znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 349/2011-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   novembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť F.   N.,   B., M.   N.,   B.,   Š.   N.,   B., a A.   F.,   B., zastúpených advokátkou JUDr. M. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Galanta   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   D   688/92 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. D 688/92 p o r u š i l   základné právo F. N., M. N., Š. N. a A. F., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Galanta   p r i k a z u j e,   aby vo veci vedenej pod sp. zn. D 688/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. F. N., M. N., Š. N. a A. F. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Galanta p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. F. N., M. N., Š. N. a A. F.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 829,92 € (slovom osemstodvadsaťdeväť eur a deväťdesiatdva centov) ktoré j e Okresný súd Galanta p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich advokátky JUDr. M. S., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 349/2011-11   z 10.   augusta   2011   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť F. N., M. N. a Š. N. vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 688/92 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 322/2011-8 z 24. augusta 2011 bola zároveň prijatá podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde aj sťažnosť A. F., ktorou namieta rovnaké porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v tom istom napadnutom konaní pred okresným súdom.

Uznesením ústavného súdu č. k. PLs. ÚS 6/2011-6 boli veci F. N., M. N., Š. N. a A. F.   (ďalej   len   „sťažovatelia“)   spojené   na   spoločné   konanie   vedené   pod   sp.   zn. II. ÚS 349/2011.

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že v roku 1992 bolo na okresnom súde začaté dedičské konanie vedené pod sp. zn. D 688/92, Dnot 197/93 po poručiteľovi S. N. Dňa   28.   februára   1995   boli   sťažovatelia   ako   dedičia   po   poručiteľovi   predvolaní   na prerokovanie dedičstva, pričom predmetná dedičská vec bola pridelená súdnej komisárke Mgr. O. C.

Sťažovatelia   zároveň   uviedli,   že „Až   po   dvanástich   rokoch   okresný   súd(...) uznesením prerušil toto konanie a odkázal jednu z privolaných dedičov na podanie žaloby o určenie neplatnosti listiny obsahujúcej poslednú vôľu poručiteľa. (...)

Konanie na Okresnom súde v Galante ohľadom vyššie uvedeného návrhu o určenie neplatnosti závetu č. k. 11C 192/2004 trvalo až do roku 2009, t. j. ďalších 5 (päť) rokov. Od   skončenia   uvedeného   sporu,   pre   ktorý   bolo   predmetné   dedičské   konanie prerušené, uplynuli 2 (dva) roky a súd v tejto dedičskej veci nekoná a nerozhodol.“.

Podľa názoru sťažovateľov uvedené dedičské konanie trvá už 20 rokov bez toho, aby bolo vo veci rozhodnuté, preto 4. mája 2011 a 7. júna 2011 podali sťažnosť okresnému súdu pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   o   ich sťažnosti   nálezom   rozhodol   o porušení   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy spôsobených okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. D 688/92 a   každému zo sťažovateľov priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 € a trovy právneho zastúpenia.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 957/2011 z 31. augusta 2011   a   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   súdu zo 16. septembra 2011.

2.1 Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom prípise opísala chronológiu úkonov, ktoré okresný súd vo veci vykonal s označením tých úkonov, „ktoré svojím vzájomným časovým   odstupom   s prihliadnutím   na   ich   náročnosť   a účel(...)   prestavujú   prieťahy v konaní“.

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu podpredsedníčky okresného súdu uviedla: „Z vyjadrenia Okresného súdu Galanta vyplýva, že skutočne došlo k zbytočným prieťahom v konaní v určitom období trvajúcom až 19 rokov. Navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   SR   vyhovel   ústavnej   sťažnosti   a   priznal   sťažovateľom primerané zadosťučinenie v zmysle podanej sťažnosti.

Vo veci nebolo doposiaľ rozhodnuté. Pri rýchlejšom postupe súdu (t. j. postupe súdu bez   zbytočných   prieťahov),   mohlo   byť   vo   veci   už   rozhodnuté.   Taká   neprimeraná   dĺžka konania v dedičskej veci je neprijateľná. Neakceptujeme námietku, že sa jedná o právne a skutkovo zložitú vec. 5 rokov trval spor o neplatnosť závetu. Od skončenia sporu t. j. za dva roky stále v dedičskej veci nie je rozhodnuté. Pri   rozhodovaní   o   výške finančného   zadosťučinenia navrhujem,   aby   súd bral   do úvahy dĺžku konania s prihliadnutím na meritum prejednávanej veci. Za 20 rokov trvania dedičského   konania   dedičstvo   už   aj   stratilo   na   hodnote,   tak   ako   uvádzame   v   samotnej sťažnosti.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažností a k nim priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. D 688/92:

Dňa 18. marca 1992 bol spísaný úradný záznam bez čísla konania, v ktorom (zrejme dedič) K. N. uvádza, že poručiteľ zomrel(...) v T., zanechal závet písaný v anglickom jazyku a že mal dvojité štátne občianstvo.

Dňa   30.   marca   1992   bol   doručený   prípis   na   Generálny   Konzulát   Maďarskej republiky,   v   ktorom   sa   uvádza,   že   dedičkou   po   poručiteľovi   je   jeho   dcéra,   občianka Maďarskej republiky

Dňa 24. júla 1992 bola do spisu založená plná moc právneho zástupcu zákonnej dedičky   (pokračovaním   v spise   sú:   zápisnica   z   OÚ   v T.   z 15.   septembra   1992   a čestné vyhlásenia   o   tom,   že   dedičia   splnomocňujú   na   zastupovanie   v   dedičskom   konaní spoludediča K. N.).

Dňa 22. marca 1993 okresný súd vydal poverenie pre súdnu komisárku Mgr. C.Dňa 10. mája 1993 okresný súd požiadal súdnu komisárku o zapožičanie dedičského spisu.Dňa 8. júla 1993 notár požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej   len   „ministerstvo“)   zaslať „dedičské   práva   štátov   Florida   a Ilinois“ (zaslané 4. augusta 1993).

Dňa 6. augusta 1993 okresný súd požiadal notára o podanie správy, „v akom štádiu je vybavovanie veci, hlavne, či je vytýčený termín pojednávania“.

Dňa   9.   novembra   1993   bola   na   okresnom   súde   spísaná   zápisnica   so   zástupcom dedičov.

Dňa 21. júna 1994 notár stanovil termín pojednávania na 27. jún 1994.Dňa 27. júna 1994 bola vo veci prerokovania dedičstva notárom spísaná zápisnica.Dňa   2.   júla   1994   okresný   súd   uznesením   určil   všeobecnú   hodnotu   dedičstva a potvrdil nadobudnutie časti dedičstva.

Dňa 17. februára 1995 notár stanovil termín pojednávania na 28. február 1995.Dňa   28.   februára   1995   bolo   pojednávanie   odročené   na   1.   marec   1995   z dôvodu vyhlásenia neplatnosti závetu a predloženia ďalších dôkazných prostriedkov.

Dňa   1.   marca   1995   bolo   pojednávanie   odročené   z dôvodu   žiadosti   dedičov o splnomocnenie právneho zástupcu a z dôvodu dožiadania ministerstva.

Dňa 8. decembra 1995 okresný súd vrátil spis notárke na prepracovanie rozhodnutia. Dňa 29. januára 1996 okresný súd uznesením sp. zn. D 688/92, Dnot 197/93 vyhlásil „listinu spísanú v anglickom jazyku vlastnou rukou poručiteľa dňa 29. 11. 1990 obsahujúcu jeho poslednú vôľu za platnú v tej časti, pod ktorú sa poručiteľ podpísal“.

Dňa   27.   februára   1996   jedna   z dedičiek   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu odvolanie.

Dňa 10. mája 1996 bol spis s odvolaním predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Dňa 6. júna 1997 krajský súd vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia ako vec predčasne predloženú pre účely odstránenia nedostatkov.

Dňa 29. júla 1997 okresný súd vyzval právneho zástupcu dedičky na predloženie požadovaných   dokladov   –   poručiteľ   v čase   smrti   nebol   štátnym   občanom   Slovenskej republiky.

Dňa 3. júna 1998 bol spis s odvolaním predložený Krajskému súdu v Trnave.Dňa 3. júla 1998 Krajský súd v Trnave postúpil vec krajskému súdu. Dňa 29. januára 1999 krajský súd uznesením zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu. Spis bol vrátený okresnému súdu 22. marca 1999.

Dňa 14. júla 1999 právny zástupca dedičky z Maďarska reagoval na výzvu okresného súdu.Dňa 11. októbra 1999 okresný súd zaslal notárke dedičský spis. Dňa 11. decembra 2000 notárka požiadala okresný súd o vytvorenie kópie s vecou súvisiaceho spisu.

Dňa 17. októbra 2001 bol notárkou spísaný záznam s právnym zástupcom dedičky a zároveň bola okresnému súdu zo strany notárky adresovaná žiadosť o rekonštrukciu časti spisového materiálu.

Dňa   26.   novembra   2001   okresný   súd   vyzval   notárku   na   označenie   čoho   sa   má požadovaná   rekonštrukcia   týkať.   Notárka   listom   z 23.   januára   2002   požiadala o rekonštrukciu spisu vedeného pod sp. zn. Nšn G 326/92. Od toho dňa sa okresný súd pokúsil o rekonštrukciu uvedeného spisu.

Dňa 29. mája 2002 okresný súd vrátil dedičský spis notárke s tým, že neprichádza do úvahy rekonštrukcia spisu sp. zn. Nšn G 326/92, pretože je súčasťou dedičského spisu. Dňa 29. októbra 2002 notárka požiadala Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v T. o doplnenie údajov–ktorého konkrétneho štátu USA bol poručiteľ príslušníkom.

Dňa 14. novembra 2002 notárka požiadala okresný súd o doplňujúce informácie. Dňa 22. novembra 2002 okresný súd vrátil spis notárke s odpoveďou na doplňujúce informácie.

Dňa   5.   februára   2003   okresný   súd   opätovne   vrátil   dedičský   spis   notárke s požiadavkou na prepracovanie návrhu uznesenia na zastavenie konania.

Dňa   15.   októbra   2003   podanie–námietka   notárky   podaná   dedičkou   z Maďarskej republiky.

Dňa   21.   októbra   2003   okresný   súd   vyzval   dedičku   z Maďarska   na   odôvodnenie námietky zaujatosti, ona však na výzvu nereagovala.

Dňa 17. mája 2004 okresný súd vyžiadal dedičský spis od notárky z dôvodu podanej sťažnosti F. N.

Dňa   24.   mája   2004   bol   u notárky   spísaný   záznam   so   závetnou   dedičkou   M.   N. a návrh uznesenia okresného súdu o prerušení konania a odkázaní dedičky G. M. na podanie žaloby.

Dňa   23.   júna   2004   okresný   súd   vrátil   spis   notárke   na   prepracovanie   uznesenia o prerušení konania.

Dňa 30. júla 2004 bol spis notárkou vrátený.Dňa 4. septembra 2004 okresný súd uznesením konanie prerušil a odkázal G. M. na podanie žaloby o určenie neplatnosti listiny (závetu).

Dňa   9.   decembra   2009   bola   notárke   doručená   žiadosť   dediča   o   pokračovanie v konaní s poukazom na odpadnutie dôvodu prerušenia konania.

Dňa 9. februára 2010 okresný súd vyžiadal dedičský spis od notárky so žiadosťou o jej vyjadrenie.

Dňa 15. februára 2010 notárka vyzvala dedičov na predloženie písomností. Dňa 22. júna 2010 notárka požiadala o spoluprácu ministerstvo.Dňa 1. júla 2010 notárka požiadala právnu zástupkyňu dedičky o poskytnutie adresy t. č. už plnoletého spoludediča.

Dňa 2. augusta 2010 okresný súd požiadal o spoluprácu Obvodní soud pro Prahu 1.Okresný   súd   od   októbra   do   decembra   2010   vykonal   formou   výziev   potrebné zisťovania týkajúce sa osoby poručiteľa a jeho majetku.

Dňa 15.   februára   2011   okresný   súd   urgoval   právnu   zástupkyňu dedičky   vo   veci poskytnutia informácií.

Dňa 19. apríla 2011 okresný súd požiadal Obvodní soud pro Prahu 1 o informáciu, v akom štádiu je vybavovanie dožiadania.

Dňa   3.   júna   2011   okresný   súd   vrátil   spis   notárke   z   dôvodu   pokračovania v prerokovaní dedičstva.

Dňa 25. júla 2011 okresnému súdu bola doručená správa banky o poručiteľových bankových účtoch.

Dňa 29. júla 2011 okresný súd vrátil spis notárke na pokračovanie v konaní.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 688/92 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej činnosti judikoval, že úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd (III. ÚS 47/00).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v napadnutom   dedičskom   konaní   môže   byť   mimoriadne   zložité.   Právna   zložitosť preskúmavanej veci spočíva v tom, že poručiteľ bol štátnym príslušníkom niektorého štátu USA   (Ilinois),   pričom   dedičia   sú   štátnymi   príslušníkmi   Slovenskej   republiky,   ale   aj Maďarskej republiky. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť, tú predstavuje skutočnosť, že dosiaľ ani dedičia (najmä dcéra poručiteľa), ale ani obecné a štátne orgány (polícia) jednoznačne nevedeli identifikovať štátnu príslušnosť poručiteľa a ani niektoré jeho osobné údaje (rodné číslo). Tieto skutočnosti ústavný súd neprehliadol pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.   Napriek   uvedenému   doterajší   neobyčajne   zdĺhavý   priebeh   napadnutého konania   ústavný   súd   nemôže   pripísať   iba   na   vrub   právnej   a   faktickej   náročnosti prerokovávanej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov v predmetnom konaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   významnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená   na   ich   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v napadnutom   konaní   k zbytočným   prieťahom.   Jedna   z nich   síce   využila   svoje   právo a podala   žalobný   návrh   na určenie   neplatnosti   závetu,   avšak   využitie   možností   daných navrhovateľovi   procesnými   predpismi   (napr.   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní síce spôsobuje predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Ústavný súd však 5 rokov, počas ktorých bolo napadnuté dedičské konanie prerušené, samozrejme, nemohol pripočítať na vrub okresnému súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým poukazuje na to, že viac ako 19-ročné trvanie preskúmavaného konania je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané a neospravedlniteľné (aj keď konanie bolo 5 rokov prerušené a spis sa nachádzal asi 1,5 roka aj na odvolacom súde, za tieto obdobia okresný súd nezodpovedá).

Okresný súd bol však v danej veci opakovane nečinný, a to konkrétne od 2. júla 1994 do 17. februára 1995 (sedem mesiacov), od 1. marca 1995 do 8. decembra 1995 (deväť mesiacov)   a   od   11.   októbra   1999   do   11.   decembra   2000   (štrnásť mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože minimálne 30 mesiacov okresný   súd   nevykonával   vo veci   úkony,   ktoré   mali   smerovať   k   odstráneniu   právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia v predmetnej veci počas napadnutého konania nachádzali, čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v   citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr. I. ÚS 41/02).   Uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných alebo iných ospravedlniteľných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné. K týmto zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu, súdneho komisára (notára) vybavujúceho danú vec. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v   dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním napr. na nadmerný počet vecí (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 50 000 €   z dôvodu   dlhotrvajúceho   konania   (19   rokov)   a straty   hodnoty   samotného dedičstva.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov,   najmä   vzhľadom   na   celkovo   dlhé   trvanie napadnutého konania považuje za primerané každému zo sťažovateľov v sume po 2 500 €. Ústavný súd pritom prihliadol aj na mimoriadnu zložitosť napadnutého konania, ako i na to, že konanie bolo 5 rokov prerušené a takmer 2 roky sa spis nachádzal na krajskom súde.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti na ústavný súd, vyjadrenie k stanovisku porušovateľa). Za jeden úkon vykonaný v roku 2011 patrí odmena v sume 61,75 € (zníženie odmeny o 50 % pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb) a režijný paušál 7,41 €, t. j. trovy právneho zastúpenia jedného sťažovateľa za tri úkony predstavujú sumu 207,48 € (3 x 61,75 € + 3 x 7,41 €). V zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), preto trovy právneho zastúpenia štyroch sťažovateľov predstavujú celkovú sumu 829,92 € (4 x 207,48 €).

Uplatnené úkony právnej služby spočívajúce v ich vyčíslení pri každej samostatne podanej sťažnosti (za každého sťažovateľa) napriek tomu, že skutkovo a právne ide o tú istú vec   pri   zastupovaní   viacerých   osôb   a s poukazom   na   ich   „hromadné“   podanie   v dňoch 20. a 21. júla 2011 a „jednotné“ prevzatie zastupovania (splnomocnenie advokáta z 18. júla 2011)   ústavný   súd   nepovažoval   za   efektívne   a rozhodol   o nich   v zmysle   §   13   ods. 2 vyhlášky.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011