znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 349/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   S.,   M.,   a D.   K.,   M.,   zastúpených   advokátkou JUDr. D. H., S., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Obdo V/19/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. a D. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012 doručená sťažnosť M. S., M., a D. K., M. (ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Obdo V/19/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. júla 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že S., a. s. (ďalej len „bývalá žalobkyňa“), a po nej C., a. s. (ďalej   len   „žalobkyňa“),   ako   postupca   sa   žalobou   domáhali   zaplatenia   sumy 5 667 762,28 Sk s prísl. proti žalovaným F. K., E. K. (ďalej len „žalovaná 2“), B. Z. (ďalej len „žalovaný 3“) a E. B. (ďalej spolu len „žalovaní“). V priebehu konania, ktoré bolo v prvom stupni vedené Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“), žalovaná 2 zomrela a do konania vstúpili namiesto nej sťažovateľky. Rozsudkom krajského súdu č. k. 20 Cb 97/98-194 z 22. marca 2001 bola žaloba zamietnutá v celom rozsahu. Na základe odvolania žalobkyne uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 180/01 zo 14. decembra 2001   bol   rozsudok   krajského   súdu   zrušený   a   vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie. V intenciách právneho názoru vysloveného najvyšším súdom ďalším rozsudkom krajského súdu   č.   k.   20   Cb   97/98-487   z   12.   januára   2005   boli   sťažovateľky   zaviazané   zaplatiť žalobkyni po 227 665 Sk istiny a ďalší žalovaní boli zaviazaní zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne   5 212   438,20   Sk   istiny,   ako   aj   úroky   vo   výške   3 393   313,60   Sk.   Proti rozsudku   krajského   súdu   z   12.   januára   2005   podali   odvolanie   všetci   žalovaní   (vrátane sťažovateliek). Uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Obo 135/2008-557 z 28. októbra 2009 bol rozsudok krajského súdu zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu. Na základe dovolania žalobkyne rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/19/2010 z 29.   marca   2012   bol   odvolací   rozsudok   najvyššieho   súdu   č.   k.   2   Obo   135/2008-557 z 28. októbra   2009   zmenený   tak,   že   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   20   Cb   97/98-487 z 12. januára 2005 bol potvrdený.

Sťažovateľky zdôrazňujú, že do konania vstúpili ako právne nástupkyne po pôvodnej žalovanej 2, ktorá bola ich matkou. Žalovaná 2 podpísala 12. novembra 1993 písomný dokument označený ako ručiteľská listina. Vyplýva z nej, že spolu s ďalším ručiteľom prevzala ručenie podľa ustanovenia § 303 až § 312 Obchodného zákonníka a ustanovenia § 546   až   §   548   Občianskeho   zákonníka   za   včasné   a   úplné   zaplatenie   úveru   a   úrokov do výšky   prijatého   ručiteľského   záväzku.   Išlo   o   úver   poskytnutý   obchodnej   spoločnosti F., s.   r.   o.   (ďalej   len   „dlžník“).   Pôvodný   veriteľ   (bývalá   žalobkyňa)   postúpil   svoju pohľadávku z príslušných úverových zmlúv žalobkyni ako novému veriteľovi.

Sťažovateľky už v konaní vedenom krajským súdom namietali absolútnu neplatnosť ručiteľskej   listiny   s   poukazom   na   ustanovenie   §   37   ods.   1   Občianskeho   zákonníka. Namietali,   že   ručitelia   nie   sú   označení   bydliskom   (sú   teda   označení   neurčito),   ale   aj nesprávne uvedenie priezviska manželky žalovaného 3 (Z. namiesto Z.). Vytýkali tiež, že z ručiteľskej zmluvy s určitosťou nevyplýva, či bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka alebo   Občianskeho   zákonníka,   pričom   z   ručiteľskej   listiny   nevyplýva,   kto   je   vlastne ručiteľom,   či   je   ručiteľom   len   jedna   osoba   alebo   viacero   osôb   a aký   je   medzi   nimi dohodnutý režim.

Absolútnu   neplatnosť   ručiteľských   listín   sťažovateľky   namietali   aj   z   dôvodu,   že v nich   vystupuje   ako   označený   ručiteľ „S.   v B.,   pobočka   v MP(...)“. Pritom   pobočka právnickej osoby (aj keby bola zapísaná do obchodného registra) nemá právnu subjektivitu, teda nemôže nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.

Podľa názoru sťažovateliek zo zmluvy o postúpení pohľadávky z 19. novembra 2003 uzavretej medzi bývalou žalobkyňou a žalobkyňou vyplýva, že postúpená bola iba samotná pohľadávka.   Ak   mienila   bývalá   žalobkyňa   postúpiť   aj   ručiteľský   záväzok,   potom   túto skutočnosť bolo potrebné v zmluve o postúpení pohľadávky aj nazvať, resp. konkretizovať. Zároveň vzniká aj otázka, či a do akej miery nesú sťažovateľky zodpovednosť z ručiteľskej listiny, ktorú za svojho života podpísala ich matka, a či sťažovateľky zodpovedajú ako dedičky za zdedené dlhy do výšky nadobudnutého dedičstva v tomto spore. Vychádzať treba z toho, že predmetom dedenia sú majetkové hodnoty. Do niektorých práv môže dedič vstúpiť tým, že na neho prejdú singulárnou alebo univerzálnou sukcesiou, ale nie dedením. Podľa   názoru   sťažovateliek   mala   bývalá   žalobkyňa   ako   veriteľka   voči   ich   matke   ako ručiteľke   nárok,   a   nie   pohľadávku,   a   preto   ručiteľské   vyhlásenie   ako   záväzok   nie   je predmetom   dedenia.   Bývalá   žalobkyňa   ako   veriteľka   neprihlásila   svoju   pohľadávku do dedičstva ako dlh a nemožno v rámci dedičského konania pretvoriť ručiteľský záväzok poručiteľa na dlh dediča.

Vzhľadom na všetky uvedené argumenty sú sťažovateľky toho názoru, že žaloba proti nim mala byť zamietnutá ako nedôvodná.

Sťažovateľky   navrhujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo V/19/2010 s tým, aby bol rozsudok z 29. marca 2012 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požadujú ďalej uložiť žalobkyni, aby sa dočasne zdržala oprávnenia, ktoré jej bolo priznané rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/19/2010 z 29. marca 2012. Domáhajú sa aj finančného zadosťučinenia, a to po 10 000 € pre každú z nich, ako aj náhrady trov konania vo výške 983,06 €.

Napokon sťažovateľky žiadajú vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/19/2010 z 29. marca 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 20 Cb 97/98-487 z 12. januára 2005.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 180/01 zo 14. decembra 2001 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. 20 Cb 97/98-194 z 22. marca 2001. Podľa názoru najvyššieho súdu   nebolo možné stotožniť sa so   záverom   krajského súdu,   podľa ktorého   bol   na   strane   veriteľa   v   ručiteľských   listinách   uvedený   subjekt,   ktorý   nemal spôsobilosť na právne úkony. Veriteľ bol označený ako „S. v B., pobočka MP(...)“. Išlo teda o pobočku s., ktorá bola oprávnená konať v mene s. a poskytovať aj úvery. Táto otázka bola skúmaná vo viacerých predchádzajúcich sporoch vedených proti klientom s. V predmetnej veci žalobkyňa predložila dôkazy, a to organizačný poriadok, výpis z obchodného registra, smernicu o činnosti organizačných zložiek, podpisové vzory oprávnených osôb a osobitné poverenie pracovníkovi pobočky na povoľovanie úverov. Týmito dôkazmi sa preukázalo, že pri poskytnutí úveru, ktorý dlžník prijal, konali za neho oprávnené osoby a nie je možné dodatočne ich úkony považovať za neplatné. Ručiteľské listiny zabezpečovali úvery podľa úverových zmlúv a z ich obsahu vyplýva, že ručitelia preberajú ručenie za úver vo výške 6 000 000 Sk a aj za prípadné zvýšené úroky, ak dlžník v lehote splatnosti úver nesplatí. Obsah ručiteľských listín nie je možné považovať za nezrozumiteľný a ani identifikácia ručiteľov   nie   je   sporná,   pretože   okrem   mena   a priezviska   boli   uvedené   aj   rodné   čísla. Pre neuvedenie bydliska ručiteľov nie je možné považovať ručiteľské listiny za neurčité, najmä ak prichádza do úvahy zmena bydliska z rôznych dôvodov.  

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/19/2010 z 29. marca 2012 vyplýva, že ním   bol   zmenený   odvolací   rozsudok   najvyššieho   súdu   č.   k.   2   Obo   135/2008-557 z 28. októbra 2009 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 20 Cb 97/98-487 z 12. januára 2005 sa potvrdzuje. Podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade ide o právny vzťah spravujúci sa Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 4). Vzhľadom na komplexnú úpravu ručenia v Obchodnom zákonníku nepoužívajú sa pre ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ručenie. Z ustanovenia § 307 ods. 3   Obchodného   zákonníka   vyplýva,   že   s   postúpením   pohľadávky   prechádzajú na postupníka   aj   práva   zo   zabezpečenia   pohľadávky.   Preto   postúpením   prechádza na postupníka aj existujúce zabezpečenie pohľadávky.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo V/19/2010, pokiaľ bol rozsudkom z 29. marca 2012 potvrdený rozsudok krajského súdu vo vzťahu voči sťažovateľkám, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že sťažovateľky v podanej sťažnosti uvádzajú argumenty, ktorými sa bránili v konaní vedenom krajským súdom ako súdom prvého stupňa a najvyšším súdom ako súdom odvolacím. Naproti tomu však výslovne vôbec neuvádzajú, aké sú ich námietky proti argumentácii, ktorú si osvojil najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   Obdo   V/19/2010.   Dovolaciu argumentáciu najvyššieho súdu vôbec neuvádzajú a nijaké explicitné polemické stanovisko k nej nezaujímajú.

Za   uvedenej   neštandardnej   situácie   vychádzal   ústavný   súd   z   toho,   že   konkrétne námietky   sťažovateliek   proti   dovolaciemu   rozsudku   najvyššieho   súdu   treba   považovať za zhodné s námietkami uplatňovanými v skoršom konaní, a to v rozsahu, v akom sú tieto námietky uvedené v sťažnosti.

Z uvedeného pohľadu možno konštatovať, že dovolací rozsudok najvyššieho súdu dáva   dostatočné   a   presvedčivé   odpovede   na   väčšinu   námietok   sťažovateliek,   a   preto nevykazuje známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

Dovolací rozsudok sa nezaoberá námietkou sťažovateliek, podľa ktorej ručiteľský záväzok nebol na strane veriteľa urobený subjektom, ktorý by mal spôsobilosť na právne úkony.   Rovnako   sa   nezaoberá   ani   námietkou   neurčitosti   obsahu   ručiteľskej   listiny a nedostatočnej identifikácie ručiteľov. Vyplýva to podľa všetkého z toho, že tieto námietky neboli   obsahom   dovolania,   ale   ani   vyjadrenia   sťažovateliek   na   podané   dovolanie. Už v skoršej fáze konania odvolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 180/01 zo 14. decembra 2001 bolo konštatované na základe listinných dôkazov, že vo veci konali za veriteľa oprávnené osoby, a preto ich úkony nemožno považovať dodatočne za neplatné. Rovnako bol dostatočným spôsobom vyhodnotený obsah ručiteľskej listiny, ako aj otázka identifikácie ručiteľov.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   1   Obdo   V/19/2010,   pokiaľ   bol   rozsudkom z 29. marca 2012 potvrdený rozsudok krajského súdu voči ostatným žalovaným. Túto časť sťažnosti treba považovať za podanie zjavne neoprávnených osôb.

Sťažovateľky nemôžu byť považované za aktívne legitimované podať sťažnosť proti tej časti dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu, ktorou bol potvrdený rozsudok krajského súdu vo vzťahu voči ostatným žalovaným, keďže ide o samostatné nároky voči ostatným žalovaným. Vo vzťahu voči týmto nárokom by mohli dovolací rozsudok najvyššieho súdu napadnúť iba ostatní žalovaní, nie teda sťažovateľky.  

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012