočností   uvedených v uznesení o vznesení obvinenia, ako aj hodnoteniami niektorých   dôkazov sa zaoberal príslušný   krajský   prokurátor   v   uznesení,   ktorým   zamietol   sťažnosti   obvinených   proti uzneseniu o vznesení obvinenia pre predmetné   trestné činy. Súd sa pri rozhodovaní o dôvodnosti väzobných dôvodov zaoberal len konkrétnymi skutočnosťami a dôkazmi o nich dotýkajúcimi sa bezprostredne dôvodnosti väzobných dôvodov.

Obvinený   lng.   P.   P.   uvádzal,   že   on   predložil   polícii   jednu   originálnu   zmluvu podpísanú V. F., ktorý ako jediný bol pri podpise prítomný a ktorý to potvrdzuje. Žiadni svedkovia nemôžu preto tvrdiť, že uzavreté zmluvy boli falošné.

Viacerí   svedkovia,   predovšetkým   však   svedok   V.   F.,   potvrdzovali   vo   svojich výpovediach   sfalšovanie   viacerých   zmlúv,   konkrétne   zmlúv   uvedených   v uznesení   o vznesení obvinenia. Svedok V. F. tiež uvádzal, že obvinený sťažovateľ ho mal informovať, že zmluvy sa majú nachádzať v Prahe. Tvrdenia svedka V. F. potvrdzujú i ďalší svedkovia, najmä Ing. M. Š., ako aj JUDr. M. B., ktorý vypracoval pravé zmluvy, ktoré boli podpísané 1. februára 2002. Podľa výpovede svedka JUDr. V. B. - správcu konkurznej podstaty, po jeho výzve obvineným Ing. P. P. a D. B., aby mu predložili všetky podpísané zmluvy, mu v   apríli   2002   boli   od   Mgr.   I.   B.   predložené   fotokópie   zmlúv.   Zmluvy   o   postúpení pohľadávky z 25. januára 2002 označili uvádzaní svedkovia za sfalšované.

V samotnom uznesení o vznesení obvinenia je uvedené, že „plnenie   jednotlivých úloh realizovali doposiaľ nestotožnené osoby sfalšovaním zmlúv“. Z uvedeného je zrejmé, že doposiaľ neboli zistené a vypočuté všetky osoby,   ktoré sa mali podieľať na trestnej činnosti.   Tvrdenie   obhajcu   sťažovateľa   dňa   24. októbra 2002,   že   všetko   je zadokumentované,   keď   v uznesení   krajského   prokurátora   o   sťažnosti   proti   uzneseniu o vznesení   obvinenia   je   uvedené,   že   v   rámci   vykonaného   dokazovania   vypovedalo množstvo svedkov, neznamená, že boli vypočutí všetci svedkovia.

Okrem jednej originálnej zmluvy, zaistenej počas prehliadky u obvineného Ing. P. P.,   sa   doposiaľ   nepodarilo   zadovážiť ďalšie   zmluvy podpísané 1. februára 2002,   ktoré predávajúcimi ani kupujúcimi neboli   predložené na zaúčtovanie v Horizonte Slovakia. Je dôvodná obava, že ich zničením môžu obvinení mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Prehliadkou počítača zamestnanca firmy Sipox Holding Bratislava Ing. Š. sa našli v záložnom súbore textové dokumenty spracované   JUDr. B. vzťahujúce sa na spoločnosť BMG a Horizont ako vzor splnomocnení D. B. a Ing. P.   P. a tiež pôvodné zmluvy o odpredaji firmy bez podpisov.

Sťažovateľ pri svojom   výsluchu 24. októbra 2002 potvrdil, že nejaké zmluvy boli vytiahnuté z počítača vo firme Sipox, ale namietal, že boli nepoužiteľné. Tvrdil, že v hoteli Bristol vo Viedni nebol on, iba jeho dcéra s Ing. K. na káve a osobne Ing. Š. nepozná, je však možné, že ten bol s V. F. pri jednom stretnutí.

Z výpovedí uvádzaných svedkov sú zistiteľné iné skutočnosti, než ako to uvádza sťažovateľ. Podľa výpovede svedka Ing. M. Š. sťažovateľ trval na tom, aby sa jeho meno neuvádzalo v súvislosti   s predajom spoločnosti Horizont Slovakia a BMG pri stretnutí v hoteli Bristol.

Ako už bolo uvedené, súdu pri posudzovaní dôvodnosti väzby neprináleží hodnotiť dôkazy   ani   rozpory   v   nich.   Vzhľadom   na   výpovede   uvádzaných   svedkov   a   výsledky prehliadky   vo   firme   Sipox   -   zistené   textové   súbory   v   počítači,   ktoré   boli   nedokonale vymazané, ako aj existenciu doposiaľ   nestotožnených osôb, ktoré sa mali podieľať na falšovaní zmlúv, je u oboch obvinených daná dôvodná obava, že budú pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo ináč mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Podľa   výpovede   zástupcov   firiem   (Biotika,   Concordia,   ABS   Group   Hlohovec), ktorých   záväzky   mali   byť   podvodne   vylákané   prostredníctvom   fiktívnych   firiem Commodore   a   Cavalier,   je   z   uplatňovania   týchto   pohľadávok   dôvodne   podozrivý sťažovateľ, ktorému postúpenie podvodne vylákanej pohľadávky mal sprostredkovať Ing. P. P..   Podľa   výpovede   svedka F. M. - riaditeľa firmy Concordia, ako aj svedkyne A.   M. obvinený sťažovateľ telefonicky overoval, či dostali oznámenie o postúpení pohľadávky, a oznámil, že B. je jeho človek a pohľadávku majú riešiť s ním.

Uhradením podvodne nadobudnutých pohľadávok na základe sfalšovaných zmlúv by došlo k neoprávnenému obohateniu a dokončeniu trestnej činnosti faktickým zmocnením sa peňazí obvinenými, u ktorých je na základe výpovedí konkrétnych svedkov - zástupcov uvedených firiem daná odôvodnená obava, že budú pokračovať v trestnom čine podvodu do jeho   dokončenia   speňažením   predmetných   pohľadávok   na   základe   sfalšovaných   zmlúv. Preto je neodôvodnená námietka obvineného Ing. P. P., že to nie je možné vzhľadom na stav firiem BMG a Horizont po vyhlásení konkurzu a zásahu polície.

Uvedenými konkrétnymi skutočnosťami „je daný väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. u obvinených Ing. P. P. a JUDr. Ing. J. M.“.

U   sťažovateľa   väzobný   dôvod   podľa   §   67   ods.   1   písm.   a)   Tr.   por.   vyplýva   z okolností, ktoré predchádzali zadržaniu obvineného, a je preukázaný listinnými dôkazmi vyhotovenými   príslušníkmi   polície   v   dňoch   18. až   21.   októbra   2002.   Obvinený nerešpektoval telefonické predvolanie na úkon na deň 21. októbra 2002 o 9.00 h, svoju neúčasť ani dodatočne neospravedlnil, pokusy o jeho následné predvedenie boli neúspešné a napriek upozorneniu policajných orgánov, ako aj blízkych osôb obvineného tento sa snažil vyhnúť účasti na výsluchu a pri snahe opustiť územie Slovenskej republiky bol zadržaný   na   hraničnom   priechode   Berg.   Nemožno   akceptovať   námietky   obhajoby,   že spôsob predvolania - telefonicky, vyvolal u sťažovateľa pocit o istej nezáväznosti, a to aj vzhľadom   na   ďalšie   kroky   polície   smerujúce   k   zabezpečeniu   jeho účasti   na výsluchu konkrétneho   dňa.   Uvedené   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujú   obavu,   že   obvinený   tak konal v snahe ujsť, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por.

III.

K jednotlivým článkom Dohovoru

Čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru „Každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, ktorým je podľa písmena c) „zákonné zatknutie alebo iné   pozbavenie slobody osoby za   účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní“.

Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru „Každý,   kto   je   zatknutý   alebo   inak   pozbavený slobody   v   súlade   s   ustanoveniami   odseku   1   písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť   ihneď predvedený   pred sudcu alebo   inú úradnú osobu   splnomocnenú zákonom   na   výkon súdnej právomoci a   má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť   zárukou, že sa dotknutá   osoba ustanoví na pojednávanie“.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom“. Z tohto článku ústavy vyplýva, že sudcovia všeobecných súdov sú viazaní   aj   Dohovorom   vrátane   jeho   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   3   a pri   rozhodovaní o obmedzení   osobnej   slobody   uvalením   väzby   musia   rešpektovať   princípy,   ktoré   sú obsiahnuté v citovanom článku Dohovoru. Táto viazanosť znamená, že väzobný súd od účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov je iným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý musí pri rozhodovaní o vzatí do väzby, o jej trvaní a dôvodoch vychádzať aj z čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru.

V čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru je upravený významný procesný princíp uplatňujúci sa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. K obmedzeniu osobnej slobody podľa citovaného článku môže dôjsť len z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím   prostriedkom   slúžiacim   výnimočne   na   zaistenie   osoby   obvineného   na účely   trestného   stíhania,   ktorej   základným   cieľom   je   to,   aby   neprítomnosť   osoby obvineného najmä v počiatočnom   štádiu trestného stíhania pred súdom (ale aj súdnom) nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Tr. por. Tento procesný princíp má rovnaký obsah ako ústavnoprocesné princípy podľa čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto interpretácia čl. 17 ods. 2 ústavy (II. ÚS 76/02)   platí v celom rozsahu aj na interpretáciu a aplikáciu citovaného článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, ktorý vo svojej podstate vyjadruje rovnaký ústavný princíp, hoci v určitom užšom rozsahu, pretože slovenské trestné zákonodarstvo obsahuje širší katalóg dôvodov, ktoré ospravedlňujú väzbu ako zabezpečovací prostriedok v trestnom konaní.

Čo   sa   týka   porušenia   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   Dohovoru,   v súlade   s judikatúrou štrasburských orgánov sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi   umožnili úsudok   o tom,   že   konkrétna   osoba   mohla spáchať trestný   čin, pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

Dôvodné podozrenie však nie je potrebné dokladať aj dôkazmi, pretože by „bolo nelogické,   aby   pre   účely   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   Dohovoru   bol   trestný   čin   jednoznačne definovaný   a aj   preukázaný,   keďže   toto   je   cieľom   následného   vyšetrovania   a súdneho konania, ktorého normálny priebeh má práve zabezpečiť vyšetrovacia väzba obvineného“ (rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) vo veci sťažnosti č. 8087/77 z 3. mája 1978). V dôsledku toho má vyšetrovacia väzba zabezpečiť „nerušený priebeh   oficiálneho   vyšetrovania   a následného   súdneho   konania“   (rozhodnutia   Komisie v prípadoch sťažnosti č. 822478 z 5. decembra 1978, sťažnosti č. 8118/78 z 19. marca 1981, sťažnosti č. 8339/78 z 12. júla 1979 a iné).

Článok 5 ods. 3 Dohovoru súvisí s čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru a tieto súvislosti už boli objasnené v rozhodovaní ESĽP. Pri aplikácii čl. 5 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné dbať na to, aby doba väzby neprekročila primeranú hranicu, a preto je potrebné, aby sa

-   neustále   skúmali   okolnosti   opodstatňujúce   ďalšie   trvanie   väzby   z hľadiska   verejného   záujmu, ktorý je vyjadrený vo výnimočnom obmedzení osobnej slobody toho, u koho   platí v celom rozsahu prezumpcia neviny,

- vyjasnilo, aké okolnosti pristúpili, okrem dôvodného podozrenia (to musí trvať po celú   dobu trvania väzby), že došlo k spáchaniu skutku, pre ktorý začalo trestné stíhanie osoby,   k tomu, aby sa mohlo pokračovať vo väzbe obvineného aj po uplynutí určitého času,

-   vo   väzobných veciach   postupovalo s potrebným urýchlením, ktoré   je opodstatnené so   zreteľom na výnimočnosť obmedzenia osobnej slobody.

Ak čas trvania väzby presiahne podľa uvedených kritérií primeranú lehotu (hranicu), všeobecné súdy   sú   povinné vyvodiť   z toho   záver o nevyhnutnosti prepustiť   obvineného z väzby.

Z obsahu rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že tento súd sa podrobne zaoberal všetkými skutkovými a právnymi predpokladmi uvalenia väzby na sťažovateľa. Krajský súd nezistil, a to platí aj pre skutkové zistenie ústavného súdu (opierajúce sa o obsah uznesenia krajského súdu), porušenie žiadneho ústavného princípu, ktorý by bránil vzatiu sťažovateľa do väzby alebo ktorého porušenie by sa nedalo napraviť v sťažnostnom konaní.

Sťažovateľ   bol   ihneď   predvedený   pred   sudcu   okresného   súdu,   ktorý   konal a rozhodoval v zákonom ustanovených lehotách. Väzba začala plynúť od 24. októbra 2002 a so zreteľom na rozsah obvinení nemožno v tomto štádiu uvažovať o tom, že by sa vo väzobnej   veci   sťažovateľa   nekonalo s potrebným urýchlením   rešpektujúcim   obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa.

Z obsahu   uznesenia   krajského   súdu   vyplývajú   nielen   dôvodné   podozrenie   zo spáchania   trestného   činu,   ale   aj   dôvody   domnievať   sa,   že   je   potrebné   zabrániť sťažovateľovi   v páchaní   trestného činu alebo v úteku. Okrem toho je zrejmé, že krajský súd venoval pozornosť aj možnosti   sťažovateľa ovplyvňovať svedkov,   ktorí vypovedali v rozpore s jeho obhajobou.

Sťažovateľ   namietol,   že   oba   súdy   (okresný   aj   krajský)   sa   nevenovali   v súlade s princípom   spravodlivého   procesu   oprávnenosti   trestného   obvinenia   proti   nemu. Sťažovateľ napadol najmä rozhodnutie okresného súdu, ktoré aj podľa krajského súdu sa nevyrovnalo v odôvodnení so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami.

Podľa ESĽP nedostatky a procesné chyby v jednom štádiu možno napraviť v ďalšom štádiu   za   predpokladu,   že   orgán   rozhodujúci   v opravnom   konaní   má   právomoc   zistené chyby napraviť, pričom nejde o neodstrániteľné chyby, ktoré poznačili konanie ako celok (napríklad rozhodnutie Komisie H. v. Spojené kráľovstvo zo 4. júla 1983, DR, 33, s. 265). Ústavný   súd   v tomto   smere   považuje   postup   krajského   súdu   za   taký,   ktorý   zodpovedá tomuto prístupu ESĽP.

Právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa   je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (porovnaj   napríklad   Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Ústavný súd, zhodne s ESĽP, však neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne, okrem prípadu, že by došlo k zrejmému omylu (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A. č. 288, § 61, správa Komisie vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29).

Ústavný súd nie je oprávnený preskúmať vecnú správnosť záverov väzobných súdov, z ktorých vyplýva nielen odpoveď na sťažnosť, ale aj argumentácia všetkých použitých väzobných dôvodov a ostatných procesných predpokladov na rozhodnutie o vzatí do väzby.

Rozhodnutia všeobecných súdov, predovšetkým krajského súdu, obsahujú primerané a podrobné   odôvodnenie   postupu   väzobných   súdov   vrátane   odôvodnenia   dôvodného podozrenia, ktorému sa krajský súd venoval v rozsahu, ktorý reagoval na obsah sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby.

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci.

Čl. 5 ods. 4 Dohovoru

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   tohto   článku,   avšak   ústavný   súd   nezistil   žiadnu príčinnú   súvislosť   medzi   postupmi   a rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského   súdu a namietaným článkom, pretože sťažovateľ podľa stavu veci vôbec nevyužil právo podať návrh na konanie podľa citovaného článku Dohovoru. Z tohto dôvodu je jeho sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Čl. 6 ods. 1 Dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   všeobecný   súd   vo   väzobnom   konaní   (pri   vzatí   do   väzby) nechránil jeho základné práva v súlade s jeho predstavou, a preto je oprávnený požadovať, aby ústavný súd v zásade opakoval činnosť všeobecného súdu pri rozhodovaní o jeho väzbe.

Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný súd   už nerozhodoval   o návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal odkladu   vykonateľnosti rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2003