znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 345/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť E. M., G., zastúpenej advokátom JUDr. R. G., L., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 33/2009 z 5. marca 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2009 doručená sťažnosť E. M., G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 33/2009 z 5. marca 2009 a ktorou žiadala vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľky E. M., nar.:..., trvale bytom: G., občianky Slovenskej republiky podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod spis. zn. č. k. 16 Co 33/09 bolo porušené.

Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 33/09 zo dňa 05. 03. 2009 ruší a vec č. k. 16 Co 33/09 vracia Krajského súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.“

Ako   z   obsahu   sťažnosti   a   spisu   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 48/2006 vyplynulo, sťažovateľka sa žalobou z 11. januára 2006 doručenou okresnému súdu proti žalovanému Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v R. (ďalej   len   „žalovaný“)   domáhala   určenia,   že   žalovaný   pri   vydávaní   jej   pracovného hodnotenia z 10. januára 2005, ďalej pri konaní štátnej skúšky v dočasnej štátnej službe 22. februára 2005 a tiež pri výberových konaniach na obsadenie štátnozamestnaneckého miesta 5.   apríla   2005   a   17.   mája 2005   konal voči   nej   diskriminačne.   Ďalej navrhla, aby   bola žalovanému uložená povinnosť zmeniť jej hodnotenie v skúške v dočasnej štátnej službe z 22.   februára   2005   tak,   že   požiadavkám   tejto   skúšky   vyhovela,   a aby   bola   žalovanému uložená   povinnosť   zmeniť   výsledky   výberových   konaní   na   obsadenie   voľného štátnozamestnaneckého   miesta   z   5.   apríla   2005   a   17.   mája   2005   tak,   že   sťažovateľka stanoveným   požiadavkám   vyhovela.   Zároveň   sa   od   žalovaného   z   titulu   primeraného zadosťučinenia domáhala priznania sumy 500 000 Sk.

Sťažovateľka svoju žalobu odôvodnila tým, že u žalovaného pracovala na základe pracovnej zmluvy a rozhodnutím odporcu z 1. februára 2004 bola vymenovaná do dočasnej štátnej   služby   na   štátnozamestnanecké   miesto   do   funkcie   odborný   referent   s   miestom výkonu   práce   v   G.   Disciplinárna   komisia   žalovaného   jej   uložila   22. marca   2004 disciplinárne   opatrenie   –   písomné   pokarhanie   za   služobné   previnenie   spočívajúce   v zavinenom porušení povinností uvedených v § 53 ods. 1 písm. c) a d) a § 57 ods. 1 zákona č.   312/2001   Z.   z.   o   štátnej   službe   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov,   s   čím   sťažovateľka   nesúhlasila,   a   preto   sa   proti   nemu   odvolala. Odvolacia disciplinárna komisia jej odvolaniu rozhodnutím zo 4. augusta 2005 vyhovela a rozhodnutie disciplinárnej komisie žalovaného zrušila s poukazom na to, že nebol riadne zistený skutkový stav. V období od 22. marca 2004 (vydanie rozhodnutia disciplinárnej komisie   žalovaného)   do   4.   augusta   2005   (vydanie   rozhodnutia   odvolacej   disciplinárnej komisie) bola žalovaným diskriminovaná a nezaobchádzalo sa s ňou rovnako priaznivo ako s   inými   jej   spolupracovníkmi   v   porovnateľnej   situácii.   Diskriminačné   zaobchádzanie sťažovateľka videla v tom, že

- 10. januára 2005 bolo vydané rozhodnutie o jej služobnom hodnotení, v ktorom bolo uvedené, že dosahuje iba uspokojivé výsledky, hoci podľa názoru sťažovateľky na takéto hodnotenie nebol dôvod, pretože pri vykonávaní štátnej služby dosahovala rovnaké výsledky ako jej spolupracovníci, ktorí boli ale hodnotení priaznivejšie;

-   22.   februára   2005   sa   sťažovateľka   zúčastnila   skúšky   v   dočasnej   štátnej   službe s výsledkom „nevyhovela“, pričom jej diskriminácia je zrejmá z toho, že predmetnú skúšku vykonávala práve 22. februára 2005, pričom   jej spolupracovníci z pracoviska v G. túto skúšku vykonali už 21. februára 2005 a všetci jej spolupracovníci, ktorí vykonali skúšku 21. februára 2005, boli úspešní a účastníci skúšky konanej 22. februára 2005 boli neúspešní. Po vykonaní skúšky 22. februára 2005 predseda skúšobnej komisie zúčastneným oznámil, že na ich miesta budú vypísané výberové konania, na ktorých nebudú úspešní. Nerovnaký prístup   žalovaného k   nej   sa   prejavil   aj   v   tom,   že   pri   hodnotení   písomnej   časti   skúšky dosiahla sťažovateľka 15 správnych odpovedí s výsledkom „vyhovel“ a „nevyhovela“ len pri   ústnej   časti   skúšky,   kde   rozhodovalo   subjektívne   hodnotenie   členov   komisie. Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   na   všetky   otázky   ústnej   časti   skúšky   odpovedala, a „nevyhovela“ iba preto, že rozhodnutie o jej disciplinárnom opatrení v tom čase ešte nebolo zrušené. Navyše sťažovateľka bola počas odpovedí skúšobnou komisiou zastavená a neboli jej kladené pomocné otázky, hoci iným zúčastneným kladené boli;

- 5. apríla 2005 a 17. mája 2005 sa sťažovateľka zúčastnila dvoch výberových konaní organizovaných   žalovaným,   avšak   pri   ich   konaní   žalovaný   s   ňou   zaobchádzal diskriminačne, pretože iný uchádzač O. A. postúpil z písomnej časti skúšky do ústnej, hoci nemal vypracované všetky otázky písomnej časti, a teda postúpiť nemal.

V   dôsledku   takéhoto   diskriminačného   konania   žalovaného   bola   sťažovateľka vyradená z pracovného procesu od marca 2005 až do júna 2008, čo sa negatívne prejavilo v jej spoločenskom postavení, v jej majetkovej sfére, na jej zdravotnom stave a napokon i pri priznaní nižšej sumy starobného dôchodku.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 8 C 48/2006-145 zo 17. decembra 2008 tak, že žalobu zamietol a účastníkom konania náhradu jeho trov nepriznal. Rozhodol tak v podstate s odôvodnením, že sťažovateľkou tvrdené skutočnosti, z ktorých by bolo možné odvodiť, že došlo k jej diskriminácii, v konaní neboli preukázané. Okresný súd preto uzavrel, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania nedošlo a nedošlo k priamej ani nepriamej diskriminácii sťažovateľky. Pre úplnosť uviedol i to, že sťažovateľka nemala ani naliehavý právny záujem na požadovanom určení vo vzťahu k pracovnému hodnoteniu, pretože už je starobnou dôchodkyňou, a navyše uložiť žalovanému zmeniť výsledky skúšok a výberových konaní nepatrí do právomoci súdu v tomto konaní.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 16 Co 33/09 z 5. marca 2009 rozsudok okresného súdu   č.   k.   8 C   48/2006-145   zo   17.   decembra   2008   potvrdil   a   žiadnemu   z   účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co   33/09   z   5.   marca   2009   nadobudol právoplatnosť 20. mája 2009.

Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 33/2009 z 5. marca 2009 sťažovateľka odôvodnila tým, že rozsudok krajského súdu nekorešpondoval skutkovému stavu zistenému okresným súdom a je   charakteristický   nesprávnym   a   formalistickým   hodnotením   dôkazov.   Súdy   vôbec nevzali do úvahy obsah rozhodnutia disciplinárnej komisie, z ktorého je zrejmé, že žalovaný konal   voči   sťažovateľke   diskriminačne,   keď   bez   zistenia   skutkového   stavu   jej   udelil pokarhanie. V dôsledku tohto rozhodnutia nahliadal žalobca a ním kreované hodnotiace komisie   na   sťažovateľku   ako   na   osobu,   ktorá   sa   dopustila   niečoho,   čo   je   nezlučiteľné so zotrvaním v štátnej službe. Vedenie takéhoto disciplinárneho konania u žalovaného bolo neobvyklé.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   k   sťažovateľke   pristupoval   žalovaný   bez preukázateľného   dôvodu   prísnejšie,   než   voči   svojim   iným   zamestnancom.   Vo   vzťahu k priebehu skúšok nevzali súdy do úvahy skutočnosť preukázanú účastníckou výpoveďou sťažovateľky, svedkyne Š. a svedka P., a to, že sťažovateľku riešila skúšobná komisia nielen podľa pravidiel oficiálne stanovených pre príslušnú skúšku, napr. okolnosť, že svedok P. potvrdil, že iní členovia komisie mu odporúčali, aby podporil sťažovateľku; uviedol i to, že ak bol základ odpovede nesprávny, už sa nekládli pomocné otázky (opačne zas svedkyňa K.), v prípade sťažovateľky boli však odpovede natoľko zlé, že jej už nebolo potrebné klásť pomocné otázky, napokon však hodnotil jej odpovede pozitívne a potvrdil, že v čase skúšky vedel o disciplinárnom konaní proti sťažovateľke (aj svedkyňa JUDr. M. potvrdila, že o disciplinárnom konaní sťažovateľky v čase skúšky vedela). Súdy bezdôvodne považovali výpoveď   svedkyne   Š.,   ktorá   potvrdila   priebeh   skúšky   tak   ako   skutočne   prebehla,   za nevieryhodnú. Pritom táto svedkyňa počula odpovede na skúške sťažovateľky, pretože sa počas   jej   odpovedí   sama   pripravovala   na   svoju   skúšku,   a   potvrdila,   že   odpovede sťažovateľky   považovala   za   správne   a   doplňujúce   otázky   sťažovateľke   neboli   kladené. Svedkyňa Š. potvrdila i to, že svedok P. oznámil sťažovateľke i jej, že nebudú úspešné ani v prípade opakovaného uchádzania sa o pracovné miesto a nebudú zamestnané. Okresný súd považoval jej výpoveď za nevierohodnú, pretože traja vypočúvaní svedkovia – členovia komisie – vypovedali odlišne. Svedkyňa R. B. tvrdila, že do skúšobnej miestnosti sa vrátila bezprostredne po svojej skúške preto, aby podpísala zápisnicu, naopak svedkyňa K. tvrdila, že   zápisnica   sa   podpisovala   až po   skončení   skúšok   všetkých   zamestnancov   (zhodne   aj svedkyňa   B.).   Sťažovateľka   poukázala   i   na   to,   že   ak   komisia   nepovažovala   odpovede sťažovateľky za správne, potom jej mala klásť pomocné otázky, avšak nepostupovala tak, hoci vo vzťahu k iným zamestnancom tak postupovala. Sťažovateľke nebolo na rozdiel od spoluzamestnankyne R. B. umožnené odpovedať dvakrát.

Rozsudok krajského súdu sp. zn. 16 Co 33/09 z 5. marca 2009 vychádza navyše z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   pretože   ťarchu   preukázania   diskriminácie   súdy preniesli   na   sťažovateľku,   čo   je   v   rozpore   s   §   11   ods.   2   zákona   č.   365/2004   Z.   z. o rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (antidiskriminačný   zákon)   (ďalej   len   „zákon č. 365/2004 Z. z.“), v zmysle ktorého, ak žalobca predloží súdu dôkazy, z ktorých možno dôvodne   usudzovať,   že   k porušeniu   zásady   rovnakého   zaobchádzania   došlo,   je   povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania žalovaný. Okresný súd i krajský súd   od   sťažovateľky   žiadali,   aby   pre   úspech   v   spore   preukázala   diskrimináciu.   Súd v takomto konaní nemôže od žalobcu žiadať, aby predložil priame dôkazy o diskriminácii, pretože   takéto   dôkazy   spravidla   objektívne   neexistujú   a   diskriminácia   je   postavená   na nerovnakom   zaobchádzaní   za   rovnakých   okolností.   V   súdnom   konaní   bol   subjektívny dojem sťažovateľky o jej diskriminácii objektivizovaný takými skutočnosťami, z ktorých je možné dôvodne usúdiť, že sťažovateľka na pracovisku diskriminovaná bola, a to z dôvodu jej veku. Z uvedeného obsahu svedeckých výpovedí a rozporov medzi nimi je zrejmé, že sťažovateľka   v   zmysle   §   11   ods.   2   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   predložila   súdu   dôkazy, z ktorých   možno   dôvodne   usudzovať,   že   k   porušeniu   zásady   rovnakého   zaobchádzania došlo.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť vydaním rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 33/2009 z 5. marca 2009. Podstatou namietaného porušenia týchto práv sťažovateľky je jej nesúhlas s vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania a právnym posúdením veci okresným súdom najmä s poukazom na § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z., s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil i krajský súd.

Podľa   §   11   ods.   1   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   konanie   vo   veciach   súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalobca“). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalovaný“).

Podľa   §   11 ods.   2 zákona č.   365/2004 Z.   z. žalovaný je povinný preukázať,   že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 16 Co 33/2009 z 5. marca 2009 uviedol:«Preskúmaním   spisového   materiálu   krajský   súd   zistil,   že   súd   prvého   stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver. Na obsiahle dôvody prvostupňového rozsudku krajský súd poukazuje, s nimi sa v celom rozsahu stotožňuje   a   v   podrobnostiach   na   ne   odkazuje.   Krajský   súd   zdôrazňuje,   že súd   prvého stupňa v napadnutom rozsudku svoje rozhodnutie odôvodnil na 16-ich stranách, pričom správne vo veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 1 až 3 zák. č. 365/2004 Z. z. ako aj §§ 3 ods. 2 a 4 zák. č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe. Dôkazy, ktoré okresný súd vo veci vykonal vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,   a   to   každý   dôkaz   jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom starostlivo   prihliada   na   všetko,   čo   vyšlo   za   konania   najavo,   včítane   toho,   čo   uviedli účastníci.

Nad   rámec   dôvodov   uvedených   súdom   prvého   stupňa   v   napadnutom   rozsudku krajský súd s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O. s. p., dodáva:

Navrhovateľka podľa posledného upraveného žalobného petitu zo dňa 29. 10. 2008, o ktorom bolo rozhodnuté na pojednávaní pred okresným súdom v tento deň tak, že zmenu návrhu   navrhovateľky   okresný   súd   pripustil,   žiadala   určiť,   že   odporca   sa   voči   nej diskriminačne správal, pri vydávaní jej pracovného hodnotenia zo dňa 10. 1. 2005, pri konaní   štátnej   skúšky   v   dočasnej   štátnej   službe   dňa   22.   02.   2005   a   pri   výberových konaniach na obsadenie štátnozamestnanenckého miesta dňa 05. 04. 2005 a dňa 17. 05. 2005.   Z   toho   dôvodu   navrhovala   uložiť   povinnosť   odporcovi   zmeniť   hodnotenie kvalifikačnej   skúšky   dočasnej   štátnej   službe   zo   dňa   22.   02.   2005   tak,   že   požiadavkám dočasnej štátnej služby vyhovela, zmeniť výsledok výberového konania zo dňa 05. 04. 2005 tak, že stanoveným požiadavkám vyhovela ako aj výsledok výberového konania zo dňa 17. 05. 2005 tak, že stanoveným požiadavkám vyhovela. Titulom primeraného zadosťučinenia navrhla,   aby   bola   odporcovi   uložená   povinnosť   zaplatiť   jej   sumu   500.000,-   Sk,   ktorú odôvodnila   tým,   že   následkom   diskriminačného   konania   bola   vyradená   z   pracovného procesu na obdobie od marca 2005 až do júna roku 2008, čo sa negatívne prejavilo na jej spoločenskom postavení, v jej majetkovej sfére nepriaznivo sa odrazilo v jej zdravotnom stave, nakoniec aj na priznaní nižšej sumy starobného dôchodku aký by jej bol priznaný v prípade, ak by pred odchodom do starobného dôchodku bola u odporcu pracovala. (...) Navrhovateľka s poukazom na § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona a preto, že v jej súčasnej situácii, keď sa stala starobnou dôchodkyňou už nie je možné napraviť daný protiprávny stav, ktorý bol založený diskriminačnými rozhodnutiami odporcu navrhla, aby súd túto skutočnosť zohľadnil a odporcovi uložil povinnosť jej zmeniť hodnotenie v dočasnej štátnej   službe   a   výsledky   výberového   konania   a   zároveň   poskytnúť   jej   aj   primerané zadosťučinenie.

Navrhovateľka v dôvodoch osobitne nezvýraznila prečo podľa jej názoru došlo na strane odporcu k jej diskriminácii. Z jej výpovedí však vyplýva, že týmto dôvodom mal byť jej vek a disciplinárny postih. Diskriminačného správania sa jej dostalo predovšetkým od jej nadriadenej JUDr. J. M., na ktorej návrh jej odporca uložil disciplinárne opatrenie - písomné pokarhanie za služobné previnenie, spočívajúce v zavinenom porušení povinností uvedených v § 53 ods. 1 písm. c.), d) a § 57 ods. 1 Zákona o štátnej službe. Tvrdila, že preto, že sa bránila voči takémuto disciplinárnemu opatreniu odporca a jeho pracovníci boli voči nej zaujatí, a ako zaujatí hodnotili jej kvalifikačnú skúšku, ako aj skúšky, vykonané v súvislosti s výberovým konaním. Základ navrhovateľka správne odvodila od ust. § 9 ods. 2 Antidiskriminačného   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene na doplnení niektorých zákonov, ktorý vychádza z článku 13 Dohovoru o založení Európskeho spoločenstva.

V ustanovení § 9 až 11 Antidiskriminačného zákona sú zakotvené prostriedky právnej ochrany v prípade porušenia resp. nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania. V § 9 je zakotvené právo každého, kto sa domnieva, že jeho práva boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, obrátiť sa na súd a domáhať sa najmä upustenia od protiprávneho konania a nápravy protiprávneho stavu, ak je to možné alebo poskytnutia   primeraného   zadosťučinenia   a   to   formou   náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch   najmä   vtedy,   ak   nie   je   primerané   zadosťučinenie   dostačujúce,   vzhľadom k závažnosti ujmy, resp. následkov protiprávneho konania.

Paragraf   11   tohto   zákona predstavuje   osobitnú úpravu   k Občianskemu   súdnemu poriadku najmä vo vzťahu k miestnej príslušnosti a dôkaznému bremenu. V odseku 2 tohto ustanovenia je zakotvené, že odporca je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak navrhovateľ predloží súdu dôkazy, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že „aktivizuje“ navrhovateľa, pretože dôkazné bremeno sa prenáša na odporcu až vtedy, ak z   dôkazov   navrhovateľa   je   možné   usudzovať,   že   k   nedodržaniu   zásady   rovnakého zaobchádzania skutočne mohlo dôjsť.

Navrhovateľka poukazovala na svoj vek a rozdielne zaobchádzanie odporcu voči jednotlivým pracovníčkam a diskriminačné správanie sa vo vzťahu k nej. V tomto smere však navrhovateľka neudržala dôkazné bremeno a neuviedla ani jeden taký dôkaz, z ktorého by bolo možné dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania u nej došlo   pre   jej   vek   blížiaci   sa   veku,   kedy   by   mala   nárok   na   starobný   dôchodok.   Ani v odvolacom návrhu uvedenú skutočnosť osobitne neuviedla a nepredložila dôkaz, z ktorého by bolo možné odvodiť, že dôkazné bremeno prešlo na odporcu.

Navrhovateľka   sa   prostredníctvom   návrhu   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   §   9 ods. 2 antidiskriminačného zákona mohla domáhať, aby odporca ktorý nemal u nej dodržať zásadu rovnakého zaobchádzania od svojho konania: 1) upustil, ak je to možné, 2) napravil protiprávny stav alebo 3) poskytol primerané zadosťučinenie.

V   danej   veci   tak,   ako   to   navrhovateľka   v   odvolaní   správne   uviedla   (s   ktorou skutočnosťou   sa   stotožnil   aj   samotný   odporca)   nie   je   potrebné,   aby   bol   preukazovaný naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c.) O. s. p. Navrhovateľka sa však domáhala určovacou žalobou, aby bolo rozhodnuté, že odporca voči nej konal diskriminačne. Návrh navrhovateľky, aj keď presne nespĺňa podmienky zakotvené v ust. § 9 ods. 2 O. s. p., súd prvého stupňa správne posudzoval podľa   citovaného ustanovenia a správne rozsiahlym dokazovaním   vykonaným   vo   veci,   ktoré   skutkové   zistenia   ale   aj   závery   sú   podrobne uvedené   v   obsiahlych   dôvodoch   napadnutého   rozsudku   zisťoval,   či   odporca   voči navrhovateľke   postupoval   diskriminačne   v   ňou   označených   štyroch   situáciách,   t.   j.   pri vydávaní jej pracovného hodnotenia, pri konaní štátnej kvalifikačnej skúšky a pri dvoch výberových konaniach. V tomto smere zaujal správny záver, keď z výsledkov... vykonaného dokazovania,   ktoré   sú   veľmi   podrobne   obsiahnuté   v   dôvodoch   napadnutého   rozsudku vyvodil, že tvrdenie navrhovateľky o diskriminačnom postupe odporcu je neopodstatnené. Preto jej návrh nie je dôvodný v žiadnej časti žalobného petitu....

Za daného stavu, keď navrhovateľka nenavrhla žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by bolo potrebné vykonať v záujme zistenia skutkového stavu veci, ani krajský súd nemohol vykonať žiadne   iné   dokazovanie,   z   ktorého   by   mohol   vyvodiť   iný   právny   záver.   Krajský   súd preskúmaním spisu nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku súdu prvého stupňa. Z listinných dôkazov v spise sa nachádzajúcich, z výsluchu svedkov, ktoré vykonal súd prvého stupňa neboli preukázané žiadne skutočnosti, na ktorých základe by bolo možné uzavrieť, že k navrhovateľke odporca pristupoval inak ako k ostatným svojim zamestnancom. Preto okresný súd správne rozhodol, keď návrh navrhovateľky zamietol. Vychádzajúc z takéhoto správneho záveru súdu prvého stupňa krajský súd neuznal odvolací návrh   navrhovateľky   dôvodným   a   v   celom   rozsahu   zamietajúci   rozsudok   súdu   prvého stupňa krajský súd ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Správne súdy poukázali na to, že dôkazné bremeno v konaní pred súdom bolo na sťažovateľke, čo však nepreukázala.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Ústavný súd preto považuje takéto odôvodnenie rozsudku za dostatočné,   jasne   a   zrozumiteľne   reagujúce   na   všetky   pre   vec   významné   argumenty sťažovateľky obsiahnuté v jej odvolaní i skorších podaniach, a teda za ústavne konformné. Toto napadnuté rozhodnutie nie je arbitrárne ani svojvoľné.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľkinho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009