znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 348/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. A. a R. A., obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 40/1994 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. A. a R. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2013 doručená sťažnosť V. A. a R. A., obaja bytom B. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou   namietali   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 40/1994.

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva,   že   v konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 7 C 40/1994 sa V. U., A. V. a D. H. (ďalej len „navrhovateľky“) domáhali na základe návrhu   podaného   8.   decembra   1994   určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   proti sťažovateľom.

Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdia, že „Od začatia konania uplynulo 18 rokov, pričom súd v merite veci právoplatne nerozhodol...

Určenie vlastníckeho práv k nehnuteľnostiam patrí do bežnej rozhodovacej agendy prvostupňových a druhostupňových súdov. V istých prípadoch však môže predmet sporu vykazovať   o niečo   vyššiu   náročnosť,   no   nemôže   ísť   o takú   zložitosť   veci,   aby   ani   po 18 rokoch nedošlo k právoplatne ukončenému súdnemu konaniu.

K počtu účastníkov konania si dovoľujeme uviesť, že počet účastníkov konania nie je dôkazom   zložitosti   veci.   Problému   v zabezpečení   prítomnosti   účastníkov   konania   na pojednávaní tiež nemožno kvalifikovať ako dôvod na hodnotenie veci ako zložitej... Tvrdíme,   že prvostupňový   súd v období   od   08. 12. 1994 do 27. 01. 1999,   t.   j.   od začiatku konania do prvého pojednávania, vykonával iba jednoduché úkony... pričom toto obdobie nečinnosti trvalo 4 roky, 1 mesiac a 19 dní.

Rovnako v období od 19. 05. 1999 do 16. 11. 2007, t. j. od podania Návrhu na zmenu petitu žaloby zo dňa 06. 12. 1994 do podania Návrhu na vydanie predbežného opatrenia, možno za zbytočný prieťah v tomto súdnom konaní odôvodnene považovať rozhodnutie súdu o Návrhu na zmenu petitu žaloby zo dňa 06. 12. 1994 po 7 rokoch, 7 mesiacoch a 17 dňoch od jeho podania a po 3 rokoch, 10 mesiacoch a 17 dňoch od žiadosti právneho zástupcu navrhovateliek, aby súd vo veci konal...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľov V. A... a R. A... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   bolo   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7 C/40/1994 bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľom   primerané   finančné zadosťučinenie, a o každému zo sťažovateľov vo výške 5.000,00 EUR, ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný sťažovateľom uhradiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Bratislava   III   je   povinný   uhradiť   sťažovateľom   trovy   právneho zastúpenia vo výške 333,89 EUR na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária P. K., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľmi namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 40/1994.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu označeného práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Sťažovatelia   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   tvrdia,   že „súd   v merite   veci právoplatne nerozhodol“. Po nahliadnutí do vyžiadaného, na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 40/1994 však ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 40/1994-310 z 21. februára 2012, ktorým žalobnému návrhu   navrhovateliek vyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia odvolanie (podanie z 30. mája 2012), čo bolo dôvodom na predloženie súdneho spisu Krajskému súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   rozhodnutie   o opravnom   prostriedku.   Právny zástupca navrhovateliek však podaním z 22. novembra 2012 vzal návrh na začatie konania v celom   rozsahu   späť,   s ktorým   sťažovatelia   súhlasili   (podanie   z tohto   istého   dňa, t. j. 22. novembra   2012).   Vzhľadom   na   túto   situáciu   krajský   súd   ako   odvolací   súd uznesením   č. k.   5   Co   600/2012-365   z 30.   novembra   2012   pripustil   späťvzatie   návrhu na začatie   konania,   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   č.   k.   7   C   40/1994-310 z 21. februára   2012   zrušil   a konanie   zastavil.   Uznesenie   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť 18. januára 2013. Od tohto dátumu je teda vec právoplatne skončená.

Sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená 14. februára 2013. Na ústavný súd   sa   teda   sťažovatelia   obrátili   so   sťažnosťou   v   čase,   keď   porušovanie   označeného základného práva na všeobecnom súde, ktorý označili za účastníka konania (okresný súd), už netrvalo a konanie o ich sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy a právu zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie   ústavného   súdu   o   ďalších   ich   požiadavkách   (priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013