znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 345/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   T.   S.,   K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 1/2008 z 27. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2008 doručená   sťažnosť   S.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 1/2008 z 27. marca 2008, ktorou sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 3. 2008 sp. zn. 4 M Cdo 1/2008, ktorým bolo zastavené konanie o mimoriadnom dovolaní, boli porušené ústavné práva S. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 3. 2008 sp. zn. 4 M Cdo 1/2008 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

NS SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

Zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a z   pripojeného   spisu   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 20 C 230/2004 vyplynulo, že v konaní pred okresným súdom, v ktorom bol sťažovateľ žalovaným, bol rozsudkom č. k. 20 C 230/2004-55 zo 4. marca 2006 zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 1 208 Sk s 10 % ročným úrokom z omeškania   z tejto   sumy   od   19.   júna   2004   do   zaplatenia, ďalej   10   %   ročný   úrok z omeškania zo sumy 2 516 Sk od 19. júna 2004 do 21. septembra 2004 a nahradiť jej trovy konania. Predmetom konania bolo vrátenie preplatku, ktorý vznikol žalobkyni u sťažovateľa ako správcu bytového domu z titulu vyúčtovania nákladov za ústredné kúrenie, dodávku teplej úžitkovej vody a studenej vody za obdobie roku 2003. Výška tohto preplatku medzi účastníkmi   sporná   nebola.   Sťažovateľ   sa   v konaní   bránil   tým,   že   pohľadávka,   ktorá   je predmetom konania, zanikla započítaním s jeho pohľadávkou voči žalobkyni na zaplatenie nedoplatku z vyúčtovania za služby poskytnuté sťažovateľom žalobkyni pri správe jej bytu v období od 1. januára 2004 do 31. mája 2004, keď sťažovateľ prestal vykonávať správu bytového   domu,   pretože   vlastníci   bytov   si   založili   spoločenstvo   vlastníkov   bytov. Pohľadávka sťažovateľa voči žalobkyni zodpovedá rozdielu zálohových platieb žalobkyne a skutočných   nákladov   správy   za   uvedené   obdobie.   Vyúčtovanie   za   toto   obdobie   bolo vyhotovené 31. augusta 2004 a doručené žalobkyni bolo 8. septembra 2004. Rozdiel medzi nedoplatkom   za   rok   2004   (1 208   Sk)   a preplatkom   za   rok   2003   (2 516   Sk)   poukázal sťažovateľ žalobkyni. Okresný súd dospel k záveru, že jednostranný zápočet pohľadávok nebol vykonaný riadne, pretože vyúčtovanie za rok 2004 malo byť vykonané až po skončení účtovného obdobia roku 2004 a malo ho vykonať už spoločenstvo vlastníkov bytov, a nie sťažovateľ. Pohľadávka žalobkyne preto nezanikla započítaním a okresný súd jej ju priznal v   uplatnenej   výške.   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozhodujúc o odvolaní   sťažovateľa   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   rozsudkom   č.   k. 6 Co 446/2006-98   z 8.   decembra   2006   potvrdil   a zaviazal   sťažovateľa   na náhradu   trov odvolacieho   konania,   keď   sa   v celom   rozsahu   stotožnil   so   skutkovými   zisteniami a právnymi závermi   okresného   súdu.   Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   20 C 230/2004-55 zo 4.   marca   2006   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   6 Co 446/2006-98 z 8. decembra 2006 nadobudol právoplatnosť 10. januára 2007.

Na podnet sťažovateľa podal proti rozsudku okresného súdu č. k. 20 C 230/2004-55 zo 4.   marca   2006   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   6   Co   446/2006-98 z 8. decembra   2006   najvyššiemu   súdu   7.   januára 2008   generálny   prokurátor   Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, napadnuté rozsudky navrhol ako nezákonné zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že   súdy   vec   nesprávne   právne   posúdili,   keď   dospeli   k záveru,   že   sťažovateľ   nebol oprávnený vykonať vyúčtovanie počas roku 2004, pretože žiadny právny predpis takýto postup   sťažovateľa   nevylučuje. Naopak,   zo   zmluvy o výkone   správy   uzatvorenej   medzi účastníkmi vyplýva, že skutočné náklady za poskytnuté plnenia rozúčtuje sťažovateľ ako správca   na   jednotlivé   byty   do   troch   mesiacov   odo   dňa   zistenia   skutočných   nákladov a vlastník   bytu   je   mu   ich   povinný   zaplatiť do   15   dní   od   doručenia   vyúčtovania.   Preto zápočet   pohľadávok   vyvolal   zamýšľané   právne   účinky,   pohľadávka   žalobkyne   zanikla a nemala jej byť priznaná. V závere mimoriadneho dovolania generálny prokurátor uviedol, že   podanie   tohto   mimoriadneho   dovolania   „...   vyžaduje   ochrana   práv   a zákonom chránených   záujmov   účastníka   konania,   ktorú   nemožno   dosiahnuť   inými   právnymi prostriedkami, než mimoriadnym dovolaním“ a „aj napriek zanedbateľnej hodnote sporu (1 208 Sk)“ zastáva názor, že toto „mimoriadne dovolanie je dôvodné aj z hľadiska potreby riešenia veci zásadného významu, naviac ak právoplatným rozsudkom toho istého súdu pod sp. zn. 11 C 207/2004 bol vyslovený opačný názor“.

Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol uznesením sp. zn. 4 M Cdo 1/2008 z 27. marca 2008 tak, že konanie o mimoriadnom dovolaní zastavil a účastníkom nárok na náhradu trov konania nepriznal s poukazom na to, že podmienka mimoriadneho   dovolania   spočívajúca   v potrebe   ochrany   práv   a zákonom   chránených záujmov fyzických, právnických osôb alebo štátu nie je splnená, ak je na podnet účastníka konania   mimoriadnym   dovolaním   pre   nesprávne   právne   posúdenie   veci   napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy   (ako   je to   aj v tejto veci),   pretože ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) upravujúce podmienky mimoriadneho dovolania treba vykladať v súvislosti   s jednotlivými   ustanoveniami   upravujúcimi   dovolacie   konanie,   v zmysle ktorých   je   takéto   obmedzenie   podmienok   na   podanie   dovolania   výslovne   stanovené. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 1/2008 z 27. marca 2008 bolo sťažovateľovi doručené 23. apríla 2008.

Sťažovateľ   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   uviedol,   že   tento   prípad   nie   je ojedinelý, podľa jeho vedomostí je obdobných vecí na všeobecných súdoch rozhodovaných okolo 80. Najvyšší súd svoje rozhodnutie založil na analógii, v podstate na myšlienke, že ak právna úprava nedáva možnosť domáhať sa ochrany práv účastníkovi občianskeho súdneho konania   podaním   dovolania,   potom   ochrana   jeho   práv   nevyžaduje   ani   podanie mimoriadneho   dovolania.   Zastavenie   mimoriadneho   dovolacieho   konania   považuje sťažovateľ za neopodstatnené, znemožňujúce poskytnutie sťažovateľovi zákonnej súdnej ochrany,   a preto   za   porušujúce   označené   ustanovenia   ústavy.   Podľa   názoru   sťažovateľa ustanovením § 238 ods. 5 OSP, podľa ktorého dovolanie nie je prípustné v nezávažných veciach, nemožno aplikovať na rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní, pretože v zmysle § 243i ods. 2 OSP v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane ustanovenia o konaní dovolacom iba v rozsahu § 242 až § 243c OSP. Neprípustnosť preskúmavania nezávažných vecí stanovil zákonodarca iba pre konanie dovolacie. Ak by malo byť takto postupované aj v mimoriadnom dovolacom konaní, muselo by to byť výslovne vyjadrené v ustanoveniach na mimoriadne dovolanie sa vzťahujúcich. Navyše najvyšší súd pri svojom rozhodovaní neprihliadol na to, že obdobných vecí je proti sťažovateľovi vedených viac, pričom je o nich odvolacím   súdom   rozhodované   protichodne.   Sťažovateľ   zdôraznil,   že   podľa   jeho presvedčenia   je   analógia   procesného   práva   vylúčená,   a to   aj   výkladovo.   Splnenie podmienky na podanie mimoriadneho dovolania (vyžaduje si to ochrana práv a zákonom chránených   záujmov   fyzických   a právnických   osôb)   posudzuje   generálny prokurátor   pri posudzovaní podnetu, teda pri rozhodovaní o tom, či mimoriadne dovolanie podá. Ak je neprípustnosť   dovolania podľa   § 238   ods.   5   OSP dôvodom   na jeho odmietnutie podľa § 243b ods. 4 a § 218 ods.1 písm. c) OSP, nemožno tú istú skutočnosť aplikovať aj na rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní s následkom zastavenia mimoriadneho dovolacieho konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   4   M   Cdo   1/2008   z 27.   marca   2008   s   odôvodnením,   že   najvyšší   súd   vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne vykladal podmienku prípustnosti mimoriadneho dovolania (§ 243e ods. 1 OSP), podľa ktorej je mimoriadne dovolanie prípustné iba vtedy, ak   si   to   vyžaduje   ochrana   práv   a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb, právnických   osôb   alebo   štátu.   Nesprávnosť   aplikácie   ustanovenia   §   243e   ods.   1   OSP s následkom   zastavenia   mimoriadneho   dovolacieho   konania   vidí   sťažovateľ   v tom,   že najvyšší súd toto ustanovenie aplikoval na základe analógie ustanovenia § 238 ods. 5 OSP týkajúceho sa   konania dovolacieho,   hoci   použitie analógie   v procesnom   práve   je podľa názoru sťažovateľa neprípustné a analogickej aplikácii ustanovenia § 238 ods. 5 OSP bráni ustanovenie § 243i ods. 2 OSP, ktoré jediné vymedzuje ustanovenia o dovolacom konaní, ktoré možno aplikovať v konaní o mimoriadnom dovolaní.

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu zistí,   že   právoplatným   rozhodnutím   bol   porušený   zákon   a ak   to   vyžaduje ochrana práv a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb,   právnických   osôb   alebo   štátu   a túto ochranu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami,   podá   proti   takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 238 ods. 5 OSP dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Podľa   §   243i   ods.   2   OSP   v   konaní   o mimoriadnom   dovolaní   platia   primerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 – 243c), ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia.

Ústavný súd pripomína, že nie je opravným súdom právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   krajským   súdom,   v zmysle citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba v prípade,   ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   uznesenia sp.   zn   4 M Cdo   1/2008 z 27.   marca   2008 uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p. ) po zistení, že   mimoriadne   dovolanie   bolo   podané   včas   na   to   oprávnenou   osobou   (§   243a   ods.   1 a § 243g   O.s.p.)   skúmal   predovšetkým   splnenie   podmienok   v konaní   o mimoriadnom dovolaní.   Dospel   pritom   k záveru,   že   jednu   z takýchto   podmienok   v prejednávanej   veci nemožno považovať za splnenú. (...)“

V súvislosti s ustanovením § 243e ods. 1 OSP ďalej najvyšší súd uvádza: „Citované ustanovenie vyvodzuje (nad rámec podmienok konania v prvom stupni, odvolacieho konania a tiež konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch podávaných účastníkmi konania) ďalšie   tri   podmienky   konania,   ktorých   splnenie   zákon   vyžaduje   práve   v konaní o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky.   Prvou   z týchto podmienok   je   okolnosť   porušenia   zákona   právoplatným   rozhodnutím   súdu,   druhou požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a treťou nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami. Pretože všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené súčasne,   nedostatok   ktorejkoľvek   z nich   bráni   vecnému   prejednaniu   mimoriadneho dovolania.

Podľa názoru dovolacieho súdu podmienka mimoriadneho dovolania spočívajúca v potrebe ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu nie je splnená, ak je na podnet účastníka konania mimoriadnym dovolaním pre nesprávne   právne   posúdenie   veci   napadnuté   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu (prípadne   v súvislosti   s tým   aj   rozhodnutie   prvostupňového   súdu)   o peňažnom   plnení neprevyšujúcom   trojnásobok   minimálnej   mzdy   a v obchodných   veciach   desaťnásobok minimálnej   mzdy.   Ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúce   podmienky mimoriadneho   dovolania   treba   vykladať   v súvislosti   s jednotlivými   ustanoveniami upravujúcimi   dovolacie   konanie   a to   ústavne   súladným   spôsobom,   t.   j.   tak,   aby   ich aplikáciou   sa   neobchádzal   účel   ustanovení   o dovolaní   podanom   účastníkom   konania. Novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 353/2003 Z. z. účinnou od 1.9.2003   bolo   ustanovenie   §   238   upravujúce   podmienky   prípustnosti   dovolania   proti rozsudku odvolacieho súdu doplnené o odsek 5, v zmysle ktorého dovolanie nie je prípustné ani   vo   veciach,   v ktorých   bolo   napadnuté   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada a na určenie   minimálnej   mzdy   je   rozhodujúci   deň   podania   návrhu   na   prvostupňovom   súde. Účelom   tejto   úpravy   bolo   vylúčiť   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok v prípadoch tzv. bagateľných sporov, t. j. sporov, predmetom ktorých je peňažné plnenie neprevyšujúce určený násobok minimálnej mzdy. V týchto prípadoch dal zákon prednosť požiadavke na zjednodušenie a zrýchlenie civilného procesu pred možnosťou domáhať sa ochrany   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   aj   v dovolacom   konaní,   považujúc   za postačujúcu ochranu práv poskytnutú účastníkovi v riadnom opravnom konaní.

V prejednávanej veci odvolací súd vo výroku napadnutom mimoriadnym dovolaním generálneho   prokurátora   rozhodol   o potvrdení   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým žalovanému   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   žalobkyni   1 208   Sk   spolu   s 10   %   úrokom z omeškania   (ako   príslušenstvom)   od   19.   júna   2004   do   zaplatenia   a vo   výroku,   ktorým žalovanému bola uložená povinnosť žalobkyni zaplatiť úrok z omeškania (ako príslušenstvo) vo výške 10 % zo sumy 2 516 Sk od 19. júna 2004 do 21. septembra 2004. Minimálna mzda ku dňu podania žaloby 12. júla 2004 bola 6 080 Sk. Jej trojnásobok predstavoval čiastku 18 240 Sk. Odvolací súd teda potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o peňažnom plnení (neprihliadajúc na príslušenstvo), ktoré neprevyšovalo sumu 18 240 Sk. Ak platná právna úprava v takomto prípade nedáva žalovanému možnosť domáhať sa ochrany svojich práv podaním dovolania a to s cieľom vylúčiť prejednávanie bagateľnej veci, potom ochrana práv žalovaného nevyžaduje ani podanie mimoriadneho dovolania. Iným výkladom by sa totiž   obchádzal   účel   tejto   právnej   úpravy,   keď   prostredníctvom   inštitútu   mimoriadneho dovolania by sa naďalej prejednávali bagateľné spory.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o mimoriadnom dovolaní   pre   nedostatok   jednej   z podmienok   takého   konania   a neodstrániteľnosť   tejto prekážky konania podľa § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 vety prvej O.s.p. zastavil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho prokurátora zastavil. Jeho rozhodnutie nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti, a rovnako tak pokiaľ ide o návrh na začatie konania o mimoriadnom dovolaní.

Rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno preto považovať ani za svojvoľné, resp. za ústavne nekonformné. Najvyšší súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci sťažovateľa   neodchýlil   od   znenia príslušných   ustanovení   a nepoprel   ich   účel   a význam, a preto   najvyšší   súd   v danom   prípade   nemohol   ani   porušiť   označené   základné   právo sťažovateľa. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   rozhodnutia   všeobecného   súdu   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Ústavný súd posudzoval ďalej uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 1/2008 z 27. marca 2008 aj z toho hľadiska, či nedošlo k svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu   všeobecným   súdom   do   tej   miery,   že   všeobecný   súd   by   sa   natoľko   odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Napriek   tomu   sa   ústavný   súd   zaoberal   i   argumentmi   sťažovateľa   vo   vzťahu k spôsobu aplikácie dotknutých zákonných ustanovení najvyšším súdom.

Sťažovateľ vychádzal z toho, že v procesnom práve nie je analógia prípustná, naopak je vylúčená „a to aj výkladovo“, čoho dôsledkom má byť, že na konanie o mimoriadnom dovolaní   sa   vzťahujú   iba   tie   ustanovenia,   ktoré   ho   výslovne   upravujú,   prípadne   tie ustanovenia o konaní dovolacom, na ktoré Občiansky súdny poriadok výslovne pri úprave mimoriadneho dovolacieho konania odkazuje (§ 242 až § 243c OSP).

Otázka použitia analógie v práve vzniká až vtedy, keď určitú situáciu právna norma priamo nepredvída a neupravuje ju, a až vtedy, keď ani prípustným extenzívnym výkladom určitého ustanovenia nemožno dospieť k tomu, že sa vzťahuje na danú situáciu. Analógia znamená   primerané   použitie   obsahom   najbližšieho   ustanovenia   toho   istého   právneho odvetvia,   alebo   celého   právneho   poriadku,   jeho   zmyslu   a základných   zásad.   Použitie analógie v občianskom procesnom práve považuje ústavný súd za prípustné.

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa   na porušenie práva na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   žiadal   vysloviť aj porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, túto svoju požiadavku však žiadnym spôsobom bližšie neodôvodnil,   pretože   v celom   texte   sťažnosti   neuviedol   žiadny   argument   pre   tvrdené porušenie tohto ustanovenia ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Preto musel ústavný súd odmietnuť i túto časť sťažnosti sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008