znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 347/2015-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnostiPOHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   v   konaní   vedenompod sp. zn. 6 Er 506/07 a uznesením z 9. januára 2014, ako aj porušenie svojich základnýchpráv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv, ako aj základného práva podľa čl. 47Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Trenčíne v konanívedenom pod sp. zn. 8 CoE 88/2014 a uznesením z 10. júna 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   akoneprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola27. augusta 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupomOkresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.6 Er 506/07 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a uznesením z 9. januára 2014(ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj základného práva podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Trenčíne(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 88/2014 (ďalej aj „napadnutékonanie   krajského   súdu“)   a   uznesením   z 10. júna   2014   (ďalej   aj   „napadnuté   uzneseniekrajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiťpodľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamov úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzizmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súduzriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“). Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvydobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začalarozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktoréhorozhodcovský rozsudok sa tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľkainiciovala začatie exekučného konania.

Potom,   ako   v   začatom   exekučnom   konaní   okresný   súd   poveril   sťažovateľkouzvoleného   súdneho   exekútora   vykonaním   exekučného   konania,   napadnutým   uznesenímokresného súdu bolo toto exekučné konanie ex offo zastavené.

Na   základe   odvolania   sťažovateľky   bolo   napadnuté   uznesenie   okresného   súdupotvrdené napadnutým uznesením krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu v obšírnej argumentácii namieta, žepostupom   a   uznesením   okresného   súdu   a   krajského   súdu   boli   porušené   ňou   označenézákladné   práva   podľa   ústavy   a   charty,   ako   aj   práva   podľa   dohovoru   a   dodatkovéhoprotokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadnezačatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už razudelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu akosúdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanieexekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konaťpred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutiev konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľasťažovateľky má síce k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok, avšak tento jenevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil anikrajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladá§ 57   ods.   5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnychexekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalšíchzákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávneprávne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v interakcii   s   výkladovýmipravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z 5. apríla 1993   o   nekalýchpodmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   (ďalej   aj   „smernica   Rady“),   pretože   podľasťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskejdoložky v úverovej zmluve považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľasťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženiaprejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanievýkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1a čl.   7   ods.   1   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkachv spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnostizaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátneprocesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavnýsúd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolua   tiež   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   okresného   súduv napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutomkonaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnutéuznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primeranéfinančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uzneseniakrajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“).

II.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   prípravou   na   predbežné   prerokovanie   sťažnosti   zistil,že 27. augusta 2014, teda v ten istý deň ako bola podaná táto sťažnosť, bola ústavnému súdudoručená   sťažnosť   sťažovateľky   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   10897/2014,   ktorou   žiadalao vydanie rozhodnutia, ktorým by rovnako ako v prípade tejto sťažnosti ústavný súd vyslovilporušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods.1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 506/07 a uznesenímz 9. januára 2014, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako ajzákladného práva podľa čl. 47 charty postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp.zn. 8 CoE 88/2014 a uznesením z 10. júna 2014, zrušil napadnuté uznesenie okresného súdui krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcievedenej v prospech sťažovateľky a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie,ako aj úhradu trov konania.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde, návrh nie je prípustný, ak ústavný súdv tej istej veci koná.

Porovnaním   sťažností   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   10897/2014   a   sp.   zn.Rvp 10898/2014   ústavný   súd   zistil,   že   nimi   sťažovateľka   namieta   postupy   a   uzneseniaokresného súdu a krajského súdu v totožných súdnych (exekučných) konaniach a žiadav nich   vysloviť   porušenie   tých   istých   základných   práv   a   zrušiť   napadnuté   uzneseniaokresného   súdu   i   krajského   súdu,   priznať   rovnakú   výšku   finančného   zadosťučineniaa priznať úhradu trov konania.

Z uvedeného teda nespochybniteľne vyplýva, že v čase doručenia tejto sťažnostiústavnému súdu, kedy podľa § 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde konanie začína, t. j.27. augusta 2014, ústavný súd už v tej istej veci viedol pod sp. zn. Rvp 10897/2014 konaniezačaté   v   ten   istý   deň.   Uvedené   zistenie   odôvodňuje   odmietnutie   sťažnosti   vedenejpod sp. zn. Rvp 10898/2014 ako neprípustnej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde,keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotveného v § 24 písm. b) zákonao ústavnom súde.

Vzhľadom na zistenie neprípustnosti sťažnosti a jej celkové odmietnutie podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu obsiahnutouv sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015