znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 348/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Žiar nad Hronom pod sp. zn. 8 P 345/2011 a Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17 CoP 21/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012 doručená sťažnosť R. Š., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 P 345/2011 a Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 17 CoP 21/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. júla 2012.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 8 P 345/2011-28 zo 7. marca 2012 došlo k zvýšeniu vyživovacej povinnosti sťažovateľa ako odporcu voči navrhovateľke, a to na sumu 100 € mesačne počnúc dňom 5. októbra 2011. Rozsudkom krajského súdu č. k. 17 CoP 21/2012-48 z 13. júna 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Sťažovateľ hoci určenú výšku výživného nenamieta, napáda   porušenie   svojich   ústavných   práv   postupom   všeobecných   súdov.   Konkrétne namieta,   že   hoci   mu   bol   doručený   návrh   na   začatie   konania,   ako   aj   predvolanie na pojednávanie,   neboli   mu   doložené   žiadne   doklady   potvrdzujúce   oprávnenosť uplatneného   nároku.   Preto   ani   nemal   možnosť   zaujať k   takýmto   dokladom   stanovisko. Dňa 5. marca 2012 sťažovateľ poveril svojím právnym zastúpením advokáta, ktorý túto skutočnosť v ten istý deň oznámil okresnému súdu. Pritom aj predložil písomnú plnú moc a z dôvodu potrebnej prípravy na pojednávanie požiadal o odročenie pojednávania na iný termín. Trval tiež na tom, aby sa mu doručili príslušné doklady od navrhovateľky, aby na tieto   mohol   reagovať.   Okresný   súd   pojednávanie   napriek   žiadosti   o jeho   odročenie vykonal v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu a rozhodol aj vo veci samej. Bol toho názoru, že dôvody na odročenie pojednávania neboli dané. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom s poukazom na porušenie jeho ústavného práva žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský   súd   mu   nevyhovel.   Hoci   uznal   právo   sťažovateľa   zvoliť   si   právneho zástupcu, ako aj právo právneho zástupcu na prípravu na pojednávanie, bol zároveň toho názoru,   že   požiadavku   potreby   prípravy   právneho   zástupcu   na   pojednávanie   nemožno považovať za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Tento záver nijako nezdôvodnil. Rovnako nezdôvodnil ani názor, podľa ktorého sa vraj sťažovateľ sám vzdal práva osobne sa zúčastniť pojednávania. Krajský súd tiež   konštatoval,   že   navrhovateľka   doložila   nejaké   doklady   do   spisu   13. februára   2012 a nejaké ďalšie na pojednávaní, ale napriek tomu nezohľadnil, že tieto neboli doručené sťažovateľovi, hoci na to mal právo.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 8 P 345/2011 a krajským súdom pod sp. zn. 17 CoP 21/2012. Domáha sa tiež odškodného vo výške po 2 000 € od okresného súdu a krajského súdu.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti rozsudku krajského súdu č. k. 17 CoP 21/2012-48 z 13. júna 2012 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 8 P 345/2011, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.  

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vo vzťahu voči konaniu vedenému okresným súdom vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.

Do určitej miery je odlišná situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 17 CoP 21/2012. Túto časť sťažnosti treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ   v   podanej   sťažnosti   uvádza   viacero   námietok,   z   ktorých   vyplýva,   že podľa   jeho   názoru   postupom   všeobecných   súdov   mu   bola   odňatá   možnosť   konať pred súdom.   Malo   sa   tak   stať   napríklad   tým,   že   mu   neboli   poskytnuté   listinné   dôkazy od navrhovateľky preukazujúce dôvodnosť uplatneného nároku, ale najmä tým, že okresný súd konal a rozhodol v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu na pojednávaní, hoci obaja svoju neúčasť ospravedlnili a žiadali pojednávanie odročiť.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   povahu   námietok   sťažovateľa,   ktorý   výslovne   vytýka nesprávne procesné postupy všeobecných súdov (nie nesprávnosť samotného záveru vo veci samej), uvádza, že sťažovateľ mal možnosť podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie, prípustnosť   ktorého   sa   dá   odvodiť   z ustanovenia   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku. Keďže tak neurobil, nevyčerpal tým mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu Občiansky súdny   poriadok   na ochranu označených práv účinne poskytuje a na ktorého použitie bol oprávnený. Vo svojich dôsledkoch to znamená neprípustnosť sťažnosti.

Treba dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   vôbec   neprichádzal   do   úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012