znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 344/2010-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., V., a sťažnosť PaedDr. J. S., V., zastúpených spoločnosťou G., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. I. T., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv na prístup k súdu a na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 92/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. S. a PaedDr. J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010 doručená sťažnosť Ing. J. S., V. (ďalej len „sťažovateľ“), a sťažnosť PaedDr. J. S., V. (ďalej len   „sťažovateľka“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo veci   namietaného   porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv na prístup k súdu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „konkurzný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 92/2004.

Keďže sťažnosti sa týkali postupu toho istého krajského súdu v identickom konaní a skutkovo   a právne   spolu   súviseli,   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   344/2010-16 z 9. septembra   2010   v záujme   hospodárnosti   konania   spojil   obe   veci   sťažovateľov   na spoločné konanie.

Zo sťažností vyplynulo, že sťažovateľ je úpadcom v konkurznom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 K 92/2004 (ďalej aj „konkurzné konanie“) a sťažovateľka je manželkou úpadcu (sťažovateľa) v konkurznom konaní. Sťažovateľ sa 15. februára 2010 dozvedel, že krajský súd uznesením č. k. 6 K 92/2004-182 zo 17. decembra 2009 schválil konečnú   správu   s vyúčtovaním   odmeny   a výdavkov   správcu   konkurznej   podstaty z 10. februára 2009.

Podľa   názoru   sťažovateľov   v konkurznom   konaní   došlo „k viacnásobnému porušeniu práv“ sťažovateľov dávajúc do pozornosti tieto skutočnosti:

„Úpadca a neskôr aj sťažovateľka zistili, že konkurz vykonával a majetok speňažoval správca, ktorý mal od 4.4.2006 pozastavenú činnosť. O tom predkladáme kópiu výpisu zo zoznamu správcov, vyhotoveného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 25.1.2010... Správca s pozastavenou činnosťou predal podiel úpadcu na rodinnom dome, a to podľa Opatrenia súdu zo dňa 5.2.2008 (6K 92/2004-92). Súd sa v tomto opatrení odvoláva na schôdzou konkurzných veriteľov schválený plán speňažovania, pričom tento plán počítal len s 2 kolami a nie so 4 kolami, ako je to uvedené vo výroku opatrenia. Napriek tomu takéto opatrenie vydal. Pravdepodobne uvedomujúc si svoje pochybenie súd dňa   26.3.2008   pod   sp.zn.:   6K   92/2004-99   oznámil   správcovi,   že   predaj   nehnuteľnosti realizoval v rozpore so schváleným plánom speňaženia na schôdzi konkurzných veriteľov dňa   26.6.2006   v   4   kolách   (schválené   boli   len   dve   kolá   predaja).   Napriek   tomu   súd nezákonný predaj nehnuteľností nezrušil ani nevykonal iné opatrenie na nápravu.

Krajský súd... konal s JUDr. B. ako so správcom konkurznej podstaty (a akceptoval jeho úkony vykonávané v konkurznom konaní), hoci po 4.4.2006 pán JUDr. B. nemohol vykonávať činnosť správcu konkurznej podstaty, pretože mal pozastavenú činnosť. Krajský súd sa s touto skutočnosťou, hoci mu musela byť (a nepochybne aj bola) známa, žiadnym spôsobom nevysporiadal. Porušovateľ dokonca priznal správcovi konkurznej podstaty aj odmenu za jeho činnosť !!!

Správca pri speňažovaní majetku úpadcu postupoval v rozpore so zákonom. Správca v konečnej správe konštatuje, že do podstaty zaradil aj ½ nehnuteľností vedených na LV č. 103, k.ú. V. z dôvodu, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ktoré bolo zrušené rozsudkom Okresného súdu v Trebišove, sp.zn. 11C 534/98 zo dňa 15.04.1998... nemalo byť vyporiadané. K vyporiadaniu BSM však došlo, o čom svedčí Notárska zápisnica N 60/2000, Nz 60/2000 napísaná v Trebišove dňa 16.3.2000... Návrh na vklad tejto dohody do katastra nehnuteľností bol podaný dňa 04.03.2003 a bol zaevidovaný na Správe katastra T. pod V- 1245/03. Správa katastra v T. v rozpore so zákonom prerušila konanie o zápise dohody o vyporiadaní   BSM   do   katastra   nehnuteľností,   pričom   následne   dohoda   manželov o vyporiadaní BSM nebola zapísaná do katastra nehnuteľností. O zahrnutí nehnuteľností do konkurznej   podstaty   mal   správca   informovať   aj   sťažovateľku,   pretože   táto   mala   právo podať   žalobu o   vylúčenie   vecí z podstaty (§   19   ods.   2   zákona o   konkurze   a vyrovnaní (328/1991 Zb.)). Správca konkurznej podstaty tak nikdy neurobil, čím svojím postupom porušil práva sťažovateľky na vylúčenie vecí z konkurzného konania. Súd... porušil práva sťažovateľky vlastniť majetok, keď takýto postup akceptoval...

Odhliadnuc od toho, že BSM sťažovateľky a úpadcu bolo dohodu vyporiadané, aj v prípade, ak nedošlo k právoplatnej zmene vlastníckych práv k nehnuteľnostiam z dôvodu chýbajúceho zápisu do katastra nehnuteľností... správca nepostupoval pri predaji týchto nehnuteľností v súlade so zákonom... Podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností v takom prípade bola sťažovateľka, voči ktorej mal správca zákonnú povinnosť, upovedomiť ju ako spoluvlastníka   o   možnosti   uplatniť   si   svoje   zákonné   predkupné   právo.   Sám   správca poukazuje na to, že mal sťažovateľku na jej predkupné právo upozorniť listom z 6.7.2007, ktorý bol do spisu založený až 16.11.2007. Takýto list nebol sťažovateľke ako podielovému spoluvlastníkovi nikdy doručený, preto si nemala možnosť uplatniť svoje zákonné predkupné právo k majetku, resp. jeho časti patriacej do konkurznej podstaty...

...   správca   nesprávne   postupoval   aj   pri   stanovovaní   hodnoty   spoluvlastníckeho podielu, ktorý predával a ktorý mal (ak nepovažoval dohodu o vyporiadaní BSM sa platnú a účinnú) ponúknuť druhému spoluvlastníkovi....

Poukazujeme na to, že na pojednávaní (o prejednaní konečnej správy a vyúčtovania odmeny   a výdavkov   správcu,   pozn.) nebol   prítomný   sťažovateľ,   pretože   cestou   na pojednávanie mal dopravnú nehodu a pojednávania sa z tohto dôvodu nemohol zúčastniť. Máme za to, že prejednaním veci bez účasti sťažovateľa bolo sťažovateľa odňaté právo konať pred súdom vo vlastnej veci podľa článku 48 ods. 2 Ústavy.

Správca konkurznej podstaty realizoval predaj v nehnuteľností v 4 kolách, v rozpore so schváleným plánom speňaženia... o čom svedčí list sudkyne Krajského súdu, JUDr. D. B. z 26.3.2008, č.k.: 6K 92/2004-99, ktorým na túto nezrovnalosť upozorňuje správcu. Máme za   to,   že   ak   bola   nehnuteľnosť   ponúkaná   na   predaj   vo   viacerých   kolách   za   rôzne vyvolávacie   ceny,   vždy   tu   bola   povinnosť   ponúknuť   ju   spoluvlastníkovi   na   predaj   -   za aktuálnu cenu. Túto povinnosť správcovi ukladá aj plán speňaženia majetku úpadcu zo dňa 11.05.2006,   schválený   na   schôdzi   veriteľov dňa 26.06.2006,   ktorý   v bode IV.   upravuje predkupné   právo   spoluvlastníkov.   Podľa   tohto   bodu   je   správca   povinný   upozorniť podielového   spoluvlastníka   nehnuteľnosti   na   možnosť   uplatnenia   predkupného   práva, pričom správca si túto povinnosť ani v 3. a 4. kole nesplnil. V zápisnici z pojednávania z 21.06.2009   správca   priznáva   iba   zaslanie   výzvy   na   uplatnenie   predkupného   práva   v prvom kole speňažovania nehnuteľnosti....

Nepochybne s právom v rozpore je aj skutočnosť, že v 4. kole nebola ustanovená žiadna lehota na podávanie ponúk na kúpu a predaj nehnuteľností. K predaju došlo ešte v deň vydania inzerátu, čo potvrdzuje konštrukcie o prinajmenej záhadných okolnostiach... predaja podielu úpadcu na nehnuteľnostiach. Výrok opatrenia, ktorým súd schválil predaj bez preskúmania   zákonných náležitostí dňa 5.2.2008 vykazuje   zjavné   právne   vady   a   je nezákonný.   Odôvodnenie   opatrenia   neposkytuje   v   podstate   žiadnu   relevantnú   skutkovú a právnu oporu opatreniu.... Takéto opatrenie je nepreskúmateľné.

Správca   konkurznej   podstaty   nedoručil   sťažovateľke   nasledovné   listiny,   ktoré   jej v zmysle zákona o konkurze a vyrovnaní (napr. § 27d) ako spoluvlastníkovi nehnuteľnosti museli byť doručované:

- Poučenie o tom, že sporné nehnuteľnosti boli zapísané do súpisu majetku úpadcu,

- uznesenie, ktorým by bola sťažovateľka vyzvaná na podanie vylučovacej žaloby proti   správcovi   v   určitej   lehote   spolu   s   písomným   poučením   o   následkoch   nepodania vylučovacej žaloby. V   konkurznom   spise   nie   je   o   splnení   si   týchto   povinností   zo   strany   správcu   žiadna zmienka...“

Podľa názoru sťažovateľov: „... v doterajšom priebehu konkurzného konania došlo k opakovaným závažným hmotnoprávnym a procesnoprávnym pochybeniam (ak nie priamo k machináciám), ktoré zakladajú neplatnosť rozhodnutí správcu podstaty a konkurzného súdu....v tomto konkurznom konaní je potrebné nanovo vykonať všetky právne úkony, ktoré boli vykonané správcom od 4.4.2006, t.j. odo dňa, keď mal pozastavenú činnosť, v opačnom prípade   ide   o   nezákonné   konanie   zakladajúce   zodpovednosť   správcu   ako   aj   štátu (konkurzného   súdu).   Nemožno   vylúčiť,   že   niektorými   rozhodnutiami   došlo   k   spáchaniu trestného činu.“

Na základe výzvy ústavného súdu z 10. augusta 2010 na odstránenie nedostatkov podania   sťažovatelia   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podaním   doručeným ústavnému súdu 17. augusta 2010 sťažnosti argumentačne doplnili a zároveň upravili ich petit.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia zhodne navrhli, aby ústavný súd ich sťažnosti prijal na ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol tak, že postupom krajského súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   K 92/2004   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a ich základné práva na prístup k súdu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby zrušil opatrenie krajského súdu č. k. 6 K 92/2004-92 z 5. februára 2008 a uznesenie krajského súdu č. k. 6 K 92/2004-182 zo 17. decembra 2009 a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovatelia zároveň žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 33 000 € pre   sťažovateľa   a v sume   40 000   €   pre   sťažovateľku,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 303,31 €.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnostiach je výrazne oddelený petit od ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia (petit), ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označili   za porušovateľa svojich práv (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Z obsahu   sťažností,   ale   najmä   zo   sťažnostných   návrhov   (petitov)   vyplýva,   že sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 92/2004. Z hľadiska uplatnenej argumentácie ich sťažnostné námietky smerujú proti opatreniu krajského súdu č. k. 6 K 92/2004-92 z 5. februára 2008 a proti uzneseniu krajského súdu č. k. 6 K 92/2004-182 zo 17. decembra 2009.

1. Sťažnosť sťažovateľa treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (pozri   napr.   I. ÚS   120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie uvedenej kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Uznesenie krajského súdu č. k. 6 K 92/2004-182 zo 17. decembra 2009, ktorým bola schválená konečná správa a vyúčtovanie odmeny a výdavkov správcu konkurznej podstaty, sťažovateľ napadol odvolaním, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Obo 28/2010 z 26. marca 2010 odmietol ako oneskorene podané. Sťažovateľ   však   najvyšší   súd   vo   svojej   sťažnosti   neoznačil   za   účastníka   konania   pred ústavným   súdom   a nenamietal   porušenie   označených   základných   práv   uznesením najvyššieho súdu z 26. marca 2010.

Skutočnosť,   že sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu č. k. 6 K 92/2004-182 zo 17. decembra 2009 podal najvyššiemu súdu odvolanie, je z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu irelevantná, keďže sťažovateľ v sťažnosti neoznačil za účastníka konania najvyšší súd, ale krajský súd, a za predmet konania vymedzil porušenie označených základných práv krajským súdom (a jeho uznesením zo 17. decembra 2009). Pre plynutie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu je preto rozhodujúca skutočnosť, kedy sa sťažovateľ o namietanom uznesení krajského súdu zo 17. decembra 2009 dozvedel. Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   o namietanom   uznesení   krajského   súdu   sa   dozvedel 15. februára   2010   a 24.   februára   2010   proti   nemu   podal   odvolanie.   Preto   sťažnosť sťažovateľa doručená   ústavnému súdu   30. júna 2010 v časti,   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv uznesením krajského súdu č. k. 6 K 92/2004-182 zo 17. decembra 2009, bola podaná zjavne po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Aj sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti opatreniu krajského súdu č. k. 6 K 92/2004-92 z 5. februára 2008 treba považovať za oneskorene podanú. Z prehľadu spisu krajského súdu sp. zn. 6 K 92/2004, ktorý je prílohou sťažností, vyplýva, že namietané opatrenie krajského   súdu   z 5.   februára   2008   nadobudlo   právoplatnosť   14.   februára   2008.   Preto sťažnosť   sťažovateľa   doručená   ústavnému   súdu   30. júna   2010   bola   podaná   dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Ústavný súd nemožno považovať za ničím neobmedzeného strážcu ústavnosti, keďže aj ústavný súd   pri plnení svojej   základnej   úlohy, ktorou   je ochrana ústavnosti (čl.   124 ústavy), postupuje na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Ako už ústavný súd opakovane uviedol, sťažnosť nemožno považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti   (napr. I. ÚS 22/02). Ak teda sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu po uplynutí dvojmesačnej zákonnej   lehoty,   táto   ako   oneskorená   musela   byť   odmietnutá   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti   poukazuje aj na jednu   zo   základných   zásad práva, ktorou je „iura vigilantibus, non dormientibus prosunt“ („práva sú dané v prospech bdelých,   a   nie   spiacich,   t.   j.   v   prospech   tých,   ktorí   sa   o   svoje   veci   starajú“),   vrátane zachovania lehoty na podanie sťažnosti pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

2.   Pokiaľ   ide   o sťažnosť   sťažovateľky,   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu priložených listín nepochybne zistil, že sťažovateľka v konkurznom konaní vedenom   krajským súdom pod sp.   zn. 6 K 92/2004 nemá postavenie účastníka konania, a teda nie je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 113/02, III. ÚS 162/09).

Sťažovateľka vo svojich sťažnostných námietkach akcentovala predovšetkým tieto skutočnosti:

„1. Správca konkurznej podstaty mal pri vykonávaní úkonov v konkurznom konaní pozastavenú činnosť (od 4.4.2006) a napriek tomu vo veci konal.

2. Konkurzný súd nevykonal žiaden úkon smerujúci k tomu, aby správcovi konkurznej podstaty znemožnil konať v danej veci, keďže mal správca pozastavenú činnosť.

3.   Správca   konkurznej   podstaty   nepostupoval   pri   predaji   majetku   z   konkurznej podstaty   v   súlade   so   zákonom   (opakované   porušenie   predkupného   práva   sťažovateľky, nerešpektovanie počtu kôl na predaj majetku podľa plánu speňaženia a pod.).“

Krajský súd uznesením č. k. 6 K 92/2004-18 z 26. septembra 2005 vyhlásil konkurz na majetok úpadcu (sťažovateľa).

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „ZKV“)   účastníkmi   konkurzu   sú   veritelia,   ktorí   podali   návrh   na vyhlásenie   konkurzu,   veritelia,   ktorí   prihlásili   svoje   pohľadávky   podľa   §   20   (ďalej   len „konkurzní veritelia“), a dlžník.

Podľa § 7 ods. 2 ZKV účastníkmi konkurzu sa stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate (§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až c), ak ich nárok nebol   uspokojený   a uplatnili   pohľadávku   na   súde,   ktorý   vyhlásil   konkurz,   žalobou, prihláškou alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu (§ 29 ods. 1).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh nevyplýva skutočnosť, že by sťažovateľka mala voči úpadcovi   (sťažovateľovi)   pohľadávku,   ktorú   by   si   uplatnila   v konkurznom   konaní prihláškou   na   konkurznom   súde   alebo priamo   u správcu,   príp.   žalobou.   Ani   z konečnej správy predloženej správcom konkurznej podstaty 12. februára 2009 nevyplýva skutočnosť, že by sťažovateľka bola ako veriteľka zahrnutá do zoznamu na účely rozvrhu. Podľa slov sťažovateľky   o prebiehajúcom   konkurznom   konaní   sa   dozvedela   až   v roku   2009,   hoci prebiehalo už od roku 2004, aj to len náhodou. Sťažovateľ jej túto skutočnosť neoznámil.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka nie je účastníčkou namietaného konkurzného konania, preto v ňom nemohlo dochádzať k porušovaniu jej základných práv alebo slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 205/04). Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka nie je v okolnostiach prípadu aktívne vecne legitimovaná na podanie sťažnosti ústavnému súdu.  

Keďže porušenie označených základných práv postupom a rozhodnutiami krajského súdu namietala v konaní pred ústavným súdom osoba odlišná od účastníka tohto súdneho konania, ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľa   ako   oneskorene   podanej,   ako aj na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky ako podanej zjavne neoprávnenou osobou ústavný súd   sa   meritom   veci,   teda   namietaným   porušením   označených   základných   práv sťažovateľov, bližšie zaoberať nemohol. Nad rámec odôvodnenia ústavný súd dodáva, že ak sú sťažovatelia toho názoru, že správca konkurznej podstaty im postupom v konkurznom konaní bez náležitej odbornej starostlivosti (prípadne porušením inej právnej povinnosti) spôsobil škodu, náhradu tejto škody si zákonom ustanoveným postupom mohli uplatňovať na všeobecnom súde v riadnom občianskom súdnom konaní.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v sťažnostiach nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010