znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 35/01-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu   20. septembra 2001 prerokoval podnet J. H., rod. F., bytom N., zastúpenej advokátkou JUDr. H. K., K., vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Poprade vo veci sp. zn. Nc 1302/95 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Poprade vo veci sp. zn. Nc 1302/95   p o r u š e n é   b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. decembra 2000 doručené podanie J. H., bytom N. (ďalej len „navrhovateľka“), ktorým sa domáha zverenia svojej dcéry N., nar. 14. augusta 1992, do svojej   výchovy. Dcéra N.   sa podľa vyjadrenia navrhovateľky od r.   1995 nachádza v predpestúnskej starostlivosti na základe rozhodnutia   Obvodného úradu   v Poprade   z 8. augusta 1995 (Soc.   6889/95-Om 1734/92) potvrdeného rozhodnutím Okresného úradu v Poprade z 25. septembra 1995 (Soc. 3144/95). Okresný   súd   v Poprade   v konaní vedenom   pod sp.   zn. Nc 1302/95 doposiaľ o výchove maloletej   právoplatne   nerozhodol,   nerešpektuje   podľa   navrhovateľky,   rovnako   ako   aj Okresný   úrad   v Poprade,   jej   záujem   (navrhovateľky)   mať   svoje   dieťa   vo vlastnej starostlivosti spolu s jej ďalšími piatimi súrodencami, o ktoré sa v súčasnosti stará.

Keďže   podanie   navrhovateľky   nespĺňalo zákonom   predpísané náležitosti,   ústavný súd ju vyzval, aby podanie doplnila v súlade s § 20 ods. 1 a 2 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), na čo jej určil 30-dňovú lehotu od doručenia výzvy.

Navrhovateľka v určenej lehote podanie doplnila a následne na základe ďalšej výzvy ústavného   súdu   predložila   plnomocenstvo   pre   advokátku   JUDr.   H.   K.,   K.,   na   jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Navrhovateľka   označila   doplnené   podanie   ako   podnet   na   začatie   konania   pred ústavným súdom a domáha sa ním, aby ústavný súd prijal podnet na ďalšie konanie a aby potom vo veci samej vyniesol rozhodnutie, ktoré označila ako uznesenie:

„Postup v konaní Okresného súdu v Poprade č. k. Nc 1302/95 vo veci navrhovateľa J. H. je porušením ústavného práva rodičov vo veci starostlivosti a výchovy o ich deti, ako aj práva dieťaťa na rodičovskú výchovu v zmysle čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní veci prijal podnet navrhovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Poprade vo veci vedenej pod sp. zn. Nc 1302/95 uznesením č. k. II. ÚS 35/01-17 zo 17. mája 2001 na ďalšie konanie.Po prijatí podnetu ústavný súd vyzval účastníkov konania pred ústavným súdom – navrhovateľku aj Okresný súd v Poprade, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Z vyjadrenia účastníkov konania vyplynulo, že ani jeden z nich netrvá na ústnom pojednávaní.

Ústavný   súd   si   vyžiadal   vyjadrenie   Okresného   súdu   v Poprade   k podnetu navrhovateľky, spisovú dokumentáciu vedenú pod sp. zn. Nc 1302/95 na tomto súde, ako aj Om spis maloletej N. Š. vedený na Okresnom úrade v Poprade pod č. Om l477/96.

Z vyjadrenia   Okresného   súdu   v Poprade   a z predloženej   spisovej   dokumentácie vyplynulo nasledovné:

Maloletá N. Š., nar. 14. augusta 1992, t. č. v „predpestúnskej“ starostlivosti manželov P. a H. S., G., na základe rozhodnutia č. Soc. 6889/95-Om 1734/92 Obvodného úradu v Poprade z 8. augusta 1995 potvrdeného rozhodnutím Okresného úradu v Poprade č. Soc. 3144/95 z 25. septembra 1995 podľa § 15 zákona č. 50/1973 Zb. o pestúnskej starostlivosti platného a účinného v čase rozhodovania správnych orgánov, podľa ktorého (odsek 4 cit. ustanovenia)   dieťa   mohlo   byť   pred   rozhodnutím   súdu   o jeho   zverení   do   pestúnskej starostlivosti dočasne zverené do starostlivosti občana, ktorý sa má stať pestúnom, ak tento občan spĺňal   zákonom   ustanovené   podmienky,   a to   na   základe   rozhodnutia   príslušného orgánu,   ktorým   bol   v čase   rozhodovania   Obvodný   úrad   v Poprade   a druhostupňovým orgánom bol Okresný úrad v Poprade.

Zo   spisovej   dokumentácie   vyplýva,   že   manželia   S.   prevzali   dieťa   do   svojej starostlivosti   z Detského   domova   v Prešove   13.   apríla   1995   a návrh   na   začatie   konania o zverenie dieťaťa do pestúnskej starostlivosti bol podaný na Okresnom súde v Poprade 16. mája 1995, t. j. ešte pred rozhodnutím Obvodného úradu v Poprade, a toto konanie sa na tomto súde vedie od tohto dátumu pod sp. zn. Nc 1302/95 do dnešného dňa bez vydania rozhodnutia vo veci samej.

Počas viac ako šesťročného trvania účinnosti v zásade predbežného opatrenia orgánu štátnej   správy   došlo   k viacerým   podstatným   zmenám   tak   v rodinných   pomeroch navrhovateľky, matky maloletej N. Š., ako aj manželov S.   Navrhovateľka sa vydala za občana Spolkovej republiky Nemecko a z tohto manželstva pochádza jej ďalšie dieťa; t. č. má v starostlivosti s výnimkou mal. N. všetky svoje deti. V rodine S. pribudli manželom k maloletej N. Š. ich vlastné dve deti.

Počas tohto šesťročného obdobia sa tak navrhovateľka – matka maloletej N., ako aj stará matka maloletej N. snažili získať maloletú N. do svojej starostlivosti (27. septembra 1995 podala stará matka žiadosť o zverenie maloletej N. do svojej pestúnskej starostlivosti a 25. januára 1999 matka žiadala o úpravu styku s maloletou N.). Na druhej strane manželia S. dokonca uvažovali o osvojení maloletej N. a majú záujem naďalej sa o ňu starať.

Okresný súd v Poprade vo veci podľa vyjadrenia predsedu senátu na základe výzvy ústavného súdu „s prihliadnutím k zaťaženosti jednotlivých senátov, počtu vybavovaných vecí zákonným sudcom plynulo smeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania, teda k rozhodnutiu vo veci samej“.

Podľa vyjadrenia predsedu Okresného súdu v Poprade „primeranosť dĺžky konania sa posudzuje vždy s prihliadnutím na okolnosti konkrétnej veci. Okresný súd zastáva názor, že dĺžka konania aj s prihliadnutím   na skutočnosti,   že   matka maloletého dieťaťa   sa   trvalo zdržiava v zahraničí (SRN), zodpovedá konkrétnym podmienkam prípadu. Prerokované vec je skutkovo zložitá, náročná na dokazovanie a uvedená záležitosť ovplyvňuje celkovú dĺžku konania.   V predmetnom   konaní   sa   navrhovatelia   domáhajú   zverenia   mal.   N.   Š.   do   ich spoločnej   pestúnskej   starostlivosti.   V priebehu   konania   matka   maloletej   podala   žiadosť o úpravu styku s maloletou. Stará matka A. F. podala žiadosť o zverenie mal. N. do jej pestúnskej starostlivosti. Vo veci bolo potrebné prešetriť rodinné prostredie matky dieťaťa v zahraničí,   nariadiť   znalecký   posudok,   posudzovať   veľký   počet   dôkazov,   overovať pravdivosť   výpovedí   účastníkov   konania.“   Z tohto   dôvodu   predseda   Okresného   súdu v Poprade považuje konanie súdu za plynulé, zodpovedajúce zaťaženosti senátov a počtu vybavovaných vecí zákonným sudcom.

II.

V časti   podnetu,   ktorý   bol   prijatý   na   ďalšie   konanie   pred   ústavným   súdom,   sa navrhovateľka domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby sa   jeho vec prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   účelom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Iba prerokovaním veci na súde   sa   právna   neistota   osoby   neodstráni   a nemôže   odstrániť.   Až   právoplatným rozhodnutím,   bez   ohľadu   na   to,   či   vyznie   v prospech   alebo v neprospech   účastníka,   sa vytvára právna istota. Preto na splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí,   aby   všeobecný   súd   iba   o veci   konal   a nerozhodol   ju   s účinkami   právoplatnosti a prípadne   aj   vykonateľnosti   svojho   meritórneho   rozhodnutia.   Základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní, ako to konštantne judikuje ústavný súd,   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie). Pritom konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky, pokiaľ nie je ústavou alebo zákonmi ustanovená lehota na rozhodnutie.

Rýchlosť konania, resp. prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v každom konkrétnom prípade posudzuje individuálne, a to podľa troch základných kritérií: zložitosti prerokovanej veci z hľadiska právneho a skutkového, súčinnosti (správania sa) účastníka konania a postupu súdu (I. ÚS 70/08, II. ÚS 74/97).

1. Z hľadiska prvého kritéria rozhodovanie o výchove dieťaťa nie je právne zložitou vecou, avšak   často je zložitou vecou z hľadiska skutkového, a to najmä v prípadoch, keď o výchovu dieťaťa má záujem viac osôb, čím sa záujem na riadnu výchovu dieťaťa na jednej   strane   a požiadavky   osôb   prejavujúcich   záujem   o výchovu   dieťaťa   a rodičovské práva   dostávajú   do   konfliktnej   situácie,   resp.   optimálne   rozhodnutie   v záujme   dieťaťa nemožno jednoznačne definovať (určiť). Napriek tomu, že rozhodnutie medzi zverením mal.   N.   Š.   späť   do   výchovy   matky   (navrhovateľky)   alebo   do   pestúnskej   starostlivosti budúcich   pestúnov   skutkovo   nie   je   jednoduché,   nie   je   takou   vecou,   ktorá   odôvodňuje ponechať predbežné opatrenie orgánu štátnej správy v platnosti šesť rokov. To nakoniec nepredpokladá ani dnes účinný nový zákon o pestúnskej starostlivosti (zákon č. 265/1998 Z. z. o pestúnskej starostlivosti a o príspevkoch pestúnskej starostlivosti), nakoľko v § 4 ustanovuje   pravidlá   „dočasného“   zverenia   dieťaťa   do   starostlivosti   budúceho   pestúna (predtým § 15 ods. 4 zákona č. 50/1973 Zb. o pestúnskej starostlivosti).

Vo vývoji dieťaťa obdobie šiestich rokov (od 3 do 9 rokov veku dieťaťa) nemožno považovať   z hľadiska   budovania   jeho   citových   väzieb   k osobám,   v ktorých   výchove a starostlivosti sa nachádza, za obdobie dočasné. Z tohto hľadiska nadobúda význam pre hodnotenie zbytočných prieťahov v konaní, okrem už troch uvedených kritérií, aj samotný predmet   konania.   Pri   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   (I.   ÚS   70/98)   bolo   už poukázané na judikatúru štrasburských orgánov, ktorá zaradila aj vzájomné vzťahy medzi rodičmi   a deťmi   medzi   taký   predmet   konania,   ktorému   majú   „príslušné   súdne   orgány venovať   mimoriadnu   pozornosť,   nakoľko   akékoľvek   procesné   omeškanie   v takejto   veci môže mať za následok   de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu (rozsudok súdu z 8. júla 1987, H. v. United Kingdom, para. 85)“. Podľa názoru ústavného súdu neexistuje ani   právny,   ani   faktický   dôvod   pre   nerešpektovanie   (neakceptovanie)   tejto   požiadavky. Pritom   pod   mimoriadnou   starostlivosťou   nemožno   rozumieť   len   kvantitatívny   aspekt aktivity súdu, ale aj jej kvalitatívnu stránku, a to s ohľadom na predmet sporu a dôsledky rozhodnutia súdu na ďalšie, často nie iba právne vzťahy účastníkov konania.

2. Z hľadiska správania navrhovateľky ako skutočnosti, ktorá mohla mať vplyv na dĺžku (trvanie) konania, ústavný súd na základe predloženého spisu a prehľadu nariadených pojednávaní   a účasti   navrhovateľky   na   nich   dospel   k záveru,   že   z nariadených   14 pojednávaní boli len 4 pojednávania, na ktorých sa nezúčastnila buď navrhovateľka, alebo jej právny zástupca (a to v r. 1995 a v r. 1996), pričom   pojednávanie bolo odročené raz vyslovene len z dôvodu neprítomnosti matky a raz z dôvodu potreby vypočutia matky (jej právny   zástupca   na   pojednávaní   prítomný   bol).   Napriek   niekoľkým   „absenciám“ navrhovateľky na nariadených pojednávaniach nemožno jej správanie hodnotiť ako také, ktoré   by   rozhodujúcim   spôsobom   ovplyvnilo   šesťročné   trvanie   konania   o výchovných pomeroch jej maloletej dcéry N. Š..

3.   Postup   súdu   je   tretím   hodnotiacim   kritériom   pri   posudzovaní   zbytočných   prieťahov v konaní. Svoju aktivitu dokumentuje Okresný súd v Poprade vo svojom vyjadrení počtom nariadených pojednávaní vo veci (v r. 1995 – 3, v r. 1996 – 6, v r. 1997 – 1, v r. 1998 – 3, v r. 1999 – 1, v r. 2000 – 0, v r. 2001 – 0, s tým, že zo zápisníc týchto pojednávaní vyplýva, že časť z nich sa po začatí pojednávania hneď odročila z dôvodu absencie účastníkov - v piatich prípadoch aj z dôvodu neúčasti manželov S.) a zbieraním podkladov pre rozhodnutie súdu (pozri chronológiu spisu). Z predloženej spisovej dokumentácie vyplýva, že Okresný súd v Poprade priebežne zhromažďoval podklady pre svoje rozhodnutie, aj keď zo spisovej dokumentácie možno zistiť, že napr. sformulovanie požiadavky o prešetrenie rodinných, výchovných   a   sociálnych   pomerov   navrhovateľky   akceptovateľnej   nemeckými   orgánmi trvalo Okresnému súdu v Poprade a Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže 9 mesiacov, pričom poskytnutie informácií na základe týchto podkladov z nemeckej strany trvalo 2 mesiace,   zabezpečenie prekladu 3 mesiace, ustanovenie tlmočníka na preloženie uvedenej správy 2 mesiace od jej doručenia.

V súvislosti   so   získaním   podkladov   pre   rozhodnutie   Okresný   súd   v Poprade 17. januára   1997   odročil   pojednávanie   na   neurčito   za   účelom   vypracovania   znaleckého posudku   z oblasti   psychológie,   vypracovanie   ktorého   sa   –   opierajúc   sa   o   absenciu informácie   o tom   v spise   –   nenariadilo,   ale   až   2.   apríla   2001   bolo   nariadené   znalecké dokazovanie vo veci, t. j. takmer po šiestich rokoch od začatia konania.

Čo sa týka nazhromaždených informácií získaných dokazovaním Okresného súdu v Poprade,   ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   k zbytočným prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   nekonaním   príslušného   súdu (nenariaďovanie   pojednávaní,   ku   ktorému   došlo   vo   všetkých   posudzovaných   veciach, okrem   veci   výkonu   rozhodnutia,   kde   sa   pojednávania   zásadne   nekonajú),   ale   aj   takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Aj vo veci sp. zn. II. ÚS 64/99 ústavný súd uviedol: „Právo   zaručené   občanovi   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   sa   môže realizovať len prostredníctvom takého konania súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.“

Šesťročné   trvanie   konania   o zverení   dieťaťa   do   výchovy,   zohľadňujúc   pritom význam predmetu   tohto   konania, počet   nariadených   pojednávaní (v   r.   1999   a v r.   2001 nebolo nariadené ani jedno pojednávanie), spôsob získavania podkladov pre rozhodnutie (nariadenie   znaleckého   dokazovania   po   šiestich   rokoch   od   začatia   konania,   získavanie informácií zo Spolkovej republiky Nemecko), viedli ústavný súd k záveru, že Okresný súd v Poprade nielenže nedostatočne naplnil požiadavku mimoriadnej pozornosti vyžadujúcej sa v takýchto typoch konania, ale jeho postupom došlo aj k zbytočným prieťahom v konaní a k porušeniu základného práva navrhovateľky upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.