znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 347/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť E. P., N., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   sp.   zn.   6   C   130/2000   z   8.   marca   2007 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 268/2008 z 18. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2009 doručená sťažnosť E. P., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 130/2000 z 8. marca 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 268/2008 z 18. mája 2009.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že „Navrhovateľ   podaným   návrhom   sa   domáhal vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   po   našom   rozvode.   Návrh   na rozvod   podal   navrhovateľ   a   rozvodový   rozsudok   sp.   zn.   6C   52/00   Okresného   súdu v Dunajskej Strede nadobudol právoplatnosť dňa 26. 05. 2000.

Navrhovateľ vo svojom návrhu o vyporiadanie BSM a počas celého súdneho konania pred súdom tvrdil, že naše spoločné investície do rodinného domu, ktorý je vo výlučnom vlastníctve   sťažovateľky   boli   392.000,-   Sk   a   z   toho   dôvodu   žiadal   od   nej   vyplatiť 200.000,- Sk.

Sťažovateľka   predložila   súdu   všetky   doklady,   ktoré   potvrdzovali   skutočnú   výšku spoločných   investícií   s   navrhovateľom   do   rodinného   domu.   Na   tieto   skutočnosti   boli vypočutí   aj   svedkovia.   Z   týchto   dôkazov   vyplývalo,   že   skutočné   spoločné   investície   do rodinného domu boli maximálne v sume 391.000,- Sk.

Súd   svojim   právoplatným   rozhodnutím   zaviazal   sťažovateľku,   aby   na   základe znaleckého posudku vypracovaného ku dňu 09. 07. 2004 navrhovateľovi zaplatila titulom finančného vyporiadania sumu 556.883,- Sk.

Článok 46 ods. 1 Ústavy SR ukladá súdom zákonom ustanoveným postupom - teda v súlade   s   §   157   ods.   2   O.   s.   p.   poskytovať   ochranu   právam,   ktoré   sú   predmetom občianskeho súdneho konania.

Rozhodnutím Okresného súdu v Dunajskej Strede a Krajského súdu v Trnave nebola poskytnutá   ochrana   právam   sťažovateľky,   najmä   na   spravodlivé   súdne   rozhodnutie,   na základe ktorého by nebola poškodená.

Krajský   súd   v   Trnave   na   strane   7   rozsudku   sám   rozoberá   vhodnejší   postup   pri vyčíslení   hodnoty   spoločných   investícií   do   nehnuteľnosti,   ale   napriek   tomu   vychádzal a priklonil sa k znaleckému posudku, ktorý sťažovateľka stále namietala.

Svojím rozhodnutím súdy porušili ustanovenie § 153 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než ako sa domáhajú, ak z právneho predpisu   vyplýva   určitý   spôsob   vyrovnania   vzťahu   medzi   účastníkmi.   Navrhovateľ požadoval   sumu   200.000,-   Sk.   Zo   žiadneho   právneho   predpisu   nevyplýva,   že   pri vyporiadaní BSM je potrebné hodnotiť investície znalcom. Podľa § 125 O. s. p. súd ako dôkazy   použije   listiny,   potvrdenky,   doklady,   výsluch   svedkov   a   len   keď   je   nevyhnutné posúdiť vec odborníkom - znalcom, nariadi znalecké dokazovanie. V predmetnom spore súd nepotrebuje znalecké dokazovanie, pretože spoločné investície vložené do nehnuteľnosti vo výlučnom   vlastníctve   jedného   z   účastníkov   konania   má   posudzovať   z   predložených písomných   dokladov   a   svedeckých   výpovedí.   Je   to   výlučne   skutková   otázka,   ktorú   súd posudzuje na základe predložených dôkazov.

Podľa § 150 Občianskeho zákonníka súd prihliada na to, čo bolo zo spoločného majetku   vynaložené   na   samostatný   majetok   niektorého   z   manželov   len   vtedy,   ak   výšku náhrady   oprávnený   žiada.   Navrhovateľ   žiadal   200.000,-   Sk.   Súd   mal   zisťovať   výšku spoločných investícií nie na základe znaleckého posudku, ale mal vychádzať z predložených dokladov a písomností a svedeckých výpovedí, pretože zistenie konkrétnej výšky spoločných investícií   je   výlučne   skutková   otázka.   Súd   rozhodol   nad   rámec   skutočne   vynaložených spoločných investícií až viac ako o 200 %.

Súd   sa   nevyporiadal   s   tým,   že   sťažovateľka   a   jej   právna   zástupkyňa   namietala znalecký posudok, dňa 15. 11. 2004 - písomné podanie na súd, dňa 30. 05. 2005 - písomné podanie na súd, dňa 27. 02. 2006 - ústny prejav na pojednávaní, dňa 23. 04. 2007 - písomné odvolanie, dňa 18. 05. 2009 - ústny prejav na odvolacom konaní. Napriek tomu odvolací súd konštatuje na strane 7 rozsudku, že sme nenamietali postup znalca a preto znalecký posudok prijal pre posúdenie veci. Opätovne sťažovateľka poukazuje na to, že namietala znalecký posudok ako uviedla vo svojej sťažnosti vyššie a s týmito skutočnosťami sa súd nevyporiadal   vo   svojom   rozhodnutí.   Súd   neuvádza   z   akého   dôvodu   neuznáva   námietky sťažovateľky a jej právnej zástupkyne uvedené v dňoch 15. 11. 2004, 30. 05. 2005, 27. 02. 2006, 23. 04. 2007, 18. 05. 2009. Teda porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu, pretože sa nevyporiadal so všetkými argumentami uvádzanými v súdnom konaní.

Sťažovateľka stále tvrdila, že hodnota spoločnej investície do rodinného domu je skutková   otázka,   ktorú   treba   zisťovať   na   základe   predložených   potvrdeniek,   písomných podkladov, ktoré dokazujú aké množstvo finančných prostriedkov bolo spoločne vložených do rodinného domu.

Všeobecná hodnota nehnuteľností sa neustále mení,   v súvislosti   s trhovou cenou a práve preto je potrebné, aby pri vyporiadaní majetku patriaceho do BSM sa hodnotila cena ku dňu právoplatnosti rozvodu.

Sťažovateľka poukazuje na to, že ani Krajský súd v Trnave nemá ustálený právny názor na výpočet hodnoty spoločných investícií do nehnuteľnosti (strana 7 rozsudku). Práve preto, nemôže svojim rozhodnutím ohrozovať právnu ochranu sťažovateľky, ktorú jej poskytuje zákon.

Súd   má   zohľadňovať   všetky   skutočnosti   dôležité   pri   určení   výšky   spoločných investícií tak, aby ani jeden z účastníkov konania nebol poškodený alebo zvýhodnený. Sťažovateľka poukazuje na to, že navrhovateľ už rok pred rozvodom nežil s ňou v spoločnej domácnosti. V súdnom konaní nebol zisťovaný príjem navrhovateľa z daňových priznaní za roky 1997, 1998, 1999. Hoci sťažovateľka trvala na tom, aby súd tento príjem zistil, lebo jedine tak sa môže vyporiadať s tým, akými finančnými prostriedkami prispel na investície do rodinného domu. Súd tento príjem vôbec nezisťoval a odvolací súd vo svojom rozhodnutí   nezdôvodňuje,   z   akých   dôvodov.   Teda   porušil   právo   sťažovateľky   na   súdnu ochranu, pretože sa nevyporiadal so všetkými argumentami uvádzanými v súdnom konaní. Sťažovateľka výlučne sama ako svadobný dar dostala peniaze. Navrhovateľ dostal hmotné dary, ktoré si zobral. Sťažovateľka preukázala súdu, že na svojej vkladnej knižke, ktorá výlučne patrila jej mala uložených 70.000,- Sk, kópia VK je založená v súdnom spise. Počas dvoch rokov, keď navrhovateľ žil so sťažovateľkou v spoločnej domácnosti finančne ničím neprispieval.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:„Okresný   súd   v   Dunajskej   Strede   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6C   130/2000 a Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 268/2008 porušil základné právo E. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudky   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   23   Co   268/2008   a   Okresného   súdu v Dunajskej   Strede   sp.   zn.   6C   130/2000   sa zrušujú a vec sa   vracia   na   ďalšie konanie Okresnému súdu v Dunajskej Strede.

E. P. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 16.597,- EUR, ktoré je povinné vyplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd v Dunajskej Strede a Krajský súd v Trnave do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

E. P. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 245,70 EUR ktoré sú Okresný súd v Dunajskej Strede a Krajský súd v Trnave spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť právnej zástupkyni sťažovateľky do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu. Zároveň si sťažovateľka dovoľuje navrhnúť v zmysle § 52 ods. 2 Zákona o ústavnom súde, aby Ústavný súd SR rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým by odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Trnave v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede, vzhľadom na negatívne dôsledky, ktoré môžu sťažovateľke vykonaním rozhodnutia Krajského súdu v Trnave vzniknúť.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkami okresného súdu sp. zn. 6 C 130/2000 a krajského súdu sp. zn. 23 Co 268/2008 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

a)   Sťažovateľka   namietala   porušenie   označeného   práva   postupom   a   rozhodnutím okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 130/2000. Ústavný súd však konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. l27 ods. 1 ústavy nie je príslušný na preskúmanie   postupu   a   rozhodnutia   okresného   súdu   v   zmysle   namietaného   porušenia označeného práva na spravodlivé súdne konanie, pretože sťažovateľka mala k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorý jej zákon poskytuje na ochranu jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na použitie   ktorého   bola   sťažovateľka   oprávnená   podľa   osobitných   predpisov.   Takýmto právnym prostriedkom bolo odvolanie podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu,   ktorému   predchádzalo   namietané   konanie okresného súdu. Sťažovateľka napokon tak aj postupovala a o tomto postupe a rozhodnutí okresného súdu rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 268/2008. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní teda v tomto prípade (vzhľadom na princíp susidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľky,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   napadnutým rozhodnutím   okresného súdu,   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

b) Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecné   súdy vyvodili. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu   ochranu   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   pričom   podstata   námietok sťažovateľky   spočíva   v   nedostatočnom   zistení   skutkového   stavu,   jeho   vyhodnotení, nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré sa stalo základom pre rozhodnutie súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že:«Rodinný dom sp. č. 142, postavený na parc. č. 673 patril do výlučného vlastníctva odporkyne ešte pred uzavretím manželstva a počas manželstva účastníci konania do tohto domu   investovali.   Súd   prvého   stupňa   ohľadom   spoločnej   investície   postupoval   tak,   že ustanovil   znalca   Ing.   J.   C.   ktorého   úlohou   bolo   určiť   všeobecnú   hodnotu   spoločnej investície   do   predmetného   rodinného   domu   a   znalecký   posudok   bol   vyhotovený   ku dňu 23. 07. 2004. Znalec postupoval vo veci tak, že vykonal ohliadku dňa 09. 07. 2004 za účasti účastníkov konania, na ktorej spoločne prerokovali postupnosť výstavby, prestavby časti rodinného domu, ktorý zachytil do zápisnice, ktorý tvorí prílohu znaleckého posudku. Obaja prítomní na znak súhlasu podpísali záznam, ktorý sa robil v mieste ohliadky. Na základe záznamu bol spracovaný rozpočet. Na základe spracovania prístupných podkladov celková výška spoločnej investície bola určená na 1.183.474,80 Sk.

Odporkyňa   s   uvedeným   procesným   postupom   prvostupňového   súdu   v   konaní nesúhlasila,   nakoľko   žiadala,   aby   súd   zohľadnil   skutočne   vložené   investície   do nehnuteľností, znalec nebol potrebný, pretože ide o skutkovú otázku na vyriešenie ktorej nie sú potrebné odborné znalosti.

Odvolací súd pri posudzovaní otázky spoločnej investície oboch manželov za trvania manželstva do rodinného domu patriaceho do výlučného vlastníctva odporkyne vychádzal z nasledujúcich skutočností. (...)

Investície   v   tej   najvšeobecnejšej   rovine   predstavujú   odklad   dnešnej   spotreby v prospech   očakávanej   vyššej   spotreby   v   budúcnosti.   Hodnota   -   výnos,   alebo   strata investície sa určuje nie v jej počiatočnej výške, ale k neskoršiemu dátumu napr. k dátumu jej výberu alebo k predaju veci. Investor nesie riziko s danou investíciou spojené. Investícia, t. j. hodnota majetku, do ktorého bola vložená preto logicky môže byť podľa jej kvality a ďalších faktorov vyššia alebo nižšia než na počiatku. Treba však podotknúť, že motivácia investora už z podstaty ekonomického správania osôb vždy smeruje k rozmnoženiu alebo aspoň zachovaniu   doterajšieho majetku.   Odvolací súd   poukazuje na   to,   že nikto   nie   je uzrozumený s tým, že za svoj dom, byt dostane v budúcnosti rovnako, ako do neho tým či oným spôsobom investoval, každý očakáva určitý pohyb a väčšina v prípade nehnuteľností špekuluje s rastom.

V doterajšej rozhodovacej praxi súdov otázku ohľadom investícií riešilo rozhodnutie publikované   v   Zbierke   súdnych   rozhodnutí   a   stanovísk   pod   R   42/72,   ktorý   uviedol,   že „nemožno   prihliadať   k   rozdielu   medzi   cenou   nadobudnutej   a   vyššou   cenou   ku   dňu vyporiadania, nech je tento rozdiel vzniknutý tým, že vec bola zakúpená za cenu nižšiu, než akú v skutočnosti   ku dňu   kúpy   mala,   a jej skutočná   cena   sa   prejavila pri   ocenení,   pri vyporiadaní alebo v dôsledku zmeny cenových predpisov, či s ohľadom na ponuku a dopyt v dobe vyporiadania.“ Táto koncepcia náhrady investícií vo výške, v ktorej boli vynaložené v minulosti však naráža na niekoľko problémov. V prvom rade ide o problematický koncept náhrady investícií v redukovanej hodnote v prípade amortizácie, či úplného zániku veci, do ktorej bolo investované, ako boli formulované v rozhodnutí R 42/72 a R 43/74. Je potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 3421/20006, ktorý uviedol, že „náhrada za prostriedky vnesené do BSM prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď sú použité súčasne so spoločných prostriedkov manželov na nadobudnutie určitej veci, a to za predpokladu,   že   táto   vec   ku   dňu   zániku   BSM   existuje,   resp.   nebola   spotrebovaná,   či nestratila hodnotu.“ Taktiež je nutné poukázať aj na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo 1037/2004, v ktorom sa nachádza odkaz na R 42/72. V tomto rozhodnutí je uvedené, že „ak bola nejaká vec získaná za trvania manželstva BSM z časti prostriedkov patriacemu len jednému z manželov, potom pri vyporiadaní je manžel, z ktorého prostriedkov bol tento náklad vynaložený, oprávnený požadovať, aby mu bolo uhradené, čo takto vynaložil. V dobe vyporiadania bola hodnota veci nižšia, než bola jej pôvodná hodnota, bolo by treba k tomu prihliadnuť a náklady, ktoré na ne jeden z manželov zo svojich prostriedkov vynaložil by sa nenahradili v plnenej výške ale len vo výške redukovanej podľa pomeru, v ktorom došlo ku zníženiu hodnoty veci. Ak však v dobe vyporiadania by bola hodnota vyššia než pôvodná hodnota,   potom   k   tomuto   zvýšeniu   pri   stanovení   náhrady   nákladov   vynaložených   len z prostriedkov   jedného   z   manželov   neprihliadol.“   Tento   výklad   princípu   redukcie   je v rozpore   s   judikatúrou   zakazujúcou   valorizáciu   investícií   a   oba   tieto   princípy   nemôže vedľa seba obstáť. Je potrebné poukázať, že hodnota spoločnej veci - jej zvýšená hodnota sa totiž pri vyporiadaní delí dvoma, zatiaľ čo prípadná valorizácia investícií patrí len tomu z manželov, ktorý ju zo svojho vynaložil a medzi oba by sa potom delil len zostatok hodnoty veci po jej odpočítaní. Pri investíciách v opačnom smere zo spoločného majetku na majetok individuálny   by   pri   zachovaní   argumentácie   prijatej   v   uvedenom   rozhodnutí   naviac neprofilovalo   BSM,   ale   len   ten   z   manželov,   na   ktorého   majetok   by   bola   investícia vynaložená.   Dôsledok   prijatého   riešenia   na   majetkové   pomery   bývalých   manželov   pri vyporiadaní   BSM   tak   môže   byť   celkom   zásadný.   Podľa   uvedeného   výkladu   totiž   nie   je možná náhrada investícií v tzn. zvýšenej hodnote s odôvodnením, že sa pri vyporiadaní BSM sa nahrádza iba to, čo bolo v minulosti vynaložené a tak nemôže byť logicky možná ani redukcia,   tzn.   znížená   hodnota   v   prípadoch   poklesu   ceny,   resp.   v   prípade   neefektivity investície, pretože k tomuto zníženiu došlo až po vynaložení investície.

Pokiaľ   teda   Občiansky   zákonník   o   uvedených   kritériách   nehovorí,   nie   je   možné zákonný termín vynaloženia vykladať rôznym spôsobom s ohľadom časového zaradenia. Rovnako možno konštatovať, že investície zo spoločného majetku na výlučný majetok, prípadne investície z výlučného majetku na spoločný majetok možno uplatniť iba pri zániku BSM   v   rámci   jeho   vyporiadania.   Nesprávny   je   preto   názor   odvolateľky,   že   sa   malo vychádzať   ku   dňu   právoplatnosti   rozhodnutia   o   rozvode   manželstva.   Taktiež   možno konštatovať, že náhrada týchto investícií je inštitútom súkromného práva a súkromné právo je   vo   svojej   podstate   určitým   formálnym   obrazom   reálnych   ekonomických   procesov spoločnosti,   v   ktorej   každý   subjekt   maximalizuje   svoj   úžitok   právom   rešpektovaným spôsobom. (...)

Odvolaciemu   súdu   je   známa   doterajšia   súdna   prax   ohľadom   výkladu   otázky valorizácie investícií uskutočnených za trvania manželstva s poukazom na doslovný výklad rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   publikovaného   pod   R   42/72.   Doterajšia   judikatúra   stále vychádza   zo   zákazu   valorizácie   investícií   a   nahradzujú   sa   vo   výške   prostriedkov vynaložených   na   investície   v   dobe   ich   uskutočnenia   v   minulosti.   Oproti   tomu   je   však nepochybné, že judikatúra dovodila aj koncepciu redukcie investícií, ktorá vznikla asi preto, že opačný výklad zodpovedajúci nosnej myšlienke zákazu valorizácie vedie k absurdným záverom, že pri vyporiadaní BSM budú nahradzované pôvodné investície do vecí ku dňu zániku BSM a ku dňu jeho vyporiadania už neexistujúcich či bezcenných.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nie je udržateľná myšlienka, že investície budú   nahradzované   maximálne   do   výšky   prostriedkov   vynaložených   v   budúcnosti   aj so súhlasom   oboch   manželov,   pretože   reálna   hodnota   investícií   môže   byť   v   dobe vyporiadania   celkom   iná   a   z   ničoho   nemožno   odvodzovať,   že   s   týmto   následkom   boli manželia   uzrozumení.   Naopak   takýto   predpoklad   je   v   súlade   s   reálnym   ekonomickým správaním   osôb.   Dôsledky takejto aplikácie zákona   nie sú spravodlivé a   smerujú   proti zmyslu a účelu   Občianskeho zákonníka v dnešnej dobe,   keď pojmy ako inflácia,   výnos majetku, riziko, trhové utváranie cien majú na rozdiel od doby pred rokom 1989 zásadný význam a určujú v podstate správanie osôb.

Za vhodnejší sa odvolaciemu súdu javí extenzívny výklad, ktorý vedie k chápaniu investícií ako k hodnote, o ktorú sa individuálny majetok jedného z manželov v dôsledku spoločnej investície ku dňu vyporiadania zvýšil. Takýto prírastok je v skutočnosti tým, čo ku dňu vyporiadania bolo na majetok vynaložené. Potom náprava takéhoto obohatenia medzi manželmi je zrejme účelom príslušného ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Čo sa týka postupu súdu pri vyčíslení hodnoty tejto investície ku dňu vyporiadania je potrebné uviesť, že prvostupňový súd ustanovil za účelom jej vyčíslenia znalca, ktorý mal určiť všeobecnú hodnotu investície.

Odvolací súd však za vhodnejší pokladá postup, že v predmetnej veci bolo potrebné zistiť hodnotu nehnuteľnosti s investíciou a hodnotu bez investície a tento rozdiel vydeliť dvoma, čo by bol vyporiadací podiel. Odvolací súd však poukazuje na to, že odvolateľ tieto skutočnosti nenamietal, neformuloval tieto skutočnosti ako odvolací dôvod a za tohto stavu preto odvolací súd vychádzal zo správnosti podaného znaleckého posudku, ktorý účastníkmi konania v tomto smere, čo sa týka postupu znalca, bol prijatý.

Za   uvedeného   stavu   teda   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie prvostupňového súdu je vecne správne v časti určenia masy BSM, aj v časti vyporiadania hnuteľných vecí a spoločnej investície, pričom odvolací súd doplnil ďalšie podstatné dôvody pre uvedené závery.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   potup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   so   skutkovým   hodnotením   a   následne s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej neopodstatnenosti, neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   právomoci   krajského   súdu   je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009