znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 35/00-8

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2000 predbežne prerokoval podnet arménskeho štátneho príslušníka K. G. (po vyhostení t. č. na území Ukrajiny) vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 5, čl. 41 ods. 1, 4 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   nezákonným   postupom   a rozhodnutím   orgánov   cudzineckej polície pri jeho vyhostení z územia Slovenskej republiky 7. apríla 2000 a takto

r o z h o d o l :

Podnet K. G. o d m i e t a   pre nepríslušnosť ústavného súdu na prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. apríla 2000 doručené podanie arménskeho štátneho príslušníka K. G. (po vyhostení t. č. na území   Ukrajiny   -   ďalej   len   „navrhovateľ“)   a jeho   manželky,   arménskej   štátnej príslušníčky   R.   G.   (ďalej   len   „navrhovateľka“),   bytom   B.,   označené   ako   „Podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky pre porušenie práva navrhovateľov na súkromný a rodinný život podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, 4, 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   8   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na právnu a súdnu ochranu a čl. 23 ods. 5, čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2 Ústavy a čl. 13, čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd“.   Konanie   o podnete   navrhovateľky a navrhovateľa pred ústavným súdom malo prebiehať za účasti Ministerstva vnútra Slovenskej   republiky;   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v T.,   Oddelenia cudzineckej polície a pasovej služby D. Aj keď išlo o spoločný podnet navrhovateľov, vzhľadom na skutočnosť, že namietali porušenie čiastočne odlišných základných práv, ústavný súd ich spoločný podnet vyčlenil na dve samostatné konania, v rámci ktorých sa osobitne zaoberal posúdením splnenia procesných podmienok nevyhnutných na ich prijatie   na   konanie.   Vo   svojom   podnete   navrhovateľ   tvrdil,   že   jeho   vyhostenie z územia   Slovenskej   republiky   (ku   ktorému   došlo   7.   apríla   2000   na   základe rozhodnutia Krajského riaditeľstva PZ, Odboru hraničnej a cudzineckej polície v T. podľa   §   14   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   73/1995   Z.   z. o pobyte cudzincov na území SR – č. p. KRP-227/HCP-24-2000) bolo nezákonné, nakoľko   neboli   rešpektované   (resp.   boli   nesprávne   vyložené)   viaceré   zákonné ustanovenia. Na podporu tohto svojho tvrdenia navrhovateľ o. i. uviedol: „Správny orgán nesprávne vyhodnotil jeho postavenie ako neoprávnené zotrvávanie na území SR“, ďalej že sa ocitol „bez možnosti použiť práva účastníka konania podľa zákona o pobyte   cudzincov   i podľa   zákona   o správnom   konaní   č.   71/1967   Zb.“,   resp.   že „nemohol   použiť   žiaden   účinný   prostriedok   ochrany   práva,   či   už   na   rodinný a súkromný život alebo na súdnu a právnu ochranu“.

Podľa tvrdenia navrhovateľa v dôsledku takéhoto postupu orgánov cudzineckej polície bol z územia Slovenskej republiky vyhostený inak ako zákonom stanoveným postupom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho viacerých základných práv. Z tohto dôvodu požiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho podnetu na začatie konania rozhodol, že: „...odporca porušil jeho práva na súkromný a rodinný život podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, 4, 5 Ústavy SR a čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a práva   na   súdnu   ochranu   tým,   že   dňa   7.   4.   2000   bol vyhostený spôsobom porušujúcim čl. 23 ods. 5, čl. 46 ods. 1, ods. 2, čl. 47 ods. 2 Ústavy a čl. 13, čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

II.

Podľa   čl.   130   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   je ústavný súd oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv (tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy), pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný orgán. Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný   súd   skúma   jeho   predpísané   náležitosti   upravené   v   §   20   ods.   1   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj existenciu dôvodov na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 citovaného zákona. Medzi   tie podmienky   konania, splnenie ktorých ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každého podnetu, patrí aj tá, či nejde o podnet, na prerokovanie ktorého ústavný súd nie je príslušný.

Nakoľko   podnet   navrhovateľa   neobsahoval   všetky   skutočnosti   potrebné na rozhodnutie   ústavného súdu   o   jeho prijatí,   resp.   odmietnutí (hlavne pokiaľ išlo o okolnosti,   za   ktorých   bolo   doručené   rozhodnutie   orgánov   cudzineckej   polície o zákaze   pobytu,   resp.   o vyhostení   navrhovateľa   podľa   § 12,   resp.   §   14   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky, t. j. rozhodnutie Krajského riaditeľstva PZ v T. o zákaze pobytu č. KRP-226/HCP-24-2000 zo 6. apríla 2000 a rozhodnutie Krajského riaditeľstva PZ v T.   o vyhostení   č.   KRP-227/HCP-24-2000   zo   6.   apríla   2000),   ústavný   súd   sa 17. apríla   2000   obrátil   so   žiadosťou   na   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky o poskytnutie   informácií   týkajúcich   sa   času   a okolností   doručenia   a prevzatia citovaných rozhodnutí orgánov cudzineckej polície navrhovateľom. Minister vnútra Slovenskej republiky vo svojom liste z 10. mája 2000 (č. p. KM-257CU-2000) o. i. uviedol: „Štátny príslušník Arménska K. G. (K. G.), nar. vstúpil na územie Slovenskej republiky dňa 07. 12. 1998 a na Oddelení cudzineckej polície a pasovej služby v Č. Odboru hraničnej a cudzineckej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru K. požiadal   o priznanie   postavenia   utečenca.   Dňa   08.   12.   1998   bol   umiestnený v Utečeneckom tábore v A.. Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím č. MU-98/11-1/278 zo dňa 02. 03. 1999 nepriznal pánovi G. postavenie utečenca.   Menovaný   si   v zastúpení   advokátom   JUDr.   B.   dňa   25.   05.   1999   podal žiadosť   o preskúmanie   rozhodnutia   Migračného   úradu   na   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky, ktorý svojim rozsudkom č. 6 Sž 84/99 zo dňa 24. 11. 1999 dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14. 02. 2000. Táto skutočnosť bola písomne oznámená na Oddelenie cudzineckej polície a pasovej služby Odboru hraničnej a cudzineckej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru T. v D. Vzhľadom na to, že cudzinec sa na území Slovenskej republiky zdržiaval naďalej bez   platného   slovenského   víza,   Odbor   hraničnej   a cudzineckej   polície   Krajského riaditeľstva Policajného zboru v T. vydal podľa § 12 ods. 1 písm. b) zákona NR SR č. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov dňa 06. 04. 2000 rozhodnutie č. p.: KRP-226/HCP-24-2000 o zákaze pobytu na území Slovenskej republiky s platnosťou na jeden rok, teda do 06. 04. 2001. Toho istého   dňa   vydal   Odbor   hraničnej   a cudzineckej   polície   Krajského   riaditeľstva Policajného zboru v T. rozhodnutie č. p.: KRP-227/HCP-24-2000 o vyhostení pána G. z územia   Slovenskej   republiky   podľa   § 14   ods.   1   cit.   zákona.   V zmysle   tohto rozhodnutia policajti Odboru hraničnej a cudzineckej polície Krajského riaditeľstva Policajného   zboru   v T.   dňa   07.   04.   2000   vykonali   vyhostenie   menovaného   cez hraničný   priechod   V.   Pred   opustením   územia   Slovenskej   republiky   na   Oddelení cudzineckej polície V. bolo menovanému odovzdané rozhodnutie Odboru hraničnej a cudzineckej   polície   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   o zákaze   vstupu na územie Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutie o jeho vyhostení. Po oboznámení sa s ich obsahom, tieto osobne prevzal. Odmietol však podpisom potvrdiť, že ich vzal na vedomie. Menovaný sa proti rozhodnutiu o zákaze pobytu na území Slovenskej republiky neodvolal a taktiež ani proti rozhodnutiu o vyhostení z územia Slovenskej republiky,   hoci   bol   o možnosti   odvolania   riadne   poučený.   V tejto   súvislosti   treba uviesť, že pán K. G. dobre hovorí po slovensky a na otázku, či porozumel obsahu spomínaných rozhodnutí, sa vyjadril súhlasne.“

Z   vyžiadaného   písomného   stanoviska   ministra   vnútra   ústavný   súd   zistil,   že navrhovateľ   citované   rozhodnutia   osobne   prevzal   a bol   tiež   poučený   o možnosti odvolania sa proti nim. Nakoľko navrhovateľ vo svojom podnete tvrdil, že k porušeniu jeho   základných   práv   došlo   nezákonným   postupom   orgánov   cudzineckej   polície Slovenskej   republiky   pri   jeho   vyhostení   7.   apríla   2000,   ústavný   súd   zohľadnil skutočnosť, že akémukoľvek jeho rozhodnutiu prijatému v konaní o prijatom podnete navrhovateľa by nevyhnutne muselo predchádzať posúdenie zákonnosti označeného postupu   a aj   rozhodnutí   orgánov   cudzineckej   polície   Slovenskej   republiky.   Pri predbežnom   prerokovaní   podnetu   ústavný   súd   zistil,   že   preskúmaniu   zákonnosti konania a rozhodnutia orgánov cudzineckej polície Slovenskej republiky pri vyhostení cudzincov   podľa   §   14   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov   nebráni   nepríslušnosť   všeobecných   súdov   v správnom   súdnictve   (§   244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku), podobne ako je tomu aj pri preskúmavaní rozhodnutí   prijímaných   o iných   otázkach   v   rôznych   cudzineckých   režimoch   (napr. podľa § 12 zákona č. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky a podľa § 15 ods. 3 zákona č. 283/1995 Z. z. o utečencoch).

Nakoľko   z podnetu   navrhovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   k porušeniu   jeho základných   práv   malo   dôjsť   nezákonným   postupom   a rozhodnutím   orgánov cudzineckej   polície   Slovenskej   republiky,   a   keďže   zákonnosť   ich   postupu a rozhodovania   sú   oprávnené   preskúmavať   všeobecné   súdy   v správnom   súdnictve, a nie   ústavný   súd   v konaní   o podnete,   bolo   potrebné   jeho   podnet   po   predbežnom prerokovaní odmietnuť pre nepríslušnosť ústavného súdu na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2000