SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 348/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej FridrichPaľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľa advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 12550/2014,sp. zn. Rvp 12551/2014, sp. zn. Rvp 12552/2014, sp. zn. Rvp 12553/2014, sp. zn.Rvp 12554/2014, sp. zn. Rvp 12555/2014, sp. zn. Rvp 12556/2014, sp. zn. Rvp 12557/2014,sp. zn. Rvp 12558/2014, sp. zn. Rvp 12559/2014, sp. zn. Rvp 12560/2014, sp. zn.Rvp 12561/2014, sp. zn. Rvp 12562/2014, sp. zn. Rvp 12563/2014, sp. zn. Rvp 12564/2014,sp. zn. Rvp 12565/2014, sp. zn. Rvp 12566/2014, sp. zn. Rvp 12567/2014, sp. zn.Rvp 12568/2014, sp. zn. Rvp 12569/2014, sp. zn. Rvp 12570/2014, sp. zn. Rvp 12571/2014,sp. zn. Rvp 12572/2014, sp. zn. Rvp 12573/2014, sp. zn. Rvp 12574/2014, sp. zn.Rvp 12575/2014, sp. zn. Rvp 12576/2014, sp. zn. Rvp 12577/2014, sp. zn. Rvp 12578/2014,sp. zn. Rvp 12579/2014, sp. zn. Rvp 12580/2014, sp. zn. Rvp 12581/2014, sp. zn.Rvp 12582/2014 a sp. zn. Rvp 12808/2014 vo veci namietaného porušenia jej základnýchpráv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniamiKrajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 Co 383/2013 z 13. marca 2014 (Rvp 12550/2014),sp. zn. 8 Co 151/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 12551/2014), sp. zn. 19 Co 489/2013z 26. júna 2014 (Rvp 12552/2014), sp. zn. 16 Co 25/2013 zo 7. júla 2014(Rvp 12553/2014), sp. zn. 16 Co 140/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 12554/2014),sp. zn. 16 Co 146/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 12555/2014), sp. zn. 8 Co 374/2013z 2. apríla 2014 (Rvp 12556/2014), sp. zn. 16 Co 148/2013 z 28. novembra 2013(Rvp 12557/2014), sp. zn. 16 Co 28/2013 z 13. novembra 2013 (Rvp 12558/2014),sp. zn. 8 Co 149/2013 z 27. novembra 2013 (Rvp 12559/2014), sp. zn. 8 Co 370/2013z 24. júna 2014 (Rvp 12560/2014), sp. zn. 8 Co 152/2013 z 28. novembra 2013(Rvp 12561/2014), sp. zn. 6 Co 423/2013 z 24. júna 2014 (Rvp 12562/2014),sp. zn. 6 Co 369/2013 z 24. júna 2014 (Rvp 12563/2014), sp. zn. 19 Co 483/2013z 26. júna 2014 (Rvp 12564/2014), sp. zn. 6 Co 472/2013 z 22. júla 2014(Rvp 12565/2014), sp. zn. 6 Co 468/2013 z 24. júna 2014 (Rvp 12566/2014),sp. zn. 8 Co 148/2013 z 27. novembra 2013 (Rvp 12567/2014), sp. zn. 5 Co 172/2013z 2. júla 2014 (Rvp 12568/2014), sp. zn. 8 Co 384/2013 z 29. januára 2014(Rvp 12569/2014), sp. zn. 6 Co 220/2014 25. júna 2014 (Rvp 12570/2014),sp. zn. 16 Co 366/2013 zo 7. júla 2014 (Rvp 12571/2014), sp. zn. 16 Co 376/2013z 26. marca 2014 (Rvp 12572/2014), sp. zn. 16 Co 377/2013 zo 7. júla 2014(Rvp 12573/2014), sp. zn. 16 Co 367/2013 zo 7. júla 2014 (Rvp 12574/2014),sp. zn. 8 Co 34/2013 z 29. októbra 2013 (Rvp 12575/2014), sp. zn. 16 Co 27/2013z 13. novembra 2013 (Rvp 12576/2014), sp. zn. 16 Co 29/2013 z 13. novembra 2013(Rvp 12577/2014), sp. zn. 8 Co 155/2013 z 26. novembra 2013 (Rvp 12578/2014),sp. zn. 8 Co 35/2013 z 29. októbra 2013 (Rvp 12579/2014), sp. zn. 6 Co 640/2013zo 17. júla 2014 (Rvp 12580/2014), sp. zn. 8 Co 382/2013 z 30. apríla 2014(Rvp 12581/2014), sp. zn. 8 Co 381/2013 z 30. apríla 2014 (Rvp 12582/2014)a sp. zn. 4 Co 486/2013 z 27. júna 2014 (Rvp 12808/2014) a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 12550/2014, sp. zn. Rvp 12551/2014, sp. zn. Rvp 12552/2014, sp. zn. Rvp 12553/2014,sp. zn. Rvp 12554/2014, sp. zn. Rvp 12555/2014, sp. zn. Rvp 12556/2014,sp. zn. Rvp 12557/2014, sp. zn. Rvp 12558/2014, sp. zn. Rvp 12559/2014,sp. zn. Rvp 12560/2014, sp. zn. Rvp 12561/2014, sp. zn. Rvp 12562/2014,sp. zn. Rvp 12563/2014, sp. zn. Rvp 12564/2014, sp. zn. Rvp 12565/2014,sp. zn. Rvp 12566/2014, sp. zn. Rvp 12567/2014, sp. zn. Rvp 12568/2014,sp. zn. Rvp 12569/2014, sp. zn. Rvp 12570/2014, sp. zn. Rvp 12571/2014,sp. zn. Rvp 12572/2014, sp. zn. Rvp 12573/2014, sp. zn. Rvp 12574/2014,sp. zn. Rvp 12575/2014, sp. zn. Rvp 12576/2014, sp. zn. Rvp 12577/2014,sp. zn. Rvp 12578/2014, sp. zn. Rvp 12579/2014, sp. zn. Rvp 12580/2014,sp. zn. Rvp 12581/2014, sp. zn. Rvp 12582/2014 a sp. zn. Rvp 12808/2014 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12550/2014.
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli11. a 25. augusta 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 12550/2014,sp. zn. Rvp 12551/2014, sp. zn. Rvp 12552/2014, sp. zn. Rvp 12553/2014, sp. zn.Rvp 12554/2014, sp. zn. Rvp 12555/2014, sp. zn. Rvp 12556/2014, sp. zn. Rvp 12557/2014,sp. zn. Rvp 12558/2014, sp. zn. Rvp 12559/2014, sp. zn. Rvp 12560/2014, sp. zn.Rvp 12561/2014, sp. zn. Rvp 12562/2014, sp. zn. Rvp 12563/2014, sp. zn. Rvp 12564/2014,sp. zn. Rvp 12565/2014, sp. zn. Rvp 12566/2014, sp. zn. Rvp 12567/2014, sp. zn.Rvp 12568/2014, sp. zn. Rvp 12569/2014, sp. zn. Rvp 12570/2014, sp. zn. Rvp 12571/2014,sp. zn. Rvp 12572/2014, sp. zn. Rvp 12573/2014, sp. zn. Rvp 12574/2014, sp. zn.Rvp 12575/2014, sp. zn. Rvp 12576/2014, sp. zn. Rvp 12577/2014, sp. zn. Rvp 12578/2014,sp. zn. Rvp 12579/2014, sp. zn. Rvp 12580/2014, sp. zn. Rvp 12581/2014, sp. zn.Rvp 12582/2014 a sp. zn. Rvp 12808/2014, ktorými namieta porušenie svojich základnýchpráv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len„napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Trenčín a Okresným súdom Prievidza (spolu ďalejlen „okresné súdy“), predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej škodya nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím, resp.nesprávnym úradným postupom okresných súdov, teda súdov, ktoré mali sťažovateľkeuvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobiť. Na základe uvedeného sťažovateľkaočakávala, že dôjde k vylúčeniu jednotlivých okresných súdov z rozhodovania jej vecía spory budú prikázané iným vecne príslušným okresným súdom v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdysvojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (spolu ďalej len „uznesenia okresnýchsúdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietkyzaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenieo nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uzneseniaokresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď: „a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté vpodaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jejprejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť za jejpodanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené od súdnychpoplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pozn.),a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda aj námietkové konania bymali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili podaniasťažovateľky ako námietky zaujatosti.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajskéhosúdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konaniea prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súdo vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutýchuznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 12550/2014, sp. zn. Rvp 12551/2014, sp. zn. Rvp 12552/2014, sp. zn. Rvp 12553/2014,sp. zn. Rvp 12554/2014, sp. zn. Rvp 12555/2014, sp. zn. Rvp 12556/2014, sp. zn.Rvp 12557/2014, sp. zn. Rvp 12558/2014, sp. zn. Rvp 12559/2014, sp. zn. Rvp 12560/2014,sp. zn. Rvp 12561/2014, sp. zn. Rvp 12562/2014, sp. zn. Rvp 12563/2014, sp. zn.Rvp 12564/2014, sp. zn. Rvp 12565/2014, sp. zn. Rvp 12566/2014, sp. zn. Rvp 12567/2014,sp. zn. Rvp 12568/2014, sp. zn. Rvp 12569/2014, sp. zn. Rvp 12570/2014, sp. zn.Rvp 12571/2014, sp. zn. Rvp 12572/2014, sp. zn. Rvp 12573/2014, sp. zn. Rvp 12574/2014,sp. zn. Rvp 12575/2014, sp. zn. Rvp 12576/2014, sp. zn. Rvp 12577/2014, sp. zn.Rvp 12578/2014, sp. zn. Rvp 12579/2014, sp. zn. Rvp 12580/2014, sp. zn. Rvp 12581/2014,sp. zn. Rvp 12582/2014 a sp. zn. Rvp 12808/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnua skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobesťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocia základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože, akovyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní protiprvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru nepodala.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmtouzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatostinepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m.II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciachrozhodovať a súčasne sú štátnymi orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupomspôsobili sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išlo opodania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa§ 12 ods. 1 OSP z dôvodu, že sudcovia jednotlivých okresných súdov sú vylúčeníz prejednávania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veciam a k účastníkom konania,pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenienáležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcoviasú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 12 ods. 2 OSP vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa ajz dôvodu vhodnosti.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutnádelegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu a prikázaná naďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnejdelegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byťsplnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretožejeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 OSP, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcovpríslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmikonania (§ 15a OSP), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 OSP).
V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iné akopríslušné okresné súdy, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnými súdmiz dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti o nezaujatostisudcov jednotlivých okresných súdov, a keďže sudcovia týchto súdov sami svojunezaujatosť nespochybnili (§ 15 OSP), okresné súdy a následne sa s tým stotožniacaj krajský súd, vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobách ako ňouuplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a OSP), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnostipodľa položky č. 17a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskejnárodnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
V konkrétnych okolnostiach posudzovaných vecí sa odôvodnenia napádanýchuznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľnéa akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, žev okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavneakceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskehosúdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikáciedo úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitovzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinuinterpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebenezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu jepodstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vecivzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktoromprípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. II. ÚS 124/2011),vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok aj oslobodenie od súdnehopoplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo v napádaných uzneseniachpoukazoval aj samotný krajský súd.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovaliv jej obdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právnynázor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo vecisamej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadnepodobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásadekaždého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoczaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiánajvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímneočakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie jesúčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalargumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tietorozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uzneseniakrajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie jedostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, žesťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniuoznačených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnostisťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanýchprípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamikrajského súdu, základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosťvysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pripredbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavneneopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberaťsa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015