znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 348/08-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2010 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa o sťažnosti   spoločenstva   U.   T.,   T.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   B.,   P.,   vo   veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 272/2006 a jeho rozsudkom z 5. decembra 2007 takto

r o z h o d o l :

Základné práva spoločenstva U. T. zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 272/2006 a jeho rozsudkom z 5. decembra 2007 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 348/08-15 z 24. septembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločenstva   U.   T.,   T.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 272/2006 a jeho rozsudkom z 5. decembra 2007.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   podanou   3.   augusta   2004   sa sťažovateľ   na   Okresnom   súde   Dolný   Kubín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   proti žalovanej (M. Z.) určenia, že ako právny nástupca po niekdajšom spoločenstve „Bývalí urbárnici   mesta   T.“ (ďalej   len   „bývalí   urbárnici“)   je   výlučným   vlastníkom   sporných nehnuteľností. Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 290/2004-209 z 27. apríla 2006 žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane sťažovateľa. Okresný   súd   svoj   právny   názor   zdôvodnil   tým,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   žiadnym spôsobom   nepreukázal,   resp.   neosvedčil   na   základe   akých   skutočností   by   vlastníkom sporných nehnuteľností mal byť sám sťažovateľ ako právnická osoba, a nie jeho jednotliví členovia. Podľa okresného súdu vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ je pozemkovým spoločenstvom založeným podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 181/1995   Z. z.“),   podľa   ktorého   pozemkové   spoločenstvo   iba   spravuje   a obhospodaruje spoločnú nehnuteľnosť, ktorá je však naďalej vo vlastníctve (spoluvlastníctve) jednotlivých jeho   členov,   t.   j.   sťažovateľ   ako   pozemkové   spoločenstvo   nie   je   a   ani   nemôže   byť vlastníkom spoločnej nehnuteľnosti, tým sú iba jeho jednotliví členovia, teda iba oni by sa mohli   určovacou   žalobou   domáhať   určenia   vlastníckeho   (spoluvlastníckeho)   práva k sporným nehnuteľnostiam. Okresný súd zdôraznil, že aj krajský súd v rozhodnutí č. k. 8 Co 416/2004-85 z 29. októbra 2004, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu v danej veci č. k. 5 C 290/2004-39 z 30. augusta 2004, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, sa stotožnil s názorom, že „Spoločnú nehnuteľnosť tvoria vlastnícke podiely jednotlivých spoluvlastníkov a ich vlastnícke právo zostáva zachované, nedochádza   k   jeho   prevodu   na   spoločenstvo.   Spoločenstvo   má   vlastnícke   právo   len k majetku podľa § 13 ods. 1 zákona o PS, teda k majetkovým hodnotám, ktoré vlastní, a ktoré sú určené na plnenie jeho úloh, slúžia mu a vznikli mu v súvislosti s užívaním a hospodárením   spoločnej   nehnuteľnosti.   Iba   na   tento   majetok   sa   vzťahuje   pôsobnosť valného   zhromaždenia   spoločenstva   ako   najvyššieho   orgánu   spoločenstva,   rozhodovať o hospodárení spoločenstva a nakladaní so spoločným majetkom. Vlastnícke právo môžu uplatňovať   a   domáhať   sa   jeho   ochrany   len   členovia   spoločenstva,   ako   spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti. Títo sa môžu dať v konaní zastupovať na základe plnomocenstva podľa § 24 O. s. p., teda len fyzickou osobou a nie pozemkovým spoločenstvom.“. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal tiež na skutočnosť, že na rovnakom princípe usporiadania vzťahov fungovalo aj spoločenstvo bývalých urbárnikov a po jeho zrušení zákonom   Slovenskej   národnej   rady   č.   2/1958   Sb.   n.   SNR   o úprave   pomerov a obhospodarovaní   spoločne   užívaných   lesov   bývalých   urbarialistov,   komposesorátov a podobných   útvarov   (ďalej   len   „zákon   č.   2/1958   Sb.“)   zostalo vlastníctvo   k   spoločnej nehnuteľnosti spravovanej spoločenstvom bývalých urbárnikov vo vlastníctve jednotlivých jeho členov, t. j. jednotlivých podielnikov, a to vo veľkosti ich podielov, pričom v prípade, že veľkosť ich podielov sa nedala zistiť, platilo, že sú spoluvlastníkmi každý rovnakým dielom (§ 9 zákona č. 2/1958 Sb.). Napokon okresný súd ešte okrem iného v odôvodnení rozsudku   uvedených   dôvodov   konštatoval: «Žalobca   ako   pozemkové   spoločenstvo združujúce spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti, hoci aj má právnu subjektivitu, nemá žiadne   oprávnenia   v   otázke   vlastníckych   vzťahov   k   spoločnej   nehnuteľnosti...   Preto subjektom aktívne vecne legitimovaným domáhať sa určenia vlastníctva (spoluvlastníckeho práva) k „spoločnej nehnuteľnosti“ môžu byť len výlučne jednotliví spoluvlastníci takejto nehnuteľnosti a nie žalobca.»

Vzhľadom   na   zistenia   okresného   súdu   o   nesplnení   už   procesných   podmienok na konanie   vo   veci   samej   (nedostatok   vecnej   aktívnej   legitimácie   na   strane   žalobcu, t. j. sťažovateľa) okresný súd sa už nezaoberal meritom žalobného návrhu, t. j. či sporná nehnuteľnosť «... bola vytvorená „zo spoločnej nehnuteľnosti“ konkrétne z PK parc. č.... zapísanej v prot. č.... k. ú. V. alebo z neknihovanej parcely vedenej ako vodné plochy ako to vyplýva GP č. 14171724-6/98 vyhotoveného dňa 29. 01. 1998 geodetom Ing. M. B....».

Uvedený rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 290/2004-209 z 27. apríla 2006 bol ako vecne správny potvrdený krajským súdom v konaní o odvolaní sťažovateľa, a to sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn. 6 Co 272/2006 z 5. decembra 2007.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   tvrdí,   že   označeným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 272/2006 z 5. decembra 2007 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „súd nevykonal resp. nevyhodnotil dôkazy, ktoré navrhovateľ   (sťažovateľ)   počas   konania   produkoval   a   taktiež   preto,   že   odvolací   súd nepripustil dovolanie, pričom toto svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil“, a tiež že bolo porušené aj jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy tým, že krajský súd zle vyhodnotil vlastnícke vzťahy, a preto zle určil, „komu toto vlastníctvo svedčí“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že v rozpore s právnym názorom okresného súdu, ako aj krajského súdu je aktívne vecne legitimovaný na podanie určovacej vlastníckej žaloby, čo odvodzuje z tohto, že sa považuje za obnovenú formu niekdajšieho spoločenstva   bývalých   urbárnikov,   ktoré   bolo   zrušené zákonom   č.   2/1958 Sb.,   a podľa Stanov (z roku 1906) ktorého podľa sťažovateľa išlo o právnickú osobu, ktorá disponovala vlastníckym právom k urbárskym pozemkom, čo podľa sťažovateľa znamená, že „urbárske nehnuteľnosti   boli   jednoznačne   vo   vlastníctve   spoločenstva   a   nie   v   podielovom spoluvlastníctve členov tohto spoločenstva“. Sťažovateľ uvádza, že vznikol ako právnická osoba s právnou subjektivitou na základe zákona č. 181/1995 Z. z., a to ako obnovená forma spoločenstva bývalých urbárnikov, takže ako „právny nástupca“ tohto spoločenstva má tiež oprávnenie vlastníka k urbárskym nehnuteľnostiam, a teda ako vlastník má právo využiť aj účinné prostriedky ochrany jeho vlastníckeho práva vrátane určovacej žaloby.

V   sťažnosti   sťažovateľ   okrem   iného   uviedol: „Podľa   sťažovateľa   odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu presvedčivé nie je, no najmä absentuje právne posúdenie   veci.   Strohé   konštatovanie,   že   sa   stotožňuje   v   plnom   rozsahu   so   skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa neobstojí a je nedostatočné, preto je arbitrárne.“

Sťažovateľ v podaní z 12. mája 2008, ktoré podal ako doplnenie k sťažnosti bez splnomocnenej právnej zástupkyne na konanie pred ústavným súdom, uvádza aj skutkové okolnosti,   ktorými   preukazuje   vecnú   dôvodnosť   žaloby   podanej   okresnému   súdu (všeobecnému   súdu),   ktorou   sa   domáhal   určenia   vlastníckeho   práva   k   sporným nehnuteľnostiam.   Uvedenými   skutkovými   okolnosťami   sťažovateľ   vecne   spochybňuje prechod vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na JRD T. a v konečnom dôsledku na jeho právneho nástupcu PD Ž., čím sa na druhej strane snaží preukázať odôvodnenosť svojho žalobného nároku uplatneného v konaní pred všeobecnými súdmi.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 272/2006 porušil právo U. T.   zaručené v čl. 20 ods. 1),   čl. 46 ods. 1) a ods. 2),   čl. 48 ods. 1) a ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Rozsudok Krajského súdu v Žiline 6 Co 272/2006 sa zrušuje a vec im vracia na ďalšie konanie.

Krajskému   súdu   v   Žiline   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   Mesta   T. (správne má byť spoločenstva U. T., pozn.) na účet advokátky JUDr. I. B., P. do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr 660/2008 zo 14. októbra 2008, v ktorom   zaslal   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne   v   skúmanej   veci,   a   právna   zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu listom z 3. decembra 2008.

2.1 Zákonná sudkyňa krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedla: «Krajský   súd,   ako   súd   odvolací,   stotožnil   sa   so   skutkovými   i   právnymi   závermi okresného súdu, pokiaľ tento návrh o určenie vlastníckeho práva k označenej nehnuteľnosti zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa na požadovanom určení. V jednotlivostiach poukazujem na dôvodovú časť rozsudku krajského súdu zo dňa 5. 12. 2007, z ktorého vyplýva, akými úvahami sa odvolací súd riadil pri prejednávaní a rozhodovaní v danej veci.

Krajský   súd   nepripustil   vo   veci   dovolanie,   pretože   mal   za   to,   že   uvedená problematika (vecná legitimácia pozemkového spoločenstva na určenie vlastníckeho práva k   „spoločnej   nehnuteľnosti“)   bola   už   objasnená   rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky.»

Predseda krajského súdu súčasne oznámil: „... súhlasíme, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu krajského súdu okrem skutočností uvedených už v sťažnosti uviedla:

„Krajský súd vo svojom vyjadrení neuvádza žiadne nové skutočnosti a z vyjadrenia vyplýva, že považuje rozhodnutie prvostupňového ako i odvolacieho súdu za vecne a právne správne.   V   otázke   nepripustenia   dovolania   krajský   súd   uvádza,   že   problematika   vecnej legitimácie   pozemkového   spoločenstva   na   určenie   vlastníckeho   práva   k   spoločnej nehnuteľnosti už bola objasnená rozhodnutiami Najvyššieho súdu. Tieto rozhodnutia však necituje   ani   žiadnym   spôsobom   nekonkretizuje   a   preto   takéto   vyjadrenie   považuje sťažovateľ za bezpredmetné, nakoľko nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Krajský súd sa vo svojom   podaní   taktiež   nevyjadruje   k   tomu,   či   došlo   alebo   nedošlo   postupom a rozhodnutiami súdov k porušeniu základných ústavných práv sťažovateľa.

Sťažovateľ   v   celom   rozsahu   trvá   na   svojich   tvrdeniach   uvedených   v   písomnej sťažnosti a tvrdí, že postupom oboch súdov došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a to tým, že súd nevykonal resp. nevyhodnotil dôkazy, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) počas konania produkoval, a taktiež preto, že odvolací súd nepripustil dovolanie, pričom toto svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil....

K   porušeniu   práva   vlastniť   majetok   došlo   pri   hodnotení   vlastníckych   vzťahov a určení komu toto vlastníctvo svedčí....

Sťažovateľ   oznamuje   súdu,   že   súhlasí,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základných   práv zaručených v ústave a práva zaručeného v dohovore.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podstata námietok sťažovateľa týkajúcich sa porušenia označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 272/2006 z 5. decembra 2007 je založená na jeho tvrdení, že krajský súd nevykonal ním navrhované dôkazy, že nesprávne posúdil, komu svedčí vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, a že krajský súd nepripustil napriek žiadosti sťažovateľa proti svojmu rozsudku mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), pričom jeho nepripustenie ani nezdôvodnil.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   preskúmaním   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade   so   svojou   všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

V odôvodnení sťažnosťou napádaného rozsudku krajský súd svoje závery zdôvodnil takto: «V prejednávanej veci domáhal sa navrhovateľ určenia vlastníckeho práva ku KN parc. č.... trvalý trávnatý porast o výmere 1677 m2 odčlenenej geometrickým plánom z právnej parc. č.... z protokolu... kat. územia V.

V konaní nebolo sporným, že nehnuteľnosť - útvar bývalých urbarialistov v T. bol zrušený dňom vyhlásenia zákona č. 2/1958 Zb. z 11. 3. 1958. Uvedený zákon znamenal zánik   dovtedajších   pozemkových   spoločenstiev.   Vlastníctvo   v   prípade   nehnuteľností spadajúcich   pod   zákonný   článok   XIX/1898   zastalo   zachované   jednotlivým   podielnikom spoločenstva   v   pomere   veľkosti   ich   podielov.   V   prípade   spoločných   nehnuteľností spadajúcich pod zákonný článok X/1913, došlo k odňatiu vlastníckeho práva podľa zákona č. 81/1949 Zb. v prospech družstva ku dňu založenia JRD v príslušnej obci, vzniknutého v období od 15. 3. 1949 do 1. 10. 1959, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 49/1959 Zb. o jednotných roľníckych družstvách a dochádzalo k „obnove:, priznaniu vlastníckeho práva jednotlivým   oprávneným   osobám   -   pôvodným   spoluvlastníkom   k   takýmto   spoločným urbárskym nehnuteľnostiam. Na uvedený stav nadväzovali reštitučné zákony. V prípade lesných pozemkov došlo k obnove užívacích práv pre ich vlastníkov (spoluvlastníkov), čo vyplýva z ustanovenia § 37 zákona č. 330/1991 Zb., resp. k obnove vlastníckych práv na spoločných (pasienkových) nehnuteľnostiach. Tak ako to správne konštatoval okresný súd, v oboch prípadoch zákon umožňoval len individuálnu obnovu vlastníckych, resp. užívacích práv v prospech jednotlivých vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti s tým, že ak nemožno výšku podielu   určiť,   považovali   sa   podiely   za   rovnaké.   Súčasná   platná   právna   úprava nepredpokladá   vlastníctvo   spoločnej   nehnuteľnosti   urbárskym   spoločenstvom.   Zákon č. 181/1995 Z. z. upravuje vznik, právne postavenie, hospodárenie a zánik pozemkových spoločenstiev, ako aj niektoré práva, povinnosti a vzájomné vzťahy členov pozemkového spoločenstva (§ 1).   Pozemkové   spoločenstvo s právnou subjektivitou   alebo   bez právnej subjektivity je vždy spoločenstvom vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti (§ 2 ods. 2 písm. a/, § 10 ods. 1, § 11 ods. 1, § 15). Spoločnú nehnuteľnosť tvoria spoluvlastnícke podiely jeho jednotlivých členov.

Okresný súd mal nesporne preukázané, že nehnuteľnosti zapísané v PK vložke č.... sú v súčasnosti zapísané na LV č. 700 pre kat. územie T. a kat. územie O. a navrhovateľ tam nie je uvedený ani ako jeden z podielových spoluvlastníkov.

Za   daného   skutkového   stavu   krajský   súd   rozhodnutie   okresného   súdu   ako   vecne správne potvrdil, pričom sa stotožnil so závermi a dôvodmi okresného súdu, pokiaľ tento návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa na požadovanom určení. Nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke... kat. územie V. predstavujú „spoločnú nehnuteľnosť:, ktorej vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi sú jednotliví členovia navrhovateľa, ktorým boli nehnuteľnosti vydané v rámci reštitúcií. Krajský súd nestotožnil sa s názorom odvolateľa, že tento je právnym nástupcom Bývalých urbarialistov v T., pretože tento subjekt bol zo zákona zrušený, tak ako bolo uvedené vyššie. Navrhovateľ vznikol   ako   subjekt   práva   až   po   obnove   užívacích   či   vlastníckych   práv   jednotlivých podielnikov   v   zmysle   zákona   č.   330/1991   Zb.,   resp.   zákona   č.   181/1995   Z.   z.,   ktorí prostredníctvom a v rámci spoločenstva obhospodarujú spoločnú nehnuteľnosť.

Navrhovateľ   nemá   žiadne   oprávnenia   vo   veci   vlastníckych   vzťahov   k   spoločnej nehnuteľnosti,   okrem   oprávnenia   užívať   spoločnú   nehnuteľnosť   a   hospodáriť   na   nej. Okresný súd preto správne konštatoval, že subjektom aktívne vecne legitimovaným domáhať sa určenia vlastníckeho práva k „spoločnej nehnuteľnosti: môžu byť len výluční jednotliví spoluvlastníci tejto nehnuteľnosti a nie navrhovateľ.»

Z   citovaného   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   je   zrejmé,   že   jednou   z   premís právneho   názoru   krajského   súdu   bola   skutočnosť,   že   sťažovateľ   ako   majetkové spoločenstvo   vznikol   nanovo   na   základe   zákona   č.   181/1995   Z.   z.,   a   to   ako   subjekt s právnou   subjektivitou,   a   teda   toto   majetkové   spoločenstvo   sťažovateľa   nemožno   bez ďalšieho   automaticky   (tak   ako   to   tvrdí   sám   sťažovateľ)   považovať   za   mechanické obnovenie niekdajšieho spoločenstva bývalých urbárnikov, pretože jednak toto niekdajšie spoločenstvo bývalých urbárnikov bolo zrušené zákonom č. 2/1958 Sb. a po tomto zrušení bolo   vlastnícke   právo   k   majetku   v   jeho   správe   upravené   ďalšími   právnymi   predpismi a jednak z § 1 zákona 181/1995 Z. z. vyplýva, že tento zákon neupravuje automatickú „obnovu“,   a   tým   automatický   vstup   do   práv   niekdajších   urbárskych   spoločenstiev,   ale upravuje   nanovo „vznik,   právne   postavenie,   hospodárenie   a   zánik   pozemkových spoločenstiev“, ako aj „vzájomné vzťahy členov pozemkového spoločenstva“.

Pre objasnenie problematiky vzniku, účelu a podstaty urbárskych spoločenstiev je nevyhnutné stručne poukázať a zohľadniť aj historické aspekty tohto inštitútu. V minulosti sa   šľachtická   pôda   rozdeľovala na dva   druhy,   a   to   na   pôdu   pánsku   (dominikál),   ktorú obhospodaroval vo vlastnej réžii sám zemepán, a na pôdu urbársku (rustikál), ktorá síce patrila zemepánovi, ale bola prenechaná do užívania poddaným označovaným ako urbárnici, pretože povinnosti poddaných voči zemepánovi boli upravené v Urbáre. V roku 1767 bolo vydané   nariadenie   Márie   Terézie   s   názvom „Milostivý   urbár“,   ktorým   boli   určené povinnosti poddaného voči zemepánovi v súvislosti s pôdou, ktorú poddaný užíval. Urbár bola kniha, v ktorej boli zapísaní poddaní pracujúci na poliach a lesoch zemepánov.

Zásadná zmena v urbárskych pomeroch nastala v roku 1848, keď v dôsledku zrušenia poddanstva boli zrušené všetky povinnosti bývalých poddaných voči zemepánovi založené na Urbáre, takže poddaný sa z urbárskeho poddaného stal voči pozemkom v jeho užívaní ich faktickým vlastníkom, pričom potom, ako cisár František Jozef I vydal 2. marca 1853 tzv. Urbárky patent, ktorým bol úplne zrušený dovtedajší urbársky pomer voči zemepánovi, sa niekdajší urbárnici stali aj právnymi vlastníkmi poddanskej pôdy. Vlastníci bývalého urbárskeho majetku tento „spravovali“ ako spoločný majetok [napr. v záujme zachovania jednotného   hospodárenia   a   spravovania   lesov   bol   vydaný   zákonný   článok   XXXI/1879 (lesný zákon), pričom napr. už podľa zákonného článku LIII z roku 1871 lesy bývalých urbarialistov mali byť „spravované“ (nie vlastnené) ako spoločné lesy a hospodárenie s nimi   sa   malo   vykonávať   pod   dozorom   administratívnych   vrchností].   Problematiku spravovania spoločných lesov upravoval zákonný článok XIX/1898 o štátnom spravovaní obecných a niektorých iných lesov a holín, ďalej o upravení hospodárskej správy spoločne užívaných   lesov   a   holín,   ktoré   sú   nedielnym   vlastníctvom   komposesorátov   a bývalých urbarialistov   (ďalej   len   „zákonný   článok   XIX/1898“),   a   problematika   spravovania spoločných pasienkov bola upravená zákonným článkom X/1913 o nedielnych spoločných pasienkoch (ďalej len „zákonný článok X/1913“).

Na   základe   uvedeného   vznikali   združovaním   vlastníkov   niekdajších   urbárskych pozemkov   urbárske   spoločenstvá   (lesné,   pasienkové),   ktorých   základnými   znakmi   bolo nedielne   spoluvlastníctvo,   t. j.   nemožnosť   vyčlenenia   reálnej   parcely   zo   spoločne „spravovaného“ majetku, rozhodovanie v zhromaždení spoluvlastníkov tohto spoločného majetku, a to hlasovaním podľa princípu väčšiny hlasov vlastníkov počítanej podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov.

Pozemkové spoločenstvá (urbáre) spravujúce pasienkové pozemky podľa zákonného článku X/1913 boli zrušené zákonom Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Sb. n. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov, pričom vlastnícke právo k týmto pozemkom prešlo ex lege z   členov   týchto   pozemkových   spoločenstiev   na   jednotné   roľnícke   družstvá   (ďalej   len „družstvo“),   ktoré   boli   zriadené   zákonom   č.   69/1949   Sb.   o   jednotných   roľníckych družstvách (ďalej len „zákon č. 69/1949 Sb.“) a členovia (spoluvlastníci) pasienkových urbárov sa tak stali iba členmi družstiev. Po zrušení zákona č. 69/1949 Sb., a to zákonom č. 49/1959 Zb. o jednotných roľníckych družstvách (ďalej len „zákon č. 49/1959 Zb.“), došlo   ex   lege   k   obnove   individuálneho   vlastníctva   niekdajších   urbárnikov   (alebo   ich právnych nástupcov) k pozemkom združeným v družstve, ktoré ich iba obhospodarovalo. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 49/1959 Zb. vlastníctvo k pozemkom združeným k spoločnému družstevnému hospodáreniu zostáva zachované.

Urbárske spoločenstvá „spravujúce“ spoločné lesné pozemky boli zrušené zákonom č. 2/1958 Sb., pričom tieto spoločné lesné pozemky boli odovzdané do obhospodarovania krajským správam lesov, alebo ak ich výmera nepresahovala 50 ha, mohli byť odovzdané do obhospodarovania aj družstvám. V prípade, že súčasťou lesa boli aj pasienky, tieto boli odovzdané do obhospodarovania družstva, alebo ak toto nebolo v obci zriadené, tak boli odovzdané   do   obhospodarovania   užívateľom   spoločných   pasienkov   (§   3   ods.   1   zákona č. 2/1958   Sb.).   Subjekt,   ktorému   bol   takto   do   obhospodarovania   odovzdaný   les   alebo pasienok, ktorý bol súčasťou lesa, zákonodarca označoval pojmom „obhospodarovateľ“, nie vlastník. Vlastnícke právo k obhospodarovateľom obhospodarovaným pozemkom ostalo zachované   individuálnym   vlastníkom,   t. j.   pôvodným   členom   urbárskych   lesných spoločenstiev.   Podľa   §   9   zákona   č.   2/1958   Sb.   odovzdanie   spoločných   lesov   do obhospodarovania   sa   nedotýka   doterajších   vlastníckych   pomerov   spoločných   lesov. Členovia zrušených útvarov ostávajú spoluvlastníkmi spoločných lesov v pomere podľa svojich   podielov.   Pokiaľ   spoločné   lesy   vlastnil   zrušený   útvar,   prechádza   vlastníctvo   na členov   zrušeného   útvaru   podľa   zásad   vyslovených   v   predchádzajúcom   odseku.   Ak   sa veľkosť   podielov   jednotlivých   členov   nedá   zistiť,   platí,   že   sú   spoluvlastníkmi   každý rovnakým dielom.

Existencia pozemkových spoločenstiev bola obnovená zákonom č. 181/1995 Z. z. (účinným aj v súčasnosti), pričom pozemkovým spoločenstvom podľa tohto sa rozumelo aj lesné a pasienkové spoločenstvo vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahovali právne predpisy o úprave právnych pomerov majetku bývalých urbarialistov (urbárnikov), a jeho členmi sa mohli a môžu stať len tie fyzické osoby a právnické osoby, ktoré   sú   vlastníkmi   podielu   na   spoločnej   nehnuteľnosti,   takže   za   členov   pozemkového spoločenstva   sú   považovaní   všetci   spoluvlastníci   spoločnej   nehnuteľnosti,   ktorých podielové spoluvlastníctvo k spoločnej nehnuteľnosti bolo a je nedeliteľné.

V   skúmanom   prípade   nebolo   sporným,   že   sťažovateľ   vznikol   ako   pozemkové spoločenstvo s právnou subjektivitou podľa zákona č. 181/1995 Z. z., pričom sťažovateľ poukazuje   na   to,   že   je   plnohodnotným   právnym   nástupcom   niekdajšieho   spoločenstva bývalých   urbárnikov,   ktoré   bolo   spoločenstvom   spravujúcim   podľa   zákonného   článku XIX/1898 lesy a tie pasienky, ktoré boli súčasťou lesa.

Podľa sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd tým, že rozhodli o zamietnutí jeho   žaloby,   pretože   ho   neuznali   ako   právneho   nástupcu   po   niekdajšom   spoločenstve bývalých   urbárnikov,   mu   v   konečnom   dôsledku   odobrali   vlastnícke   právo   k   sporným nehnuteľnostiam. Pričom sťažovateľ ako dôkaz o svojom presvedčení, že je vlastníkom sporných nehnuteľností, ako aj o tom, že je aktívne legitimovaný domáhať sa vlastníctva k nim určovacou vlastníckou žalobou, predložil ústavnému súdu okrem iného rozsudky aj krajského súdu sp. zn. 10 S 104/98 a sp. zn. 10 Sp 5/2005, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 110/96, 23 S 111/96 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 47/01, ako aj rozhodnutie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 5 C 964/97 týkajúce sa konania v obdobnej veci.

V uvedených súvislostiach ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že v sťažnosťou napadnutom   konaní   okresný   súd   nerozhodoval   o   žalobou   vymedzenom   merite   veci, t. j. nekonal ani nerozhodoval o tom, kto je vlastníkom sporných nehnuteľností, pretože konanie okresného súdu sa nachádzalo iba v počiatočnom štádiu konania, v ktorom ešte iba skúmal splnenie procesných podmienok, ktoré sú predpokladom na konanie o merite veci, t. j. skúmal, napr. či vec patrí do jeho právomoci a pôsobnosti, či žalobu podala osoba na to oprávnená   (aktívne   legitimovaná)   a   pod.   V   uvedenom   rozsahu   posudzoval   rozhodnutie okresného   súdu   aj   odvolací   krajský   súd,   ktorý   sa   rovnako   nevyjadroval   k   meritu   veci. Vzhľadom   na   štádium   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   teda   podľa   ústavného   súdu nemohlo reálne dôjsť k zásahu, resp. k odňatiu vlastníckeho práva sťažovateľovi (nemožno odňať   niečo,   čo   nemám),   navyše   ak   k   podaniu   určovacej   vlastníckej   žaloby   nebol sťažovateľ ani oprávnený (pozri ďalej).

Vzhľadom na to, že z rozdelenia súdnej moci medzi všeobecné súdy a ústavný súd vyplýva, že ústavný súd, ktorý má v tomto systéme špecifické postavenie súdneho orgánu ochrany ústavnosti, nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov a v jeho právomoci nie je ani nahrádzať činnosť všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02, III. ÚS 222/08, II. ÚS 63/09), ústavný súd považuje vzhľadom na predmet konania pred ústavným súdom za irelevantnú argumentáciu sťažovateľa o vecnom spochybnení prechodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam   (pasienky,   ktoré   boli   súčasťou   lesa)   z   členov   spoločenstva   bývalých urbárnikov na družstvo, k čomu podľa sťažovateľa nemohlo dôjsť, pretože spoločenstvo bývalých   urbárnikov   spravovalo   lesný   majetok,   podľa   zákonného   článku   XIX/1898, a teda na   tento   majetok   sa   nemohol   uplatniť   zákon   č.   49/1959   Zb.   ani   pokiaľ   išlo o pasienky,   ktoré   boli   súčasťou   lesa,   pretože   ich   právny   režim   po   zániku   urbárskych spoločenstiev   bol   upravený   zákonom   č.   2/1958   Sb.,   podľa   ktorého   boli   odovzdané   do obhospodarovania družstvu.

Uvedené   argumenty   sťažovateľa   je   v   rámci   rozhodovania   o   merite   určovacej vlastníckej žaloby oprávnený posúdiť všeobecný súd, a nie ústavný súd.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   bolo   posúdenie,   či   závery   krajského   súdu o nedostatku   aktívnej   vecnej   legitimácie   sťažovateľa   na   podanie   určovacej   vlastníckej žaloby sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Na tomto mieste sa žiada poznamenať, že podľa zistenia ústavného súdu zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 5 C 290/2004 sťažovateľovi muselo byť známe, že nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie určovacej vlastníckej žaloby už z rozhodnutia z 20. septembra 2005, ktorým okresný súd nepripustil zmenu žaloby o pristúpenie ďalších subjektov   na   strane   sťažovateľa   (žalobcu).   Už   v   odvolaní   proti   tomuto   rozhodnutiu sťažovateľ   totiž   uviedol: „Navrhovateľ   je   z   iných   konaní   vedených   na   tun.   súde v obdobných   veciach   oboznámený   so   stanoviskom   zákonného   sudcu   vo   veci   aktívnej legitimácie Urbárskych spolumajiteľov, pozemkové spoločenstvo T. na podanie určovacej žaloby.   Z   opatrnosti   podal   teda   návrh   na   rozšírenie   okruhu   žalobcov   a   chcel   takýmto podaním   zabezpečiť,   aby   nebol   návrh   zamietnutý   z   dôvodu   nedostatku   vecnej   aktívnej legitimácie žalobcu bez tohto, aby sa skutočne skúmalo meritum veci a všetky podstatné okolnosti   prípadu.“ Uvedené   rozhodnutie   okresného   súdu   bolo   potvrdené   uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 582/2005 z 31. januára 2006.

Nespochybniteľnou skutočnosťou, a to ani zo strany sťažovateľa je, že sťažovateľ je pozemkovým   spoločenstvom   založeným   podľa   zákona   č.   181/1995   Z.   z.,   v   zmysle ktorého ide o pozemkové spoločenstvo obhospodarujúce spoločnú nehnuteľnosť, ktorá je v nedeliteľnom   podielovom   spoluvlastníctve   jednotlivých   členov   tohto   pozemkového spoločenstva.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ vznikol podľa zákona č. 181/1995 Z. z., je nepochybné, že uvedená charakteristika pozemkového spoločenstva podľa tohto zákona je definičná a smerodajná aj pre sťažovateľa, takže aj Stanovy sťažovateľa, ktoré sú prílohou sťažnosti, nesmú tomuto zákonu odporovať, resp. a contrario musia byť s ním v súlade.

Podľa § 3 zákona č. 181/1995 Z. z. cieľom pozemkového spoločenstva je racionálne hospodáriť   na   spoločnej   nehnuteľnosti   a   obstarávať   spoločné   veci   vyplývajúce zo spoluvlastníctva   k   nej,   pričom   za   týmto   cieľom   môže   pozemkové   spoločenstvo vykonávať   poľnohospodársku   prvovýrobu   a   s   tým   súvisiace   spracovanie   alebo   úpravu poľnohospodárskych produktov alebo hospodáriť v lesoch a na vodných plochách, ak túto činnosť upravujú osobitné predpisy, spoločenstvo vykonáva túto činnosť v súlade s týmito osobitnými predpismi.

Z   čl.   3   Stanov   sťažovateľa   vyplýva,   že   sťažovateľ „Racionálne   ohbospodaruje a spravuje majetok urbárskych spolumajiteľov. Stará sa a zabezpečuje rozvoj, prosperitu, ochranu a obnovu obhospodarovaných lesov a majetku urbárskych spolumajiteľov.“.

Z citovaného vyplýva, že sťažovateľ iba obhospodaruje a zveľaďuje už existujúci majetok v jeho správe, ktorý však aj naďalej ostáva v podielovom spoluvlastníctve jeho jednotlivých členov. Zo žiadneho ustanovenia Stanov sťažovateľa nevyplýva, že by mal generálne splnomocnenie domáhať sa vlastníckeho práva k majetku namiesto alebo v mene jeho členov, resp. že by sťažovateľ disponoval takýmto oprávnením bez splnomocnenia jeho členov, čo by v konečnom dôsledku bolo v rozpore so zásadou, že nikoho nemožno proti jeho vôli prinútiť k sporu. Zo Stanov sťažovateľa, ako ani zo zákona č. 181/1995 Z. z. nevyplýva ani to, že by sám sťažovateľ mohol disponovať vlastníckym právom k majetku v jeho správe, resp. že by sa sám mohol domáhať jeho priznania, pretože to by bolo v rozpore so samotným už citovaným princípom, resp. cieľom existencie a fungovania „pozemkových spoločenstiev“, ktoré sú zakladané na báze spolčovania sa majetku jednotlivcov (ako to vyplýva   aj   zo   samotného   označenia   tohto   spoločenstva)   na   účely   jeho   spoločného obhospodarovania s cieľom zachovať jeho strategickú hospodársku integritu.

Vzhľadom na uvedené je neakceptovateľným tvrdenie sťažovateľa v sťažnosti, že „Členovia   spoločenstva   rozhodnutím   založiť   spoločenstvo   s   právnou   subjektivitou jednoznačne vyslovili úmysel osobne nevykonávať vlastnícke právo, ale toto oprávnenie preniesli   na   spoločenstvo...“.   Sťažovateľ   toto   svoje   tvrdenie   zrejme   vyvodil   zo   znenia niektorých   ustanovení   zákona   č.   181/1995   Z.   z.,   ktorý   pojednáva   aj   o   tzv. „majetku spoločenstva“. Na tomto mieste je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné zohľadniť pojmový aparát využívaný zákonodarcom v zákone č. 181/1995 Z. z., ktorý na jednej strane pojednáva   o „spoločnom   majetku,   resp.   o   spoločnej   nehnuteľnosti   podielového spoločenstva“ a na strane druhej o „majetku pozemkového spoločenstva“.

Podľa   §   2   ods.   2   zákona   č.   181/1995   Z.   z.   členom   spoločenstva   sú   všetci spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti.

Podľa   §   13   ods.   1   zákona   č.   181/1995   Z.   z.   majetkom   spoločenstva   je   súhrn majetkových hodnôt, ktoré „... vznikli v súvislosti s užívaním a hospodárením na spoločnej nehnuteľnosti“ a   ktoré „...   spoločenstvo   vlastní   a   ktoré   sú   určené   na   plnenie   úloh spoločenstva“.

Vzhľadom   na   citované,   ako   aj   na   ďalšie   súvisiace   ustanovenia   je   teda   potrebné diferencovať slovné spojenie „majetok spoločenstva“, ktorého nadobudnutie je závislé od nakladania alebo od hospodárenia so spoločnou nehnuteľnosťou (výnosy), pričom len tento majetok   je   vo   vlastníctve   spoločenstva,   avšak „spoločná   nehnuteľnosť   pozemkového spoločenstva“ ako   taká   nie   je   vlastníctvom   spoločenstva,   ale   ostáva   vo   vlastníctve jednotlivých členov pozemkového spoločenstva, ktorí ju majú v nedeliteľnom podielovom spoluvlastníctve.

Pokiaľ   sťažovateľ   odvodzuje   svoje   právo   domáhať   sa   určovacou   žalobou vlastníckeho   práva   k   sporným   nehnuteľnostiam   iba   na   základe   ním   tvrdeného   jeho generálneho nástupníctva po niekdajšom spoločenstve bývalých urbárnikov, o ktorom tvrdí, že v jeho prospech bolo v „pkn. vl. č.... a...“ príslušného katastrálneho územia zapísané vlastnícke právo k týmto sporným nehnuteľnostiam, ústavný súd podotýka, že tak, ako to vyplýva   z   už   uvedenej   právnej   úpravy   (zákon   č.   2/1958   Sb.),   podľa   ktorej   po   zániku niekdajších   (lesných)   spoločenstiev   ostalo   vlastnícke   právo   k   spoločnej   nehnuteľnosti zachované   v   prospech   jej   jednotlivých   vlastníkov   (spoluvlastníkov),   čo   vyplýva   aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj vzhľadom na už uvedené sa záver krajského súdu o nedostatku aktívnej legitimácie na podanie určovacej vlastníckej žaloby nejaví ako svojvoľný a neodôvodnený.

Z   označenej   pozemkovoknižnej   vložky,   ktorá   je   prílohou   sťažnosti,   vyplýva,   že sporné   nehnuteľnosti   boli   dané   niekdajšiemu   spoločenstvu   bývalých   urbárnikov   iba   do obhospodarovania   ako „spoločný   majetok“ (pozri   už   uvedené),   pričom   užívanie   tohto majetku   sa „...   deje   podľa   pravidiel,   ktoré   určuje   XIX.   článok   zákona   z   roku   1898“ a podiely   na   tomto   spoločnom   majetku „...   pripadajúce   na   jednotlivých   urbárskych majiteľov, sa pripisujú k majetkom v jednotlivých pozemkovoknižných vložkách“.

Napokon   aj   sám   sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza: „Poznámka   obhospodarovania zapísaná v pkn. vl. č.... a... k pozemkom lesným neriešila otázku vlastníctva ale len spôsob užívania   a   obhospodarovania,   nakoľko   tieto   pozemky   museli   byť   obhospodarované spôsobom uvedeným v zák. č. XIX/1898.“ (str. 3 a 4 sťažnosti)

Ústavný súd tiež v nadväznosti na zásadu „nemo plus iuris transfere potest, quam ipse   habet“ (nikto   nemôže   na   iného   previesť   viac   práva,   ako   sám   má)   podotýka,   že neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, že jeho členovia sa vopred vzdali svojho vlastníckeho práva k žalovaným sporným nehnuteľnostiam v prospech sťažovateľa, pretože tak, ako sa nemôže subjekt vzdať svojho práva skôr, ako s týmto právom disponuje, nemožno ani na iného previesť vlastnícke právo k veci skôr, ako bolo toto právo jeho prevodcovi osvedčené, resp. skôr, ako mu toto právo vôbec svedčalo alebo prináležalo.

Na uvedených záveroch ústavného súdu nič nemenia ani sťažovateľom predložené súdne rozhodnutia týkajúce sa priamo sťažovateľa alebo obdobných vecí. Práve naopak, z uvedených   súdnych   judikátov   vyplýva   rovnaký   záver   ako   z   napadnutého   rozsudku krajského súdu, a to, že aktívne legitimovaní na využitie prostriedkov ochrany vlastníckeho práva sú   jednotliví členovia pozemkového spoločenstva, a nie pozemkové spoločenstvo ako také. Z rozsudkov krajského súdu sp. zn. 10 S 104/98 z 29. januára 1999 a sp. zn. 10 S 105/98 z 29. januára 1999, ako aj z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 110/96, 23 S 111/96 z 29. novembra 1996 je zrejmé, že prostriedky na domáhanie sa priznania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy o nepriznaní vlastníckeho práva na základe žaloby alebo opravného prostriedku) uplatnili členovia sťažovateľa – „podielnici Spoločnosti urbárskych spolumajiteľov T.“ – a nie   sťažovateľ.   Obdobne   aj   rozsudkom   sp.   zn.   10   Sp   5/2005   z   22.   decembra   2005 rozhodoval   krajský   súd   o   opravnom   prostriedku   členov   sťažovateľa,   a   nie   samotného sťažovateľa, pričom podľa zistenia ústavného súdu opravný prostriedok podalo 174 členov sťažovateľa. Rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 47/01 z 28. novembra 2001 rozhodoval najvyšší súd síce o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľa, avšak v danom prípade nebolo predmetom konania sporné vlastnícke právo, ale išlo o žalobu o vypratanie nehnuteľnosti, ku ktorej vlastnícke právo sporné nebolo.

Sťažovateľ   napokon   na   preukázanie   svojich   tvrdení   o   danosti   jeho   aktívnej legitimácie   na   podanie   určovacej   vlastníckej   žaloby   predložil   ústavnému   súdu   aj rozhodnutie v obdobnej veci,   a to rozsudok   Okresného súdu Považská Bystrica sp.   zn. 5 C 964/97 zo 4. augusta 2000 (ako aj rozhodnutia o opravných prostriedkoch proti tomuto rozsudku),   ktorým   bolo   priznané   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam   navrhovateľovi, ktorým bolo U. D. Z označeného rozsudku síce vyplýva, že určenia vlastníckeho práva sa domáhalo označené pozemkové spoločenstvo, ktoré bolo založené rovnako ako sťažovateľ podľa   zákona   č.   181/1995   Z.   z.,   avšak   podľa   zistenia   ústavného   súdu   z   predmetného súdneho spisu je zrejmé, že aj napriek označeniu navrhovateľa v predmetnej veci návrh na konanie   z   24.   septembra   1997   nepodalo   U.   D.,   ale   jeho   314   členov,   ktorí   na   svoje zastupovanie v konaní o určenie vlastníckeho práva „... k nehnuteľnostiam zapísaným v pkn. vl. č.... v k. ú. D.“ splnomocnili advokáta JUDr. E. J., ktorý návrh podal. Vzhľadom na uvedené neobstojí ani tento argument sťažovateľa týkajúci sa ním tvrdenej danosti aktívnej legitimácie pozemkového spoločenstva na podanie určovacej vlastníckej žaloby.

Napokon ústavný súd podotýka, že vzhľadom na skutočnosť, že žaloba sťažovateľa bola   odmietnutá   iba   pre   nesplnenie   procesných   podmienok   na   konanie,   pričom   nebolo rozhodnuté o merite veci, nejde v danom prípade o res iudicata (rozhodnutá vec), takže členom sťažovateľa nič nebráni, aby sami opätovne podali žalobu o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam.

Okrem tohto ústavný súd konštatuje, že v prípade, že sa sťažovateľ domnieva, že mu krajský súd znemožnil konať pred súdom ako účastníkovi konania, mal možnosť využiť proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   mimoriadny   opravný   prostriedok (dovolanie) podľa 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa   o   nedostatočnom   odôvodnení   rozhodnutia krajského   súdu   nepripustiť   proti   svojmu   rozhodnutiu   dovolanie   z   dôvodu,   že   ide o rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou judikatúrou konštatuje, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, je síce aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej   súčasťou   je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   avšak   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania.

Zo   žiadneho   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   nevyplýva   povinnosť odvolacieho   súdu   vyhovieť   požiadavke   účastníka   konania   na   pripustenie   mimoriadneho opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Posúdenie prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku z uvedeného   dôvodu   je   na   úvahe   odvolacieho   súdu,   pričom   táto   úvaha   nemusí   byť zdôvodnená, pretože podľa požiadavky § 157 ods. 2 OSP sa v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok (napr. II. ÚS 122/05).

O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku konania“ (§ 36 ods.   2 zákona o ústavnom   súde)   zohľadňujúc, či   bola sťažnosť dôvodná, teda   či ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Keďže   v   uvedenom   prípade   ústavný   súd   rozhodol,   že   sťažovateľom   označené základné práva zaručené v ústave a právo zaručené v dohovore porušené neboli, uvedeným návrhom sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010