znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 347/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., L., zastúpeného A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 M Cdo 8/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2012 doručená sťažnosť JUDr. J. M., L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 M Cdo 8/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. júla 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   žalobou   doručenou   Okresnému   súdu   Rimavská   Sobota (ďalej   len   „okresný   súd“)   24.   apríla   2008   sa   sťažovateľ   ako   žalobca   domáhal   voči žalovanému   povinnosti   zaplatiť   sumu   327   511,15   €   s   prísl.   Táto   suma   predstavovala odmenu sťažovateľa ako advokáta za právne zastupovanie žalovaného ako klienta v konaní vedenom Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 8 C 119/2001. Výšku požadovanej sumy určil jednak podľa § 13 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 240/1990   Zb.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnej   pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 240/1990 Zb.“) a tiež podľa § 13 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“). Rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 51/2008-390 z 1. februára 2010 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi sumu 217 070,76 € s prísl.,   pričom   žaloba v časti   o zaplatenie sumy 53 924,82 € bola zamietnutá (tomuto rozsudku predchádzal skorší rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 51/2008-205 z 18. mája 2009, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sumu 270 995,58 € s prísl., a čo sa týka zaplatenia sumy 56 515,56 € bola žaloba zamietnutá, pričom uznesením krajského súdu č. k. 16 Co 313/2009-358 z 5. novembra 2009 bol rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 51/2008-205 z 18. mája 2009 v jeho vyhovujúcej časti zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie). Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   16   Co   70/2010-481   z   15.   apríla   2010   bol   rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 51/2008-390 z 1. februára 2010 potvrdený. Na základe podnetu žalovaného generálny prokurátor Slovenskej republiky napadol rozsudky okresného súdu č. k.   11 C 51/2008-390   z 1.   februára   2010 a krajského súdu   č.   k.   16   Co   70/2010-481 z 15. apríla   2010   mimoriadnym   dovolaním.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 M Cdo 8/2011 z 9. mája 2012, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 21. mája 2012, boli rozsudky   krajského   súdu   a   okresného   súdu   zrušené   vo   vyhovujúcej   časti   a   v   rozsahu zrušenia bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu. Postup najvyššieho súdu, ktorým tento   zrušil   rozsudky   všeobecných   súdov   s   odôvodnením,   že   i   napriek   konštrukcii nevyvrátiteľnej domnienky podľa § 2 ods. 2 vyhlášky č. 240/1990 Zb., ako aj vyhlášky č. 163/2002 Z.   z. bol sťažovateľ tým subjektom,   ktorý   musel   nielen tvrdiť,   že nedošlo k dohode o zmluvnej odmene, ale mal aj označiť dôkazy na preukázanie týchto skutkových okolností,   došlo   k   popretiu   tzv.   negatívnej   dôkaznej   teórie,   podľa   ktorej   nemožno dokazovať neexistujúce skutočnosti, t. j. neexistenciu dohody o zmluvnej odmene. Ďalej bol popretý zmysel a charakter nevyvrátiteľnej domnienky, v prípade ktorej dôkaz opaku nie je vôbec prípustný (tvrdenie žalovaného, že došlo k uzavretiu dohody o zmluvnej odmene). Popretá bola aj zásada voľného hodnotenia dôkazov podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku, pretože bez povšimnutia sa ponechala skutočnosť, že v spise Okresného súdu Lučenec sp. zn. 8 C 119/2001 sa nachádzala len jedna plná moc pre sťažovateľa, v ktorej odmena bola výslovne dohodnutá podľa advokátskej tarify, pričom žalovaný tento dôkaz nevyvrátil protidôkazom o existencii aj nejakej druhej (inej) plnej moci, v ktorej by mohla byť odmena dohodnutá podľa výsledku sporu.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu   v   konaní   vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 3 M Cdo 8/2011 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 9.   mája   2012   zrušené   a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 323,50 €.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 8/2011 z 9. mája 2012 vyplýva, že ním   boli   zrušené   rozsudky   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co   70/2010   z   15.   apríla   2010 a okresného súdu č. k. 11 C 51/2008-390 z 1. februára 2010, a to okrem výroku, ktorým bola žaloba v časti o zaplatenie sumy 53 924,82 € zamietnutá, pričom v rozsahu zrušenia bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa konštatovania najvyššieho súdu okresný súd vychádzal z toho, že sťažovateľovi patrí tarifná odmena za jeho úkony právnej pomoci,   keďže   žalovaný   nepreukázal   svoje   tvrdenie,   podľa   ktorého   došlo   medzi   ním a sťažovateľom k dohode o podielovej odmene vo výške 4 % zo žalovanej sumy, a to iba v prípade plného úspechu. Krajský súd sa stotožnil so stanoviskom okresného súdu. Podľa názoru   najvyššieho   súdu   medzi   účastníkmi   nebolo   sporné,   že   sťažovateľ   zastupoval žalovaného   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Lučenec   pod   sp.   zn.   8   C   119/2011. Spornou zostala otázka, či bola dohodnutá zmluvná (podielová) odmena advokáta, ktorá mu mala   byť   zaplatená   len   v   prípade   úplného   úspechu   klienta   v konaní,   alebo   či   sa   mala uplatniť domnienka o dohode mimozmluvnej (tarifnej) odmeny advokáta. Pri uzatváraní zmluvy   o poskytnutí   právnej   pomoci   sa   môže   advokát   dohodnúť   s   klientom   na   druhu zmluvnej odmeny. Ak nedôjde k takej   dohode,   predpokladá   sa, že sa   advokát dohodol s klientom na odmene určenej podľa ustanovení o tarifnej odmene (§ 2 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 240/1990 Zb., resp. § 2 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.). Kým v prípade niektorých iných   zmlúv   je   absencia   dohody   o   konkrétnej   odplate   za   poskytnuté   plnenie   spravidla sankcionovaná neplatnosťou zmluvy, v prípade zmluvy o právnej pomoci je tento následok vylúčený právnou úpravou, ktorá stanovuje nevyvrátiteľnú domnienku dohody o tarifnej odmene advokáta. To, že absencia dohody o konkrétnej odmene advokáta nie je v prípade zmluvy o právnej pomoci dôvodom zakladajúcim neplatnosť tejto zmluvy, však neznamená, že   pri   uzatváraní   zmluvy   o   poskytnutí   právnej   pomoci   nemá   odmena   advokáta   právny význam.   Dohoda   o   odmene   advokáta   má   aj   tu   význam.   Je   buď   výsledkom   rokovania advokáta s klientom, alebo dôsledkom uplatnenia zákonnej domnienky. Otázka, či medzi sťažovateľom   ako   advokátom   a   žalovaným   ako   klientom   došlo   k   dohode   o   zmluvnej odmene, mala kľúčový význam. Napriek konštrukcii nevyvrátiteľnej domnienky podľa § 2 ods. 2 vyhlášky č. 240/1990 Zb. a vyhlášky č. 163/2002 Z. z. sa sťažovateľ nemohol v rámci plnenia   svojich   základných   procesných   povinností   (opísať   už   v   žalobe   rozhodujúce skutočnosti, tvrdiť   v   konaní   rozhodujúce   skutkové   okolnosti   a   predložiť   súdu   na   ich preukázanie dôkazy) obmedziť len na tvrdenie a preukázanie toho, že žalovanému poskytol právnu   pomoc,   a   všetko   ostatné   ponechať   na   žalovanom   alebo   na   súde.   Ani   v   konaní s takýmto predmetom nebolo možné prehliadať podstatnú okolnosť, že sťažovateľ (iniciátor riešenia   sporu   v   konaní   pred   súdom)   bol   a   zostal   tým   subjektom   konania,   ktorý predovšetkým   sám   mal so   zreteľom   na   konkrétne   skutkové   okolnosti   tvrdiť   a   dôkazmi preukazovať svoj nárok. Ani v konaní s takýmto predmetom nebol sťažovateľ procesným subjektom, ktorého by sa uvedené procesné povinnosti netýkali. Pokiaľ chcel byť v konaní úspešný, musel nielen tvrdiť, že nedošlo k dohode o zmluvnej odmene, ale mal aj označiť dôkazy na preukázanie skutkových okolností, z ktorých by bolo možné usúdiť, že jeho tvrdenia   zodpovedajú   skutočnosti.   Na   tom   nič   nemení,   že   žalovaný,   pokiaľ   chcel   byť v konaní úspešný, mal procesnú povinnosť tvrdiť existenciu dohody o zmluvnej odmene a označiť   dôkazy,   ktoré   tieto   tvrdenia   preukazujú.   Právny   zástupca   sťažovateľa na pojednávaní okresného súdu 10. marca 2009 tvrdil, že „tarifná odmena je uplatňovaná, pretože iná dohoda o odmene medzi účastníkmi nebola dohodnutá“. Aj sťažovateľ osobne na   pojednávaní   6.   apríla   2009   poprel   existenciu   akejkoľvek   dohody   so   žalovaným o zmluvnej odmene za poskytnutú právnu pomoc. Tým však ešte v potrebnej miere nesplnil povinnosť   tvrdenia,   keďže   zo   spisu   nevyplýva   žiadny   jeho   osobný   opis   rozhodujúcich skutkových okolností, žiadne jeho relevantné skutkové tvrdenia o tom, kedy, kde, v akých súvislostiach, s akým priebehom, v prítomnosti ktorých osôb, s akým obsahom a akými výsledkami (osobitne čo do odmeny za zastupovanie) sa uskutočnili spoločné rokovania sťažovateľa   a žalovaného,   ktoré   predchádzali   uzavretiu   zmluvy   o   poskytnutí   právnej pomoci vo veci vedenej Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 8 C 119/2001. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že „tarifná odmena je uplatňovaná, pretože iná dohoda o odmene medzi   účastníkmi   nebola   dohodnutá“,   je   síce   opodstatnená   argumentácia,   podľa   ktorej nemožno preukázať neexistujúcu skutočnosť („nemožno preukázať, čo sa nestalo“), napriek tomu   ale   bolo   na   sťažovateľovi,   aby   v   rámci   plnenia   svojich   základných   procesných povinností podrobne vysvetlil skutkový rámec predzmluvných rokovaní so žalovaným a aby k svojim skutkovým tvrdeniam adekvátne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Treba dodať, že ani prípad preukázania toho, že nedošlo k uzavretiu dohody o zmluvnej odmene, nie je v praxi celkom vylúčený. O taký prípad môže ísť napríklad vtedy, ak svedkovia potvrdia na jednej   strane   to,   že   v   ich   prítomnosti   bola   celkom   jednoznačne   uzavretá   dohoda o poskytnutí   právnej   pomoci,   na druhej   strane   to,   že   odmena   za   právnu   pomoc nebola dohodnutá.

Z plnej moci zo 7. januára 2000 vyplýva, že žalovaný splnomocnil sťažovateľa, aby ho zastupoval vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 52 Cb 93/1998. Žalovaný pritom vyhlásil: „Viem,   že   podľa   zmluvy   o   právnej   pomoci   patrí   splnomocnenému   advokátovi odmena   za   toto   zastupovanie,   resp.   poskytovanie   právnej   pomoci,   ako   aj   náhrada za výdavky a stratu času podľa advokátskej tarify, čo sa zaväzujem zaplatiť, prípadne aj zložiť požadovanú zálohu.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   najvyšší   súd   mu   vyčíta nesplnenie   takej   dôkaznej   povinnosti,   ktorá   v   skutočnosti   neexistuje.   Sťažovateľ   totiž nemôže nijako preukázať, že nedošlo k uzavretiu dohody o zmluvnej odmene. Niečo, čo sa nestalo, nemožno ani dokazovať. Dokazovať má ten, kto tvrdí opak, teda žalovaný, ktorý tvrdí, že došlo k dohode o zmluvnej (podielovej) odmene za právnu pomoc.

Okrem toho sťažovateľ poukazuje na plnú moc zo 7. januára 2000, na základe ktorej zastupoval žalovaného. Z nej podľa jeho názoru vyplýva, že bola dohodnutá odmena podľa advokátskej tarify.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   závery   najvyššieho   súdu   veľmi   podrobné a presvedčivé. V žiadnom prípade ich preto nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Najvyšší   súd   v   zásade   súhlasí   so   sťažovateľom   v   tom,   že   negatívne   tvrdenia   sa spravidla nedajú dokazovať. Nie je teda spravidla ani možné dokazovať, že zmluva uzavretá nebola.   Sťažovateľ   nesprávne   vykladá   stanovisko   najvyššieho   súdu   ako   popretie   tejto zásady. V skutočnosti totiž najvyšší súd vyčíta sťažovateľovi, že nesplnil svoju povinnosť popísať skutkové okolnosti, za akých došlo k dohode medzi ním a žalovaným o poskytovaní právnej   pomoci   (najmä v   súvislosti   s   otázkou   odmeny),   resp.   následne   označiť   dôkazy na tvrdený priebeh a obsah rokovania, ktoré predchádzalo uzavretiu dohody. Nestačí teda podľa názoru najvyššieho súdu jednoduché vyhlásenie sťažovateľa, podľa ktorého k dohode o odmene nedošlo. Musia byť konkrétne popísané a preukázané skutkové okolnosti, ktoré mali   vyústiť   do   „nedohody“   o   odmene.   Len   pokiaľ   sťažovateľ   upresní   svoje   skutkové tvrdenia v danej súvislosti a označí na ne dôkazy, splní svoje povinnosti, ktoré má v konaní ako žalobca.

Pokiaľ   sťažovateľ   v   konaní   pred   ústavným   súdom   poukazuje   na   plnú   moc zo 7. januára   2000,   ktorú   mu   dal   žalovaný   a   z   obsahu   ktorej   má   vyplývať,   že   bola dohodnutá   odmena   za   právnu   pomoc   podľa   advokátskej   tarify,   treba   predovšetkým poznamenať, že z predložených listinných dôkazov nevyplýva, že by bol sťažovateľ takto argumentoval už aj pred všeobecnými súdmi.

Ide o zásadne odlišnú argumentáciu, pretože sťažovateľ vlastne tvrdí, že medzi ním a žalovaným došlo k dohode o odmene, a to o odmene tarifnej. Tarifná odmena je síce považovaná za tzv. mimozmluvnú odmenu, avšak nič nebráni tomu, aby klient s advokátom uzavreli dohodu o tarifnej odmene, ktorá sa tým vlastne stáva zmluvnou odmenou.

Ústavný súd poznamenáva, že po zrušení rozsudkov krajského súdu a okresného súdu sťažovateľovi nič nebude brániť v tom, aby v ďalšom konaní argumentoval obsahom plnej moci zo 7. januára 2000 (ak tak neurobil už predtým).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012