znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 346/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť D. Ž. a M. Ž., obaja bytom K., zastúpení advokátkou JUDr. M. K., K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn.   1 Co 333/2005   z 13.   apríla   2006   a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva domáhať sa súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 17 C 696/99 z 19. decembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Ž. a M. Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 7. augusta 2006 doručená sťažnosť D. Ž. a M. Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s čl.   12   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1   Co   333/2005   z 13.   apríla   2006   a základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva domáhať sa súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 3 ústavy rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 696/99 z 19. decembra 2004.

Sťažovatelia vo vzťahu k namietanému rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 696/99 z 19. decembra 2004 argumentovali tým, že okresný súd rozhodoval o zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a povinnosť sťažovateľov - zákonných zástupcov v čase spôsobenia škody maloletého T. Ž. - zaplatiť náhradu škody založil na ustanovení § 422 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých za škodu spôsobenú maloletým alebo tým, kto nie je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky zodpovedá ten, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Podľa tvrdení sťažovateľov okresný súd rozhodol na základe vyhodnotenia dôkazov vykonaných v konaní bez toho, aby žalobca, S.,   a.   s.,   B.,   označil   priamy dôkaz   preukazujúci plnenie podmienky   pre vznik zodpovednosti   za   škodu   a rozhodnutie   založil   na   vyhodnotení   viacerých   nepriamych dôkazov   (použitie   kľúča   pri   vstupe   do   bytu   jeho   vlastníčky,   neoprávnené   používanie telekomunikačného   zariadenia,   prítomnosť   T.   Ž.   v byte   v zhode   s jeho   školskou dochádzkou,   rozporné   výpovede   svedkov   v trestnom   a civilnom   konaní)   a vlastnom logickom hodnotení. Podľa tvrdení sťažovateľov porušenia ich základných práv a slobôd sa okresný   súd   dopustil   aj   nespravodlivým   a procesne   ničím   nepodloženým   záverom o spoločnej   a nerozdielnej   zodpovednosti   za   škodu.   Vzhľadom   na   zbytočné   prieťahy a neprimeranú dĺžku   konania došlo   podľa   sťažovateľov k uplynutiu zákonných   lehôt   na uplatnenie ich nárokov. Na základe ich tvrdení porušení ich základných práv a slobôd sa dopustil aj krajský súd v rozsudku sp. zn. 1 Co 333/2005 z 13. apríla 2006, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku vo vzťahu k sťažovateľom a to tým, že sa   ako   odvolací   súd   nevysporiadal   s rozpormi   vo   výpovediach   svedkov   v trestnom a civilnom   konaní   a nahradil   ich   vlastným   logickým   vysvetlením.   Podľa   názoru sťažovateľov   rozhodnutie   krajského   súdu   nie   je   dostatočne   presvedčivé   a je   v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   navrhli,   aby   ústavný   súd   po   jej   predbežnom prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo D. Ž. a M. Ž. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   1   Co/333/2005   zo   dňa   13.   4.   2006 porušené bolo

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach 1 Co/333/2005 zo dňa 13. 4. 2006 v ktorom   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   v Košice   I spis.   zn.   č.   17   C   696/99   -   144 a v rozsahu tohto zrušenia vec vracia na ďaľšie konanie.

3. Právo sťažovateľov D. Ž. a M. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo domáhať sa súdnej ochrany tak, ako mu to umožňuje čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, Rozsudkom Okresného súdu v Košice I, sp. zn. 17 Co 696/99 (správne malo byť uvedené: sp. zn. 17 C 696/99) porušené bolo.

4. Každému jednému sťažovateľom sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume   80 000   Sk.,   (osemdesiaťtisíckorún)   ktoré   mu   je   povinný   vyplatiť   Okresný   súd Košice I.

5. Okresný súd Košice I, je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke JUDr.   M.   K.,   K.   vo   výške   6   412   Sk.,   na   účet   právnej   zástupkyni...   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich   má   za   následok   odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona.

V odôvodnení sťažnosti sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským   súdom.   Z   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovatelia   označili   výrok rozhodnutia, ktorým má ústavný súd vo veci rozhodnúť vyplýva, že vo vzťahu k okresnému súdu namietajú prieťahy v konaní, a tým porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva domáhať sa súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.

1. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal skúmaním, či v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   17   C   696/99   dochádza   k prieťahom v konaní   a zistil,   že   sťažnosť   je   v tejto   časti   zjavne   neopodstatnená.   Okresný   súd v namietanej veci rozhodol rozsudkom č. k. 17 C 696/99-144 z 10. decembra 2004, ktorým boli sťažovatelia zaviazaní zaplatiť S., a. s., B., spoločne a nerozdielne sumu 173 000 Sk so 17   %   úrokom   a trovy   konania,   ako   aj   trovy   štátu   v sume   3   000   Sk.   Vyhlásením prvostupňového   rozsudku   a jeho   doručením   okresný   súd   vykonal   všetky   zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov, ktoré je účelom práva priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   vychádzal   aj   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   podľa   ktorej   poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného   práva   ešte   dochádza   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   trvá   (I.   ÚS   34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03). Sťažovatelia namietali prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý o ich veci v okamihu podania sťažnosti už nekonal.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom. Z uvedeného   dôvodu   preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   proti   okresnému   súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Právo na prístup k súdnej ochrane nemá absolútnu povahu. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu ako k orgánu verejnej moci, ktorý   vykonáva   súdnu   moc   podľa   čl. 142   ústavy.   Právo   zaručené   čl. 46   ods. 1   ústavy umožňuje   každému,   aby   sa   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonom   stal účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba (alebo právnická osoba) splní predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   musí   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Podľa konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 251/03)   právo   na   súdnu   ochranu sa však nestotožňuje s procesným úspechom.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že namietané rozhodnutie krajského súdu   č.   k.   1   Co   333/2005-182   z 13.   apríla   2006   bolo   vydané   v konaní   o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 696/99-144 z 10. decembra 2004, ktorým   boli   sťažovatelia   zaviazaní   zaplatiť   S.,   a.   s.,   B.,   spoločne   a nerozdielne   sumu 173 000 Sk so 17 % úrokom a trovy konania, ako aj trovy štátu v sume 3 000 Sk.

Krajský súd ako súd odvolací po preskúmaní veci podľa § 212 ods. 1 OSP dospel k záveru,   že   odvolanie   sťažovateľov   nie   je   dôvodné,   a preto   potvrdil   rozsudok   vo vyhovujúcom   výroku   vo   vzťahu   k sťažovateľom   a vo   výroku   o trovách   konania   medzi žalobcom a sťažovateľmi. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval, že: „Súd   prvého   stupňa   vykonal   vo   veci   dokazovanie   postupom   zodpovedajúcim ustanoveniu § 120 ods. 1 O. s. p., keď vykonal všetky dôkazy, ktoré účastníci na preukázanie svojich tvrdení označili. Tieto dôkazy vyhodnotil postupom podľa § 132 O. s. p., pričom jeho závery sa javia byť logickým vyústením vyhodnotenia tých dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca uplatnil v konaní nárok na náhradu škody proti maloletej osobe, ako aj proti jeho zákonným zástupcom – rodičom.

Vzhľadom   k tomu,   že   nárok   voči   žalovanému   v 1.   rade   bol   zamietnutý   a žalobca v tejto časti odvolanie nepodal stal sa rozsudok v tejto časti právoplatným a tento výrok teda už nebol odvolacím súdom preskúmavaný.

Keďže žaloba o náhradu škody voči žalovaným v 2. a v 3. rade bola postavená na tvrdení o zanedbaní povinnosti vykonávať dohľad nad maloletým (§ 422 ods. 1, 2 OZ.), je treba   vychádzať   zo   záveru,   že   ich   zodpovednosť   môže   byť   daná   iba   za   predpokladu preukázania, že ku vzniku škody došlo konaním ich maloletého syna.

Podľa ust. § 420 ods. 1, 3 OZ. každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Podľa ods. 3, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Podľa ust. § 422 ods. 1 Obč. zák. maloletý alebo ten, kto je postihnutý duševnou poruchou,   zodpovedá   za   škodu   ním   spôsobenú,   ak   je   schopný   ovládnuť   svoje   konanie a posúdiť jeho následky; spoločne a nerozdielne s ním zodpovedá, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Ak ten, kto spôsobí škodu, pre maloletosť alebo pre duševnú poruchu nie je schopný ovládať svoje konanie alebo posúdiť jeho následky, zodpovedá za škodu ten, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad.

Podľa   ods.   2,   kto   je   povinný   vykonávať   dohľad,   zabaví   sa   zodpovednosti,   ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbal.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je preukázanie: a.) porušenia právnej povinností, b.) existencie škody, c.) príčinnej súvislosti medzi poškodením právnej povinnosti a škodou a za d.) zavinením.

Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   žalobca   považuje   za   porušenie   právnej   povinnosti konanie v rozpore s ust. § 8 ods. 3 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách účinného v čase spáchania skutku. Podľa tohto ustanovenia, kto nedodržal podmienky ustanovené pre používanie   jednotnej   telekomunikačnej   siete,   najmä   ten,   kto   používal   telekomunikačné zariadenia neoprávnene je povinný organizácii spojov zaplatiť náhradu, ktorá môže byť určená paušálnou sumou, ak trvanie alebo rozsah neoprávneného užívania nemožno presne zistiť. Z konštrukcii   uvedeného   zákonného   ustanovenia   vyplýva,   že   náhradu   je   v danom prípade potrebné považovať za náhradu škody.

Naplnenie tejto podmienky zodpovednosti za škodu súd prvého stupňa uzavrel, na základe   vyhodnotenia   dôkazov   vykonaných   v konaní.   Je   treba   konštatovať,   že   žalobca neoznačil v konaní priamy dôkaz preukazujúci plnenie tejto podmienky a súd prvého stupňa jej   naplnenie   uzavrel   na   základe   vyhodnotenia   viacerých   nepriamych   dôkazov.   Toto vyhodnotenie   predstavuje   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   logický   záver   z vykonaného dokazovania a odvolací súd nemal dôvod na tomto hodnotení nič meniť...“

Krajský   súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.   V tomto rozhodnutí sú   uvedené skutkové okolnosti sporu, odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia sporu, ako aj rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.

Z napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   s   prihliadnutím   k obsahu   rozhodnutia súdu prvého stupňa je pritom podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento sa zaoberal námietkami sťažovateľa. Z   jeho záverov nevyplýva   jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   na rozdiel od sťažovateľov   nezistil,   že   by   závery   krajského   súdu   v   predmetnej   veci   bolo   možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľmi označenými článkami ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie je spojená   so   vznikom   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   názory   všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a   garantovanie základného   práva   na súdnu   ochranu nielen neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy   preberali alebo sa riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 22/05).

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu neobsahuje také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, alebo ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené   tým,   že   všeobecný   súd   vysloví   svoj   právny   názor,   na jeho základe   rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   takým rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorý   zjavne   nie   je   v   príčinnej   súvislosti   so   žiadnym porušením   nimi   označených   základných   práv.   Sťažovatelia   boli   v predmetnom   spore žalovanými v 2. a 3. rade, krajský súd vo veci po nimi podanom odvolaní konal a rozhodol, svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovatelia uvádzali v sťažnosti,   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli   spochybniť   právne   závery krajského súdu o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil rozsudok okresného   súdu,   alebo   ktoré   by   sa   inak   javili   ako   zjavne   neodôvodnené   či   svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, napádajú v okolnostiach prípadu procesné pochybenia, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v tejto   časti   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Ústavný súd ďalej uvádza, že namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého sa voči synovi sťažovateľov T. Ž. mali dopustiť orgány činné v trestnom konaní, sa nezaoberal, keďže sa ním označuje porušenie práv tretej osoby (inej od sťažovateľov) inými orgánmi štátu, ako tými, ktoré sú v petite sťažnosti označené ako porušovatelia   práv.   Preto   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   odmietol   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

4. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy krajským   súdom   a porušeniu   práva   priznaného   čl.   46   ods.   3   ústavy   okresným   súdom ústavný   súd   uvádza,   že   tieto   porušenia   označili   sťažovatelia   zastúpení   advokátkou   iba v návrhu výroku, ktorým ma ústavný súd rozhodnúť, pričom neuviedli žiadne skutočnosti preukazujúce porušenie namietaného článku, resp. namietaného práva. Z uvedeného dôvodu ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

5. Pre odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už rozhodovanie o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľmi bezpredmetné.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2006