znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 346/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť G. G., t. č. vo väzbe, zastúpeného Advokátskou firmou T., v. o. s., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 23 Tpo 23/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. G.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2011 doručená sťažnosť G. G., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 Tpo 23/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 4. júla 2011.Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je stíhaný ako obvinený za pokračujúci obzvlášť závažný zločin krádeže a iné trestné činy pre podozrenie, že odcudzil spolu s inými osobami osobné motorové vozidlá. Dňa 8. septembra 2009 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 písm.   a)   a c)   Trestného   poriadku.   Uznesením   krajského   súdu   bol   21.   februára   2011 prepustený z väzby potom, ako bola konštatovaná nečinnosť vyšetrovateľa. Bol mu zároveň uložený probačný dohľad, v rámci ktorého mu boli, okrem iného, stanovené obmedzenia vo forme   zákazu   vycestovať   do   zahraničia,   vzďaľovať   sa   z   miesta   bydliska   okrem vymedzených   výnimiek,   navštevovať   mediačného   úradníka   a   preukazovať   mu   zdroje príjmov,   ako   aj   zákaz   styku   a   kontaktov   so   spoluobvinenými,   ako   aj   so   svedkom. Sťažovateľ   tieto   obmedzenia   dodržiaval,   až 10.   apríla   2011   asi   o   00.30   h   pri   odchode z pracoviska (dedinského baru), keď naštartoval auto, zablokovala ho hliadka polície, ktorá ho identifikovala, a toho istého dňa o 13.36 h bol zadržaný a na základe návrhu prokurátora zo zadržania predvedený pred sudkyňu Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“), ktorá ho 13. apríla 2011 vzala do väzby z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku, lebo nerešpektoval príkazy súdu. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť, kde poukázal na rozpory v tvrdeniach polície, podľa ktorej ho mali zablokovať až po jednej hodine v noci, hoci iný člen hliadky vypovedal, že to bolo asi 30 minút   po   polnoci,   pričom   ku   kontrole   došlo   za   okolností,   že   bývalému   probačnému úradníkovi sťažovateľa údajne o 00.30 h telefonoval anonym, že sa sťažovateľ nezdržuje v mieste bydliska, ktorý to vzápätí zatelefonoval polícii, a tá vyslala hliadku na kontrolu sťažovateľa, lebo po skončení práce mal o 00.30 h odísť okamžite domov. Podľa výpovede jedného člena hliadky bola hliadka vyslaná na kontrolu sťažovateľa už o 00.15 h. Krajský súd   napriek   žiadosti   sťažovateľa   neumožnil   mu   vypovedať.   V   odôvodnení   uznesenia uviedol, že nie je dôležité, za akých okolností bolo zistené, že sa sťažovateľ nezdržiaval doma,   ale   či   je   táto   okolnosť   preukázaná.   Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   dôkazy preukazujúce jeho údajné porušenie príkazov súdu boli vyrábané až po jeho zadržaní. Ešte pri   rozhodovaní   okresného   súdu   o   väzbe   predložil   prokurátor   úradný   záznam nadstrážmajstra   P.,   datovaný   po   zadržaní   sťažovateľa,   podľa   ktorého   bol   týždeň   pred zadržaním videný týmto policajtom zhovárať sa so spoluobvineným V. Pretože sťažovateľ namietal, že okrem policajtov a ich pomocníka ho nikto neusvedčuje (najmä neboli vypočutí svedkovia z radov občanov nachádzajúcich sa v bare), začala polícia vypočúvať ďalších svedkov a vo výsluchoch týkajúcich sa údajného porušenia zákazov probačného dohľadu pokračovala   počas   celej   doby,   keď   vec   bola   rozhodovaná   krajským   súdom,   ba   ešte   aj potom.   Z   týchto   výsluchov   vyplýva,   že   verziu   polície   nikto   nepotvrdil.   Podmienkou zadržania v danom prípade bolo, aby mediačný úradník oznámil, že dohľad neplní svoj účel. To sa však nestalo, lebo mediačná úradníčka Mgr. S. z vlastnej iniciatívy nepodnikla nič a až 5 hodín   po   zadržaní sťažovateľa   bola zavolaná na políciu,   kde   uviedla, že pokiaľ sťažovateľ nebol v stanovenom čase v mieste bydliska, potom porušil podmienky.

V danej veci krajský súd evidentne nemal záujem vypočuť si argumenty sťažovateľa, lebo jeho žiadosť byť vypočutý pri rozhodovaní ignoroval s tým, že to nie je potrebné, a evidentne dal najavo, že rozhoduje podľa toho, čo povie polícia. Pritom polícia zrejme nepostupovala podľa zákona, lebo sťažovateľa zadržala bez toho, aby k tomu mala príslušný pokyn probačného úradníka alebo súdu. Nebolo vôbec zisťované, z akého telefónu volal anonym   oznamujúci,   že   sťažovateľ   nie   je   doma,   a   odkiaľ   volajúci   poznal   súkromné telefónne číslo probačného úradníka. Neboli odstránené rozpory medzi tvrdením príslušníka policajnej hliadky, ktorý vypovedal, že dostali rádiom pokyn kontrolovať sťažovateľa už štvrťhodiny predtým, než mal anonym volať, a tvrdeniami ostatných členov hliadky za situácie, keď iné dôkazy neboli zisťované.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 23 Tpo 23/2011 s tým, aby bolo zrušené uznesenie z 5. mája 2011 a prikázané obnoviť právny stav pred zadržaním sťažovateľa 10. apríla 2011.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tpo 23/2011-47 z 5. mája 2011 vyplýva, že sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   34/2011 z 13. apríla 2011 bola zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodná. Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne postupoval, keď o návrhu prokurátora na „opätovné“ vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku rozhodoval na osobitnom procesnom úkone–výsluchu sťažovateľa ako obvineného. Na tomto procesnom úkone sa okrem sťažovateľa a prokurátora zúčastnil aj obhajca sťažovateľa. Obaja mali možnosť sa tu k návrhu vyjadriť. Sťažovateľ sa odvolal na svoju výpoveď pred vyšetrovateľom z 11. apríla 2011, kde priznal „spanikárenie a útek“ pred policajtmi, avšak časy pobytu mimo domov uvádzal v súlade s príkazmi probačného a mediačného úradníka. Od rozhodnutia o prepustení sťažovateľa z väzby nedošlo k takej zmene   okolnosti   prípadu,   ktorá   by   odôvodňovala   zmenu   predchádzajúceho   názoru krajského súdu o tom, že pôvodné dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku naďalej trvajú. Sťažovateľ nerešpektoval príkazy súdu tak, ako to má na mysli § 71   ods.   2   písm.   a)   Trestného   poriadku.   Hneď   v   dvoch   smeroch   porušil   príkazy a obmedzenia   spojené   s   jeho   pobytom   na   slobode,   čo   u   osoby   obvinenej   zo   spáchania obzvlášť závažných zločinov je neprijateľné. Pritom nie je rozhodujúce, za akých okolností bolo zistené, že sťažovateľ sa v stanovenú dobu nezdržuje doma, ale to, či je táto okolnosť preukázaná. Nevyplynulo to len z vyjadrení a výpovedí policajtov, ale aj svedka D., ktorý jednoznačne   vypovedal   o   tom,   že   hliadka   bola   vyslaná   10.   apríla   2011   o   00.45   h a sťažovateľ   sa   nachádzal   mimo   domova   ešte   aj   o   1.10   h,   keď   dokonca   v   priebehu služobného   úkonu   policajtom   aj   ušiel.   Taktiež   porušenie   zákazu   stýkať   sa   s   určitými osobami bolo preukázané, pričom nie je rozhodujúce, v ktorom štádiu trestného konania bola táto   okolnosť   dôkazmi   preukazovaná. Z   hľadiska   námietok   sťažovateľa   k   postupu policajtov treba uviesť, že styk sťažovateľa 3. apríla 2011 vo večerných hodinách s M. V. vyplynul tiež z výpovedí svedkov, ktorí nie sú policajtmi. Pritom nešlo o náhodný styk, ale o rozhovor trvajúci približne 10 minút. Na základe takejto dôkaznej situácie nepovažoval krajský súd za potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie týkajúce sa porušovania uložených zákazov zo strany sťažovateľa, a to ani jeho ďalším výsluchom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Úvahy krajského súdu, ktorými zdôvodňuje preukázanie dôvodov na opätovné vzatie sťažovateľa   do   väzby,   sa   v   danom   štádiu   konania   javia   ako   dostatočné   a   presvedčivé. V okolnostiach daného prípadu nie je úlohou ústavného súdu, ktorý nemožno považovať za „skutkový   súd“,   vykonávať   dôkazy   na   ďalšie   preverenie   tvrdenia   sťažovateľa,   podľa ktorého   dôvody   na   vzatie   do   väzby   v   skutočnosti   neexistovali   a   boli   iba   políciou vykonštruované.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej k porušeniu jeho práv došlo aj tým, že krajský súd ho napriek jeho požiadavke odmietol vypočuť, treba uviesť, že krajský súd v danej situácii neprekročil svoju právomoc zvážiť, či ďalší výsluch sťažovateľa je pre rozhodnutie vo veci potrebný. Sťažovateľ bol pred rozhodnutím vo veci okresným súdom za prítomnosti   svojho   obhajcu   vypočutý.   Prípadná   potreba   ďalšieho   výsluchu   sťažovateľa v opravnom konaní bola vecou zváženia krajského súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2011