znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 35/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2002 predbežne prerokoval podanie I. R., bytom G., zastúpeného advokátom JUDr. O. T., K., o porušení jeho základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na vyjadrenie sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   nečinnosťou   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 152/93, a takto

r o z h o d o l :

Podanie I. R.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. júla 2001 doručené   podanie   I.   R.,   bytom   G.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   a neskôr   bolo   upresnené podaním jeho právneho zástupcu, v ktorom namietal porušenie základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na   vyjadrenie   sa   ku   všetkým   dôkazom   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy nečinnosťou   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenej pod sp. zn. 9 C 152/93.

Nečinnosť   okresného   súdu   mala   spočívať   v   tom,   že   nebol   riadne   poučený o predpokladoch   na   odvolanie   proti   prvostupňovému   rozsudku   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 152/93, a preto došlo k správoplatneniu rozsudku. Právoplatnosť tohto rozsudku navrhovateľovi zabránila uplatniť procesné právo   na vyjadrenie sa   ku   všetkým vo veci vykonaným dôkazom. Jeho odvolanie bolo odmietnuté pre oneskorenosť a dovolanie bolo odmietnuté   preto,   že   nebol   riadne   poučený   o   opätovnom   doručení   rozsudku   a   jeho následkoch (10. decembra 1999), a preto predpokladal, že stále sa koná o jeho žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty, ktorú podal po prvom doručovaní prvostupňového rozsudku č. k. 9 C 152/93-176.

V   posudzovanom   prípade   z   obsahu   spisu   okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 152/93, ktorý si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že okresný súd po zistení spôsobu doručovania svojho rozsudku v zmysle pokynov odvolacieho súdu a po konštatovaní, že rozsudok nebol v decembri 1998 odporcovi účinne doručený podľa ustanovenia § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, znovu doručil odporcovi písomné vyhotovenie rozsudku pri jeho informatívnom výsluchu 10. decembra   1999. V zápisnici   z tohto úkonu okresného súdu,   ktorú   navrhovateľ   podpísal,   jednoznačne   vyplýva,   že   súd   konštatoval   neúčinnosť prvého   doručenia   rozsudku   č.   k.   9   C   152/93-176   z   2.   novembra   1998,   a   preto   podľa pokynov odvolacieho súdu mu bol opätovne tentoraz osobne doručený uvedený rozsudok, čo tiež potvrdil podpísaním zápisnice obsahujúcej úkon o doručení.

Napriek   tomu,   že   navrhovateľ   bol   osobne   prítomný,   podpísal   zápisnicu   o   týchto úkonoch a rozsudok obsahoval riadne poučenie o možnosti podať proti nemu odvolanie, odvolanie   podal   proti   tomuto   rozsudku   až   v   apríli   2000,   t.   j.   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty 15 dní počítanej odo dňa doručenia rozsudku, ku ktorému účinne došlo až 10. decembra 1999.

Toto odvolanie bolo podľa § 218 Občianskeho súdneho poriadku odmietnuté ako podané oneskorene. Dovolanie navrhovateľa, v ktorom dôvodil odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky 30. januára 2001 taktiež odmietnuté ako neopodstatnené.

II.

1. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom. Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Občiansky súdny poriadok upravuje právo na právnu pomoc od konajúceho súdu v rozsahu, ktorý je uvedený predovšetkým v § 5 (podľa znenia platného v roku 1999), podľa ktorého súdy poskytujú účastníkom poučenie o ich procesných právach a povinnostiach. Túto povinnosť nemajú, ak účastník je zastúpený advokátom alebo komerčným právnikom. Aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (§ 156 ods. 1 a § 204 ods. 1) sú ustanovenia upravujúce poučenie o práve podať odvolanie do zákonom ustanovenej lehoty.

V spojitosti s tým treba uviesť, že Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov,   ako   aj   výchova   k   dodržiavaniu   zákonov, k čestnému plneniu povinností a k úcte k právam spoluobčanov.

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich   práv   a   plnenie   ich   povinností.   Podstata   tejto   ústavnej   zásady   spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú rovnaké   procesné práva   a povinnosti,   ktoré   uplatňujú a plnia za rovnakých   procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné   postavenie   alebo   procesná   pozícia   účastníka,   nie   je   podstatné   ani   to,   ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný.

Vychádzajúc z uvedenej interpretácie čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a z okolností veci okresného   súdu   vedenej   pod   sp.   zn.   9   C   152/93   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   príčinnú súvislosť   medzi   postupom   okresného   súdu   a   porušením   základných   práv   vyplývajúcich z citovaného článku ústavy.

Navrhovateľ bol poučený o možnosti podať odvolanie už pri vyhlasovaní rozsudku. Rozsudok z 2. novembra 1998 obsahoval aj v písomnom vyhotovení, ktorého rovnopis navrhovateľ dostal riadne, t. j. zákonné poučenie o možnosti podať odvolanie a okresný súd pri   úkone,   ktorý   nariadil   na   10.   december   1999,   vysvetlil   navrhovateľovi,   že   pôvodné doručenie rozsudku bolo neúčinné (navrhovateľ sa nezdržiaval v mieste doručenia, čo tvrdil aj v žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty), a preto mu v tento deň   osobne doručuje rozsudok. Tieto postupy okresného súdu zodpovedajú zákonu (Občiansky súdny poriadok) a rešpektujú aj nielen povinnosť všeobecného súdu poskytovať právnu pomoc v konaní pred ním,   ale   aj   ústavnú   zásadu   rovnosti,   ktorej   naplnenie   ústavný   súd   vidí   v   tom,   že   aj navrhovateľ   mal   v   konečnom   dôsledku   riadne   doručený   prvostupňový   rozsudok,   ktorý mohol na základe aj písomného poučenia v ňom napadnúť odvolaním, tobôž ak sám tvrdil, že prvé doručenie rozsudku, ktoré sa uskutočnilo náhradným spôsobom, bolo neúčinné.

2.   Článok   48   ods.   2   ústavy   priznáva   každému   právo   „vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom“. Toto ustanovenie ústavy je potrebné vykladať vo väzbe na jej čl. 46 ods. 1 a 2 tak, že v každom konaní, v ktorom súd vykonal dôkaz, má účastníkovi konania   umožniť,   aby   sa   k   nemu   mohol   vyjadriť.   Oprávnenie   účastníka   však   trvá   len do právoplatného   skončenia   konania,   po   ktorom   už   tieto   oprávnenia   zásadne   nemožno uplatniť, pretože ich využitie už nemôže mať žiaden vplyv na rozhodovanie a rozhodnutie súdu vo veci samej (§ 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Navrhovateľ tvrdil, že v dôsledku porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy bolo porušené aj jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy - „vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom“. K porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 podľa   názoru   ústavného   súdu   nedošlo,   a   preto   niet   ani   žiadnej   príčinnej   súvislosti s porušením čl. 48 ods. 2 ústavy v rozsahu, ktorý uviedol navrhovateľ.

III.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa navrhovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi. Osobitne to platí, ak navrhovateľ ako účastník konania pred   všeobecným   súdom   mohol   použiť   riadne   opravné   prostriedky,   ale   ich   nevyužil zo subjektívnych dôvodov (podobne napríklad I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97).

Ak teda navrhovateľ požiadal ústavný súd o takú ochranu svojich základných práv, ktorú   mohol   a   musel   uplatniť   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   a   neuplatnil   ju   kvôli vlastnému pochybeniu napriek legálnemu postupu všeobecného súdu, treba uzavrieť, že ide o zjavne   neopodstatnené   podanie   na   ústavný   súd,   na   základe   ktorého   ústavný   súd neposkytuje ochranu ústavnosti.

Preto ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.