znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 349/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   K.,   K.,   Maďarská   republika,   t.   č.   vo väzbe   L., zastúpeného advokátom JUDr. V. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu   a bezpečnosť   zaručeného   v čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   č.   k.   5   Tos   16/2013-7830 zo 7. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2013   doručená   sťažnosť   B.   K.,   K.,   Maďarská   republika,   t.   č.   vo   väzbe   L.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Tos 16/2013-7830 zo 7. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, odboru osobitného určenia (ďalej len „generálna prokuratúra“), podal 27. augusta 2012   Okresnému   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   na   sťažovateľa   obžalobu   pre obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona. Konanie je okresným súdom vedené pod sp. zn. 30 T 52/2012.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   až „Dňa   27. 12. 2012,   teda   až   122.   deň   od podania obžaloby, som sa v konečnom dôsledku prvýkrát mohol s obžalobou, ktorá bola na mňa podaná dňa 27. 08. 2012, oboznámiť v jazyku, ktorému rozumiem...“.

Prostredníctvom obhajcu podal 28. decembra 2012 sťažovateľ žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorej „poukázal na to, že priebeh konania pred okresným súdom nie je plynulý a možno v ňom vzhliadnuť veľmi významné prieťahy.

V...   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   som   osobitne   poukázal   na   to,   že vzniknuté prieťahy nie je možné ospravedlniť, že som maďarským občanom, neovládam slovenský jazyk a z toho plynúcou potrebou prekladu obžaloby, ktorý má necelých 65 strán, do maďarského jazyka...“.

O žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   rozhodol   okresný   súd uznesením č. k. 30 T 52/2012-7803 zo 17. januára 2013 tak, že ju zamietol. Sťažovateľ preto 25. januára 2013 podal proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu sťažnosť, v ktorej opätovne poukázal na to, že „okresný súd nerešpektoval zásadu primeranosti trvania väzby a ani   obsah   základného   práva   podľa   článku   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky, a preto... väzba v žiadnom prípade netrvala nevyhnutný čas tak, ako to predpokladá § 76 ods. 1 Trestného poriadku, keďže viac ako trojmesačná nečinnosť okresného súdu, ktorý v dotknutom štádiu konania zodpovedal za časový priebeh konania, nebola a ani nemohla byť ničím ospravedlnená a rehabilitovaná.

Osobitne   som   poukázal   na   to,   že   okresný   súd   uznesením   pribral   do   konania prekladateľa   z maďarského   jazyka,   ktorému   uložil   vykonať   preklad   obžaloby   do maďarského jazyka až dňa 15. 10. 2012, teda až 49. deň od podania obžaloby...“.

Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 17. januára 2013 rozhodol uznesením č. k. 5 Tos 16/2013-7830 zo 7. februára 2012 tak, že ju zamietol. Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí „mojimi   argumentmi a dôvodmi   proti   môjmu   ponechaniu   vo   väzbe,   najmä   pokiaľ   ide   o 49   dní   od   podania obžaloby do pribratia prekladateľa na preklad obžaloby do maďarského jazyka... nijako nevysporiadal a tieto nechal opomenuté.

Rovnako,   pokiaľ   ide   o samotné   dôvody   mojej   väzby,   krajský   súd   v odôvodnení svojho   rozhodnutia   neuviedol   žiadne   konkrétne   dôvody   ďalšieho   trvania   väzby,   pričom vlastne iba stroho konštatoval ich ďalšie trvanie; osobitne poukázal na samotnú hrozbu vysokého   trestu,   ktorú   napriek   ustálenej   judikatúre   ústavného   súdu...   považoval   za spôsobilý väzobný dôvod v prípade tzv. útekovej väzby.“.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že „uznesením   Krajského   súdu   Trnava   pod   č.   k. 5 Tos/16/2013-7830 bolo porušené moje základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Postup krajského súdu, ako aj postup okresného súdu v mojej trestnej veci možno charakterizovať   ako   porušenie   zásady,   že   väzba   v konaní   pred   súdom   môže   trvať   len nevyhnutný čas...

Pritom   postupom   okresného   súdu   bolo   moje   právo   na   tlmočníka   a   prekladateľa (čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 20 Trestného poriadku) a súčasne moje právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumiem, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti mne [čl. 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd] celkom nepochybne porušené...

Podľa bohatej a konzistentnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorá   sa   vzťahuje   na   rýchlosť   konania   pri rozhodovaní   vo   veciach   obmedzenia   osobnej   slobody   obžalovaných,   sú   ústavne nekonformné situácie, kedy súdy rozhodovali o žiadostiach obžalovaných približne mesiac a viac; v prípade ústavným súdom vytýkaných lehôt sa teda jednalo o také lehoty, ktoré sa len približujú k tretine už spomenutej, viac ako trojmesačnej nečinnosti okresného súdu v predmetnej trestnej veci.

Celkové   porušovanie   mojich   základných   práv   a   slobôd   v   mojej   trestnej veci dokresľuje   aj   skutočnosť,   že   krajský   súd   sa   v   odôvodnení   uznesenia...   č.   k. 5 Tos/16/2013-7830   účinne   nezaoberal   mojimi   argumentmi   a   dôvodmi   proti   môjmu ponechaniu vo väzbe tak, ako som ich uviedol vo svojej sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Trnava pod č. k. 30 T 52/2012-7803; pritom podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu... orgány rozhodujúce o väzbe sú povinné sa takýmito argumentmi a dôvodmi účinne zaoberať.

Z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   súčasne   nemožno   žiadnym   spôsobom vyvodiť,   z   akého   môjho   konkrétneho   konania,   prípadne   z   akých   iných   konkrétnych skutočností vyplýva existencia väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. c) Trestného poriadku.

Na   základe   týchto   skutočností   mám   za   to,   že   krajský   súd   nerešpektoval   zásadu primeranosti trvania väzby a ani obsah základného práva podľa článku 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a preto moja väzba v čase rozhodovania krajského súdu v žiadnom prípade netrvala nevyhnutný čas tak, ako to predpokladá § 76 ods. 1 Trestného poriadku, keďže viac ako trojmesačná úplná nečinnosť okresného súdu, ako aj rozhodovanie o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu v trvaní 41 dní, nie sú a ani nemôžu byť ničím ospravedlnené a rehabilitované.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že sťažovateľovo „základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením Krajského súdu Trnava pod č. k. 5 Tos/16/2013-7830 porušené,

uznesenie Krajského súdu Trnava pod č. k. 5 Tos/16/2013-7830 zruší a vráti mu vec na ďalšie konanie, a napokon

zaviaže Krajský súd Trnava uhradiť mi na účet môjho právneho zástupcu, K., s. r. o., trovy   konania   v   sume   331,13   eur   s   DPH,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V prvom rade je potrebné podotknúť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru)   iba   v   súvislosti   s   tým   rozhodnutím   (uznesenie   krajského   súdu   sp. zn. 5 Tos 16/2013 zo 7. februára 2013), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv v súvislosti s   inými   rozhodnutiami   alebo   postupmi   (postup   a rozhodnutia   okresného   súdu),   ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať   iba   za   súčasť   jeho   argumentácie   (napr.   III.   ÚS   149/04,   III.   ÚS   235/05, II. ÚS 65/07).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   za   predmet   sťažnosti   považoval   namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 5 Tos 16/2013-7830 zo 7. februára 2013.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   práv   v niekoľkých   rovinách. Namieta   jednak   (1)   rýchlosť   konania   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu z 28. decembra   2012,   ďalej   namieta   (2)   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia   o jeho ponechaní   vo   väzbe   a napokon   (3)   nezohľadnenie   prieťahov   v trestnom   konaní   najmä v súvislosti   s prekladom   obžaloby   do   jeho   materinského   jazyka,   a to   všetko   vo   vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 5 Tos 16/2013-7830 zo 7. februára 2013.

1. V súvislosti s urýchlenosťou konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na   slobodu,   resp.   v tomto   prípade   s rýchlosťou   konania   o sťažnosti   proti   rozhodnutiu okresného   súdu   o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   ústavný   súd poznamenáva,   že   v   ustanoveniach   čl. 17   ods.   2   a   5   ústavy   a   v   čl.   5   ods.   4   dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne nález III. ÚS 7/00).

Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu,   to   znamená   Trestnému   poriadku.   Požiadavku   neodkladnosti   rozhodovania o žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   ustanovuje   výslovne   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku, v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Ústavný   súd   v   náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   7/00,   v   ktorom   sa   zaoberal   požiadavkou urýchlenosti   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   aj   z   hľadiska   čl.   5   ods.   4 dohovoru,   okrem   iného uviedol,   že aj keď   sa   jednotlivé lehoty   z hľadiska   požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj I. ÚS 18/03).

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods.   2 a 5 ústavy a čl. 5 ods.   4 dohovoru   teda   nezodpovedá   lehota   počítaná na mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) väzba má mať striktne   obmedzené   trvanie,   a preto   má byť zaručená   možnosť   jej   kontroly   v   krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz   „bref   délai“   (v   slovenskom   preklade   „urýchlene“)   jasne   indikuje,   čo   musí   byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55). Článok 5 ods.   4   dohovoru   tým, že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36, mutatis mutandis I. ÚS 18/03).

Ústavný súd zisťoval priebeh konania o žiadosti sťažovateľa z 28. decembra 2012 o jeho prepustenie z väzby na slobodu, avšak iba vo vzťahu ku konaniu krajského súdu, a to z dôvodu,   že   postup   okresného   súdu   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom, nežiadal preskúmať (pozri petit sťažnosti).

Podľa zistenia ústavného súdu po podaní sťažnosti sťažovateľom (prostredníctvom obhajcu) 25. januára 2013 okresný súd predkladal súdny spis krajskému súdu 31. januára 2013. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 Tos 16/2013-7830 zo 7. februára 2013 a súdny spis bol krajským súdom vrátený okresnému súdu 11. februára 2013.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že krajský súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol po 7 dňoch od doručenia mu súdneho spisu okresným súdom a 11. deň krajský súd doručil súdny spis späť okresnému súdu.

Doba,   počas   ktorej   krajský   súd   disponoval   vecou   sťažovateľa,   teda   predstavuje 11 dní, čo je doba, ktorú ústavný súd v konkrétnych okolnostiach daného prípadu považuje z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľnú,   t.   j.   za   takú,   ktorá   zodpovedá   požiadavke neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby tak, ako to má na mysli čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.   Pokiaľ   ide   o námietku   nedostatočného   odôvodnenia   rozhodnutia   o   ponechaní sťažovateľa vo väzbe, ústavný súd uvádza:

Keďže čl. 17 ods. 2 ústavy odkazuje na zákon, pri posudzovaní jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci, v dôsledku čoho závažné porušenie zákonnosti súčasne znamená aj porušenie   ústavnosti   (m.   m.   III.   ÚS   48/00).   Príslušná   zákonná   úprava   obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je preto integrálnou súčasťou ústavou zaručenej osobnej slobody   (II.   ÚS   55/98).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj pri rozhodnutiach týkajúcich   sa   ďalšieho   trvania   väzby.   Zákonnosť   väzby   je   zároveň   determinovaná skutkovými   okolnosťami,   ktoré   by   vo   svojej   podstate   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto východiskom úzko súvisí aj   obsah   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej   úvahy.   Účelom   záruk   vyplývajúcich   z   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   zabezpečiť osobám   zatknutým   alebo   inak   pozbaveným   osobnej   slobody   právo   iniciovať   konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené osobnej slobody.

Z   judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   musí   mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Uvedené sa vzťahuje na všetky typy konaní pred všeobecnými súdmi   vrátane   konania   o ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). V nadväznosti na uvedené právne názory (vyplývajúce z doterajšej judikatúry ústavného súdu a ESĽP) ústavný súd považoval za   potrebné   opäť   zdôrazniť,   že   predmetom   konania   pred   krajským   súdom   bolo rozhodovanie o sťažnosti proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 5 Tos 16/2013-7830 zo 7. februára 2013 zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   30   T   52/2012 zo 17. januára 2013, ktorým prvostupňový   súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:„Krajský súd sa v plnej miere stotožňuje so záverom súdu I. stupňa v tom smere, že u obžalovaného aj v štádiu konania pred súdom naďalej trvajú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku.

Skutočnosť, že obžalovaný B. K. nie je štátnym príslušníkom Slovenskej republiky, nemá v Slovenskej republike trvalý pobyt, v súvislosti s charakterom a rozsahom trestnej činnosti   a s prihliadnutím   na   tú   skutočnosť,   že   v prípade   uznania   viny   mu   hrozí   za spáchanie obzvlášť závažného zločinu trest odňatia slobody na 20 až 25 rokov, alebo trest odňatia   slobody   na   doživotie,   sú   aj   podľa   názoru   krajského   súdu   konkrétnymi skutočnosťami pre rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.

Rovnako   charakter   trestnej   činnosti   v spojení   so   zistenými   skutočnosťami,   ktoré vyplývajú   z výpovede   chráneného   svedka,   sú   tiež   konkrétnymi   skutočnosťami   pre rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Dôvody v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa podľa názoru krajského súdu viažu v súvislosti so zistenými konkrétnymi skutočnosťami aj k osobe samotného obžalovaného a nielen ku charakteru trestnej činnosti. Charakteristika osoby obžalovaného, že je štátnym príslušníkom Maďarska, že v registri trestov Maďarska má záznam, že na území Slovenskej republiky   nemá   trvalý   ani   prechodný   pobyt,   v spojení   s rozsahom   žalovanej   trestnej činnosti,   je   práve   tou   konkrétnou   skutočnosťou,   ktorá   odôvodňuje   väzby   v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.“

Z   citovanej   časti   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   je   zrejmé,   že druhostupňový súd poukázal na okolnosti rozhodné pre konštatovanie, že väzobné dôvody podľa   § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)   Trestného poriadku   u sťažovateľa pretrvávajú, čo v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu jeho sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Krajský súd uviedol konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali ponechanie sťažovateľa vo väzbe. Poukázal na to, že sťažovateľ nemá trvalý ani prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, nie je občanom Slovenskej republiky, poukázal na charakter a rozsah páchanej trestnej činnosti, zo spáchania ktorej je sťažovateľ podozrivý, a to v spojení s výškou trestu, ktorého uloženie sťažovateľovi hrozí. Rovnako poukázal na zistenie relevantných skutočností z výpovede chránenej svedkyne, ako aj na záznam v registri trestov sťažovateľa.

Krajský súd pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na skutočnosti, ako bolo o väzbe sťažovateľa   rozhodované   v   predošlých   konaniach   týkajúcich   sa   jeho   osobnej   slobody, a o ktoré rozhodnutia oprel aj svoje závery.

Z rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne relevantnými   argumentmi   dôležitými   pre   jeho   rozhodovanie   o ďalšom   trvaní   väzby sťažovateľa,   pričom   podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   právne   závery   krajského   súdu z ústavného   hľadiska   primeraným   spôsobom   odôvodnené,   a   preto   akceptovateľné a udržateľné. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu z hľadiska svojho odôvodnenia korešponduje aj judikatúre ESĽP, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces (vrátane konania o obmedzenie osobnej slobody) zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Pretože   krajský   súd   dostatočným   spôsobom   odôvodnil   sťažnosťou   napadnuté rozhodnutie, a teda toto nemožno považovať ani za nedostatočne odôvodnené alebo ani za arbitrárne, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu, resp. práva na slobodu a bezpečnosť, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3.   Napokon   sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní   o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 17. januára 2013 nezohľadnil, že v samotnom trestnom konaní dochádza zo strany okresného súdu k nečinnosti.

Ústavný súd uznáva, že všeobecný súd rozhodujúci o vine a treste väzobne stíhanej osoby   obvinenej   z trestného   činu   musí   konať   s nevyhnutnou   osobitnou   starostlivosťou a s adekvátnym úsilím túto väzobnú vec ukončiť v primeranej lehote. Svedčí o tom rovnako judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu   v súvislosti   s namietaným porušením   čl.   5   ods.   3   dohovoru   (napr.   Mileta   Savič c.   Slovenská   republika   –   Správa Komisie   z 20.   mája   1998   týkajúca   sa   sťažnosti   č.   28409/95,   Cevizovic   c.   Nemecko, rozhodnutie z 29. júla 2004 týkajúce sa sťažnosti č. 49746/99, Debboub alias Husseini Ali c. Francúzsko, rozhodnutie z 9. novembra 1999, a ďalšie). Sťažovateľ síce porušenie práva zaručeného v čl. 5 ods. 3 dohovoru nenamietal, avšak vzhľadom na námietku porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorý vyžaduje, aby   pozbavenie   osobnej   slobody   bolo   zákonné,   pritom   zákon,   t.   j.   Trestný   poriadok, ustanovuje   povinnosť   vybavovať   väzobné   veci   prednostne   a urýchlene   s tým,   že   väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas (§ 2 ods. 6 a § 76 ods. 1 Trestného poriadku), sa ústavný súd zaoberal aj touto otázkou vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu zo 7. februára 2013.

Krajský   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   zameral   predovšetkým   na posúdenie urýchlenosti rozhodnutia prvostupňového súdu o väzbe, k čomu uviedol:„Súd I. stupňa rozhodol o väzbe obžalovaného v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 Tr. por.,   podľa   ktorého   ak   je   obžalovaný   vo   väzbe,   rozhodne   súd   o   väzbe   prednostne a urýchlene, ak to okolnosti prípadu umožňujú tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1 Tr. por., § 241, § 244, alebo § 331 ods. 1 Tr. por., najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3, ods. 4 Tr. por. došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá bola základnou alebo predĺženou lehoty väzby v prípravnom konaní. Pre rozhodnutie súdu I. stupňa boli lehoty v zmysle ustanovenia § 76 ods. 2, § 76 ods. 4, a § 76 ods. 5 Tr. por. dodržané.

Podľa názoru krajského súdu aj o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 28. 12. 2012 o ktorej bolo rozhodnuté dňa 17. 1. 2013 bolo rozhodnuté v primeranej   dobe   s   poukazom   na   rozsah   predmetného   trestného   spisu,   potrebu vykonávania ďalších úkonov ako aj zaťaženosť každého sudcu v iných trestných veciach.“

Je   teda   pravdou,   že   druhostupňový   súd   sa   otázkou   nečinnosti   okresného   súdu v konaní vo veci samej (o vine a treste) dostatočne nezaoberal. Urobil tak iba okresný súd v rámci   odôvodnenia   svojho   uznesenia   č.   k.   30   T   52/2012-7803   zo   17.   januára   2013. Ústavný súd však už v minulosti uviedol (I. ÚS 207/07, III. ÚS 228/06, I. ÚS 320/2012), že pri   poskytovaní   ochrany   prípadnému   porušeniu   základného   práva   (konanie   o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) ústavný súd prihliada aj na správnosť výroku napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, t. j. na jeho procesuálne vecnú správnosť. Až preukázaním nedostatku   správnosti   výroku   napadnutého   rozhodnutia   by mohlo   hypoteticky   dôjsť k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   základného   práva,   resp.   vady   spočívajúcej v nedostatku   dôvodov   uznesenia.   Iba   v   takomto   prípade   by   mohla   totiž   táto   vada nadobudnúť potrebnú ústavnoprávnu intenzitu. Z uvedeného vyplýva aj opačný záver, t. j. pokiaľ bolo namietané uznesenie krajského súdu správne (z hľadiska jeho výroku), potom nemohlo nastať ďalšie sťažovateľom namietané porušenie jeho práva, resp. vada nedostatku dôvodov   rozhodnutia   sama osebe   (a   pri   inak správnom   rozhodnutí)   nemusí   disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou zisteného porušenia. Aplikácia uvedenej judikatúry ústavného súdu prichádza do úvahy aj v tomto prípade.

Ústavný súd pre účely získania rozhodných poznatkov nahliadol do súdneho spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 30 T 52/2012 a z jeho relevantnej časti zistil, že po podaní obžaloby 27. augusta 2012 generálnou prokuratúrou okresný súd 4. septembra 2012 nariadil neverejné zasadnutie na 10. september 2012, na ktorom za prítomnosti sťažovateľa, jeho   obhajkyne, prokurátora   generálnej   prokuratúry   a tlmočníka   rozhodol   podľa   §   238 ods. 3 Trestného poriadku o ďalšom ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ priamo na neverejnom zasadnutí sťažnosť. (Na označenom neverejnom   zasadnutí   bola   sťažovateľovi   a jeho   obhajkyni   krátkou   cestou   doručená obžaloba.)

Okresný   súd   už   12.   septembra   2012   predložil   krajskému   súdu   súdny   spis na rozhodnutie   o opravnom   prostriedku   sťažovateľa.   Krajský   súd   17.   septembra   2012 nariadil   neverejné   zasadnutie   na   25.   september   2012,   na   ktorom   uznesením   č. k. 3 Tos 138/2012-7651 sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. K vráteniu spisu okresnému súdu došlo 10. októbra 2012.

V čase   rozhodovania   krajského   súdu   okresný   súd   19.   a 20.   septembra   2012 schvaľoval návštevu sťažovateľa vo väzbe.

Dňa   11.   októbra   2012   okresný   súd   doručoval   uznesenie   krajského   súdu z 25. septembra   2012   stranám   trestného   konania.   Zároveň   upovedomil   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o vzatí sťažovateľa – cudzinca – do väzby a o podaní obžaloby   na   neho,   toto   upovedomenie   zaslal   Veľvyslanectvu   Maďarskej   republiky v Bratislave.

Okresný   súd   opatrením   č.   k.   30   T   52/2012-7671   z   15.   októbra   2012   pribral   do konania prekladateľa (neskôr aj ako tlmočníka) z jazyka maďarského PhDr. Š. H. (ďalej len „prekladateľ“   alebo   „tlmočník“)   na   vykonanie   prekladu   obžaloby   z 27. augusta   2012   a ďalších listinných dokumentov (medzi ktorými boli aj dve rozhodnutia) v lehote 5 dní od doručenia tohto opatrenia, ktoré bolo prekladateľovi doručené 17. októbra 2012.

Ďalšími opatreniami č. k. 30 T 52/2012-7675 z 19. októbra 2012, č. k 30 T 52/2012-7678 z 24. októbra 2012 a č. k. 30 T 52/2012-7681 z 30. októbra 2012 okresný súd uložil prekladateľovi   úradne   preložiť   listové   zásielky   adresované   sťažovateľovi   alebo   ním odosielané, a to z 11., 12. a 22. októbra 2012.

JUDr. V. B. (ďalej len „obhajca“) 30. októbra 2012 telefaxom a 31. októbra 2012 predložením   originálov   v mene   sťažovateľa   oznámil   okresnému   súdu   prevzatie   jeho obhajoby (predložil plnú moc) a zároveň požiadal o vyhotovenie fotokópie trestného spisu.Okresný   súd   6. novembra   2012   zaslal zvolenému   obhajcovi   obžalobu generálnej prokuratúry a informoval ho o rozsahu trestného spisu a cene za vyhotovenie kópie jednej strany,   zároveň   nariadil   predložiť   trestný   spis   informačnému   centru   okresného   súdu so žiadosťou o vyhotovenie jeho fotokópie s tým, aby kontaktovali obhajcu sťažovateľa na účel   dohodnutia   rozsahu   vyhotovenia   kópie   spisu,   spôsobu   zaplatenia   a prevzatia   tejto kópie trestného spisu. Túto žiadosť informačné centrum prevzalo 7. novembra 2012.Okresný   súd   uznesením   č.   k.   30   T   52/2012-7701   z   8.   novembra   2012,   ktoré nadobudlo   právoplatnosť   20.   novembra   2012,   určil   odmenu   prekladateľovi   za   preklad písomných   dokumentov   –   listinných   zásielok,   tak   ako   ju   prekladateľ   vyčíslil   v podaní doručenom 30. októbra 2012.

Tajomníčka informačného centra okresného súdu 8. novembra 2012 zaslala e-mail kancelárii obhajcu sťažovateľa, v ktorom ho informovala, že „Kompletný spis obsahuje viac ako   8000   strán,   vecné   náklady   na   fotokópie   by   predstavovali   sumu   približne   1000,-   € (celková   výška nákladov   závisí   od   počtu   obojstranných kópií).   Vzhľadom   na to,   že ide o mimoriadne veľký počet fotokópií, čo je v trestných spisoch časovo náročné, lehota na vyhotovenie kópie kompletného spisu je do 31. 12. 2012. Ak súhlasíte s týmito podmienkami, zašlite prosím obratom záväznú objednávku.“.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   30   T   52/2012-7724   zo   16.   novembra   2012,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. novembra 2012, rozhodol o určení odmeny prekladateľovi na základe vyúčtovania doručeného 13. novembra 2012 za preklad rozhodnutí všeobecných súdov.

Ďalšími   opatreniami   č.   k.   30   T   52/2012-7726   zo   16.   novembra   2012,   č.   k. 30 T 52/2012-7745 z 3. decembra 2012 a č. k. 30 T 52/2012-7759 z 18. decembra 2012 okresný súd uložil prekladateľovi vykonať úradný preklad listinných zásielok adresovaných sťažovateľovi alebo odoslaných sťažovateľom, a to z 5. a 25. novembra 2012 a 5. decembra 2012.Na   základe   vyúčtovaní   prekladateľských   úkonov   doručených   okresnému   súdu 28. novembra   2012,   17. decembra   2012   a 31.   decembra 2012 okresný   súd   uzneseniami č. k. 30 T 52/2012-7740 z 3. decembra 2012, č. k. 30 T 52/2012-7757 z 18. decembra 2012 a č. k. 30 T 52/2012-7789 z 8. januára 2012 rozhodol o určení odmeny prekladateľovi za preklad písomných dokumentov – listových zásielok.

Pôvodná,   okresným   súdom   ustanovená   obhajkyňa   sťažovateľa   (JUDr.   A.   K.) 3. decembra 2012 predložila návrh na vykonanie dôkazov.

Prekladateľ 11. decembra 2012 doručil okresnému súdu preklad obžaloby do jazyka maďarského   spolu   s vyúčtovaním   a   ospravedlnením   za   nedodržanie   určenej   lehoty   na preklad obžaloby z dôvodu značnej náročnosti prekladu a jeho pracovným zaťažením.Okresný súd následne preklad obžaloby 20. decembra 2012 doručoval sťažovateľovi s výzvou   na   predloženie   dôkazov   a   nariadil   hlavné   pojednávanie   na   31.   január   2013. Sťažovateľ preklad obžaloby prevzal 27. decembra 2012.

Dňa 28. decembra 2012 sťažovateľ (prostredníctvom zvoleného obhajcu) telefaxom a 3. januára 2013 predložením originálu podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú odôvodnil aj trojmesačnou úplnou nečinnosťou okresného súdu vo veci samej.Okresný súd 7. januára 2013 nariadil neverejné zasadnutie na 14. január 2013, aby rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. O termíne neverejného zasadnutia 8. januára 2013 upovedomil tlmočníka o požiadal ho o oznámenie, či sa bude môcť dostaviť na výsluch sťažovateľa. Rovnako tak okresný súd o termíne neverejného zasadnutia informoval obhajcu sťažovateľa a generálnu prokuratúru. Všetkých uvedených, ako aj sťažovateľa písomne predvolal a požiadal Ústav na výkon väzby L. o predvedenie a eskortovanie sťažovateľa na neverejné zasadnutie.

Okresný súd uznesením č. k. 30 T 52/2012-7786 z 8. januára 2013 rozhodol o určení odmeny prekladateľovi za preklad obžaloby.

Zvolený obhajca sťažovateľa 11. januára 2013 oznámil, že v období od 28. februára 2013 do 12. marca 2013 bude služobne v zahraničí.

V deň neverejného zasadnutia, t. j. 14. januára 2013, tlmočník oznámil, že sa na neverejné zasadnutie nevie dostaviť z dôvodu snehovej kalamity (neprejazdná cesta). Na toto zasadnutie sa nedostavil ani obhajca sťažovateľa. Neúčasť tlmočníka na neverejnom zasadnutí bola napokon dôvodom, pre ktorý okresný súd neverejné zasadnutie odročil na 17. január 2013.

Zvolený obhajca sťažovateľa 16. januára 2013 oznámil, že sa neverejného zasadnutia nemôže zúčastniť, preto svoju neprítomnosť ospravedlnil. Okresný súd 17. januára 2013 vykonal   neverejné   zasadnutie   v neprítomnosti   obhajcu   sťažovateľa.   Po   vyjadrení sťažovateľa   a generálnej   prokuratúry   okresný   súd   uznesením   č.   k.   30   T   52/2012-7803 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Dňa 22. januára 2013 obhajca sťažovateľa nahliadol do trestného spisu a požiadal o vyhotovenie fotokópií zo spisu, ktoré mu boli odovzdané 25. januára 2013.

Keďže   sťažovateľ   mal   v konaní zvoleného   obhajcu,   okresný   súd   opatrením   č.   k. 30 T 52/2012-7814   z 29.   januára   2013   zrušil   ustanovenie   jeho   pôvodnej   obhajkyne JUDr. A. K., ktorá mu bola ustanovená opatrením z 2. marca 2012.

Proti uzneseniu okresného súdu zo 17. januára 2013 podal sťažovateľ 30. januára 2013 prostredníctvom obhajcu sťažnosť, ktorú taktiež odôvodnil aj nečinnosťou okresného súdu v trestnom konaní.

Okresný   súd   31.   januára   2013   vykonal   hlavné   pojednávanie.   Po   výpovedi sťažovateľa a zodpovedaní otázok generálnej prokuratúry, obhajcu a sudcu okresného súdu sťažovateľom a po vyjadrení obhajcu bolo hlavné pojednávanie odročené na 14. marec 2013 na účel predvolania svedkov. Ešte v ten deň okresný súd predložil trestný spis krajskému súdu   na   rozhodnutie   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   o zamietnutí   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 5 Tos 16/2013 zo 7. februára 2013 tak, že ju zamietol a hneď 8. februára vrátil trestný spis okresnému súdu na ďalšie konanie.

Z uvedeného prehľadu v trestnej veci vykonaných úkonov je zrejmé, že námietku sťažovateľa o úplnej trojmesačnej nečinnosti okresného súdu vo veci samej od 27. augusta 2012 (podanie obžaloby) do 28. decembra 2012, resp. 3. januára 2013 (keď sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu   odôvodňujúc ju nečinnosťou   okresného súdu) nemožno akceptovať. Po podaní obžaloby okresný súd v rámci trestného stíhania prioritne   riešil   otázku   osobnej   slobody   sťažovateľa   (rozhodnutie   o väzbe   po   podaní obžaloby) tak, ako mu to prikazoval zákon – Trestný poriadok. Po vrátení súdneho spisu z druhostupňového súdu, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku sťažovateľa proti jeho ponechaniu vo väzbe, okresný súd v krátkom čase uložil prekladateľovi preložiť obžalobu do   jazyka,   ktorému   sťažovateľ   rozumie.   Následne   dochádzalo   k prekladom   viacerých dokumentov do maďarského jazyka, s čím súviseli ďalšie úkony (pribratie prekladateľa, rozhodnutie o jeho odmene). Taktiež bola riešená otázka vyhotovenia fotokópie trestného spisu.   Rovnako   na   zvolenie   si   obhajcu   sťažovateľom   okresný   súd   reagoval   vykonaním úkonov s tým súvisiacich. Aj keď by sa mohlo zdať, že niektoré úkony okresného súdu priamo   nesmerovali   k rozhodnutiu   o vine   a treste   sťažovateľa,   nemožno   tieto   absolútne izolovať od podstaty trestného konania. Aj vykonanie týchto úkonov si vyžaduje od súdu ako takého náležitú pozornosť a určitý časový priestor, pretože bez ich vykonania by len ťažko bolo možné v konaní pokračovať ústavne súladným spôsobom.

Z uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   sťažovateľove   námietky   o „viac   ako trojmesačnej úplnej nečinnosti“ okresného súdu vo veci po podaní obžaloby sa nezakladajú na pravde, preto nemohlo dôjsť ani k zásahu do základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu, resp. jeho práva na   slobodu a bezpečnosť. A hoci krajský súd expresis verbis vo svojom rozhodnutí túto skutočnosť priamo nekonštatoval, v konečnom dôsledku svojím rozhodnutím takisto do označených práv sťažovateľa nezasiahol. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších požiadavkách sťažovateľa je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody (pozri čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito požiadavkami zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013