znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 348/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnejspoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   FridrichPaľko, s. r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľa advokát doc. JUDr. Branislav   Fridrich,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   12550/2014,sp. zn. Rvp 12551/2014,   sp.   zn.   Rvp   12552/2014,   sp.   zn.   Rvp   12553/2014,   sp.   zn.Rvp 12554/2014, sp. zn. Rvp 12555/2014, sp. zn. Rvp 12556/2014, sp. zn. Rvp 12557/2014,sp.   zn.   Rvp 12558/2014,   sp.   zn.   Rvp   12559/2014,   sp.   zn.   Rvp   12560/2014,   sp.   zn.Rvp 12561/2014, sp. zn. Rvp 12562/2014, sp. zn. Rvp 12563/2014, sp. zn. Rvp 12564/2014,sp.   zn.   Rvp 12565/2014,   sp.   zn.   Rvp   12566/2014,   sp.   zn.   Rvp   12567/2014,   sp.   zn.Rvp 12568/2014, sp. zn. Rvp 12569/2014, sp. zn. Rvp 12570/2014, sp. zn. Rvp 12571/2014,sp.   zn.   Rvp 12572/2014,   sp.   zn.   Rvp   12573/2014,   sp.   zn.   Rvp   12574/2014,   sp.   zn.Rvp 12575/2014, sp. zn. Rvp 12576/2014, sp. zn. Rvp 12577/2014, sp. zn. Rvp 12578/2014,sp.   zn.   Rvp   12579/2014,   sp.   zn.   Rvp   12580/2014,   sp.   zn.   Rvp   12581/2014,   sp.   zn.Rvp 12582/2014 a sp. zn. Rvp 12808/2014 vo veci namietaného porušenia jej základnýchpráv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniamiKrajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 Co 383/2013 z 13. marca 2014 (Rvp 12550/2014),sp. zn. 8 Co 151/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 12551/2014), sp. zn. 19 Co 489/2013z 26. júna   2014   (Rvp   12552/2014),   sp.   zn.   16 Co   25/2013   zo   7.   júla   2014(Rvp 12553/2014),   sp.   zn.   16   Co   140/2013   z 28.   novembra   2013   (Rvp   12554/2014),sp. zn. 16 Co 146/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 12555/2014), sp. zn. 8 Co 374/2013z 2. apríla   2014   (Rvp   12556/2014),   sp.   zn.   16 Co   148/2013   z 28.   novembra   2013(Rvp 12557/2014),   sp.   zn.   16   Co   28/2013   z 13.   novembra   2013   (Rvp   12558/2014),sp. zn. 8 Co   149/2013   z 27.   novembra   2013   (Rvp 12559/2014),   sp.   zn.   8   Co   370/2013z 24. júna   2014   (Rvp   12560/2014),   sp.   zn.   8 Co   152/2013   z 28.   novembra   2013(Rvp 12561/2014),   sp.   zn.   6   Co   423/2013   z 24.   júna   2014   (Rvp   12562/2014),sp. zn. 6 Co 369/2013   z 24.   júna   2014   (Rvp 12563/2014),   sp.   zn.   19   Co   483/2013z 26. júna 2014   (Rvp   12564/2014),   sp.   zn.   6 Co   472/2013   z 22.   júla   2014(Rvp 12565/2014),   sp.   zn.   6   Co   468/2013   z 24.   júna   2014   (Rvp   12566/2014),sp. zn. 8 Co 148/2013   z 27.   novembra   2013   (Rvp 12567/2014),   sp.   zn.   5   Co   172/2013z 2. júla   2014   (Rvp   12568/2014),   sp.   zn.   8 Co   384/2013   z 29.   januára   2014(Rvp 12569/2014),   sp.   zn.   6   Co   220/2014   25.   júna   2014   (Rvp   12570/2014),sp. zn. 16 Co 366/2013   zo   7.   júla   2014   (Rvp 12571/2014),   sp.   zn.   16   Co   376/2013z 26. marca   2014   (Rvp   12572/2014),   sp.   zn.   16 Co   377/2013   zo   7.   júla   2014(Rvp 12573/2014),   sp.   zn.   16   Co   367/2013   zo   7.   júla   2014   (Rvp   12574/2014),sp. zn. 8 Co 34/2013   z 29.   októbra   2013   (Rvp 12575/2014),   sp.   zn.   16   Co   27/2013z 13. novembra   2013   (Rvp   12576/2014),   sp.   zn.   16 Co   29/2013   z 13.   novembra   2013(Rvp 12577/2014),   sp.   zn.   8   Co   155/2013   z 26.   novembra   2013   (Rvp   12578/2014),sp. zn. 8 Co   35/2013   z 29.   októbra   2013   (Rvp 12579/2014),   sp.   zn.   6   Co   640/2013zo 17. júla   2014   (Rvp   12580/2014),   sp.   zn.   8 Co   382/2013   z 30.   apríla   2014(Rvp 12581/2014),   sp.   zn.   8   Co   381/2013   z 30.   apríla   2014   (Rvp   12582/2014)a sp. zn. 4 Co 486/2013 z 27. júna 2014 (Rvp 12808/2014) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn.Rvp 12550/2014, sp. zn. Rvp 12551/2014, sp. zn. Rvp 12552/2014, sp. zn. Rvp 12553/2014,sp.   zn.   Rvp   12554/2014,   sp.   zn.   Rvp   12555/2014,   sp.   zn.   Rvp   12556/2014,sp. zn. Rvp 12557/2014,   sp.   zn.   Rvp   12558/2014,   sp.   zn.   Rvp   12559/2014,sp. zn. Rvp 12560/2014,   sp.   zn.   Rvp   12561/2014,   sp.   zn.   Rvp   12562/2014,sp. zn. Rvp 12563/2014,   sp.   zn.   Rvp   12564/2014,   sp.   zn.   Rvp   12565/2014,sp. zn. Rvp 12566/2014,   sp.   zn.   Rvp   12567/2014,   sp.   zn.   Rvp   12568/2014,sp. zn. Rvp 12569/2014,   sp.   zn.   Rvp   12570/2014,   sp.   zn.   Rvp   12571/2014,sp. zn. Rvp 12572/2014,   sp.   zn.   Rvp   12573/2014,   sp.   zn.   Rvp   12574/2014,sp. zn. Rvp 12575/2014,   sp.   zn.   Rvp   12576/2014,   sp.   zn.   Rvp   12577/2014,sp. zn. Rvp 12578/2014,   sp.   zn.   Rvp   12579/2014,   sp.   zn.   Rvp   12580/2014,sp. zn. Rvp 12581/2014,   sp.   zn.   Rvp   12582/2014   a   sp.   zn.   Rvp   12808/2014 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12550/2014.

Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli11. a 25. augusta 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 12550/2014,sp. zn.   Rvp   12551/2014,   sp.   zn.   Rvp   12552/2014,   sp.   zn.   Rvp   12553/2014,   sp.   zn.Rvp 12554/2014, sp. zn. Rvp 12555/2014, sp. zn. Rvp 12556/2014, sp. zn. Rvp 12557/2014,sp.   zn.   Rvp   12558/2014,   sp.   zn.   Rvp   12559/2014,   sp.   zn.   Rvp   12560/2014,   sp.   zn.Rvp 12561/2014, sp. zn. Rvp 12562/2014, sp. zn. Rvp 12563/2014, sp. zn. Rvp 12564/2014,sp.   zn.   Rvp   12565/2014,   sp.   zn.   Rvp   12566/2014,   sp.   zn.   Rvp   12567/2014,   sp.   zn.Rvp 12568/2014, sp. zn. Rvp 12569/2014, sp. zn. Rvp 12570/2014, sp. zn. Rvp 12571/2014,sp.   zn.   Rvp   12572/2014,   sp.   zn.   Rvp   12573/2014,   sp.   zn.   Rvp   12574/2014,   sp.   zn.Rvp 12575/2014, sp. zn. Rvp 12576/2014, sp. zn. Rvp 12577/2014, sp. zn. Rvp 12578/2014,sp.   zn.   Rvp   12579/2014,   sp.   zn.   Rvp   12580/2014,   sp.   zn.   Rvp   12581/2014,   sp.   zn.Rvp 12582/2014 a sp. zn. Rvp 12808/2014, ktorými namieta porušenie svojich základnýchpráv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len„napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Trenčín a Okresným súdom Prievidza (spolu ďalejlen   „okresné   súdy“),   predmetom   ktorých   je   rozhodovanie   o   náhrade   majetkovej   škodya nemajetkovej   ujmy,   ktorá   mala   byť   spôsobená   nezákonným   rozhodnutím,   resp.nesprávnym   úradným   postupom   okresných   súdov,   teda   súdov,   ktoré   mali   sťažovateľkeuvedenú   škodu   a   nemajetkovú   ujmu   spôsobiť.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľkaočakávala, že dôjde k vylúčeniu jednotlivých okresných súdov z rozhodovania jej   vecía spory budú prikázané iným vecne príslušným okresným súdom v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdysvojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (spolu ďalej len „uznesenia okresnýchsúdov“)   zaviazali   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesené   námietkyzaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenieo nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uzneseniaokresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutými   uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď: „a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení   návrhov   podaných   sťažovateľkou   ako   námietok   zaujatosti,   hoci   tieto   podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté vpodaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jejprejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť za jejpodanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené od súdnychpoplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pozn.),a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda aj námietkové konania bymali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili podaniasťažovateľky ako námietky zaujatosti.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajskéhosúdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konaniea prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súdo vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutýchuznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 12550/2014, sp. zn. Rvp 12551/2014, sp. zn. Rvp 12552/2014, sp. zn. Rvp 12553/2014,sp.   zn.   Rvp   12554/2014,   sp.   zn.   Rvp   12555/2014,   sp.   zn.   Rvp   12556/2014,   sp.   zn.Rvp 12557/2014, sp. zn. Rvp 12558/2014, sp. zn. Rvp 12559/2014, sp. zn. Rvp 12560/2014,sp.   zn.   Rvp   12561/2014,   sp.   zn.   Rvp   12562/2014,   sp.   zn.   Rvp   12563/2014,   sp.   zn.Rvp 12564/2014, sp. zn. Rvp 12565/2014, sp. zn. Rvp 12566/2014, sp. zn. Rvp 12567/2014,sp.   zn.   Rvp   12568/2014,   sp.   zn.   Rvp   12569/2014,   sp.   zn.   Rvp   12570/2014,   sp.   zn.Rvp 12571/2014, sp. zn. Rvp 12572/2014, sp. zn. Rvp 12573/2014, sp. zn. Rvp 12574/2014,sp.   zn.   Rvp   12575/2014,   sp.   zn.   Rvp   12576/2014,   sp.   zn.   Rvp   12577/2014,   sp.   zn.Rvp 12578/2014, sp. zn. Rvp 12579/2014, sp. zn. Rvp 12580/2014, sp. zn. Rvp 12581/2014,sp. zn. Rvp 12582/2014 a sp. zn. Rvp 12808/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnua skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobesťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislostimedzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   mocia základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože, akovyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní protiprvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru nepodala.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych   poplatkov   zákona,   tvoriaceho   prílohu   zákona   č.   71/1992   Zb.“.   Proti   týmtouzneseniam   podala   sťažovateľka   odvolania,   v   ktorých   tvrdila,   že   námietky   zaujatostinepodala,   a   okrem   iného   poukázala   na   skutočnosť: „...   v   úvode   svojej   žaloby   uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m.II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy   nesprávne   posúdili   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomeniao skutočnostiach   týkajúcich   sa   okresných   súdov,   ktoré   majú   v   jej   právnych   veciachrozhodovať a súčasne sú štátnymi orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupomspôsobili sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išlo opodania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa§ 12   ods.   1   OSP   z   dôvodu,   že   sudcovia   jednotlivých   okresných   súdov   sú   vylúčeníz prejednávania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veciam a k účastníkom konania,pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenienáležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.

Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcoviasú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...

Podľa   §   12   ods.   2   OSP   vec   možno   prikázať   inému   súdu   toho   istého   stupňa   ajz dôvodu vhodnosti.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutnádelegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu a prikázaná naďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnejdelegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byťsplnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretožejeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 OSP, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcovpríslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmikonania (§ 15a OSP), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 OSP).

V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iné akopríslušné okresné súdy, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnými súdmiz dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti o nezaujatostisudcov   jednotlivých   okresných   súdov,   a   keďže   sudcovia   týchto   súdov   sami   svojunezaujatosť   nespochybnili   (§   15   OSP),   okresné   súdy   a   následne   sa   s   tým   stotožniacaj krajský súd, vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobách ako ňouuplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a OSP), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnostipodľa položky č. 17a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskejnárodnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).

V konkrétnych   okolnostiach   posudzovaných   vecí   sa   odôvodnenia   napádanýchuznesení   krajského   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   javia   ako   zrozumiteľnéa akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, žev okolnostiach   posudzovaných   vecí   išlo   o   námietku   zaujatosti,   vec   ústavneakceptovateľným   spôsobom   právne   posúdil   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskehosúdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikáciedo úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitovzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinuinterpretáciu   dotknutých   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ešte   sama   osebenezakladá   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv.   Z   pohľadu   ústavného   súdu   jepodstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vecivzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.

Obdobne   nie   je   žiadny   dôvod   na   prehodnocovanie   námietok   sťažovateľky,   ktorésúvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktoromprípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. II. ÚS 124/2011),vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok aj oslobodenie od súdnehopoplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo v napádaných uzneseniachpoukazoval aj samotný krajský súd.

V   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľky,   podľa   ktorých   iné   súdy   rozhodovaliv jej obdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právnynázor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo vecisamej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v.   Rumunsko   (č.   1)zo 6. decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo   rovnakých,   prípadnepodobných   veciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásadekaždého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoczaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväznýchprávnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Práve   plénum   a   kolégiánajvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímneočakávania   účastníkov   súdnych   konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   jesúčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad   vyznačuje   svojvôľou   a   zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalargumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tietorozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Vzhľadom   na   uvedené   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   napadnuté   uzneseniakrajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sú   ústavne   akceptovateľné   a   ich   odôvodnenie   jedostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, žesťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniuoznačených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru.   Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnostisťažovateľky   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnené   (§   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   dospel   k   záveru,   že   z   ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu   do   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   do   právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanýchprípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamikrajského   súdu,   základným   právom   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   právom   podľa   čl.   1dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosťvysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pripredbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavneneopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberaťsa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015