znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 348/09-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta o sťažnosti O. D., B., zastúpeného advokátkou Mgr. K. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva pokojne sa zhromažďovať podľa čl. 28   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp/121/09 takto

r o z h o d o l :

1. Postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp/121/09 b o l o   p o r u š e n é   základné právo O. D. pokojne sa zhromažďovať zaručené v čl. 28 Ústavy Slovenskej republiky.

2. O. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 € (slovom jedno euro), ktoré   mu   j e   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský   súd   v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   O.   D.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   368,55   €   (slovom   tristošesťdesiatosem   eur   a   päťdesiatpäť   centov) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. K. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti O. D. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 348/09-17 bola 13. októbra 2009 prijatá sťažnosť O. D., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a základného   práva   pokojne   sa zhromažďovať podľa čl. 28 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp/121/09.

2. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd oneskoreným rozhodnutím, ktorým bolo zrušené rozhodnutie   mestskej   časti   (ďalej   aj   „mestská   časť“)   o zákaze   uskutočniť   verejné zhromaždenie, porušil sťažovateľovo ústavné právo na pokojné zhromažďovanie. Podstatou sťažnosti je teda zistenie, či došlo k zásahu do uvedeného práva sťažovateľa a či takýto zásah   bol   ústavne   akceptovateľný.   Sťažovateľ   z rovnakého   dôvodu   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.

3. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal 10. júna 2009 na M. mestskej časti oznámenie   o   zvolaní   verejného   zhromaždenia   v zmysle   príslušných   ustanovení   zákona č. 84/1990 Zb.   o zhromažďovacom práve v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o zhromažďovacom práve“). Zhromaždenie sa malo uskutočniť v B. 18. júna 2009 od 9.00 h do 20.00 h a 19. júna 2009 od 9.00 h do 20.00 h (teda počas návštevy prezidenta Čínskej ľudovej republiky v Bratislave), a to na účel podpory ľudských práv v Číne.

4. Starosta mestskej časti Ing. arch. A. P. následne 11. júna 2009 svojím rozhodnutím sp.   zn.   5343/23946/2009/SPC/Nag   zakázal zhromaždenia,   ktoré sa mali konať 18.   júna 2009   v   čase   od   12.00   h   do   20.00   h   a   19.   júna   2009   v   čase   od   09.00   h   do   14.00   h s odvolaním na § 10 ods. 2 písm. b) zákona o zhromažďovacom práve. Rozhodnutie starostu bolo zverejnené na úradnej tabuli mestskej časti a na internetovej stránke mestskej časti 12. júna 2009 a v rovnaký deň bolo doručené aj sťažovateľovi.

5. V zmysle § 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a § 11 ods.   3   zákona   o zhromažďovacom   práve   podal   sťažovateľ   15.   júna   2009   o 9.19   h   na Krajskom súde v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „súd“) opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zákaze zhromaždenia. Sťažovateľ podal 17. júna 2009 na krajskom súde návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Samosudkyňa krajského súdu 19. júna   2009   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia   odmietla   a následne nariadila pojednávanie vo veci na 25. jún 2009. Pozvánka na pojednávanie zo 17. júna 2009 bola sťažovateľovi doručená 18. júna 2009. Na pojednávaní konanom 25. júna 2009 bol vypočutý sťažovateľ a zástupca mestskej časti. Súd pojednávanie odročil na 14. júl 2009.   Na   pojednávaní   uskutočnenom   14.   júla 2009   krajský   súd   vyhlásil rozsudok č.   k. 3 Sp/121/09-35, ktorým napadnuté rozhodnutie o zákaze zhromaždenia zrušil, a to z dôvodu podľa § 250q ods. 2 OSP v spojitosti s § 250j ods. 2 písm. d) OSP a § 11 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve.

6.   Predmetná   vec   sa   podľa   sťažovateľa   týka   uplatňovania   práva   na   pokojné zhromažďovanie a jeho súdnej ochrany. Porušovateľom základných práv sťažovateľa je Krajský súd v Bratislave. Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, je postup krajského súdu pri rozhodovaní o opravnom prostriedku sťažovateľa proti zákazu ním zvolaného zhromaždenia,   o ktorom krajský súd nerozhodol v zákonom ustanovenej trojdňovej lehote, ale rozhodol až 29 dní po podaní opravného prostriedku.

7. Sťažovateľ namieta, že napadnutým postupom (konaním) krajský súd porušil jeho základné   právo na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46 ods.   1 a 2 ústavy,   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základné právo pokojne sa zhromažďovať podľa čl. 28 ústavy, a to samostatne, ako aj v spojení navzájom.

8.   Sťažovateľ   zvolal   zhromaždenie   pri   príležitosti   návštevy   prezidenta   Čínskej ľudovej republiky v Slovenskej republike a jeho prijatia prezidentom Slovenskej republiky v Prezidentskom paláci. Účelom sťažovateľom zvolaného zhromaždenia bolo počas prijatia čínskeho prezidenta v Prezidentskom paláci využiť   slobodu prejavu a vyjadriť   podporu dodržiavaniu ľudských práv v Číne, protestovať proti ich porušovaniu tamojším režimom a vyzvať   predstaviteľov   Slovenskej   republiky,   aby   pri   stretnutiach   s   prezidentom   Čínskej ľudovej   republiky   otvorili   otázku   ľudských   práv.   Išlo   teda   evidentne   o   účely   výkonu zhromažďovacieho práva v zmysle § 1 ods. 2 zákona o zhromažďovacom práve. Na tieto skutočnosti poukázal sťažovateľ aj v opravnom prostriedku podanom na krajskom súde.

9.   Zhromaždenie   na   podporu   ľudských   práv   v   Číne   počas   návštevy   čínskeho prezidenta   v   Bratislave   plánovala   zorganizovať   skupina   mimovládnych   organizácií(...). Sťažovateľ   pôsobí   v   prvej   z   menovaných   organizácií.   V čase,   keď   mestskej   časti   bolo doručené oznámenie o zvolaní verejného zhromaždenia (streda 10. júna 2009), bolo známe, že návšteva čínskeho prezidenta v Slovenskej republike sa uskutoční v dňoch 18. a 19. júna 2009, nebol však verejne známy program návštevy ani termín prijatia čínskeho prezidenta slovenským prezidentom v Prezidentskom paláci. Keďže zámerom sťažovateľa a skupiny mimovládnych organizácií bolo zorganizovať verejné zhromaždenie práve počas prijatia čínskeho   prezidenta   v   Prezidentskom   paláci,   sťažovateľ   oznámil   konanie   dvoch zhromaždení–18.   júna   2009   konanie   prvého   a   19.   júna   2009   konanie   druhého.   Čas zhromaždenia v oboch prípadoch určil od 9.00 h do 20.00 h.

10. Starosta mestskej časti zakázal sťažovateľovi uskutočniť verejné zhromaždenia 18. júna 2009 v čase od 12.00 h do 20.00 h a 19. júna 2009 v čase od 9.00 h do 14.00 h v B. Prijatie čínskeho prezidenta v Prezidentskom paláci sa pritom malo uskutočniť 18. júna 2009 približne o 15.00 h, teda v čase, v ktorom bolo zhromaždenie oznámené sťažovateľom zakázané.

11.   V   predmetnom   prípade   rozhodla   mestská   časť   o   zákaze   zhromaždenia oznámeného   sťažovateľom.   Rozhodnutie   starostu   mestskej   časti   sp.   zn. 5343/23946/2009/SPCP/Nag z 11. júna 2009 o zákaze zhromaždenia bolo sťažovateľovi doručené v piatok 12. júna 2009. Rozhodnutie o zákaze bolo podľa názoru sťažovateľa v rozpore so zákonom o zhromažďovacom práve. Sťažovateľ preto podal proti rozhodnutiu o zákaze zhromaždenia v zákonnej lehote na krajskom súde opravný prostriedok, a to hneď v nasledujúci   pracovný   deň   po   doručení   rozhodnutia   o   zákaze   zhromaždenia,   čiže v pondelok 15. júna 2009 o 9.19 h.

12.   Podľa   §   11   ods.   3   zákona   o   zhromažďovacom   práve   mal   súd   o   opravnom prostriedku rozhodnúť do troch dní. Podľa § 17 zákona o zhromažďovacom práve „Ak je v tomto zákone lehota určená počtom dní, rozumie sa jedným dňom doba 24 hodín od udalosti, ku ktorej sa lehota viaže“. Opravný prostriedok sťažovateľa bol krajskému súdu doručený 15. júna 2009 o 9.19 h. Lehota na rozhodnutie krajského súdu v zmysle § 11 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve tak uplynula 18. júna 2009 o 9.19 h. Krajský súd však   rozhodol   až   14.   júla   2009   –   teda   29   dní   po   podaní   opravného   prostriedku sťažovateľom.

13.   V   prípade,   že   by   krajský   súd   postupoval   v   súlade   s   §   11   ods.   3   zákona o zhromažďovacom práve a rozhodol o opravnom prostriedku sťažovateľa do troch dní, rozhodol by najneskôr vo štvrtok 18. júna 2009 o 9.19 h, čiže v čase vyše dve hodiny pred termínom,   od   ktorého   bolo   zhromaždenie   zakázané   (12.00   h),   a   vyše   päť   hodín   pred termínom,   kedy   sa   zhromaždenie   malo   reálne   uskutočniť.   V   prípade   rozhodnutia   súdu v zákonnej trojdňovej lehote a v prípade zrušenia rozhodnutia o zákaze zhromaždenia by sa mohlo zhromaždenie uskutočniť tak, aby bol naplnený jeho účel (podpora dodržiavania ľudských   práv   v   Číne   počas   prijatia   čínskeho   prezidenta   slovenským   prezidentom v Prezidentskom paláci o 15.00 h).

14. Krajský súd rozhodovaním o opravnom prostriedku sťažovateľa proti zákazu ním zvolaného   zhromaždenia   rozhodoval   o   ochrane   jeho   práva   pokojne   sa   zhromažďovať. Z viacerých rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že poskytnutím práva na súdnu ochranu by bol procesný postup súdu v súlade so zákonom. V predmetnom prípade bolo povinnosťou krajského   súdu   poskytnúť   súdnu   ochranu   sťažovateľovmu   základnému   právu   v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom. Tým, že súd porušil trojdňovú lehotu ustanovenú zákonom o zhromažďovacom práve a rozhodol až 29 dní po podaní opravného prostriedku, neposkytol súdnu ochranu sťažovateľovmu základnému právu pokojne sa zhromažďovať a zároveň   porušil   právo   sťažovateľa   pokojne   sa   zhromažďovať.   Zároveň   tým   podľa sťažovateľa porušil právo pokojne sa zhromažďovať aj ďalším fyzickým osobám, ktoré mali v úmysle zúčastniť sa plánovaného zhromaždenia za dodržiavanie ľudských práv v Číne.

15. Právo na súdnu ochranu sa v predmetnom prípade nevyčerpáva iba možnosťou sťažovateľa obrátiť sa na súd a podať opravný prostriedok. Rovnako sa právo na súdnu ochranu   nevyčerpáva   tým,   že   súd   o   opravnom   prostriedku   napokon   rozhodol.   Účinné uplatnenie práva na súdnu ochranu vyžaduje, aby súd o opravnom prostriedku rozhodol v súlade so zákonom, teda aj pri dodržaní zákonom ustanovenej trojdňovej lehoty, a tak, aby   poskytol   účinnú   súdnu   ochranu   zhromažďovaciemu   právu   sťažovateľa   (včasné rozhodnutie, ktoré by umožnilo uskutočniť protizákonne zakázané verejné zhromaždenie).

16. V predmetnom prípade tak dodržanie trojdňovej lehoty pre rozhodnutie krajského súdu o opravnom prostriedku nebolo relevantné len z hľadiska dodržania ustanovenia § 11 ods.   3   zákona   o   zhromažďovacom   práve,   ale   aj   z   hľadiska   zachovania   zmyslu zhromažďovacieho práva sťažovateľa. Rozhodnutie krajského súdu o opravnom prostriedku proti   zákazu   zhromaždenia   po   termíne,   v   ktorom   sa   malo   uskutočniť   zhromaždenie a v ktorom   mohol   byť   naplnený   zmysel   a   účel   zhromaždenia   znamenalo,   že   sťažovateľ nemohol v predmetnom prípade uplatniť svoje právo pokojne sa zhromažďovať. Neskoršie rozhodnutie súdu z hľadiska praktického uplatnenia zhromažďovacieho práva sťažovateľa a z hľadiska poskytnutia účinnej súdnej ochrany tomuto právu stráca zmysel. Uskutočnenie zhromaždenia za dodržiavanie ľudských práv v Číne plánované počas prijatia čínskeho prezidenta slovenským prezidentom totiž po skončení tohto prijatia, ako aj po skončení celej návštevy čínskeho prezidenta stráca zmysel, lebo neumožňuje naplniť účel, s ktorým bolo zhromaždenie zvolávané. Súd teda, keď o opravnom prostriedku proti zákazu zhromaždenia nerozhodol   v   zákonom   ustanovenej   trojdňovej   lehote,   podľa   presvedčenia   sťažovateľa porušil   aj   ústavný   imperatív   dbať   pri   obmedzovaní   základných   práv   a   slobôd   na   ich podstatu a zmysel.

17. Porušenie práva pokojne sa zhromažďovať týmto postupom krajského súdu je o to   zjavnejšie,   že   súd   neskôr   (29   dní   po   podaní   opravného   prostriedku)   napadnuté rozhodnutie o zákaze zhromaždenie rozsudkom zo 14. júla 2009 zrušil ako nezákonné, čím potvrdil, že rozhodnutie starostu mestskej časti o zákaze zhromaždenia bolo v rozpore so zákonom a že zákazom zhromaždenia bolo porušené základné právo sťažovateľa na pokojné zhromažďovanie.

18. Napadnuté rozhodnutie mestskej časti bolo súdom zrušené podľa § 250j ods. 2 písm.   d)   OSP,   pričom   odvolanie   proti   nemu   podľa   §   250s   OSP   nie   je   možné   podať, a samotným doručením sa stal tento rozsudok ihneď právoplatným a vykonateľným. Súd v poučení k rozsudku síce uviedol, že je proti nemu možné podať odvolanie do 15 dní, avšak takéto poučenie je v rozpore s § 250s druhou vetou OSP. V prípade včasného doručenia rozhodnutia súdom by teda sťažovateľ okamžite mohol uplatňovať svoje právo pokojne sa zhromažďovať.

19. K lehote na prípravu súdneho pojednávania sťažovateľ uviedol, že krajský súd v zápisniciach z pojednávaní (25. jún 2009 a 14. júl 2009) nezdôvodnil, prečo nedodržal zákonom ustanovenú trojdňovú lehotu pre rozhodnutie o opravnom prostriedku proti zákazu zhromaždenia. Jednou z možností je, že by súd svoje konanie ospravedlňoval tým, že jeho postup sa opieral o ustanovenie § 115 OSP. Ustanovenie § 115 ods. 2 OSP, ktoré spomína lehotu   5   dní,   však   v   žiadnom   prípade   nemôže   byť   interpretované   tak,   že   by   malo   byť dôvodom na nedodržanie lehoty 3 dní na rozhodnutie o opravnom prostriedku proti zákazu zhromaždenia. Nedochádza tu totiž k rozporu dvoch právnych noriem. Kým ustanovenie § 11 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve je kogentné („Súd rozhodne do troch dní.“) a nepripúšťa   prekročenie   tejto   lehoty   alebo   výnimku   z   tohto   zákonného   pravidla, ustanovenie § 115 ods. 2 OSP nie je kogentné, pretože neustanovuje, že v každom prípade musí   byť   nevyhnutne   zachovaná   lehota   minimálne   5   dní   na   prípravu   pojednávania. Z formulácie „spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať“ zjavne vyplýva, že ide o pravidlo, ktoré v prípade potreby nevylučuje stanovenie kratšej lehoty. Je jednoznačné, že požiadavka, aby účastníci mali na prípravu na pojednávanie 5 dní, sa nemôže uplatniť v prípade, keď iná právna norma stanovuje, že o veci je súd povinný rozhodnúť „do troch dní“. Uvedené diskrečné právo súdu–stanoviť dĺžku lehoty, mal teda krajský súd uplatniť v súlade s ústavou tak, aby zároveň bola zabezpečená aj súdna ochrana zhromažďovacieho práva. To znamená, že súd mal stanoviť takú lehotu, aby vo veci mohol rozhodnúť do troch dní od podania opravného prostriedku, ako to ustanovuje § 11 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve.

20. Podľa sťažovateľa zároveň platí, že v prípade konkurencie právnych noriem sa používa výkladové pravidlo lex specialis derogat legi generali. Vzťah dvoch lehôt podľa § 11 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve a podľa § 115 ods. 2 OSP by bolo možné interpretovať   ako   vzťah   špeciálnej   normy   ku   všeobecnej   norme.   Trojdňová   lehota   na rozhodnutie súdu o opravnom prostriedku proti zákazu zhromaždenia v § 11 ods. 3 zákona o zhromažďovacom   práve   je   jednoznačne   špeciálnejšou   a   konkrétnejšou   reguláciou právneho vzťahu ako všeobecná lehota „spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie   konať“   v   §   115   ods.   2   OSP,   ktorá   je   teda   v   tomto   prípade   všeobecnou normou.

21.   K   trojdňovej   lehote   na   rozhodnutie   o   opravnom   prostriedku   proti   zákazu zhromaždenia považoval sťažovateľ za potrebné tiež podotknúť, že v žiadnom prípade nejde o nesplniteľnú a nereálnu lehotu na rozhodnutie súdu. Keďže krajský súd v predmetnej veci rozhoduje   o   opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   orgánu   verejnej   správy,   musí vychádzať   predovšetkým   zo   znenia   a   odôvodnenia   samotného   rozhodnutia   o   zákaze zhromaždenia a z dokumentov, ktoré boli podkladom na jeho vydanie. Predmetom súdneho prieskumu je znenie rozhodnutia o zákaze zhromaždenia, a nie prípadné ďalšie vyjadrenia správneho   orgánu   dopĺňajúce   odôvodnenie   rozhodnutia.   Vzhľadom   na   to   je   možné predpokladať, že v predmetnom prípade išlo o vec, ktorú bolo možné rozhodnúť len na základe spisu a listinných dôkazov, a teda aj upustiť od pojednávania, ak by s tým účastníci súhlasili. Z uvedeného tiež vyplýva, že správny orgán nepotrebuje žiadnu špeciálnu, časovo náročnú prípravu na pojednávanie.

22. Skutočnosť, že z § 115 ods. 2 OSP nevyplýva, že účastníci konania musia mať v každom   prípade   vždy   minimálne   päť   dní   na   prípravu   pojednávania,   je   evidentná   aj z niektorých   ďalších   ustanovení   samotného   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Napríklad ustanovenia § 250zb ods. 3 a § 250zd ods. 3 OSP ustanovujú, že súd rozhodne do troch dní od   podania   návrhu   v   konaní   o registrácii   kandidátnych   listín   pre   voľby   do   orgánov samosprávy   obcí   a   do   orgánov   samosprávy   vyšších   územných   celkov.   Ani   v   týchto prípadoch nie je možné zabezpečiť, aby účastníci konania mali „najmenej päť dní“ na prípravu konania. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje za jednoznačne preukázané, že ustanovenie § 115 ods. 2 OSP nebolo prekážkou pre rozhodnutie súdu o opravnom prostriedku proti zákazu zhromaždenia v trojdňovej lehote ustanovenej § 11 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve.

23.   Postupom   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu   o   zákaze   zhromaždenia   došlo   podľa   sťažovateľa   aj   k   porušeniu   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy.

24. V predmetnom prípade ide podľa sťažovateľa evidentne o takúto situáciu, pretože zákon o zhromažďovacom práve ustanovuje trojdňovú lehotu na rozhodnutie o opravnom prostriedku proti zákazu zhromaždenia. Nerešpektovanie tejto zákonom ustanovenej lehoty je preto potrebné považovať za porušenie práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov. Lehota pre rozhodnutie súdu o opravnom prostriedku proti zákazu zhromaždenia nie je v zákone ustanovená samoúčelne. Jej účelom je poskytnúť účinnú súdnu ochranu právu pokojne sa zhromažďovať. Keďže „výkon tohto práva slúži občanom na využívanie slobody prejavu a ďalších ústavných práv a slobôd, na výmenu informácií a názorov a na účasť na riešení verejných a iných spoločných záležitostí vyjadrením postojov a stanovísk“, veľmi   často   ide   zo   strany   zvolávateľov   o   snahu   využiť   slobodu   prejavu   a   výkon zhromažďovacieho   práva   vo   vzťahu   k   aktuálnemu   dianiu.   V   prípade,   že   by   pre rozhodovanie   o   opravných   prostriedkoch   nebola   stanovená   primerane   krátka   lehota, strácala by súdna ochrana tohto práva zmysel, pretože by súdy o opravných prostriedkoch proti zákazom zhromaždenia rozhodovali v čase, keď by už udalosti, situácie a okolnosti, ktoré boli podnetom na zvolanie zhromaždenia, neboli aktuálne. Takýto právny stav by poprel zmysel zhromažďovacieho práva a vytvoril by predpoklady na možnosť rozsiahleho porušovania práva pokojne sa zhromažďovať zo strany orgánov verejnej správy (obce) prostredníctvom protizákonných rozhodnutí o zákaze zhromaždenia, pretože fyzické osoby a právnické osoby by boli fakticky zbavené súdnej ochrany tohto práva v čase, ktorý by pre zmysluplné využitie tohto práva mal význam.

25.   Sťažovateľ   odkazuje   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   70/98.   Napriek odlišnosti veci od daného nálezu bolo aj v predmetnom prípade potrebné brať do úvahy predmet   konania,   pretože   nerozhodnutie   veci   v   zákonom   ustanovenej   lehote   malo   za následok „de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“, a to tým, že sa sťažovateľovi znemožnilo   uplatniť   zhromažďovacie   právo   v   čase,   keď   bolo   zmysluplné   zhromaždenie uskutočniť   (počas   návštevy   čínskeho   prezidenta),   hoci   aj   krajský   súd   neskôr   uznal rozhodnutie o zákaze zhromaždenia za protizákonné a zrušil ho. V predmetnom prípade teda plne platí postulát uvádzaný Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), že „justice delayed is justice denied“.

26. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa O. D. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   pokojne   sa zhromažďovať podľa čl. 28 Ústavy Slovenskej republiky boli porušené tým, že Krajský súd v Bratislave vo veci sp. zn. 3Sp/121/2009 nerozhodol o opravnom prostriedku sťažovateľa proti rozhodnutiu Mestskej časti(...) č. j.: 5343/23946/2009/SPCP/Nag zo dňa 11. 6. 2009 o zákaze sťažovateľom zvolaného zhromaždenia v lehote 3 dní, ktorá vyplýva z § 11 ods. 3 zákona č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve v znení neskorších predpisov.

2. O. D. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 Euro, ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

3. O. D. sa priznáva náhrada trov konania a právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. K. B. do 15 dní od dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

27. Vo svojom vyjadrení k veci predsedníčka krajského súdu uviedla, že ustanovenie § 11   ods.   3   zákona   o zhromažďovacom   práve síce   ukladá   súdu   rozhodnúť o   opravnom prostriedku   v   takomto   prípade   do   3   dní,   avšak   neupravuje bližšie   procesné   podmienky postupu   súdu   a   potom   pre   konanie   samotné   platia   obdobne ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku o preskúmaní rozhodnutí správneho orgánu (tretia hlava a primerane aj subsidiárne tiež druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku).

28. Z uvedenej osobitnej úpravy vyplýva, že prvoradým cieľom takéhoto konania je zabezpečiť   jeho   rýchlosť,   avšak   aj   pri   tejto   musí   byť   zachovaná   zásada   verejnosti. Predsedníčka krajského súdu je toho názoru, že zvolený postup súdu musí byť taký, aby zároveň   bolo   zaručené   právo   každého   na   verejné   prerokovanie   jeho   veci   a   v   jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako to vyplýva z čl. 48 ods. 2 ústavy.

29. Spôsoby vybavenia veci postupom podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravuje ustanovenie § 250q OSP, podľa ktorého je povinnosťou súdu vo veci nariadiť pojednávanie, pokiaľ nie sú splnené podmienky pre verejné vyhlásenie rozsudku bez pojednávania postupom podľa ustanovenia § 250f ods. 1 alebo ustanovenia § 250f ods. 2 OSP.

30. V danom prípade nebolo možné postupovať podľa ustanovenia § 250f ods. 1 OSP, keďže   účastníci   takýto   postup   zhodne   nenavrhli   a   ani   ich   súhlas   udelený   nebol. Ustanovenie § 250f ods. 2 OSP síce umožňuje vyzvať účastníka konania na vyjadrenie sa k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania, avšak do 15 dní od doručenia tejto výzvy. Keďže opravný prostriedok navrhovateľa bol súdu doručený 15. júna 2009, táto 15-dňová lehota by uplynula 30. júna 2009 a až následne by bolo možné, v závislosti od vyjadrenia účastníkov, zvoliť ďalší postup, t. j. buď určiť termín verejného vyhlásenia rozsudku, alebo vo veci nariadiť pojednávanie.

Práve z dôvodu zachovania požiadavky rýchlosti konania vo veciach preskúmania rozhodnutí správneho orgánu vyplývajúcich zo zákona o zhromažďovacom práve zákonná sudkyňa   tento   postup   nezvolila   a   bol   určený   termín   pojednávania   so   zachovaním požiadavky uvedenej v ustanovení § 115 ods. 2 OSP v najbližšom možnom termíne, keď v mesiaci júni 2009 bolo v oddelení „3Sp“, v ktorom je konajúca sudkyňa od 1. januára 2008 zákonnou sudkyňou, nevybavených približne 250 vecí s tým, že termíny pojednávaní má určené bežne aj polroka vopred. S ohľadom na požiadavku rýchlosti konania tak urobila na mimoriadnom termíne určenom na 25. jún 2009.

31. Je povinnosťou súdu rozhodnúť so znalosťou veci, t. j. až pri dostatku informácií a podkladov na rozhodnutie. A ako už bolo uvedené, v danom prípade, vzhľadom na obsah vyjadrenia   zástupcu   odporcu   na   pojednávaní   25.   júna   2009,   považovala   sudkyňa   za potrebné   vypočuť   ešte   konkrétneho   odborného   pracovníka,   ktorý   meritórne   za   odporcu konal. Bol určený preto ďalší termín pojednávania v najbližšom možnom termíne po jej návrate z dovolenky 14. júla 2009, pričom rozsudok súdu bol v zákonnej lehote vyhotovený aj expedovaný.

32. Pri procesnom postupe v danej veci zákonná sudkyňa poukázala na to, že sa riadila inak i právnym názorom najvyššieho súdu v obdobnej veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 3 Sp 16/2007 a na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Sžo 47/2007.

33. Pokiaľ navrhovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo   na   súdnu   ochranu   podľa čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy a   jeho   základné   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   ústavy, ako   aj   práva pokojne   sa   zhromažďovať   podľa čl.   28   ústavy, tak   s   týmto   zásadne   zákonná   sudkyňa nesúhlasí.   Je toho   názoru,   že   vo   veci   postupovala   zodpovedne,   rešpektujúc požiadavku rýchlosti konania a zachovania zákonnosti postupu.

34. Vo svojej duplike ku vyjadreniu predsedníčky krajského súdu sťažovateľ uviedol, že krajský súd síce priznáva, že v zmysle § 11 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve mal súd o opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodnúť do troch dní, ale krajský súd zároveň poukazuje   na   to,   že   zákon   o   zhromažďovacom   práve neupravuje   bližšie   procesné podmienky postupu súdu.

35. K tomuto argumentu krajského súdu sťažovateľ uvádza, že zo skutočnosti, že zákon o zhromažďovacom práve neupravuje podrobný procesný postup súdu, v žiadnom prípade nemožno odvodiť, že súd nemusí rešpektovať jednoznačne formulovanú povinnosť rozhodnúť   o   opravnom   prostriedku   do   troch   dní,   ktorá   vyplýva   z   §   11   ods.   3   zákona o zhromažďovacom práve. Na postup súdu mali byť samozrejme aplikované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ako všeobecnej právnej úpravy upravujúcej postup súdu v konaní. Keďže lehota troch dní na rozhodnutie súdu o opravnom prostriedku je osobitnou procesnou   úpravou   lehoty,   musí   sa   preto   aplikovať   vždy   vtedy,   keď   súd   rozhoduje o opravnom prostriedku proti zákazu zhromaždenia.

36.   Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   uviedol,   že z osobitnej   úpravy   vyplýva skutočnosť, že prvoradým cieľom takéhoto konania je zabezpečiť jeho rýchlosť, avšak aj pri tejto musí byť zachovaná zásada verejnosti. Zvolený postup súdu musí byť taký, aby zároveň bolo zaručené právo každého na verejné prerokovanie jeho veci a v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, ako to vyplýva z čl. 48 ods. 2 ústavy. Krajský   súd   ďalej   vo   svojom   vyjadrení   argumentuje,   že   v predmetnom   prípade neexistovali   zákonné   dôvody   na   rozhodnutie   o   veci   bez   pojednávania   a   že   súd   má povinnosť rozhodnúť so znalosťou veci.

37.   Podľa   sťažovateľa   sa   tento   argument   krajského   súdu   netýka   jeho   námietok v ústavnej sťažnosti, a teda nie je relevantný. Sťažovateľ totiž v sťažnosti vôbec netvrdil, že krajský   súd   mal   o   jeho   opravnom   prostriedku   rozhodnúť   bez   pojednávania   alebo   bez znalosti   veci.   Sťažovateľ   namietal,   že   krajský   súd   nedodržal   zákonom   ustanovenú povinnosť rozhodnúť o opravnom prostriedku do troch dní. Povinnosť rozhodnúť do troch dní sa nevylučuje s tým, aby sa vo veci uskutočnilo aj pojednávanie a aby súd rozhodol na základe   znalosti   veci. Už   v   sťažnosti   bolo   poukázané   na   to,   že   zo   všeobecnej   úpravy ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   o   súdnom   pojednávaní   nevyplýva,   že o opravnom prostriedku proti zákazu zhromaždenia nie je možné rozhodnúť do troch dní, a to najmä z týchto dôvodov:

a) päťdňová lehota na prípravu účastníkov pojednávania (§ 115 ods. 2 OSP) nie je kogentná   (formulácia   znie:   „spravidla   najmenej   päť   dní“), kým   požiadavka   rozhodnúť o opravnom prostriedku proti zákazu do troch dní (§ 11 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve) kogentná je (formulácia znie: „súd rozhodne do troch dní“),

b) v zmysle pravidla lex specialis derogat legi generáli má špeciálna úprava (zákon o zhromažďovacom   práve)   prednosť   pred   všeobecnou   normou   (Občianskym   súdnym poriadkom),

c)   siedma   hlava   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravuje   aj   ďalšie konania, v ktorých účastníci konania tiež nemajú 5 dní na prípravu pojednávania a v ktorých súd musí rozhodnúť do troch dní, pričom sa v zásade musí v týchto veciach konať aj súdne pojednávanie   (napr.   v   konaní   vo   veciach   registrácie   kandidátnych   listín   pre   voľby   do orgánov   samosprávy   obcí   podľa   §   250zb   OSP   a   v   konaní   vo   veciach   registrácie kandidátnych listín pre voľby do orgánov samosprávneho kraja podľa § 250zd OSP „Súd rozhodne uznesením do troch dní odo dňa podania návrhu.“).

38. Krajský súd sa vo svojom vyjadrení odvoláva aj na právny názor najvyššieho súdu, keď uvádza, že pri procesnom postupe v danej veci zákonná sudkyňa poukázala na to, že   sa   riadila   inak   i   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   v   obdobnej   veci   vedenej   na tunajšom súde pod sp. zn. 3 Sp 16/2007 a na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Sžo 47/2007.

39.   Interpretácia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu sp.   zn.   1   Sžo   47/2007 krajským súdom je však zjavne nesprávna. V danom prípade najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie mestskej časti o zákaze zhromaždenia. Najvyšší súd   v   rozhodnutí   uviedol: „V   danom   prípade   konajúci   súd   naznačeným   spôsobom nepostupoval, vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, hoci na to neboli podmienky v zmysle § 250f, 250o alebo 250p OSP, rozsudok nevyhlásil verejne, čím účastníkovi bola odňatá možnosť konať pred súdom.“ Dôvodom zrušenia rozsudku krajského súdu bola teda skutočnosť,   že   krajský   súd   vo   veci   rozhodol   bez   pojednávania,   pričom   na   takéto rozhodnutie neboli splnené podmienky, a že rozsudok nevyhlásil verejne. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nikde neuvádza, že krajský súd mal v jeho veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a že rozsudok nemal byť vyhlásený verejne. Namieta, že krajský súd tieto zákonné   povinnosti–nariadenia   pojednávania   a   vyhlásenie   rozsudku   verejne–nevykonal v zákonom ustanovenej lehote troch dní.

40. Z uvádzaného rozhodnutia najvyššieho súdu v žiadnom prípade nevyplýva, že krajský súd nemal o opravnom prostriedku proti zákazu zhromaždenia rozhodnúť do troch dní. Práve naopak, najvyšší súd odvolávajúc sa na úpravu procesného postupu podľa § 11 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve uvádza: «Z citovanej právnej úpravy, ktorá je vo vzťahu   k   všeobecnému   predpisu   upravujúcemu   postup   súdu   úpravou   špeciálnou s prednostným   uplatnením,   vyplýva,   že   prvoradým   cieľom   konania   je   zabezpečiť   jeho rýchlosť. S ohľadom na tento záujem sa preto v konaní použijú procesné prostriedky a postupy takým spôsobom, aby boli voči účastníkom zachovaného princípy spravodlivého procesu bez toho, aby bolo narušené právo pokojne sa zhromažďovať. V zákone použitý pojem „obdobne“ je preto potrebné vykladať tak, že voľba týchto prostriedkov a postupov je   ponechaná   na   konajúci,   súd   podľa   konkrétnych   okolností   prípadu.  ...   Vzhľadom   na Ústavou Slovenskej republiky zaručené právo každého na verejné prerokovanie jeho veci a v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (čl. 48 ods. 2) je potrebné v zmysle § 250q OSP vo veci nariadiť pojednávanie v najbližšej možnej dobe, na ktoré súd účastníkov predvolá v súlade s ustanovením § 51 OSP faxom alebo telefonicky, pričom nie je vylúčená ani možnosť využitia súdneho doručovateľa § 45 OSP).»

41.   Nič   z   uvedeného   nemožno   podľa   sťažovateľa   interpretovať   ako   dôvod   na nerešpektovanie zákonnej povinnosti súdu rozhodnúť o opravnom prostriedku do troch dní. Aj   najvyšší   súd   v   rozhodnutí   sp.   zn.   1   Sžo   47/2007   jednoznačne   poukazuje   na   to,   že ustanovenie § 11 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu   poriadku   špeciálnou   úpravou   s   prednostným   uplatnením,   z   čoho   jednoznačne vyplýva,   že   trojdňovú   lehotu   pre   rozhodnutie   súdu   je   potrebné   dodržať.   Z   tvrdenia najvyššieho súdu, že sa „v konaní použijú procesné prostriedky a postupy takým spôsobom, aby boli voči účastníkom zachovaného princípy spravodlivého procesu bez toho, aby bolo narušené právo pokojne sa zhromažďovať“, jednoznačne vyplýva, že krajský súd má vo veci   nariadiť pojednávanie   a   rozsudok   vyhlásiť   verejne („aby   boli   vo   voči   účastníkom zachované princípy spravodlivého procesu“), ale zároveň musí vo veci postupovať tak, aby zachoval   trojdňovú   lehotu   pre   rozhodnutie   o   opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu o zákaze zhromaždenia („bez toho, aby bolo narušené právo pokojne sa zhromažďovať“). Rovnako   z   konštatovania   najvyššieho   súdu,   že   krajský   súd   má   účastníkov   na   takéto pojednávanie „v najbližšej   možnej   dobe“ predvolať   faxom,   telefonicky   alebo prostredníctvom súdneho doručovateľa, možno vyvodiť, že tieto prostriedky sa majú použiť preto, aby súd čo najskôr uskutočnil pojednávanie a aby rozhodol do troch dní, ako to ustanovuje zákon o zhromažďovacom práve.

42.   Krajský   súd   mal   takto   postupovať   aj   vzhľadom   na   ústavný   princíp proporcionality,   ktorý   sa   podľa   ustálenej   praxe   používa   pri   posudzovaní,   či   zásah   do jedného ústavného práva vykonaný pre účely ochrany iného ústavného práva bol ústavne oprávnený a primeraný (napr. Holländer,   P.:   Filosofie   práva. Plzeň: Aleš Čenék, 2006, s. 160-173; Melzer, F.: Metodológie nalézání práva. Brno: Tribún EU, 2008, s. 40-44). Konkrétne mal aplikovať tzv. druhý krok testu proporcionality, v ktorom sa posudzuje, či bolo možné dosiahnuť ochranu základného práva (t. j. práva na uskutočnenie pojednávania vo veci a práva na verejné vyhlásenie rozsudku) iným prostriedkom, resp. spôsobom, ktorý by   do   základného   práva   (t.   j.   práva   na   súdnu   ochranu   zhromažďovacieho   práva   za podmienok za dodržania lehôt ustanovených zákonom) zasiahol šetrnejšie, resp. ktorý by do základného   práva   na   súdnu   ochranu   zhromažďovacieho   práva   vôbec   nezasiahol. V predmetnom prípade objektívne existovala možnosť prijať opatrenia, ktoré by zabezpečili aj dodržanie princípov spravodlivého procesu (t. j. uskutočnenie pojednávania a verejné vyhlásenie   rozsudku)   a   zároveň   aj   rýchlu   súdnu   ochranu   zhromažďovacieho   práva spôsobom ustanoveným zákonom (t. j. rozhodnutie o opravnom prostriedku v lehote troch dní). Súd mal rýchlu súdnu ochranu zhromažďovacieho práva zabezpečiť urýchleným a efektívnym využívaním procesných prostriedkov, ktoré má k dispozícii (napr. urýchlené nariadenie   pojednávania   vo   veci,   urýchlená   výzva   na   predloženie   spisu   a   urýchlené predvolanie   účastníkov   konania   na   pojednávanie–a   to   faxom,   telefonicky   alebo prostredníctvom súdneho doručovateľa).

43.   Ani   ďalšie   skutočnosti   uvádzané   krajským   súdom   vo   vyjadrení   nemôžu ospravedlniť postup krajského súdu. Krajský súd uvádza, že opravný prostriedok bol do podateľne súdu doručený 15. júna 2009 o 9.19 h, ale zákonnej sudkyni bol predložený až 17. júna 2009 o 8.45 h. Krajský súd uvádza, že vec jej mala byť predložená okamžite vzhľadom na jej osobitný režim. Ide o nedostatok v organizácii súdu, ktorý však nemôže byť použitý na ospravedlnenie oneskoreného rozhodnutia súdu vo veci.

44. Taktiež nariadenie prvého pojednávania až na 25. jún 2009 bolo neprípustné. Keďže zákon ustanovuje, že súd rozhodne do troch dní, nariadenie prvého pojednávania až na 8. deň po podaní opravného prostriedku je neakceptovateľné. Argument súdu o zaťažení zákonnej sudkyne nie je relevantný argument, pretože ide znovu o nedostatok v organizácii súdu, ktorý nemôže byť sťažovateľovi na ujmu.

45. Navyše, termín ďalšieho pojednávania bol nariadený až na 14. júl 2009–podľa súdu sa tak stalo z dôvodu plánovanej zahraničnej dovolenky zákonnej sudkyne. Aj tento postup súdu je neakceptovateľným porušením ustanovenej trojdňovej lehoty na rozhodnutie. Dovolenka zákonnej sudkyne nemôže byť akceptovateľným dôvodom na porušenie jasne ustanovenej   zákonnej lehoty na rozhodnutie.   Aj   v tomto prípade ide   teda   o   nedostatok v organizácii súdu, ktorý nemôže byť na ujmu sťažovateľových základných práv.

46.   Postup   krajského   súdu   v predmetnej   veci   nemá oporu   ani v   zákone, ale ani v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 47/2007, na ktoré sa krajský súd odvoláva. Krajským   súdom   citovaný   právny   názor   najvyššieho   súdu   práve   naopak   potvrdzuje argumentáciu sťažovateľa.

47. Na základe uvedeného možno konštatovať, že rozhodnutie súdu   o opravnom prostriedku po zákonom ustanovenej trojdňovej lehote (až po 29 dňoch) nie je v súlade s ústavnými   požiadavkami   súdnej   ochrany   zhromažďovacieho   práva   sťažovateľa. Sťažovateľ zotrváva na ústavnej sťažnosti v plnom rozsahu.

48. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 12. decembra 2009   a tiež aj krajský súd vo vyjadrení zo 16. novembra 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   zapožičaného súvisiaceho   súdneho   spisu,   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení   nachádzajúcich   sa   v spise ústavného súdu.

II.

49. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 11 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve proti rozhodnutiu obce podľa odseku 1 môže zvolávateľ do 15 dní od doručenia podať opravný prostriedok na súde, ku ktorému priloží písomné vyhotovenie rozhodnutia. Pre konanie platia obdobne ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   o   preskúmaní   rozhodnutí   iných   orgánov.   Opravný prostriedok nemá odkladný účinok. Súd rozhodne do troch dní. Rozhodnutie zruší, ak neboli dané   dôvody   k   zákazu   zhromaždenia.   Zvolávateľ   je   potom   oprávnený   zhromaždenie usporiadať podľa pôvodného oznámenia alebo neskôr tak, aby sa zhromaždenie uskutočnilo do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu. Ak zhromaždenie usporiada v neskoršej dobe, upovedomí o tom obec najneskôr 1 deň pred konaním zhromaždenia.

50.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp/121/09 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva pokojne sa zhromažďovať zaručeného v čl. 28 ústavy.

51. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd oneskoreným rozhodnutím, ktorým bolo zrušené rozhodnutie mestskej časti o zákaze uskutočniť verejné zhromaždenie, porušil jeho ústavné právo na pokojné zhromažďovanie. Ústavný súd preto preskúmal, či došlo k zásahu do uvedeného   práva   sťažovateľa   a či   bol   takýto   zásah   ústavne   akceptovateľný.   Sťažovateľ z rovnakého dôvodu namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.

Predmetom   sťažnosti   inak   nie   sú   mediálne   známe udalosti   konfliktu   sťažovateľa s tam prítomnými čínskymi občanmi.

52. K namietanému porušeniu čl. 28 ústavy

Podľa čl. 28 ods. 1 ústavy právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje.Podmienky   výkonu   tohto   práva   ustanoví   zákon   v   prípadoch   zhromažďovania   na verejných miestach, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti, majetku alebo pre bezpečnosť štátu. Zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy. (ods. 2).

Podľa názoru sťažovateľa, ak by krajský súd rozhodol o jeho opravnom prostriedku v zákonnej lehote troch dní, bol by naplnený účel zhromaždenia. Oproti tomu krajský súd zastáva názor, že v záujme toho, aby bolo učinené zadosť ústavným procesným princípom verejnosti, konania bez zbytočných prieťahov a nearbitrárneho rozhodovania, krajský súd musel rozhodnúť až po lehote troch dní ustanovenej v zákone o zhromažďovacom práve.

53.   Ústavný   súd   nemôže   nezdôrazniť   kľúčovú   a nezastupiteľnú   rolu   slobody zhromažďovania   v demokratickom   štáte   (čl.   1   ústavy).   Sloboda   zhromažďovania   slúži v zásade   k prezentácii   a výmene   myšlienok   v otvorenej   spoločnosti   a k formovaniu otvorenej   spoločnosti.   Nové   formy   komunikácie   nijak   neoslabujú   význam   slobody zhromažďovania.   Sloboda   zhromažďovania   je   základným   komponentom   európskeho verejného poriadku, laickejšie povedané, európskej kultúry. Je bezprostredne previazaná so slobodou združovania a hlavne so slobodou prejavu, ktorá je sama oprávnene nazývaná „superslobodou“.   Sloboda   zhromažďovania   je   súčasťou   a podmienkou   demokracie a obmedzená   môže   byť   tiež   len   opatreniami,   ktoré   sú   v demokratickej   spoločnosti nevyhnutné (čl. 28 ods. 2 ústavy). Platí zvlášť pre krajiny, ktoré majú ťaživé skúsenosti s potláčaním   slobody   zhromažďovania,   že   musia   túto   slobodu   citlivo   chrániť.   Pri   tejto ochrane patrí nezastupiteľná úloha súdom. Význam slobody zhromažďovania vyzdvihuje aj Súdny dvor Európskych spoločenstiev (porov. napr. prípad C-112/00, Eugen Schmidberger, Internationale Transporte und Planzüge v. Rakúska republika, bod 69).

54. Pri posúdení predmetnej veci vychádza ústavný súd z faktov, ktoré neboli medzi stranami sporné a podľa ktorých rozhodnutie súdu bolo vydané po 3-dňovej lehote, a teda po   samotnej   udalosti,   v súvislosti   s ktorou   sa   malo   zhromaždenie   uskutočniť.   Ďalej   je významnou skutočnosťou, že sťažovateľ sa síce zúčastnil na rozhodnej udalosti, avšak bez ustálenej legálnosti ohláseného zhromaždenia.

55.   Ústavný   súd   pred   samotným   posúdením,   či   išlo   o zásah   porušujúci   slobodu zhromažďovania, musí zistiť, či išlo vôbec o zásah. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že k zásahu nedošlo, pretože sťažovateľ sa zhromaždenia napokon zúčastnil. Súčasťou slobody zhromažďovania je však princíp prezumpcie legality zhromažďovania. Súčasťou uvedeného princípu je navodenie pocitu právnej istoty, že ohlásené zhromaždenie je legálne. Ak panuje neistota   o   legálnosti   zhromaždenia,   môže   to   mať   odradzujúci   efekt   (chilling;   porov. II. ÚS 152/08 bod 37) na eventuálnych účastníkov, ktorí sa v krajnom prípade nezúčastnia zhromaždenia,   napríklad   z obavy,   že   nebude   zabezpečená   ochrana   zhromaždenia   pred skupinami s inými názormi alebo ochrana pred verejnou mocou. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ   nemal   istotu   vo   veci   legálnosti   svojej   účasti   na   zhromaždení,   a preto   došlo k zásahu do jeho slobody zhromažďovania.

56.   Zásahy do   obmedziteľných   slobôd musia   mať v prvom   rade   oporu   v zákone. Krajský súd tvrdí, že v záujme naplnenia procesných práv taktiež ústavného rangu v danom prípade   nemohla   byť   dodržaná   lehota   ustanovená   v zákone   o zhromažďovacom   práve. Ústavný súd však konštatuje, že v prerokovávanej veci mala byť trojdňová lehota dodržaná bezpodmienenečne. V predmetnom prípade sa plne prekrýva klasický princíp lex specialis derogat legi generali (bod 20 nálezu) s ústavnoprávnym argumentom, podľa ktorého je potrebné   uprednostniť   slobodu   zhromažďovania   implikovanú   v trojdňovej   lehote   pred ústavno–procesnými   garanciami   zákonne   vyjadrenými   v Občianskom   súdnom   poriadku. Zhodne   to   konštatoval   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v uznesení   sp.   zn. 1 Sžo 47/2007,   podľa   ktorého „z citovanej   právnej   úpravy,   ktorá   je   vo   vzťahu k všeobecnému   predpisu   upravujúcemu   postup   súdu   úpravou   špeciálnou   s   prednostným uplatnením, vyplýva, že prvoradým cieľom konania je zabezpečiť jeho rýchlosť“ – dostupné na internete «www.supcourt.gov.sk». Právny poriadok Českej republiky obsahuje takmer identický   zákon   o zhromažďovaní.   Nejvyšší   správní   soud   v obdobnej   veci   uviedol,   že „ustanovení § 11 odst. 3 zákona č. 84/1990 Sb. o právu shromažďovacím, obsahuje právní normu speciální vůči právní normě obsažené v soudním řádu správním (§ 51 s. ř. s.), a proto je nutno ho přednostně uplatnit. Soud proto musí dodržet třídenní lhůtu stanovenou mu zákonem, v níž je speciální pravidlo chování obsaženo. Ústavní právo dle čl. 19 odst. 1 Listiny základních práv a svobod pokojně se shromažďovat je konkretizováno zákonem č. 84/1990   Sb.,   o   právu   shromažďovacím;   pokud   by   nebylo   rozhodnuto   o   opravném prostředku   v   souladu   s   požadavkem   rychlosti   soudního   rozhodnutí   stanoveným   tímto zákonem,   došlo   by   k   porušení   tohoto   práva.“   –   rozsudok   č.   k.   5   As   26/2007-86   zo 4. septembra   2007,   dostupné   na   internete   «www.nssoud.cz».   Ústavný   súd   sa   v danom prípade   nezaoberal   otázkou,   či   by   bolo   porušením   základného   práva   pokojne   sa zhromažďovať aj také prekročenie trojdňovej lehoty na rozhodnutie súdu, pri ktorom by zostala ešte zachovaná možnosť zhromaždenie k neopakovateľnej udalosti uskutočniť.

57.   Možno   konštatovať,   že   ak   ide   o zhromaždenie   k neopakovateľnej   udalosti a zvolávateľ   podal   včas   obci   oznámenie   zhromaždenia   a zároveň   táto   včas   rozhodla (k opaku   porov.   rozsudok   Nejvyššího   správniho   soudu   ČR,   sp.   zn.   2   As   17/2008 z 21. februára   2008, dostupné   na   internete   «www.nssoud.cz»),   tak   rozhodnutie   súdu   po skončení   tejto   udalosti   môže   mať dramaticky   menší,   niekedy   azda   až   nulový   význam. Aj dodatočné rozhodnutie ešte môže mať svoj právny význam, ale už nedokáže naplniť princíp prezumpcie zákonnosti zhromaždenia.

58. Európsky súd pre ľudské práva sa taktiež zaoberal oneskoreným rozhodnutím o legálnosti   zhromaždenia   (BĄCZKOWSKI   AND   OTHERS   v.   POLAND,   sťažnosť č. 1543/06, rozsudok z 3. mája 2007; porov. tiež Kosař, D.: Věc BĄCZKOWSKI a další proti Polsku, Přehled rozsudků ESLP - ASPI, a. s., č. 5/2007, poradové číslo rozhodnutia 417/2007, s. 288). Na námietku vlády, že sťažovateľ sa mohol zhromaždenia zúčastniť, ESĽP, uviedol, že síce berie na vedomie, že sa zhromaždenia v termíne napokon konali, ale vzhľadom na vtedajší platný zákaz sa vystavovali riziku zadržania. Zhromaždenia sa konali bez prezumpcie legality, ktorá predstavuje kľúčový predpoklad na účinnú realizáciu slobody zhromažďovania a slobody prejavu. Nepovolenie demonštrácií mohlo mať na sťažovateľa a ďalších účastníkov odradzujúci účinok (chilling effect). Zákaz mohol mať odradzujúci efekt   aj   na   ďalších   (prípadných)   účastníkov,   ktorí   neprišli   z dôvodu   obavy,   že   nebudú chránení   pred   kontra-demonštrantami.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   zhodne s rozhodnutiami poľských autorít vydanými po zhromaždení konštatoval, že zásah nemal právny základ a došlo k porušeniu slobody zhromažďovania. Ústavný súd tu uvádza, že napriek   tomu,   že   sa   daná   argumentácia   vzťahuje   hlavne   na   samotný,   pôvodný   zákaz zhromaždenia,   má   vyjadrením   zásady   prezumpcie   legality   relevanciu   aj   pre   otázku včasnosti rozhodovania. Európsky súd pre ľudské práva ďalej konštatoval, že rozhodovanie poľských úradov bez určenia lehôt a po termíne zhromaždenia znamená porušenie účinného prostriedku nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa ESĽP načasovanie (timing) verejných zhromaždení konaných pre účely vyjadrenia určitých   názorov   môže   byť   kľúčové   pre   politickú   a spoločenskú   váhu   takéhoto zhromaždenia. Ak sa verejné zhromaždenie koná potom, ako daná spoločenská otázka už nie   je   relevantná   alebo   stratí   svoj   význam   v spoločenskej   či   politickej   debate,   dopad takéhoto zhromaždenia môže byť do značnej miery obmedzený. Sloboda zhromaždenia, ak ju nie je možné realizovať v príhodnom okamžiku, môže ľahko stratiť svoj zmysel. Ústavný súd k tomu dodáva, že z perspektívy prerokúvanej veci samotný text zákona zabezpečuje účinný   prostriedok   nápravy,   ale   jeho   interpretácia   krajským   súdom   bola   rozporná   so slobodou zhromažďovania, resp. s právom na účinný prostriedok nápravy.

59. Ústavný súd teda konštatuje, že prekročením zákonnej trojdňovej lehoty došlo k porušeniu   zákona,   a preto   zásah   do   slobody   zhromažďovania   nemal   právny   základ. Z uvedeného vyplýva, že v predmetnej veci došlo k porušeniu slobody zhromažďovania.

60.   Uvedené   porušenie   základnej   slobody   z hľadiska   ústavnoprávnej   teórie   stojí mimo   režim   obmedziteľnosti   kvalifikovaných   slobôd.   Ústavný   súd   tak   dodáva,   že v prerokúvanej   veci   nejde   o klasické   vyvažovanie   limitovateľnej   slobody   základnými právami, resp. verejnými statkami v zmysle čl. 28 ods. 2 ústavy (porov. I. ÚS 193/03 – prípad občianskeho združenia Ž., II. ÚS 152/08). Zákonodarca už stanovením trojdňovej lehoty vymedzil vzťah procesných práv a slobody zhromažďovania tak, aby pri včasnom oznámení nemohlo dôjsť k rozhodnutiu po samotnej udalosti. Obvyklý procesný komfort poskytovaný Občianskym súdnym poriadkom pri tomto druhu agendy musí ustúpiť, resp. tu nie je ani účelný. Nejde tu teda o absenciu právneho základu v zmysle čl. 28 ods. 2 ústavy, ale o porušenie garancie slobody zhromažďovania podľa čl. 28 ods. 1 ústavy bez väzby na odsek   2   tohto   ustanovenia.   Včasnosť   konania   je   v niektorých   prípadoch   priamo komponentom hmotného základného práva. Tak je to napríklad pri rozhodovaní o väzbe vo vzťahu k osobnej slobode, pri rozhodovaní v konaniach vo volebných veciach vo vzťahu k základným právam   hlasovať,   voliť a na prístup k voleným funkciám   alebo implicitne, napr. pri práve na pokojné užívanie majetku (porov. Sporrong and Lönnroth v. Sweden, sťažnosť č. 7151/75 a č. 7152/75, rozsudok z 23. septembra 1982; porov. tiež Report on the effectiveness of national remedies in respect of excessive lenght of proceedings adopted by the   Venice   Commision   at   its   69th   Plenary   Session,   s.   6   –   dostupné   na   internete «http://www.venice.coe.int/docs/2006/CDL-AD(2006)036rev-e.pdf», tiež In: Can excessive lenght of proceedingh be remedied?, Collection Science and technique of democracy, No. 44, Council of Europe Publishing, Strasbourg 2007, s. 16)

61. Vzhľadom na krátkosť lehoty vo vzťahu k zhromažďovaciemu právu musí súd konať   neodkladne   a využiť   všetky   možné   prostriedky,   aby   bol   dodržaný   zákon. Pojednávanie je nutné nariadiť v najbližšej možnej dobe, hoci aj nasledujúci deň. V danom prípade   prichádza   do   úvahy   aj   predvolanie   pomocou   faxu,   telefónom   či   súdnym doručovateľom. Je už potom vecou účastníkov konania, či využijú svoje ústavné procesné práva. Ak nie, súd rozhodne v ich neprítomnosti, prípadne bez ich vyjadrení. Možno tu pripomenúť princíp permanentného, kontinuálneho výkonu štátnej moci.

62. Na dôležitosť krátkych lehôt upozorňuje aj materiál Guidelines on Freedom of Peaceful Assembly vydaný Organizáciou pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorá   je   uznávanou   autoritou   v otázkach   ľudských   práv.   V danom   texte   sa   uvádza,   že organizátorom   podujatia   by   malo   byť   umožnené   odvolať   sa   proti   rozhodnutiu administratívnej autority o zhromaždení na nezávislý súd. Tento prieskum by mal byť „de novo“ (plný prieskum) s možnosťou zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci administratívnej autorite na nové rozhodnutie. Takýto prieskum má byť natoľko promptný, aby bol prípad prerokovaný   a rozhodnutie   vydané   pred   plánovaným   zhromaždením   tak,   aby   sa zhromaždenie mohlo uskutočniť, ak súd zruší administratívne rozhodnutie. [„The assembly organizers should also be able to appeal the decision   of   the regulatory   authority to   an independent court or tribunal. This should be a de novo review, empowered to quash the contested decision and to remit the for a new ruling. Any such review must also be promt so that the case is heard and the court ruling published before the planned assembly date (in order   to   make   it   possible   to   still   hold   the   assembly   if   the   court   invalidates   the restrictions). One option to expedite this process would be to require the courts to give priority to appeals against restrictions on assemblies so as to permit the completion of judicial review prior to the date of the assembly.“ In: Guidelines on Freedom of Peaceful Assembly,   OSCE.   Warsaw   2007,   s.   53   –   dostupné   na   internete «www.osce.org/item/23835.html»].

63. Ústavný súd pripomína, že úloha všeobecného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu o legálnosti zhromaždenia nie je náhodná. Je racionálne, že zhromaždenie sa oznamuje obci, pretože   tá   má   najlepšie   poznatky   o mieste   zhromaždenia   a o ďalších   relevantných skutočnostiach. Obec však nie je nezávislá, môže napr. rozhodnúť s politickým zámerom, alebo aj prosto neodborne. Je preto nevyhnutné, aby rozhodnutie o zákaze zhromaždenia bolo preskúmateľné súdom, pretože „v materiálnom právnom štáte sú súdy vzhľadom na svoju nezávislosť (čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy), viazanosť len právom (čl. 144 ods. 1 ústavy) a znalosť práva na prvom mieste povolané brániť základné práva a slobody, (...).   Súdy sú zároveň vzhľadom na svoju znalosť práva vo vzťahu k ľudským právam „najpovolanejším štátnym orgánom.“ – porov. II. ÚS 111/08.

64. Nadväzujúc na úvodné pasáže o význame slobody zhromažďovania ústavný súd ešte vo všeobecnosti dopĺňa, že mnohé kľúčové okamihy československých a slovenských dejín boli previazané so slobodou zhromažďovania. V tejto súvislosti možno upozorniť na diskusiu   o slobode   zhromažďovania   z konca   60.   rokov   (Pavlíček,   V.,   Novotný,   O.: Ke vztahu ústavní slobody pouličních průvodů a manifestací a tresného činu výtržnictví. Právník   9/1967,   s.   874-878)   a pripomenúť   udalosti   z roku   1968,   jednak   prijatie   zákona č. 126/1968 Zb. o niektorých prechodných opatreniach na upevnenie verejného poriadku a hlavne prijatie zákonného opatrenia predsedníctva Federálneho zhromaždenia č. 99/1969 Zb. o niektorých prechodných opatreniach potrebných na upevnenie a ochranu verejného poriadku - tzv. obuškového či pendrekového zákona (Porov.: Gronský, J.: Komentované dokumenty   k ústavním   dějinám   Československa,   Svazek   III,   1960-1989.   Praha: Nakladatelství Karolinum, 2007, s. 143 a nasl. a s. 269 a nasl.). Z ďalšieho obdobia možno spomenúť napríklad udalosti tzv. Sviečkovej demonštrácie (Charta 77: Dokumenty 1977-1989, Svazek 2, dokument 454 s. 990. Praha: Ústav pro soudobé dějiny, 2007), manifestácie k 70.   výročiu   vzniku   Československa   (dokument   497,   499,   500   a 501,   tamtiež), manifestácie ku Dňu ľudských práv 10. decembra 1988 (dokument 506, tamtiež) smerujúce až k udalostiam v roku 1989. Zákony združovací, zhromažďovací a petičný boli vzápätí prvými lastovičkami návratu plnohodnotného správneho súdnictva chrániaceho občianske slobody pred mocou verejnej správy. Uvedená historická skúsenosť ešte umocňuje nutnosť obozretnej ochrany slobody zhromažďovania.

64. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (ods. 2).

Ako už bolo uvedené, oneskorené rozhodnutie považoval ústavný súd za porušenie priamo hmotného základného práva. Inak, konanie ako také nevykazovalo žiadne ďalšie procesné   pochybenia   chránené čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy,   sťažovateľovi   nebol   odoprený prístup k súdu, a preto sa v okolnostiach danej veci nie je nutné porušením daného práva osobitne zaoberať.

66. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Uvedené   ustanovenie   sa   spravidla   aplikuje   na   tie   typy   prieťahov,   ktoré   majú procesný charakter. Okrem toho však existujú prípady, keď prekročenie stanovených lehôt zasahuje do   hmotného základného   práva, a preto   sú   takéto „prieťahy“ chránené priamo v rozsahu   hmotného   základného   práva.   Tak   je   to   napríklad pri rozhodovaní   o väzbe   vo vzťahu k osobnej slobode, pri rozhodovaní v konaniach vo volebných veciach vo vzťahu k základným právam   hlasovať,   voliť a na prístup k voleným funkciám   alebo implicitne, napr. pri práve na pokojné užívanie majetku (porov. bod 39). V predmetnej veci   došlo prekročením zákonných lehôt k zásahu do základného práva na pokojné zhromažďovanie, a preto sa porušením čl. 48 ods. 2 ústavy nie je nutné osobitne zaoberať.

67. K návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

Sťažovateľ požaduje od krajského súdu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 €. Žiadaná suma má teda symbolický význam. Európsky súd pre ľudské práva spravidla takejto   žiadosti   nevyhovie   a uvádza,   že   konštatovanie   porušenia   základného   práva   je dostatočné   (FORTUM   CORPORATION   v.   FINLAND,   sťažnosť   č.   32559/96,   rozsudok z 15.   júla   2003,   §   47   -   §   49;   PAPASTAVROU   &   OTHERS   v.   GREECE,   sťažnosť č. 46372/99, rozsudok týkajúci sa spravodlivého zadosťučinenia z 18. novembra 2004, § 18

- § 20; KATSOULIS AND OTHERS v. GREECE, sťažnosť č. 66742/01, rozsudok týkajúci sa spravodlivého zadosťučinenia z 24. novembra 2005, § 23 - § 25). Ústavný súd však akceptoval návrh sťažovateľa, pretože žiadaná suma, tak ako ju vníma ústavný súd, má pre sťažovateľa   principiálny   význam   a má   predstavovať   vyjadrenie   jeho   snahy   o vyriešenie ústavnoprávnych nejasností v otázkach slobody zhromažďovania (porov. Ihering, R.: Boj o právo. Bratislava: Kalligram, 2009), a nie je nástrojom vyjadrenia akejsi emotívnosti voči krajskému súdu.

68.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o náhrade   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátkou Mgr. K. B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 € (20 950 Sk). Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14   ods. 1   písm. a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 3 x 115,90 € (za jeden úkon právnej služby) a 3 x 6,95 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 245,70 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

69. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohoto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010