znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 349/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. A., K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a porušenia   čl.   55   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Daňového úradu Košice I pri výkone daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2008 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“), práva   zaručeného v čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a porušenie   čl.   55   ods. 2   ústavy   postupom Daňového úradu Košice I (ďalej len „daňový úrad“) pri výkone daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty.

Sťažovateľka   sťažnosť   pred   ústavným   súdom   odôvodnila   takto: „Sťažovateľ   je akciovou   spoločnosťou,   ktorá   13   rokov   podniká   na   území   SR   predovšetkým   s hutnými výrobkami.

Sťažovateľ z územia tretích krajín... doviezol tovar, ktorý uskladnil v colnom sklade, ktorý bol povolený Colnými orgánmi podľa platných predpisov SR. Tento tovar predal v colnom sklade ďalšiemu slovenskému subjektu bez dane z pridanej hodnoty...

Správcom   dane   z pridanej   hodnoty   pri   dovoze   je   Colný   úrad,   a nie   Daňové riaditeľstvo SR, pretože tento tovar nebol nikdy prepustený do voľného obehu....

V súčasnosti u sťažovateľa už skoro rok prebieha Daňová kontrola, zameraná práve na predaj takéhoto tovaru umiestneného v colnom sklade a pod colnými režimami, ktorá nie je vykonávaná v súlade s platnými právnymi predpismi SR, ale na základe Metodického pokynu   MF   SR   k uplatňovaniu   ustanovení   §   19 - 21   zákona   č.   222/2004   Z.   z.   o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Daňový   úrad   Košice   I   pod   č.   k.   695/320/22600/08/VAS   z 2. 4. 2008   vydal rozhodnutie   o predbežnom   opatrení,   ktorým   sťažovateľovi   zakázal   nakladať   s jeho dopravnými prostriedkami a strojmi, ktoré konkrétne aj pomenoval vo svojom rozhodnutí s odôvodnením, že predpokladá dorubenie dane z pridanej hodnoty k vykonávanej kontrole. Správca dane s prihliadnutím na vyššie uvedené nemôže mať žiaden právny dôvod domnievať sa, že bude predpokladané dorubenie dane.

Sťažovateľ má poznatky o tom, že porušovateľ vyššie naznačeným smerom postupuje aj voči iným podnikateľským subjektom, čím narušuje hospodársku súťaž a podnikateľský rozvoj týchto subjektov....

Sťažovateľ   poukazuje   na   nasledovné   ustanovenia   Colného   kódexu   spoločenstva, ktorý je Nariadením Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. 20. 1992 záväzný pre všetky krajiny spoločenstva.

Podľa   čl.   98   ods.   1   písm.   a)   citovaného   Nariadenia   režim   colné   uskladňovanie umožňuje uskladňovať v colnom sklade tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva, bez toho, aby tento tovar podliehal dovoznému clu alebo obchodno-politickým opatreniam.

Podľa čl. 99 citovaného Nariadenia skladovateľom je osoba, ktorej bolo udelené povolenie   na   prevádzkovanie   colného   skladu.   Ukladateľom   je   osoba,   viazaná   colným vyhlásením, na základe ktorej bol tovar prepustený do režimu colné uskladňovanie, alebo osoba, na ktorú boli prevedené práva alebo povinnosti tejto osoby.

S vyššie uvedeným sa stotožnila aj právna úprava v ustanovení § 12 zákona 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení, podľa ktorého sa pri dovoze tovaru do tuzemska na DPH vzťahujú ustanovenia colných predpisov ak zákon o DPH neustanovuje inak.   Uvedené   sa   tak   vzťahuje   na   vznik   colného   dlhu   v nadväznosti   na   vznik   daňovej povinnosti   podľa   §   21   zákona   o DPH,   ako   aj   na   podmienky,   za   akých   sa   určuje a zabezpečuje colný dlh a teda aj vypočíta a zabezpečí DPH vrátane splatnosti DPH. Pri   prepustení   tovaru   do   režimu   colného   uskladňovania   colný   dlh   (clo,   DPH) nevzniká, colná hodnota sa neurčuje. Colný dlh vznikne až následne prepustením tovaru do režimu voľný obeh, pričom toto colné vyhlásenie môže podať ukladateľ tovaru, alebo osoba, na ktorú boli prevedené práva, alebo povinnosti tejto osoby. Až v colnom vyhlásení, ktorým je   navrhnuté   prepustenie   tovaru   do   režimu   voľný   obeh,   je   nutné   deklarovanie   colnej hodnoty napr. formou predloženia faktúry....

Sťažovateľ   tvrdí,   že   až   prijatie   colného   vyhlásenia   na   prepustenie   dovážaného zahraničného tovaru   do   voľného obehu   je   zdaniteľným   plnením   podľa   Colného zákona Európskeho   spoločenstva   a súčasne   aj   zákona   o DPH.   Toto   platí   bez   ohľadu   na jednorázovú, alebo viacnásobnú zmenu vlastníctva k dovážanému tovaru, pokiaľ má tento colný štatút tovaru, ktorý nie je tovarom spoločenstva a je pod colným dohľadom na území SR, t. j. dovážaný tovar je v colných režimoch v podmienečnom systéme oslobodenia od cla a dovozných poplatkov.

Colné režimy v podmienečnom systéme a s ekonomickým účinkom sú výdobytkom medzinárodnej   harmonizácie   colných   predpisov   a   podpory   ekonomických   procesov (skladovanie, prepracovanie a spracovanie) vykonávaných na zahraničnom tovare na území štátov, ktorý tovar je podmienečne oslobodený od cla a všetkých dovozných poplatkov a daní, ako aj obchodno-politických opatrení. Tento duch podpory medzinárodných operácií je zakotvený aj v zákone o DPH, okrem iného v § 12 zákona 222/2004 Z. z.

V podmienkach SR sú colné orgány správcom DPH pri dovoze tovaru a nakoľko nakladanie s tovarom v colných režimoch s podmienečným oslobodením nie je explicitne upravené v zákone o DPH, uplatní sa na predmetné skutočnosti úprava podľa colného zákona Európskeho spoločenstva na základe § 12 zákona 222/2004 Z. z.

Daňová povinnosť nevzniká medzi predávajúcim a kupujúcim na dovážanom tovare umiestnenom v colných režimoch na území SR, aj keď sú obaja zdaniteľnými osobami podľa zákona o DPH, pokiaľ súčasne nedôjde k prepusteniu tovaru do voľného obehu v SR.... Daňové úrady v SR pri aplikácii ustanovení § 19 - 21 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov vytvorili situáciu na hranici s kompetenčným konfliktom vo vzťahu k colným úradom SR.

Táto   aplikácia   vychádza   z   nesprávneho   Metodického   pokynu   k   uplatňovaniu ustanovení § 19 - 21 citovaného zákona vydaného Ministerstvom financií SR.

Podľa   článku   III.   Citovaného   Metodického   pokynu,   je   nesprávne   určená   daňová povinnosť pri dovoze tovaru a tým daňové úrady v SR nesprávne uplatňujú ustanovenie § 21 zákona o DPH.

Táto aplikácia súvisí s nesprávnym výkladom, uplatnením a spájaním § 85 ods. 15 zákona o DPH účinného od 1. 5. 2004 s § 21 citovaného zákona, keď sa tvrdí, že na predaj tovaru v colnom sklade, ktorý bol prepustený do režimu uskladňovania v colnom sklade po 30. 4. 2004 vrátane, sa použijú ustanovenia nového zákona o DPH, v zmysle ktorého pri predaji tovaru v colnom sklade vzniká daňová povinnosť.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka „navrhuje, aby Ústavný súd SR v náleze vyslovil že boli porušené jeho základné práva a slobody podľa čl. 46 odst. 1, 2, 3, čl. 55 ods. 2), Ústavy SR, článok 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   SR   podľa   §   56   ods.   3   písm.   c)   Zákona o ústavnom súde zakázal Daňovému úradu Košice I. porušovať základné práva a slobody sťažovateľovi a podľa § 56 ods. 3 písm. d) Zákona o ústavnom súde prikázal Daňovému úradu Košice I. aby pri uplatňovaní a výklade ustanovenia § 21 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov nespájal s ustanovením § 85 ods. 15 citovaného   zákona,   lebo   pri   predaji   tovaru   v   colnom   sklade   a   colných   režimoch s podmienečným oslobodením nevzniká daňová povinnosť.

Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR v náleze vyslovil, že boli porušené základné práva a slobody podľa čl. 46 odst. 1, 2, 3, čl. 55 ods.2), Ústavy SR, článok 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach aj ďalších podnikateľských subjektov.

Sťažovateľ navrhuje,   aby Ústavný súd SR podľa § 56 ods.   3 písm.   c) Zákona o ústavnom   súde   zakázal   Daňovým   úradom   v   SR   porušovať   základné   práva   a   slobody podnikateľských subjektov a podľa § 56 ods. 3 písm. d) Zákona o ústavnom súde prikázal Daňovým úradom v SR, aby pri uplatňovaní a výklade ustanovenia § 21 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov nespájali s ustanovením § 85 ods. 15 citovaného zákona, lebo pri predaji tovaru v colnom sklade a colných režimoch s podmienečným oslobodením nevzniká daňová povinnosť.“.

V závere   sťažnosti   sťažovateľka   požadovala,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozhodnutie daňového úradu sp. zn. 695/320/22600/08/Vas z 2. apríla 2008 o predbežnom opatrení, od ktorého právoplatnosti (5. apríla 2008) odvodzuje dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti pred ústavným súdom, ako aj prípustnosť tejto sťažnosti v súvislosti s vyčerpaním všetkých jej dostupných opravných a iných právnych prostriedkov na ochranu jej základných práv, vzhľadom   na   nemožnosť   podania   opravného   prostriedku   proti   tomuto   rozhodnutiu daňového úradu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, I. ÚS 77/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   55 ods.   2 ústavy   Slovenská   republika chráni a podporuje   hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ako   vyplýva   z obsahu   sťažnosti,   podľa   názoru   sťažovateľky   k   porušeniu   jej základných   práv   zaručených   v čl.   46   ods.   1,   2   a   3   ústavy,   práva   zaručeného   v   čl.   14 dohovoru   a k   porušeniu   čl.   55   ods.   2   ústavy   došlo   nesprávnym   výkladom   a aplikáciou zákonných ustanovení § 21 a § 85 ods.   15 zákona č.   222/2004 Z.   z. o dani z pridanej hodnoty   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o DPH“)   a   ich   „spájaním“ daňovým   úradom   pri   výkone   daňovej   kontroly   na   daň   z   pridanej   hodnoty,   ktorá   je realizovaná   u sťažovateľky.   Potvrdzuje   to   aj   formuláciou   petitu   sťažnosti   (ktorým   je ústavný   súd   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný),   podľa   ktorého sťažovateľka žiada prikázať daňovému úradu, aby pri uplatňovaní a výklade ustanovenia § 21 zákona o DPH tento nespájal s ustanovením § 85 ods. 15 tohto zákona.

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných práv postupom správneho orgánu – daňového úradu, ktorý sa tohto porušenia mal dopustiť nesprávnym výkladom a aplikáciou ustanovení právnych predpisov v priebehu výkonu ešte stále neukončenej   daňovej   kontroly na daň z pridanej   hodnoty. Sťažovateľka   tak   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nemala   a   nemohla   mať vedomosť o tom, s akým výsledkom bude daňová kontrola ukončená. Jej výsledok dokonca nemožno   s určitosťou   predpokladať   ani   na   základe   vydaného   predbežného   opatrenia daňového úradu č. j. 695/320/22600/08/Vas z 2. apríla 2008, ktorým daňový úrad zakázal sťažovateľke nakladať s majetkom uvedeným v rozhodnutí.

1.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   s prihliadnutím   na   povahu základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ústavy až na základe prípadného konečného právoplatného rozhodnutia daňového úradu v tejto veci (nie teda len ukončením daňovej kontroly,   ktorá   môže   a pravdepodobne   aj   bude   mať   za   následok   ďalšie   konanie)   bude možné posúdiť,   či   jeho postupom   v rámci   výkonu   daňovej   kontroly   došlo   k porušeniu sťažovateľkou   označených   základných   práv.   Z   tohto   pohľadu   sa   sťažnosť   sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom javí ako predčasne podaná.

Navyše   treba   dodať,   že   sťažovateľka   v   prípade   jej   presvedčenia   o   nesprávnom výklade   ustanovení   zákona   a   ich   následnej   nesprávnej   aplikácii   v   priebehu   daňového konania (čo však bude odzrkadlené až v právoplatnom rozhodnutí daňového úradu), bude môcť   využiť   opravné   prostriedky   (riadne   opravné   prostriedky   v   zmysle   príslušných ustanovení   zákona   č.   511/1992   Zb. o   správe   daní   a   poplatkov   a   o   zmenách   v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších   predpisov), ktorými sa zároveň bude môcť domáhať aj nápravy prípadného porušenia jej základných práv v takom zmysle, ako ich v súčasnosti namieta v sťažnosti pred ústavným súdom. V konečnom dôsledku nie je vylúčené,   aby   o sťažovateľkou   namietaných   otázkach   napokon   rozhodoval   a rozhodol všeobecný súd v rámci správneho súdnictva, ktorého povinnosťou je rovnako poskytnúť sťažovateľke ochranu jej základných práv a slobôd.

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   občana je okrem   iného   aj   opravný   prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba k dispozícii   vo   vzťahu   k tomu   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv alebo slobôd (I. ÚS 36/96).

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v tejto časti pre nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr. IV.   ÚS   269/07,   I.   ÚS 183/07).

2.   Pokiaľ   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   rozhodnutím o predbežnom   opatrení   č. j.   695/320/22600/08/Vas   z 2.   apríla   2008,   ústavný   súd poznamenáva, že účel predbežného opatrenia v posudzovanej veci sa dosahuje bez ujmy na práve na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia v žiadnom prípade podľa názoru ústavného súdu nevylučuje, aby správny   orgán   –   daňový   úrad   –   poskytol   v konečnom   dôsledku   ochranu   –   za   splnenia zákonných predpokladov – aj právam, ktorých porušenie sťažovateľka namieta vo svojej sťažnosti.   Inak   povedané,   obsah   predbežného   opatrenia   nevylučuje   právo   na   meritórnu ochranu tých práv, ktorých porušenie sa namietlo v sťažnosti, pretože predbežné opatrenie je len zabezpečovacím prostriedkom, ktorý nemôže byť prekážkou uplatnenia nároku na v tomto prípade inú právnu ochranu konečným rozhodnutím vo veci samej.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pretože nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06, II. ÚS 127/07).

3. Ústavný súd ďalej konštatuje, že postup daňového úradu   v označenom konaní nemohol žiadnym spôsobom zasiahnuť ani do práva sťažovateľky vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru   v spojení   s čl.   55   ods.   2   ústavy.   Z argumentácie   uvádzanej   sťažovateľkou nevyplýva, že by sa s ňou z dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 55 ods. 2 ústavy   zaobchádzalo   v   napadnutom   konaní   rozdielne   oproti   iným   osobám   v rovnakých situáciách   a že   takto   voči   nej v danej   veci   postupoval   daňový   úrad.   Subjektívny   názor sťažovateľky na jej diskrimináciu nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nej mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré   by   dovolili   dospieť   k   takému   záveru   aspoň   na   účely   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľky   bola   odmietnutá   ako   celok   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť,   neprichádzalo   do   úvahy   rozhodovanie   o ďalších   požiadavkách sťažovateľky uvedených v sťažnosti (zrušenie rozhodnutia daňového úradu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008