znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 349/09-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť   PhDr.   J.   M.,   V.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K., vo veci namietaného porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, ako aj na súdnu ochranu podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 5 Co 87/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 87/2009 p o r u š i l základné   právo   PhDr.   J.   M.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   5   Co   87/2009   zo   16.   júna   2009 z r u š u j e   a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. PhDr. J. M. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 438,55 € (slovom štyristotridsaťosem eur a päťdesiatpäť centov), ktorú j e   Krajský súd v Prešove p o v i n n ý   vyplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažnosti PhDr. J. M. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 349/09-14   z 13.   októbra   2009   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť PhDr. J. M., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na zachovanie   ľudskej   dôstojnosti   a na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného a rodinného života, ako aj na súdnu ochranu podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne konanie a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp. zn. 5 Co 87/2009.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 27. novembra 2009 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 3. novembra 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľ   ako   žalobca   podal   17.   júla   2006   žalobu o ochranu osobnosti Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) proti K. v P. (ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľ sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Sk. Rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 111/2006-108 z 23. septembra 2008 bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 87/2009 zo 16. júna 2009 doručeným   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   6. júla   2009   bol   rozsudok   okresného   súdu potvrdený.

Sťažovateľ namieta, že rozsudkom   krajského súdu   došlo   k porušeniu   označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Vedúci služobného úradu sťažovateľa (sťažovateľ bol zamestnaný na bývalom O. V.) rozhodnutím zo 16. júla 2003 podľa ustanovenia § 40 ods. 2 písm. b) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) odvolal sťažovateľa dňom doručenia rozhodnutia zo štátnozamestnaneckého   pomeru   s odôvodnením   poukazujúcim   na   uznesenie   vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 525 z 26. júna 2003, ktorým bolo schválené zníženie počtu funkčných miest v kapitolách krajských úradov k 1. júlu 2003. Bývalý Úrad pre štátnu službu (ďalej len „Úrad pre štátnu službu“) ako odvolací orgán rozhodnutím sp. zn. USŠ-18404/2003 zo 4. novembra 2003 potvrdil rozhodnutie vedúceho služobného úradu. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia Úradu pre štátnu službu. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 179/03 z 24. novembra 2004,   ktorý   sa   stal   právoplatným   24. januára   2005,   bolo   rozhodnutie   Úradu   pre   štátnu službu zrušené z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Toto konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

Sťažovateľ uplatnil svoj nárok na ochranu osobnosti a v súvislosti s tým na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že došlo k zásahu do jeho osobnostných práv nezákonným rozhodnutím   vedúceho   služobného   úradu,   ktorého   právnym   nástupcom   je   žalovaný. Vychádzal z toho, že vzhľadom na mieru zásahu do osobnostných práv satisfakcia v inej forme nie je postačujúca. Opieral sa tiež o zrušujúci rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bolo   právoplatne   rozhodnuté   o nezákonnosti   skončenia   štátnozamestnaneckého   pomeru. V tejto   súvislosti   krajský   súd   v rozsudku   uviedol: „K   odvolacím   námietkam   žalobcu   je treba ešte dodať, že aj keď Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6 Sž 179/2003 zo dňa 24. 11. 2004 zrušil rozhodnutie Úradu pre štátnu službu č. 18404/2003 zo dňa 4. 11. 20003 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, rozhodol tak pre nedostatočné zistenie skutkového stavu   na   posúdenie   veci   a nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   vyplývajúcu   z nedostatku dôvodov rozhodnutia a neúplnosti spisov správnych orgánov, postupom podľa § 250j ods. 2 písm.   c) a d) O. s. p., a nie ako vyslovene nezákonné rozhodnutie.   Nie je možné preto súhlasiť   s tvrdením   žalobcu,   že   uvedeným   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   bola deklarovaná   nezákonnosť   rozhodnutia   o skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru u žalobcu. V konaní žalobca nepreukázal, aby došlo u neho k porušeniu práva tým, že bolo vydané   rozhodnutie   o skončení   jeho   štátnozamestnaneckého   pomeru.“ Týmto   právnym záverom krajský súd zásadne poprel účel a význam ustanovení § 159 ods. 2, § 247 ods. 1 a § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pričom jeho svojvôľa pri výklade a aplikácii týchto ustanovení mala za následok zásah do označených práv sťažovateľa. Nemožno totiž dospieť k inému záveru, než k tomu, že v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Sž   179/03   sa   preskúmavala   zákonnosť   rozhodnutia   o skončení   štátnozamestnaneckého pomeru. Z ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že pokiaľ všeobecný súd zistí, že preskúmavané rozhodnutie je v súlade so zákonom (čo nepochybne možno vyjadriť aj tak, že rozhodnutie je zákonné), žalobu zamietne. Z toho vyplýva, že všeobecný súd vždy, keď po preskúmaní rozhodnutia zistí, že je zákonné, žalobu zamietne. Argumentom a contrario nepochybne nemožno dospieť k inému záveru, než k takému, že pokiaľ všeobecný súd po preskúmaní rozhodnutie zruší a vráti vec správnemu orgánu na ďalšie   konanie   alebo   rozhodnutie   zmení   (pričom   správne   orgány   sú   viazané   právnym názorom všeobecného súdu), je takéto rozhodnutie správneho orgánu nezákonné. V prípade zákonných rozhodnutí všeobecný súd žalobu zamietne a v prípade nezákonných rozhodnutí (z akýchkoľvek dôvodov) dosahuje ich nápravu tým, že ich zruší alebo zmení. Preto treba záver   krajského   súdu,   podľa   ktorého   sťažovateľ   nepreukázal   nezákonnosť   rozhodnutia o skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru,   považovať   za   krajne   arbitrárny   a pre sťažovateľa   nepochopiteľný.   Bolo   povinnosťou   krajského   súdu   vychádzať   v konaní z právoplatného rozsudku najvyššieho súdu (§ 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), pričom nebol oprávnený robiť si vlastný úsudok o zákonnosti či nezákonnosti rozhodnutia o skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru.   Iba   správnemu   súdu   patrí   kasačná   súdna kontrola,   v rámci   ktorej   preskúmava   zákonnosť   správneho   rozhodnutia   a postupu,   ktorý rozhodnutiu   predchádzal.   Vzhľadom   na   ustanovenie   §   135   ods.   2   a   §   159   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   krajský   súd   nemohol   prejudiciálne   posudzovať   otázku zákonnosti rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a nebol ani oprávnený vytvoriť si o tom akýkoľvek svoj právny názor. Sťažovateľ nepochyboval o tom, že bolo právoplatne   rozhodnuté   o nezákonnosti   skončenia   jeho   štátnozamestnaneckého   pomeru, avšak   rozsudkom   krajského   súdu   bola   jeho   právna   istota   opierajúca   sa   o právoplatný rozsudok najvyššieho súdu porušená. Sťažovateľ mal právo nebyť vystavený dôsledkom nezákonného rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, no napriek tomu im bol   vystavený.   V žalobe   o   ochranu   osobnosti   tieto   následky   opísal   a predložil   lekárske správy dokumentujúce jeho zdravotný stav pred nezákonným rozhodnutím a po jeho vydaní. V konaní bola vypočutá aj manželka sťažovateľa. Sťažovateľ a jeho rodina   boli hlboko poznačení   nezákonným   rozhodnutím,   pričom   sťažovateľ   bol   otrasený   vo   svojej   viere v zákonnosť   a spravodlivosť   postupu   štátnych   orgánov.   Cítil   sa   a dodnes   sa   cíti nezákonným   skončením   štátnozamestnaneckého   pomeru   ponížený.   Ujmu   pociťoval   o to viac,   že   on   sám   k nezákonnému   rozhodnutiu   nezadal   žiaden   dôvod.   Jeho   rodina   bola vystavená núdzi a on musel opakovane žiadať o finančnú pomoc svojich príbuzných. V čase podania   žaloby   o   ochranu   osobnosti   ešte   splácal   svoje   záväzky.   Sťažovateľ   v konaní o ochranu osobnosti argumentoval aj tým, že žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka ani iných právnych predpisov neuprednostňuje vážnosť v spoločnosti pred inými druhmi ujmy, predovšetkým pred sklamaním, dezilúziou, pocitom bezmocnosti až zúfalstva, ktoré sa   nepochybne   odrážajú   v disharmónii   manželských   a rodinných   vzťahov   a   v pocitoch človeka   vystaveného   takémuto   neoprávnenému   zásahu.   Skutočnosť,   že   v prípade sťažovateľa   došlo   práve   k takejto   ujme,   sťažovateľ   v konaní   dostatočne   preukázal   tak vlastnou výpoveďou, ako aj predloženými lekárskymi správami a svedeckou výpoveďou svojej   manželky.   Názor   krajského   súdu,   podľa   ktorého   sa   v konaní   nepreukázala neoprávnenosť   zásahu, považuje sťažovateľ   za   krajne arbitrárny   s tým,   že   za   absolútne jednoznačné považuje nezákonné rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, po ktorom bol 14 mesiacov nezamestnaný a prežíval už uvedené pocity.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 87/2009 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu zo 16. júna 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje ďalej, aby ústavný súd zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní označených   práv   sťažovateľa.   Domáha   sa   tiež   priznania   finančného   zadosťučinenia vo výške 3 000 €, ako aj náhrady všetkých trov konania.

Z vyjadrenia   predsedu   kolégia   krajského   súdu   z 3.   novembra   2009   doručeného ústavnému súdu 16. novembra 2009 vyplýva, že sťažnosť považuje za nedôvodnú a žiada, aby bola zamietnutá. Opakuje pritom argumentáciu uvedenú v rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 87/2009 zo 16. júna 2009, a to tak pokiaľ ide o všeobecné úvahy, ako aj čo sa týka konkrétneho posúdenia veci.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 27. marca 2009 (správne má byť zrejme 27.   novembra 2009,   pozn.)   doručenej   ústavnému súdu   30.   novembra   2009   vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí so stanoviskom krajského súdu. Je presvedčený, že zákon neumožňuje vydávať   rozhodnutia,   ktoré   sú   v rozpore   so   zákonom.   V opačnom   prípade   by preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí správnymi súdmi a ich kasačná právomoc nemala zmysel. Práve pre neakceptovateľnosť nezákonných rozhodnutí správnych orgánov a práve z dôvodu, že zákon nedáva možnosť takéto rozhodnutia vydávať, je v Občianskom súdnom poriadku   upravený inštitút preskúmavania rozhodnutí správnych   orgánov.   Sťažovateľ je presvedčený,   že   nezákonné   rozhodnutie,   po   ktorom   nasledovalo   obdobie   štrnástich mesiacov   nezamestnanosti,   bolo   objektívne   spôsobilé   negatívne   ho   zasiahnuť.   Napokon požaduje   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony   právnych   služieb,   tri   režijné paušály a 19 % dane z pridanej hodnoty v celkovej výške 438,55 €.

Hoci ústavný súd poskytol žalovanému možnosť vyjadriť sa v merite veci, keďže môže byť dotknutý rozhodnutím ústavného súdu vo svojich právach, žalovaný túto možnosť nevyužil a vo veci sa nevyjadril.

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 179/03 z 24. novembra 2004, ktorý sa stal právoplatným 24. januára 2005, vyplýva, že ním bolo zrušené rozhodnutie Úradu pre štátnu službu sp. zn. 18404/2003 zo 4. novembra 2003 z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) Občianskeho   súdneho   poriadku   a vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Podľa   názoru najvyššieho súdu vykonaným dokazovaním nebolo zistené, na základe akého právneho aktu Úrad pre štátnu službu vyslovil, že funkčné miesto, na ktoré bol sťažovateľ zaradený, bolo jedným   zo   znížených   funkčných   miest,   pretože   ani   jedna   z predložených   tabuliek nezodpovedá   požiadavkám   §   12   ods.   1   zákona   o štátnej   službe.   Totiž   aj   pre   prípad rozhodnutia o znížení počtu funkčných miest musí byť zrejmé, na ktorom úrade a o ktoré funkčné miesta sa počet funkčných miest znižuje. Pre posúdenie otázky, či sa zníženie počtu funkčných   miest   vzťahuje   aj   na   funkčné   miesto   odvolávaného   štátneho   zamestnanca, nepostačuje,   ak   je   východiskom   rozhodnutia   len   tabuľka   o globálnych   počtoch štátnozamestnaneckých miest bez členenia na funkčné miesta. Úlohou Úradu pre štátnu službu   ako   odvolacieho   orgánu   malo   byť   aj   posúdenie   preskúmateľnosti   rozhodnutia vedúceho služobného úradu. Keďže podľa   výroku rozhodnutia bol sťažovateľ odvolaný podľa   §   40   ods.   2   písm.   b)   zákona   o štátnej   službe,   mali   byť v dôvodoch   rozhodnutia uvedené   skutkové   zistenia   a právne   skutočnosti   zodpovedajúce   uvedenému   právnemu dôvodu   odvolania.   Nepostačuje   len   odkaz   na uznesenie   vlády,   pretože   uznesenie   vlády samo osebe nemôže byť dôvodom na odvolanie zo štátnozamestnaneckého pomeru. Tento nedostatok nebolo možné odstrániť iba konštatovaním, že funkčné miesto, na ktoré bol sťažovateľ zaradený, bolo jedným zo znížených miest. Rozhodnutie Úradu pre štátnu službu bolo preto potrebné zrušiť pre nedostatočné zistenie skutkového stavu na posúdenie veci a pre   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   vyplývajúcu   z nedostatku   dôvodov   rozhodnutia a neúplnosti   spisov   správnych   orgánov podľa   § 250j   ods.   2 písm.   c)   a d)   Občianskeho súdneho poriadku.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 87/2009 zo 16. júna 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 20 C 111/2006-108 z 23. septembra 2008. Podľa názoru krajského súdu základom právnej ochrany osobnosti je jej úprava v druhej hlave ústavy, ako aj v Listine základných práv a slobôd, pričom ochrana osobnosti upravená v Občianskom   zákonníku   vychádza   z ústavy.   Rozsahom   chránených   práv,   ale   ani   ich obsahom však nekryje všetky práva fyzických osôb. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 a nasl. priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej   cti   a ľudskej   dôstojnosti,   ako   aj   súkromia,   svojho   mena   a prejavov   osobnej povahy.   Zákon   nepodáva   výpočet   konkrétnych   foriem   zásahov,   ktorými   môžu   byť osobnostné práva dotknuté. Vymedzuje však znaky, za prítomnosti   ktorých treba určité správanie   považovať   za   zásah   do   osobnosti   (objektívna   spôsobilosť   zásahu   negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv). Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho   zákonníka).   Pokiaľ   by sa   nezdalo   postačujúce   zadosťučinenie   podľa   §   13 ods. 1 Občianskeho zákonníka najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej   ujmy   s prihliadnutím   na   závažnosť   vzniknutej   ujmy   a na   okolnosti,   za ktorých   k porušeniu   práva   došlo   (§   13   ods.   3   Občianskeho   zákonníka).   Predpokladom vzniku práva na nemajetkovú ujmu je preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal skutočne   za   následok   zníženie   dôstojnosti   alebo vážnosti   dotknutej   osoby   v spoločnosti v značnej miere. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje fyzickú osobu. V danom prípade nebolo možné priznať požadovanú nemajetkovú ujmu vo výške 500 000 Sk z titulu ochrany osobnosti z dôvodu vydania rozhodnutia bývalého Okresného úradu Vranov nad Topľou   o skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru   sťažovateľa.   V konaní   nebolo preukázané,   aby   rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľa   zo   štátnozamestnaneckého   pomeru bolo   neoprávneným   zásahom   objektívne   spôsobilým   negatívne   dopadnúť   na   osobnosť sťažovateľa.   Nebola   tiež   preukázaná   príčinná   súvislosť   medzi   vydaním   rozhodnutia bývalého Okresného úradu Vranov nad Topľou a porušením alebo ohrozením osobnostných práv   sťažovateľa.   Keďže   neboli   splnené   základné   predpoklady   pre   úspešnosť   žaloby, okresný súd správne rozhodol, keď žalobu zamietol. Vzhľadom na to, že nebolo preukázané splnenie podmienok na ochranu osobnosti, nebolo možné ani sťažovateľovi priznať ako náhradu nemajetkovej ujmy ním požadovanú sumu 500 000 Sk. V prerokúvanom prípade bolo   podstatnou   otázkou   zhodnotiť,   či   vydanie   rozhodnutia   o skončení štátnozamestnaneckého pomeru bolo voči sťažovateľovi neoprávneným zásahom do jeho osobnostných   práv.   Podľa   názoru   krajského   súdu   vydanie   takéhoto   rozhodnutia   nie   je možné hodnotiť ako neoprávnený zásah, ale ako zákonom danú možnosť takéto rozhodnutie vydať,   a to   najmä   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   právny   predchodca   žalovaného   k nemu pristúpil potom, ako došlo u neho k zníženiu počtu štátnozamestnaneckých miest. Preto, ak v konaní   nebolo   preukázané,   že   došlo   k neoprávnenému   zásahu   do   osobnostných   práv sťažovateľa,   ktorý   by   bol   objektívne   spôsobilý   negatívne   dopadnúť   na   osobnosť sťažovateľa, sťažovateľ nemá nárok ani na nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktorá by mu patrila, ak by došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti. Aj keď najvyšší súd zrušil   rozhodnutie Úradu pre štátnu službu a vec vrátil na ďalšie konanie, rozhodol tak pre nedostatočné zistenie skutkového stavu vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia vyplývajúcu z nedostatku dôvodov rozhodnutia a neúplnosti spisov správnych orgánov postupom podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku, a nie z dôvodu,   že   by   rozhodnutie   bolo   vyslovene   nezákonné.   Preto   nie   je   možné   súhlasiť s tvrdením   sťažovateľa,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bola   deklarovaná   nezákonnosť rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa. Sťažovateľ v konaní nepreukázal,   že   by   u neho   došlo   k porušeniu   práva   tým,   že   bolo   vydané   rozhodnutie o skončení jeho štátnozamestnaneckého pomeru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie   a zakázať   pokračovanie   v porušovaní základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

Podľa   §   135   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (...)   otázky,   o ktorých   patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

Podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné   konanie   súdov.   Každé   konanie   súdov,   ktoré   je   v rozpore   so   zákonom,   je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   o nezákonnosti   skončenia   jeho   štátnozamestnaneckého pomeru v správnom konaní rozhodol právoplatne najvyšší súd v rámci správneho súdnictva. Preto   nemôžu   byť   pochybnosti   o tom,   že   šlo   o neoprávnený   zásah,   ktorý   spôsobil sťažovateľovi   štrnásťmesačnú   nezamestnanosť.   Krajský   súd   bol   povinný   vychádzať z rozsudku najvyššieho súdu, ktorý bol pre neho záväzný.

Podľa   názoru   krajského   súdu   je odôvodnenie   rozsudku   dostatočné   a presvedčivé. V konaní nebol preukázaný neoprávnený zásah do osobnostných práv sťažovateľa, ale ani príčinná súvislosť medzi vydaním rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa a porušením alebo ohrozením týchto práv. Vydané rozhodnutie možno totiž hodnotiť len ako realizáciu zákonom danej možnosti takéto rozhodnutie vydať, a to najmä vzhľadom   na   skutočnosť,   že   došlo   k zníženiu   počtu   štátnozamestnaneckých   miest u právneho   predchodcu   žalovaného.   Rozhodnutie   nebolo   najvyšším   súdom   zrušené   ako vyslovene   nezákonné,   ale   iba   pre   nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu a nepreskúmateľnosť.

Z pohľadu   ústavného   súdu   treba   predovšetkým   konštatovať   ako   nespornú skutočnosť,   že   právoplatné   rozhodnutie   Úradu   pre   štátnu   službu   o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa najvyšší súd zrušil svojím rozsudkom sp. zn. 6 Sž   179/03   z 24.   novembra   2004.   Z tohto   rozsudku   je   nepochybné,   že   skončenie štátnozamestnaneckého   pomeru   sťažovateľa   odôvodňované   jeho   nadbytočnosťou vyplývajúcou   z uznesenia   vlády   je   v rozpore   so   zákonom,   keďže   uznesenie   vlády nepreukazuje, že došlo k zníženiu počtu štátnozamestnaneckých miest práve na pracovisku sťažovateľa,   resp.   u jeho   zamestnávateľa.   Najvyšší   súd   napriek   tomuto   jednoznačnému záveru poskytol Úradu pre štátnu službu procesnoprávny priestor na prípadné preukázanie iného dokumentu, z obsahu ktorého by vyplývalo zníženie počtu štátnozamestnaneckých miest   u zamestnávateľa   sťažovateľa,   prípadne   priamo   zrušenie   miesta   zastávaného sťažovateľom. Potrebu takéhoto ďalšieho skúmania kvalifikoval ako nedostatočné zistenie skutkového   stavu,   resp.   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   pre   nedostatok   dôvodov a neúplnosť spisu.

Vychádzajúc   z dosiaľ   uvedeného   vo   svetle   rozsudku   najvyššieho   súdu   bolo právoplatné   rozhodnutie   Úradu   pre   štátnu   službu   o skončení   štátnozamestnaneckého pomeru   sťažovateľa   jednoznačne   nezákonné.   Tvrdenie   krajského   súdu,   podľa   ktorého v konaní   nebol   preukázaný   neoprávnený   zásah,   preto   neobstojí.   Právoplatné   nezákonné rozhodnutie Úradu pre štátnu službu treba považovať za neoprávnený zásah.

Sťažovateľ v tejto súvislosti právom poukazuje na ustanovenia § 135 ods. 2 a § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, z ktorých vyplýva viazanosť všeobecných súdov právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní.

Treba konštatovať, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia §   135   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ako   aj   na   zásadu   viazanosti   súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku   konajúci   všeobecný   súd   nemá   možnosť   výberu   v otázke,   či   bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou   v súvislosti   s riešením   daného   prípadu.   Pokiaľ   pri   riešení   prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom.

Možno urobiť predbežný záver, že právoplatným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 179/03   z 24.   novembra   2004   bolo   záväzne   vyriešené,   že   Úrad   pre   štátnu   službu rozhodol nezákonne, keď ukončil štátnozamestnanecký pomer sťažovateľa. Neobstojí teda námietka krajského súdu, podľa ktorej nešlo o vyslovene nezákonné rozhodnutie, ale iba o realizáciu zákonom danej možnosti rozhodnúť o ďalšom trvaní štátnozamestnaneckého pomeru   sťažovateľa.   Oprávnenie,   resp.   povinnosť   orgánu   verejnej   správy   rozhodnúť v rámci   svojej   právomoci   o spornej   otázke   totiž   neumožňuje   (neoprávňuje)   rozhodnúť ľubovoľne.   Vydané   právoplatné   rozhodnutie   musí   byť   v súlade   so   zákonom   vrátane postupu, ktorý mu predchádzal.

Rovnako neobstojí ani námietka, podľa ktorej nie je daná príčinná súvislosť medzi vydaním rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa a porušením alebo ohrozením osobnostných práv sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že krajský súd svoj záver o neexistencii príčinnej súvislosti prakticky nijako neodôvodnil. Vzhľadom   na to,   že   po   nezákonnom   skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru   mal   byť sťažovateľ podľa vlastného tvrdenia po dobu štrnástich mesiacov nezamestnaný, javí sa záver krajského súdu o neexistencii príčinnej súvislosti ako zjavne neodôvodnený.

Z dosiaľ uvedeného v konečnom dôsledku vyplýva, že došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy, ako aj jeho práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na vyslovenie porušenia označených práv nepovažuje už ústavný súd za potrebné osobitne sa   zaoberať namietaným porušením základného práva sťažovateľa na zachovanie   ľudskej   dôstojnosti   a na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   19   ods.   1   a 2   ústavy,   ako   aj   jeho   práva   na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 87/2009 zo 16. júna 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   požiadala   o priznanie   náhrady   trov   právneho zastúpenia   v sume 438,55   €,   a to za tri   úkony právneho   zastúpenia   v roku   2009,   za   tri režijné paušály a 19 % dane z pridanej hodnoty.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   celú   požadovanú   sumu   438,55   €.   Vychádzal pritom z troch úkonov právnych služieb v roku 2009 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť   a replika)   po   115,90   €,   z troch   režijných   paušálov   po   6,95   €   a z 19   %   dane z pridanej hodnoty vo výške 70 €. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú preto celkovú sumu 438,55 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo   možné   vyhovieť   požiadavkám   sťažovateľa,   aby   ústavný   súd   zakázal krajskému   súdu   pokračovať   v porušovaní   označených   práv   sťažovateľa   a aby   zaviazal krajský súd zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 € (bod 4 výroku nálezu).

Hoci   ustanovenie   čl.   127   ods.   2   ústavy   umožňuje,   aby   ústavný   súd   zakázal porušovateľovi   základného   práva   pokračovať   v porušovaní   práv,   nejaví   sa   to   v danom prípade   ako   účelné.   K náprave   pochybenia,   ku   ktorému   došlo,   totiž   plne   postačuje vyslovenie porušenia práv v spojení so zrušením rozsudku krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie.

V podstate obdobná úvaha sa vzťahuje aj na požiadavku finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia,   prípadne   uvedením   do   pôvodného   stavu   (napr.   I.   ÚS   15/02,   I.   ÚS   139/02, II. ÚS 152/08).

V danom   prípade   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   je   v plnej   miere kompenzované   (popri   vyslovení   porušenia   práv)   zrušením   rozsudku   krajského   súdu a vrátením veci na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010