znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 346/2014-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Meszárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Sergeja   Kohuta   v   konaní   o   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti ALMEDIA   spol.   s   r.   o.,   M.   R.   Štefánika   3504,   Trebišov,   zastúpenej   advokátom JUDr. Jozefom Brázdilom, Advokátska kancelária Brázdil & Brázdilová, Trhová 1, Zvolen, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného súdu   Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 5179/2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 18 CoE 615/2011, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti ALMEDIA spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 5179/2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 18 CoE 615/2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Obchodnej   spoločnosti   ALMEDIA   spol.   s   r.   o.,   p   r   i   z   n   á   v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), z ktorej j e Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý zaplatiť sumu 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur) a Krajský súd v Bratislave j e   p   o v i n   n   ý   zaplatiť   sumu   500   €   (slovom   päťsto   eur)   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Obchodnej   spoločnosti   ALMEDIA   spol.   s   r.   o.,   p r i z n á v a   náhradu   trov právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú s ú Okresný súd Bratislava V   a Krajský súd v Bratislave   p o v i n n é   zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet JUDr. Jozefa Brázdila, Advokátska kancelária Brázdil & Brázdilová, Trhová 1, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára 2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   ALMEDIA   spol.   s r.   o.,   M.   R. Štefánika 3504,   Trebišov   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 5179/2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 CoE 615/2011.

2.   Z   obsahu sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   v právnom   postavení   oprávnenej podala   na   Exekútorskom   úrade   súdneho   exekútora   JUDr.   Bartolomeja   Jakubčáka, Michalovce   (ďalej   aj   „súdny   exekútor“),   návrh   na   výkon   exekúcie   proti   povinnému Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s. Dňa 2. júna 2006 vydal okresný súd poverenie na výkon exekúcie pod č..., ktorým sa začalo exekučné konanie.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza: „Po   vydaní   poverenia   na   výkon   exekúcie a doručení   uznesenia   o   začatí   exekučného   konania   povinný   vzniesol   dňa   25.   8.   2006 v zákonnej   lehote   námietky   proti   exekúcii.   Priebeh   konania   bol   značne   pomalý,   keď Okresný súd Bratislava V rozhodol uznesením č. 36 Er 5179/06-24 o námietkach povinného až po 15 mesiacoch, dňa 28. 11. 2007, pričom Exekučný poriadok v ust. § 50 ods. 2 ukladá súdu lehotu 60 dní na rozhodnutie. Táto lehota bola súdom o 13 mesiacov prekročená. Súd námietkam   povinného   vyhovel,   preto   sme   v   zákonnej   lehote   podali   odvolanie,   dňa 27. 12. 2007.   O   odvolaní   rozhodol   odvolací   Krajský   súdu   Bratislava   Uznesením č. 18 CoE 615/2011-30 zo dňa 28. 11. 2012 tak, že napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na nové konanie. Potom prvostupňový súd rozhodol uznesením pod č. 36 Er 5179/2006-50 zo dňa 28. 10. 2013, voči ktorému sme podali odvolanie v zákonnej lehote dňa 17. 12. 2013. Tohto času je spis zrejme na odvolacom súde.“

3. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti identifikovala obdobia nečinnosti okresného súdu a krajského súdu: „Okresného súdu Bratislava V. : v období od augusta 2006 do novembra 2007   súd   nekonal   15   mesiacov:   od   novembra   2012   do   októbra   2013   súd   nekonal   11 mesiacov;

Krajský   súd   Bratislava:   od   decembra   2007   do   novembra   2012   vo   veci   vydal rozhodnutie o odvolaní až po 5 rokoch, čo predstavuje 5 rokov nečinnosti.“

Postupmi   prvostupňového   aj   druhostupňového   súdu   došlo   podľa   sťažovateľky „k porušeniu nášho ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote a taktiež práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Svoje práva sme nútení brániť prostredníctvom ústavnej sťažnosti, pretože ostatné použité prostriedky na ochranu našich práv zostali neúčinné.“.

4. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej priložených ústavný súd zistil, že sťažovateľka 30. decembra   2013   podala   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní. Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril listom z 9. januára 2014, v ktorom uviedol: „Potvrdzujem,   že vo veci nebolo konané plynule,   hlavne v období,   keď ste podali prvé odvolanie vo veci. Pokiaľ ide o samotné rozhodnutie – rozhodnutie o námietkach, k tomuto stanovisko nezaujímam, keď toto nepatrí do mojej kompetencie, na základe Vášho podaného odvolania bude o správnosti rozhodnutia rozhodovať Krajský súd v Bratislave. V súčasnosti sa odvolanie doručuje druhej strane a po doručení bude spis predložený krajskému súdu. Vzhľadom na dĺžku konania, vec budem sledovať do jej právoplatného skončenia.“

5. Sťažovateľka sa v sťažnosti vyjadrila, že „Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba   o   veci   konal   a   nerozhodol   ju   s účinkami   právoplatnosti   a   prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Takéto rozhodnutie ani po takmer 8 rokoch od podania návrhu na výkone exekúcie nebolo vydané.“.

6. Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Postupom Krajského súdu Bratislava v konaní sp. zn. 18 CoE 615/2011 a postupom Okresného súdu v Bratislave V v konaní sp. zn. 36 Er 5179/2006 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajskému súdu Bratislava vo veci sp. zn. 18 CoE 615/2011 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 € voči Krajskému súdu v Bratislave, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd Bratislava sťažovateľovi v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.500   €   voči   Okresnému   súdu   Bratislava   V,   ktoré   je   povinný   vyplatiť   Okresný   súd Bratislava V. sťažovateľovi v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd Bratislava a Okresný súd Bratislava V sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 € na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. Jozefa Brázdila, Trhová 1, 960 01 Zvolen č. ú... do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

7. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 346/2014-11 z 9. júla 2014 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

8. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa predseda krajského súdu vyjadril svojím podaním z 24. septembra 2014, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 25. septembra 2014. Vo svojom stanovisku predseda krajského súdu uviedol: „Dňa 18. 09. 2014 som požiadal JUDr. Borisa Tótha, predsedu senátu 18CoE tunajšieho súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Predseda senátu 18 CoE vo svojom vyjadrení uviedol, že senát 18CoE Krajského súdu v Bratislave vybavoval dve veci odvolaní oprávneného proti uzneseniam Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 36 Er/5179/2006.

Vec   podaného   odvolania   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava   V   č.   k. 36Er/5179/2006-24 zo dňa 28. 11. 2007 je na Krajskom súde v Bratislave vedená pod sp. zn. 18CoE/615/2011 a predložená bola dňa 16. 12. 2011. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, svojim rozhodnutím č. k. 18CoE/615/2011-30 dňa 28. 11. 2012 uznesenie označeného   okresného   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Odvolací   súd o odvolaní rozhodol po uplynutí jedenástich mesiacov od predloženia spisu prvostupňovým súdom. V predmetnej veci nejde o vec s predpokladanou osobitnou rýchlosťou konania a preto bola vybavená podľa poradia, v akom bola podaná.

Vec odvolania proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V č. k. 36Er/5179/2006- 50 zo dňa 28. 05. 2013 v spojení s opravným uznesením č. k. 36Er/5179/2006-62 zo dňa 12. 12. 2013, je vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 18CoE/58/2014. Bola predložená Krajskému súdu v Bratislave dňa 11. 02. 2014; Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací svojim rozhodnutím č.   k.   18CoE/58/2014-73 zo   dňa   31.   03.   2014   napadnuté   uznesenie označeného   okresného   súdu   v   spojení   s   opravným   uznesením   zmenil   tak,   že   námietky povinného proti exekúcii zamietol. Odlišná rýchlosť rozhodnutia vo veci je dôvodom zmeny počtu nevybavených vecí v súdnych oddeleniach 3CoKR, 18CoE, 6K, 6V, 6NcKV, JP, ktoré JUDr. Boris Tóth vybavuje ako zákonný sudca, príp. predseda senátu (počet nevybavených vecí v týchto odd. bol k 31. 12. 2011 v počte 311, k 31. 10. 2012 v počte 134 ak 11. 02. 2014 celkom 103, pričom JUDr. Boris Tóth bol už v r. 2011 a je aj v súčasnosti taktiež jedným z dvoch zákonných sudcov v oddelení justičnej pokladnice, kde sú dlhodobo nevybavené veci v počte nad 300.000 vymáhaných súdnych pohľadávok).“

9. Na výzvu ústavného súdu sa vyjadril aj predseda okresného súdu svojím podaním z 1. októbra 2014, doručeným ústavnému súdu 9. októbra 2014. V tomto vyjadrení predseda okresného súdu uviedol: „Listom doručeným dňa 17. 9. 2014 žiadate o vecné vyjadrenie k sťažnosti zo dňa 26. 2. 2014. Z hľadiska obsahu sťažnosti - časový priebeh konania, musím súhlasiť s tým, že časové údaje sú správne. Nesprávny údaj o tom, že krajský súd rozhodoval   o odvolaní   päť rokov   -   správne   má   byť,   že   odvolanie   oprávneného   zo   dňa 27. 12. 2007 bolo predložené na krajský súd 16. 12. 2011.“

10. Sťažovateľka na vyjadrenia okresného súdu a krajského súdu reagovala svojím stanoviskom z 21. októbra 2014, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 6. novembra 2014. Sťažovateľka uviedla: „Krajský súd v Bratislave svojím stanoviskom v podstate potvrdil, že došlo k 11 mesiacom nečinnosti od predloženia mu spisu až po prvé rozhodnutie o odvolaní č. 18CoE/615/2011 od decembra 2011 do novembra 2012. Takže obdobie nečinnosti tu bolo. Ďalšie aspekty ako pracovná zaneprázdnenosť zákonného sudcu nie sú vo vzťahu k účastníkovi konania relevantné, pretože tento má právo podľa O. s. p. na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote.

Konanie Okresného súdu Bratislava V. - z oboch stanovísk súdov sa zistilo, že dlhšiu nečinnosť   zapríčinil   práve   Okresný   súd   v   Bratislave   V   predovšetkým   v   rámci   toho,   že odvolanie   účastníka   predložil   na   odvolací   súd   až   po   4   rokoch,   čo   je   bezdôvodné a neakceptovateľné   omeškanie!   O   okolnosti,   ktorý   súd   zavinil   prieťahy   neskorého predloženia prvého odvolania sme nemali vedomosť, pretože to vyšlo najavo až po obdržaní oboch stanovísk súdov. Navyše, sám predseda prvostupňového súdu konštatoval vo svojej odpovedi zo dňa 9. 1. 2014 k našej sťažnosti na prieťahy, že k prieťahom na prvostupňovom súde došlo. Obdobie nečinnosti Okresného súdu Bratislava V teda sú spolu: 15 mesiacov od augusta 2006 do novembra 2007 + 4 roky od novembra 2007 do december 2011, t. j. spolu 5,5 roka.

Vzhľadom na nové zistenia upravujeme petit ústavnej sťažnosti vtom smere, že vyššie zadosťučinenie žiadame voči Okresnému súdu Bratislava V a nižšie voči Krajskému súdu v Bratislave, v sumách voči Krajskému súdu v Bratislave vo výške 1.000€, voči Okresnému súdu   Bratislava   V   vo   výške   2.500€.   Lehota   dvojmesačná   je   dodržaná,   keďže   exekučné konanie ešte stále prebieha.

Zároveň   po   ukončení   veci   v   štádiu   pred   súdom   odpadol   dôvod   sa   domáhať   sa prikázania konať Krajskému súdu v Bratislave, tu berieme ústavnú sťažnosť sčasti späť.“V tomto vyjadrení sťažovateľka upravila znenie petitu svojej sťažnosti a žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Postupom Krajského súdu Bratislava v konaní sp. zn. 18 CoE/615/2011 a postupom Okresného súdu v Bratislave V. v konaní sp. zn. 36 Er 5179/2006 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000 € voči Krajskému súdu v Bratislave, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd Bratislava sťažovateľovi v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.500   €   voči   Okresnému   súdu   Bratislava   V,   ktoré   je   povinný   vyplatiť   Okresný   súd Bratislava V. sťažovateľovi v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský   súd   Bratislava   a   Okresný   súd   Bratislava   V.   sú   povinní   spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90€ na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. Jozefa Brázdila, Trhová 1, 960 01 Zvolen č. ú... do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

11. Ústavný súd upustil so súhlasom všetkých účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

12. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

15.   Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   od   ústneho   pojednávania   môže ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

16. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil   svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

18. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

20. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy, ako aj práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.   Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 305/2010). Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

21. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

22. Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

23. Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   36   Er   5179/2006   vyplývajú   tieto   rozhodné skutočnosti:

-   26.   apríl   2006   –   návrh   sťažovateľky   na   vykonanie   exekúcie   bol   doručený Exekútorskému úradu súdneho exekútora JUDr. Bartolomeja Jakubčáka,

-   18.   máj 2006   –   žiadosť   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie bola podaná na okresnom súde,

- 2. jún 2006 – okresný súd vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie,

- 20. júl 2006 – povinný vzniesol námietky voči exekúcii u súdneho exekútora,

- 25. august 2006 – námietky povinného voči exekúcii boli doručené okresnému súdu,

- 18. január 2007 – súdny exekútor opakovanie doručil okresnému súdu vyjadrenie oprávneného   k námietkam   povinného   proti   exekúcii   a žiadal   okresný   súd,   aby   vo   veci rozhodol,

- 28. november 2007 – okresný súd uznesením č. k. 36 Er 5179/06-24 rozhodol tak, že námietkam povinného proti exekúcii č. Ex 996/06 vedenej pod sp. zn. 36 Er 5179/06 vyhovuje,

- 31. december 2007 – oprávnený (t. j. sťažovateľka) podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 36 Er 5179/06 z 28. novembra 2007,

-   16.   december   2011   –   spis   bol   okresným   súdom   predložený   na krajský   súd   na rozhodnutie o podanom odvolaní,

-   28.   november   2012   –   krajský   súd   o podanom   odvolaní   oprávneného   rozhodol uznesením č. k. 18 CoE 615/2011-30 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 36 Er 5179/06-24 z 28. novembra 2007 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

- 6. marec 2013 – okresný súd vyžiadal od Okresného súdu Bratislava III zapožičanie spisu sp. zn. Rob 2250/1999,

- 16. apríl 2013 – spis Okresného súdu Bratislava III sp. zn. Rob 2250/1999 bol doručený okresnému súdu,

- 25. jún 2013 – súdny exekútor svojím podaním urgoval okresný súd, aby rozhodol o námietkach proti exekúcii vedenej pod sp. zn. 36 Er 5179/2006,

- 28. október 2013 – okresný súd uznesením č. k. 36 Er 5179/2006-50 rozhodol o námietkach   povinného   proti   exekúcii   z 25.   augusta   2006,   č.   Ex   996/2006   tak,   že námietkam vyhovel,

- 5. december 2013 – povinný podal okresnému súdu návrh na vydanie opravného uznesenia,

- 12. december 2013 – okresný súd vydal opravné uznesenie č. k. 36 Er 5179/2006-62,

- 19. december 2013 – na okresný súd bolo podané odvolanie oprávneného (t. j. sťažovateľky) proti uzneseniu č. k. 36 Er 5179/2006-50 z 28. októbra 2013,

- 9. január 2014 – k sťažnosti oprávneného (t. j. sťažovateľky) na prieťahy v konaní sa vyjadril predseda okresného súdu,

- 24. január 2014 – k odvolaniu oprávneného sa vyjadril povinný,

- 11. február 2014 – spis okresného súdu sp. zn. 36 Er 5179/2006 bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní v konaní pod sp. zn. 18 CoE 58/2014,

-   31.   marec   2014   –   krajský   súd   uznesením   č.   k.   18   CoE   58/2014-73   rozhodol o odvolaní oprávneného tak, že namietané uznesenie okresného súdu z 28. októbra 2013 v spojení s opravným uznesením z 12. decembra 2013 mení tak, že námietky povinného proti exekúcii zamieta,

- 12. jún 2014 – podal povinný proti uzneseniu krajského súdu č. k. 18 CoE 58/2014-73 z 31. marca 2014 dovolanie spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia,

-   12.   jún   2014   –   podal   povinný   návrh   na   odklad   exekúcie   vedenej   pod   sp.   zn. 36 Er 5179/2006,

- 17. september 2014 – okresný súd rozhodol o návrhu povinného z 12. júna 2014 na odklad exekúcie uznesením č. k. 36 Er 5179/2006-100 tak, že ho zamietol.

24. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňoval tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2) a postup samotného súdu   (3).   V   súlade   s   judikatúrou   ESĽP   v   rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

24.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, predmetom konania na okresnom súde je exekučné konanie a rozhodovanie o námietkach proti exekúcii. Po právnej stránke ide o vec, ktorá   patrí   k   štandardnej   agende   všeobecných   súdov,   a teda   sa   nevymyká   bežnej rozhodovacej činnosti. Predmetná vec nevykazuje ani známky skutkovej zložitosti.

24.2   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil také správanie sťažovateľky, ktoré by mohlo spôsobiť uvedené prieťahy v konaní. Sťažovateľka v konaní dvakrát využila svoje právo podať   opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   o námietkach   povinného. V oboch   prípadoch   bola   sťažovateľka   v odvolacom   konaní   aj   úspešná,   to   znamená,   že využitý opravný prostriedok bol jednoznačne účelný.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ak v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená   osoba,   ale   nemožno   ju   pripísať   ani   štátnemu   orgánu   konajúcemu   vo   veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

24.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a krajského súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že viac ako 8-ročné trvanie   preskúmavaného   konania   je   už   samo   osebe   celkom   jednoznačne   neprimerané a neospravedlniteľné.

Na základe prehľadu   úkonov okresného súdu   ústavný súd identifikoval   niekoľko období úplnej nečinnosti okresného súdu, a to od 25. augusta 2006 do 28. novembra 2007 (15 mesiacov), od 31. decembra 2007 do 16. decembra 2011 (4 roky), od 16. apríla 2013 do 28. októbra 2013 (6 mesiacov). V súvislosti s týmito obdobiami nečinnosti okresného súdu je potrebné zdôrazniť najmä obdobie od 31. decembra 2007 do 16. decembra 2011, t. j. 4 roky,   ktoré   uplynuli   od   momentu   podania   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 36 Er 5179/06 z 28. novembra 2007 až do momentu, keď okresný súd spis spolu s odvolaním predložil krajskému súdu. Ústavný súd konštatuje, že k uvedeným prieťahom nedošlo   v dôsledku   právnej   zložitosti   veci,   no   z dôvodu   nečinnosti   okresného   súdu,   čo potvrdil vo svojom vyjadrení z 9. januára 2014 aj predseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní.

Vo vzťahu k postupu krajského súdu v sťažovateľkou namietanom konaní vedenom pod   sp.   zn.   18   CoE   615/2011   ústavný   súd   zistil,   že   krajskému   súdu   bol   spis   spolu s odvolaním doručený 16. decembra 2011 a krajský súd o odvolaní rozhodol uznesením z 28. novembra 2012, teda po uplynutí 11 mesiacov. Ústavný súd konštatuje, že teda ani krajský súd nepostupoval vo veci bez zbytočných prieťahov.

Vo vzťahu k argumentu predsedu krajského súdu, že prieťahy v konaní krajského súdu boli spôsobené počtom nevybavených vecí zákonného sudcu, ústavný súd opakuje, že pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a   nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené činnosťou   (nečinnosťou)   alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec. Ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS   38/03),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a   tým vykonanie   spravodlivosti   v   primeranej   lehote.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti sťažnosti nebolo možné prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení podpredsedníčky okresného súdu (II. ÚS 24/2012).

25. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu v bode 1.

26. Sťažovateľka   vo   svojom   vyjadrení,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené 6. novembra   2014,   uviedla,   že   z dôvodu „ukončenia   veci   v štádiu   pred   súdom   odpadol dôvod domáhať sa prikázania konať krajskému súdu v Bratislave“, vzala v tomto rozsahu svoju ústavnú sťažnosť späť a v petite svojej sťažnosti sa nedomáhala, aby ústavný súd prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov vo vzťahu k okresnému súdu.

Keďže podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania a táto viazanosť sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl.   127   ústavy),   v   ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde; m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05), ústavný súd neprikázal krajskému súdu ani okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ďalej   konať   vo   veci   bez zbytočných prieťahov.

27.   Sťažovateľka   sa   domáhala   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške 1 000 € vo vzťahu ku krajskému súdu a 2 500 € vo vzťahu k okresnému súdu.Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   aj   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   najmä vzhľadom na obdobia celkovej nečinnosti okresného súdu a krajského súdu, ako aj celkovo dlhé trvanie napadnutého konania a na povahu veci považuje za primerané v sume 500 € voči krajskému súdu a 2 500 € voči okresnému súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

28. Sťažovateľka si v sťažnosti uplatnila nárok na náhradu trov konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   b)   a   §   18   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2014 predstavuje sumu 134 € a režijný paušál 8,04 €, t. j. sťažovateľka si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 284,08 €, čo po zvýšení o daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 340,90 €. Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

29. Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 9. decembra 2014