znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 345/06-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. októbra 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Š.,   P.,   t. č. vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Prievidza č. k. 1 T 167/2005-379 z 24. februára 2006 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tos 23/06 z 28. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. mája 2006 doručené podanie M. Š., P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., ktoré bolo označené ako „Ústavná sťažnosť voči postupu a rozhodnutiu Okresného súdu v Prievidzi a postupu a rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadostiach   sťažovateľa.“ Z jeho   obsahu vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   porušenia   jeho   práv   podľa   čl. 5   ods.   1   a   4   a čl.   14 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 167/2005-379 z 24. februára 2006 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 23/06 z 28. marca 2006, ktorými nebolo vyhovené jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. Tp 17/05 z 23. februára 2005 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 21/05 zo 16. marca 2005 bol z dôvodu § 67 ods. 1 písm. c) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „trestný poriadok platný do 31. decembra 2005“) vzatý do väzby s tým, že väzba začína 21. februára 2005.

Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 167/05 z 18. januára 2006 uznaný vinným zo spáchania trestného činu výtržníctva a trestného činu útoku na verejného činiteľa.   Proti   rozsudku   podal   prostredníctvom   svojho   obhajcu   odvolanie.   Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 43/06 zo 4. mája 2006 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté.

Podaním z 20. februára 2006 sťažovateľ žiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný súd uznesením z 24. februára 2006, č. k. 1 T 167/2005-379 jeho žiadosť zamietol. Sťažovateľ podal proti uzneseniu sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením č. k. 3 Tos 23/06-401 z 28. marca 2006 zamietol.

Sťažovateľ v prvej časti sťažnosti namietol porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru tak okresným súdom ako aj krajským súdom. Najprv cituje relevantné ustanovenia a judikatúru k dohovoru, ďalej ustanovenia   ústavy   a zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   (ďalej   len   „Trestný poriadok“). Pre úplnosť k citácii Trestného poriadku dodáva, že pôvodný návrh Trestného poriadku schválený na rokovaní vlády Slovenskej republiky 26. mája 2004 a predložený na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) 31. mája 2004, neobsahoval   znenie   platného   a účinného   ustanovenia   §   564   ods.   5   Trestného   poriadku. Predmetné ustanovenie bolo doplnené na základe spoločnej správy výborov národnej rady o prerokovaní vládneho návrhu Trestného poriadku (tlač 720) vo výboroch národnej rady v druhom   čítaní.   Dôvodom   doplnenia   spoločného   ustanovenia   o výslovnú   úpravu vo väzobných veciach bolo odstránenie budúcich možných rozporov v aplikačnej praxi.

Zmena   v priebehu   schvaľovania   návrhu   zákona   v národnej   rade   sa   dotkla   §   564 ods. 7 Trestného poriadku, keď pôvodný text v návrhu znel: „Vo veciach, v ktorých začala väzba pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, začnú plynúť lehoty, v ktorých treba rozhodnúť o predĺžení lehoty väzby alebo o ďalšom trvaní väzby až odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona; tým nie sú dotknuté ustanovenia o prípustnom trvaní väzby okrem prípadov,   ak   bolo   právoplatne   rozhodnuté   o   predĺžení   lehoty   väzby   pred   dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona na čas dlhší ako sú lehoty uvedené v § 76 ods. 6; v týchto   prípadoch   skončí   lehota   väzby   najneskôr   uplynutím   troch   mesiacov   odo   dňa nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona.“ Na   základe   spoločnej   správy   bolo   toto   znenie doplnené, pretože nebolo určené, trestné sadzby ktorého zákona sa zoberú do úvahy pri určovaní lehôt trvania väzby podľa § 76 ods. 6 a 7 Trestného poriadku, pričom ako sa v spoločnej   správe   uvádza,   určuje   sa,   že   sú   to   lehoty   ustanovené   Trestným   zákonom účinným   v čase   rozhodovania   o väzbe.   Podľa   sťažovateľa,   vzhľadom   na   doplnenie ustanovenia § 564 ods. 5 Trestného poriadku, nebolo potrebné osobitne upravovať počiatok plynutia lehoty v prípadoch, v ktorých treba rozhodnúť o predĺžení lehoty väzby v konaní pred súdom, a ani v prípadoch, v ktorých je potrebné rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, keďže o ďalšom trvaní väzby súd rozhoduje až po podaní obžaloby.

Z dikcie   ustanovenia   §   564   ods.   7   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   ustanovenia o prípustnom   trvaní   väzby   (s výnimkou   prípadov,   ak   bolo   právoplatne   rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona na čas dlhší, ako sú lehoty uvedené v § 76 ods. 6 alebo 7) sa vzťahujú nielen na veci v štádiu prípravného konania, ale na všetky veci, v ktorých sa začala väzba predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto   zákona. Uvedené   vyplýva z §   564   ods.   7   Trestného   poriadku   [arg. „Vo   veciach, v ktorých sa začala väzba predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, (...)“], pretože v opačnom   prípade   by   zákonodarca   takéto   obmedzenie   vyjadril   len   pre   veci   v štádiu prípravného   konania.   Uvedené   vyplýva   tiež   z dikcie „...   okrem   prípadov,   ak   bolo právoplatne rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona   na   čas   dlhší,   ako   sú   lehoty   uvedené   v §   76   ods.   6   alebo   7...“, ktorá   nehovorí o predĺžení lehoty väzby výlučne v prípravnom konaní.

Keďže   trestný   čin   útoku   na   verejného   činiteľa,   pre   ktorý   bol   sťažovateľ   uznaný vinným, je podľa Trestného zákona prečinom, maximálna prípustná lehota trvania väzby je dvanásť   mesiacov   [§   76   ods.   6   písm.   a)   Trestného   poriadku].   S prihliadnutím   na   čas zadržania maximálna prípustná lehota trvania väzby sťažovateľa uplynula 21. februára 2006 o 23.10 h a od tohto momentu bol pozbavený osobnej slobody bez zákonného základu, a to až   do   4.   mája   2006,   keď   bol   nariadený   výkon   trestu   odňatia   slobody.   Celková   doba nezákonného pozbavenia osobnej slobody bola viac než dva mesiace (72 dní).

Sťažovateľ dodal, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva znamená požiadavka   „pozbavenia   osobnej   slobody   v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom“ nielen odkaz na vnútroštátne právo, ale znamená aj určitú kvalitu práva. Takéto právo musí byť dostupné, presné a predvídateľné. Sťažovateľ sa dovoláva aj právnej istoty. Podľa jeho názoru   prechodné   ustanovenia   nového   Trestného   poriadku   umožňujúce   dvojaký   výklad nevyhovujú požiadavke „kvality práva“.

V druhej   časti   sťažnosti   namietol   sťažovateľ   porušenie   princípu   rovnosti a nediskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy a podľa čl. 14 dohovoru tak   okresným   súdom   ako   aj   krajským   súdom.   Sťažovateľ   reaguje   na   argumentáciu v uznesení   okresného   súdu,   podľa   ktorého: „Pokiaľ   obhajca   obžalovaných   vo   svojich dôvodoch uvádza rozpory medzi starým a novým Trestným poriadkom, súd poukazuje na prechodné ustanovenia, resp. stanoviská dôvodových správ, ako i publikované vyjadrenia pracovníkov, ktorí tento zákon pripravovali..., že vo veciach, kde bola podaná obžaloba do 31. 12. 2005 sa použijú ustanovenia o dôvodoch a lehotách väzby podľa starého Trestného poriadku, t. j. platného do 31. decembra 2005.“ Uvádza, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd. S prihliadnutím na uvedenú zásadu sa argumentácia stanoviskami dôvodových správ a publikovanými vyjadreniami pracovníkov, ktorí zákon pripravovali, nejaví celkom priliehavou.

Sťažovateľ uviedol, že v žiadosti z 20. februára 2006 nenamietal voči okresnému súdu „rozpory medzi starým Trestným poriadkom a novým Trestným poriadkom“. Namietal, že   prechodné   ustanovenia   Trestného   poriadku   umožňujú   dvojaký   výklad.   Z ustanovení § 564 ods. 3 a 5 Trestného poriadku nie je jednoznačne zrejmé, či konaniami o dôvodoch a lehotách   väzby   podľa   doterajších   predpisov   sa   rozumejú   len   konania   o dôvodoch a lehotách   väzby   začaté   predo   dňom   nadobudnutia   účinnosti   Trestného   poriadku,   alebo všetky konania vrátane prípadných konaní budúcich. Zo spojenia „... podľa doterajších predpisov“ v ustanovení § 564 ods. 5 Trestného poriadku podľa názoru sťažovateľa vyplýva skôr záver, že doterajšie predpisy (§ 564 ods. 3 Trestného poriadku) by sa mali vzťahovať len na konanie o dôvodoch a lehotách väzby vrátane konania o návrhu na predĺženie lehoty Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) začaté pred 1. januárom 2006.

Sťažovateľ pripomenul povinnosť súdov vykladať právny predpis ústavne súladným spôsobom, ak predpis dovoľuje dvojaký výklad. Rozdielnosť posudzovania maximálneho času trvania väzby stanoveného zákonom v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy v závislosti len od toho,   v akom   štádiu   trestného   konania   sa   nachádza   vec   daného   obvineného, resp. obžalovaného, by viedla v rozpore s čl. 13 ods. 3 ústavy k zvýhodňovaniu obvinených, ktorých vec bola v čase nadobudnutia účinnosti Trestného poriadku v štádiu prípravného konania, resp. k znevýhodňovaniu obžalovaných, na ktorých bola do 31. decembra 2005 podaná obžaloba. Ústavne konformným za takejto situácie je jedine taký výklad, že lehoty uvedené v § 76 ods. 6 alebo 7 Trestného poriadku sa vzťahujú nielen na veci v štádiu prípravného   konania,   ale   na   všetky   veci,   v ktorých   sa   začala   väzba   predo   dňom nadobudnutia   účinnosti   Trestného   poriadku,   samozrejme   s výnimkou   prípadov,   ak   bolo právoplatne   rozhodnuté   o predĺžení   lehoty   väzby   predo   dňom   nadobudnutia   účinnosti Trestného poriadku na čas dlhší, ako sú lehoty uvedené v § 76 ods. 6 alebo 7, v ktorých prípadoch   sa   skončí   lehota   väzby   najneskôr   uplynutím   troch   mesiacov   odo   dňa nadobudnutia účinnosti Trestného poriadku.

Sťažovateľ   poukázal   na   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Ntv   1/2006 (publikované   pod   č.   30/2006   v časopise   Zo   súdnej   praxe)   v trestnej   veci   iného obžalovaného,   v ktorom   najvyšší   súd   rozhodol   o zamietnutí   návrhu   na   predĺženie   jeho väzby z dôvodu, že tým by došlo k predĺženiu lehoty trvania jeho väzby už nad maximálne prípustnú dobu podľa § 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadku.

V tretej časti sťažnosti sťažovateľ namietol porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru nepreskúmateľnosťou uznesenia krajského súdu. Uviedol, že krajský súd v odôvodnení uznesenia len stroho konštatoval, že „... naviac napadnutým uznesením nezistil porušenie Ústavy Slovenskej republiky (ani Trestného poriadku)“. Podľa sťažovateľa sa krajský súd nevysporiadal s jeho argumentáciu uvedenou v sťažnosti.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:„1. Okresný súd v Prievidzi uznesením zo dňa 24. 2. 2006, č. k. 1 T 167/2005-379, ktorým   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o jeho   prepustenie   z väzby   na   slobodu   zo   dňa 20. 2. 2006   a Krajský   súd   v Trenčíne   uznesením   zo   dňa   28.   3.   2003 (správne   má   byť 28. marca 2006; pozn.), sp. zn. 3 Tos 23/06, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 2. 2006, č. k. 1 T 167/2005-379, porušili právo sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.

2. Okresný súd v Prievidzi uznesením zo dňa 24. 2. 2006, č. k. 1 T 167/2005-379, ktorým   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o jeho   prepustenie   z väzby   na   slobodu   zo   dňa 20. 2. 2006   a Krajský   súd   v Trenčíne   uznesením   zo   dňa   28.   3.   2003 (správne   má   byť 28. marca 2006; pozn.), sp. zn. 3 Tos 23/06, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 2. 2006, č. k. 1 T 167/2005-379, porušili právo na rovnosť a zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru a čl. 12 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 Ústavy SR.

3. Krajský súd v Trenčíne nepreskúmateľnosťou uznesenia zo dňa 28. 3. 2006, sp. zn. 3 Tos   23/05 (správne   má   byť   sp.   zn.   3   Tos   23/06;   pozn.),   ktorým   zamietol   sťažnosť sťažovateľa   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   v Prievidzi   zo   dňa   24.   2.   2006,   č.   k. 1 T 167/2005-379, porušil právo sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.

4. Uznesenie Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 2. 2006, č. k. 1 T 167/2005-379 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. 3. 2006, sp. zn. 3 Tos 23/05 (správne má byť sp. zn. 3 Tos 23/06; pozn.) sa zrušujú.

5. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 200.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Prievidzi a peňažnú sumu vo výške 250.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Okresný   súd   v Prievidzi   a   Krajský   súd   v Trenčíne   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

2.   Sťažovateľ   v úvode   argumentoval   textom   ustanovenia   § 564   ods.   7 Trestného poriadku a úmyslom zákonodarcu. Tvrdí, že ak by si zákonodarca želal, aby sa ustanovenie § 564 ods. 7 Trestného poriadku o prípustnom trvaní väzby vzťahovalo len na obvineného, na ktorého pred 1. januárom 2006 nebola podaná obžaloba, bol by to výslovne uviedol. Právnu   úpravu   charakterizuje   ako   nejasnú,   a teda   odporujúcu   princípu   právnej   istoty. Napokon   aby   nedochádzalo   k nerovnosti   z hľadiska   maximálne   prípustnej   doby   trvania väzby medzi obvinenými, resp. obžalovanými, len na základe skutočnosti, kedy bola voči nim   podaná   obžaloba,   požaduje,   aby   bolo   ustanovenie   vykladané   ústavne   konformným spôsobom tak, aby bola táto nerovnosť odstránená.

Ústavný   súd   sa   už   v minulosti   zaoberal   sťažnosťami,   ktoré   sa   týkali   ústavnosti výkladu maximálne prípustnej doby trvania väzby u obvinených, ktorí boli vzatí do väzby pred 1. januárom 2006 a v tomto čase bola na nich podaná obžaloba.

V uznesení   sp.   zn.   III.   ÚS   164/06   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú,   keď   sa   stotožnil   s argumentmi   najvyššieho   súdu.   Najvyšší   súd „odvolávajúc sa o. i. najmä na znenie § 564 Trestného poriadku (ods. 5 a ods. 7), čl. 13 ods. 3,   čl. 152   ods. 4   ústavy   a princíp   zachovania   rovnosti   osôb   v rovnakých   situáciách uviedol, že vymedzené osoby si

a) v zásade nemôžu nárokovať, aby ich celková doba väzby nepresiahla štyri roky (nové pravidlo účinné od 1. januára 2006), prípadne 31. marca 2006, lebo sa na ne vzťahuje staré pravidlo (päť rokov), ktoré nemení ani § 564 ods. 7 nového Trestného poriadku (týka sa iba väzby v prípravnom konaní),

b)   nemôžu   nárokovať,   aby   celková   doba   ich   súdnej   väzby   nepresiahla   dva   roky (z obdobných dôvodov), a

c)   môžu   nárokovať,   aby   celková   doba   ich   súdnej   väzby   po   1.   januári   2006 nepresiahla dva roky (lebo inak by bol porušený ústavný princíp rovnosti)“.

Ústavný   súd   považoval   argumentáciu   najvyššieho   súdu   za   nearbitrárnu, za dostatočnú a ústavne konformnú.

Neskôr   v uznesení   sp.   zn.   I.   ÚS   212/06   ústavný   súd   uviedol,   že   považuje intertemporálne   ustanovenia   Trestného   poriadku   za   jednoznačne   formulované, a nepripúšťajúce odchylný výklad.

Ústavný súd sa stotožňuje s argumentáciou uvedenou vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach   (III.   ÚS   164/06,   I.   ÚS   212/06)   berúc do   úvahy aj jednotu   rozhodovacej činnosti.   Túto   argumentáciu   možno   mutatis   mutandis   aplikovať   aj   na   prejednávanú sťažnosť. Vo vzťahu k podstate namietanej veci je navyše potrebné v súlade doterajšou rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu   uviesť   aj   to,   že   „intertemporálne   ustanovenie § 564 ods. 3 až 5 nového trestného poriadku považuje za hraničné kritérium pre rozlíšenie okolnosti, či sa v prechodnom období použije starý trestný poriadok alebo nový trestný poriadok, tú skutočnosť, kedy bola v danej trestnej veci podaná obžaloba súdu. Ak bola obžaloba na súde podaná pred 1. januárom 2006, bude sa v trestnej veci po 1. januári 2006 konať na základe ustanovení starého trestného poriadku. Ak však bola obžaloba na súde podaná   1.   januára 2006   alebo neskôr,   potom   sa   bude   v trestnej   veci   konať na   základe ustanovení nového trestného poriadku. Pritom aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby sa riadi   rovnakým   rozhraničujúcim   kritériom.   To   znamená,   že   podľa   jednoznačne formulovanej úpravy uvedenej v prechodnom ustanovení vo väzobných veciach, ktoré boli 1.   januára   2006   v štádiu   súdneho   konania,   použijú   sa   ustanovenia   starého   trestného poriadku vrátane jeho ustanovení o lehotách väzby“.

Sťažovateľ   uvádza,   že   sa   mu   javí   nepriliehavé,   ak   okresný   súd   argumentuje stanoviskami dôvodových správ a publikovanými vyjadreniami pracovníkov, ktorí zákon pripravovali. Ústavný súd však skutočnosť, že sudcovia všeobecných súdov opierajú svoj právny názor o dôvodovú správu a články z odbornej literatúry, nepovažuje za nevhodnú.

Z dôvodov, ktoré boli uvedené, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne   neopodstatnenú   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2006